|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 28992 příspěvků, 4550 autorů a 303418 komentářů :: on-line: 12 ::
|
 |
|
:: Múzeum ::
 Mehmed |
publikováno: 10.03.2008, 15:26
|
| Po dlhej-predlhej dobe prvá poviedka, ktorú som napísal. |
| |
|
|
Ludwig van Beethoven nie je môj obľúbený skladateľ. Slovo „obľúbený“ pre mňa znamená, že si ho rád pustím k nedeľnému obedu, alebo že ho rád počúvam pri utieraní prachu na svojej poličke. Nie... jeho hudbu počúvam, keď sa potrebujem trýzniť svojimi vlastnými myšlienkami, spomienkami, počúvam ho, keď túžim po pocite absolútnej dokonalosti a nádhery. Keď sa chcem cítiť ponížený, slabý a malý. K jeho tónom sa obraciam vo chvíľach absolútneho šťastia, kedy sa vznášam nad svetom a jeho malichernými problémami, vo chvíľach, keď sú všetci ľudia mojimi bratmi, a vo chvíľach, keď som na celom svete sám a dívam sa do slepej mