obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Člověk umírá tolikrát, kolikrát ztratí přítele."
Francis Bacon
obr
obr počet přístupů: 2915483 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39720 příspěvků, 5761 autorů a 391366 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Pod kožu (10.) ::

 autor WindowToMySoul publikováno: 04.12.2007, 14:36  
Hovorí sa, že najťažšie je urobiť prvý krok, ale čo ja viem, nie je ten prvý len akýmsi náznakom, úlomkom toho ďalšieho?
 

Nerozhodne som postával pred maličkou budovou, ktorá bola barom pre homosexuálom. Prešľapoval som z nohy na nohu a v spotených dlaniach som si žmolil okraj trička. Nenápadná vývesná tabuľa oznamovala dosť provokatívny názov – „ U toho iného.“ Premýšľal som, či ísť, alebo neísť. Chýbal mi onen povestný kvietok, ktorého lupienky by mi pomohli rozhodnúť sa.
Ísť. Neísť.
Rozhodne som vykročil preč. Nie, Daniela žiada odo mňa priveľa. Ale asi po dvadsiatich metroch som nerozhodne zastal.
Čo môžem stratiť?
Nikto ma tu nepozná a už ma tu ani neuvidí. Skúsim to? Alebo zbabelo ujdem?
Tak presvedčene, ako som pred momentom odchádzal, som teraz prikračoval bližšie a bližšie k trom nízkym schodom a dubovým dverám, ktoré ma delili... Od čoho? Od seba samého? Od pravdy?
Vošiel som dnu.
Bol som v priestrannej miestnosti, ktorá sa ničím neodlišovala od typických „pubov“. Pár okrúhlych stolov so skladacími stoličkami, jednu stenu zaberal podlhovastý bar. Mohlo tu byť tak dvadsať ľudí a pár očí sa na mňa ako na cudzinca obrátilo. V prvej chvíli som chcel zutekať, ale potom som ani neviem odkiaľ nabral odvahu.
Objednal som si pivo a sadol za stôl v kúte. V prítmí, kam nedosiahli cudzie oči, ale ja som naopak videl všetko. Tak mi to vyhovovalo.
Najprv som si poobzeral fotky polepené známymi ľuďmi, podľa niektorých tvári som usúdil, že to budú homosexuáli. Niektoré boli zarámové.
Bol tu Elton John, Zdeněk Troška, George Michael, Gandalf z pána prsteňov a aj ten, ten kňaz, čo hral vo Vtákoch v tŕní. Páter Ralph. Ale jeho skutočné meno neviem.
„Si tady prvýkkrát, že jo?“
Strhol som sa a obrátil tvár k vysokánskemu, vychudnutému mužovi, ktorý si ku mne prisadol
„Prečo myslíš?“ spýtal som sa až obdivuhodne pokojne, keď vezmeme do úvahy, aký vystrašený som bol vo vnútri.
„Pretože sa tváriš jak vyplašený zajíc.“ Usmial som sa naňho. Bol mi celkom sympatický. Mal dlhé, kučeravé vlasy, zviazané v gumičke, na nose mu svietili okrúhle okuliare a priateľsky sa na mňa usmieval.
„No, tak teda som tu možno prvýkrát.“
„A doufám, že jistě ne posledný.“ Žmurkol na mňa. On ma snáď balí!?
„Ježíši, neľakaj sa zase. Niežeby si sa mi nepáčil, ale už som zadaný. Vidíš toho malýho tam v rohu?“ Pozrel som sa tým smerom, kde stál nízky brunet s pivným bruchom a prikývol som.
„Tak ten je môj. Už sme spolu deset mesiacov a je strašne žiarlivý, takže si môžeš byť jistý, že je to v pohode, to jo.“
„Tak prečo mu nevadí, že tu sedíš so mnou?“
Usmial sa na mňa ako na sprosté, nechápavé decko. A problém bol v tom, že som sa tak aj cítil. Ale prekvapivo, pocit nepatričnosti sa nedostavil. Toto miesto vo mne vyvolávalo príjemné pocity.
„No proto, že sa musím starať o svojich zákazníkov, zlato, že jo.“
„Ty to tu vlastníš?“ spýtal som sa prekvapene, celkom mi ušlo, že ma muž prvýkrát v živote oslovil zlato a ani som si to nevychutnal, alebo som sa z toho dostatočne nezhrozil?
„Hej. Dobré, že jo?“ Poslušne som prikývol.
„Prečo si sa rozhodol urobiť,“ chvíľu som hľadal ten správny výraz, „niečo takéto?“ Rozohnal som sa rukou a urobil tak záber na celý priestor.
„Lebo som si nemal kde ísť s kamarátmi na pivo bez toho, aby som sa nemusel alespoň trošičku pretvarovať, víš? Tady nemusím. Veď vieš, o čom hovorím.“
No, vlastne ani neviem, pretože som gay iba asi tak pol roka a nevie o tom nikto okrem bratovej frajerky. Keď si predstavím, koľko problémov ma čaká, ak sa priznám k svojej orientácií, je mi na zvracanie. No, vlastne som homosexuál celý život. Iba bolo ľahšie byť trochu schizofrenický. Je mi to dosť trápne, ale čo už.
„Ako si sa o nás dozvedel?“ vyrušil ma z mojich myšlienok a keďže mi nič brilantné nenapadlo, povedal som pravdu.
„Kamarátka mi to podstrčila, tak som sa prišiel pozrieť.“
Odmlčali sme sa a ja som znášal, ako si ma obzerá. Vystrel ku mne ruku a ja som ju prijal.
„Som Ondrej Tráva, ale kamaráti mi hovoria Mariška.“ Zasmial som sa tej výstižnej prezývke.
„Peter. Kamaráti mi hovoria Peťo.“ Chvíľu si ma prezeral, potom si buchol po čele.
„Som ja idiot! Ty si Danin kamarát, že jo?“
„Hej, chodí s mojím bratom.“
„Dani je dobrá holka a niečo mi o tebe povedala.“
Proti svojej vôli ma zaliala červeň. Tak to nemusela, vykladať cudzím ľuďom, že som homosexuál.
„Nezlob sa na ňu, opakuji, je to dobrá holka. Hotový andílek. Len mi povedala, že potrebuješ prekonať zábrany. A... že si bol ženatý.“
Anjel?
„Bol som rok a pol sputnaný manželskými okovami,“ usmial som sa trpko. Ale moje poetické prehlásenie ho nepobavilo, ako som chcel. Chcel sa niečo spýtať a nerobil okolky, povedal mi to priamo, čo sa mi tiež páčilo, ak nerátam tú jeho komickú reč, skomolenú zo slovenčiny a češtiny.
„Proč?“ Nevedel som, či mám byť k nemu úprimný, predsa len je to cudzí človek. Ale cudzí človek, s ktorým ma spája veľmi silné puto, lebo máme rovnakú orientáciu. Sme si podobní.
„Prečo som bol ženatý? A vieš, že ti ani neviem? Vyrastal som v katolíckej rodine, tak som musel byť dobrý chlapec. Dospel som, oženil som sa. Nemohol som si dovoliť, byť tým, čím som v skutočnosti bol. Homosexuálom. Musel som byť dobrým synom, manželom a... aj milencom. Všetko som robil mechanicky a dalo sa tak žiť, aj keď som nikdy nebol šťastný. Je smiešne, že mi to toľko trvalo. Proste som nemohol povedať pravdu, tak som sa tváril ako heterák. Ale viem to dávno... A ty? Kedy si to zistil?“ Jeho vážne oči, znežnené mojimi úprimnými slovami trochu potemneli.
„Keď som mal šestnásť. Mněl som oči, uši aj myseľ otvorenú a jednoducho som prijal to, čo mi telo hovorilo, nebránil som sa tomu... jako ty, no jo.“ Potom som sa spýtal to, čoho som sa tak bál. Čo vo mne vyvolávalo až panickú hrôzu.
„A čo tvoji rodičia? Ako to prijali?“
„Zomreli, keď som mal dvanásť pri autonehode.“
„Prepáč, nechcel som.“
„To nič. Býval som u starých rodičov. V osemnástke som z domu odešel. Dodnes ničnetuší, dostali by z toho porážku.“
„Hlavu hore,“ povedal povzbudivo, keď videl, aký som nešťastný, „zvládneš to. Nie je to nič strašnýho. Nikoho si nezabil, seš iba teplý. Za to sa svet nezrúti.“ Prikývol som. Položil mi dlaň na moju ruku. Prekvapene som naňho pozrel.
„V prvom rade sa s tým musíš sám vyrovnať. Bude to pre teba těžší než pro mňa, lebo ja som byl mladý. Ale myslím, že máš na to, že to dokážeš.“ Šibalsky sa usmial a dodal: „ A navyše, ten, čo teraz stojí pri baru po tebe celej večer pokukuje.“ Pozrel som tým smerom a usmieval sa tam na mňa taký stredne vysoký blondín. Odvrátil som pohľad, nedokázal som mu vrátiť úsmev. Na to som nebol pripravený.
„Kto je to?“ vyšlo zo mňa celkom proti mojej vôli, zvedavosť bola silnejšia.
„Volá sa Imro, má tridsať štyri, chodí sem iba asi tak pol roka, prestěhoval sa sem odniekadiaľ s maďarskej hranice.“ Zaškľabil sa. „Ale ináč je to dobrý kluk. Aj keď málinko prěspříliš vážny. A navyše je slobodnej, no jo. Zoznámim ťa s ním?“ Dobroprajne sa na mňa usmieval, bolo to však príliš skoro. Naozaj sa stará o svojich zákazníkov.
„Nie, dnes nie.“ Pokúsil som sa zmeniť tému, pretože homosexualita mi teraz prišla zaťažko a ťala príliš do živého, čo som ja teraz nepotreboval.
„Si Čech?“
„Nie, som Slovák, ale pět let žijem v Čechách, tak som niečo pochytil. Víš, je to zaujímavé, ale Čech, bez ohľadu na to, jak dlouho žije na Slovensku, stále hovorí číro po česky, ale Slovák tam se za pár rokov počeští. Jako ja, ty jo.“
Dominik našťastie nič nepochytil. Bol skôr v okruhu Poliakov a Slovákov ako Čechov. Neviem, či by som si zvykol na to jo, že jo. Aj keď je to milé.
„Hej, asi sme príliš blbý. A ozaj, kde presne si žil?“
„V Košiciach.“
„Ja žijem v Trenčíne.“
„To by sme si asi z okna nezakývali.“
„To teda ne,“ usmial sa na mňa.
„Praha je nádherná,“ poznamenal som medzi dvoma glgmi piva.
„Máš vkus, že jo.“
„Slovenky alebo Češky?“ spýtal som sa na skúšku
„Čo sa tak hloupě ptáš? Veď máš oči!“
„Dobrý vkus,“ zasmial som sa.
„Už asi budem musieť ísť,“ ozval sa po chvíli ticha, keď zachytil pohľad svojho milenca. Dopil som svoje pivo. Mariška vstal a priateľsky ma potľapkal po pleci.
„Přijeď. Je to tady otvorené každý deň od páté do polnoci. Alebo dlhšie. Nie som tu vždy, ale niekoho si tu jistě narazíš.“ A odchádzal.
„Mariška?“ oslovil som ho váhavo a najprv som sa zľakol, že ma ani nepočuje, ale on pootočil hlavu. „Jo?“
„Ďakujem.“
„Za málo.“ Uškrnul sa, spokojný so svojím dnešným výkonom a vrátil sa k svojmu priateľovi. Sledoval som , ako mu ten Juraj niečo nahnevane začal vykladať, načo mu Mariška úplne kľudne odpovedal a on sa upokojil. Zrejme sa bavili o mne. Na zmierenie sa objali a pobozkali. Úplne bez hanby, pred nami všetkými. Bol to zvláštny pohľad a ja som od nich nemohol odtrhnúť zrak. Je toto to pravé orechové, kvôli ktorému som toľkokrát nedokázal uspokojiť svoju manželku? Pýtal som sa sám seba a moja odpoveď bola kladná. Keď sa od seba odtrhli, Mariška mi dobrosrdečne kývol hlavou a ja som sa s hanbou odvrátil. Vedel, že na nich civím! Cítil som sa vrcholne trápne. Kútikom oka som zaregistroval, že sa ku mne blíži ten maďarský blondín, a preto som rýchlo vstal a takmer som von vybehol. Až keď som zahol za roh do druhej ulice. Oprel som sa chrbtom o lampu a párkrát som sa zhlboka nadýchol, aby som upokojil prudko bijúce srdce. Neviem, ako by som sa zachoval, keby ma oslovil. Asi by som spanikáril a ušiel. Čo som vlastne urobil aj tak, len som nepočkal, kým príde a ušiel som. Ale tak či onak, som rád, že som tam šiel. Bolo príjemné vedieť, že nie som v tom sám. Toto je síce obrovské mesto, kde je každý každému ukradnutý, nie ako Trenčín, ale aj tam sa určite nájdu nejaký homosexuáli. Nie, nie som v tom až tak sám a to bolo viac ako povznášajúce. Zrazu som pocítil prudký nával vďaky k Daniele. V poradí asi štyridsiaty. Nebyť nej, stále by som sa tým zožieral. Cítil som sa spokojne a mal som podozrenie, že teraz to už bude len lepšie. Dokonca už som bol trocha, aj keď len o náprstok pokojnejší pri predstave, že to poviem našim. A Dominovi. Dosť dlho som sa pretvaroval a žil život, aký chceli oni a myslím, že prišiel čas, aby som začal žiť podľa svojho. Veru tak. Usmial som sa na dve mladé baby, ktoré išli okolo. V dobrej nálade som sa vybral naspäť na ubytovňu za Danielou. Po ceste som jej ešte kúpil ružu od pouličného predavača a bonboniéru v zapadnutej večierke.


 celkové hodnocení autora: 97.6 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 2 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 4 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 9 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Mischellin 27.12.2007, 9:20:15 Odpovědět 
   Viem si predstaviť, že keď niekto stretne človeka, čo má podobné problémy, veľmi mu to pomôže.
Pôsobí to na mňa veľmi reálne.
 ze dne 30.12.2007, 20:43:40  
   WindowToMySoul: O tom bola celá tá snaha... ďakujem.
 Mathew 04.12.2007, 14:35:51 Odpovědět 
   Pár gramatických chybek by se našlo, spíš překlepy a úplně zbytečné. Snižuji známku jako výstrahu, myslím, že si můžeš dovolit dávat na to pozor, tvou tvorbu to zbytečně hyzdí. Dřív tam ty chybky nebývaly...

Jinak pořád hodně dobré. Tato kapitola měla spád.

V této pasáži jsem trochu ztratil pojem o tom, kdo právě mluví - na to pozor:

„A čo tvoji rodičia? Ako to prijali?“
„Zomreli, keď som mal dvanásť pri autonehode.“
„Prepáč, nechcel som.“
„To nič. Býval som u starých rodičov. V osemnástke som z domu odešel. Dodnes ničnetuší, dostali by z toho porážku.“

V dalším odstavci se to vysvětlilo, ale musel jsem se párkrát vracet. Hodně zdaru, těším se na pokračování.
 ze dne 07.12.2007, 14:12:22  
   WindowToMySoul: Ďakujem. Budem sa snažiť nerobiť zbytočné blbosti, len neviem, či sa to aj podarí. :)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Abisek
(26.3.2020, 11:55)
Stargazer
(22.3.2020, 08:44)
GibonFafaust
(11.3.2020, 22:57)
Filip
(7.3.2020, 20:07)
obr
obr obr obr
obr
Ranné květy lil...
Arbathar
Moskva, 1812
abeekr
Budování hradu ...
wanuny
obr
obr obr obr
obr

Co je vám po tom?
Repulsion
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr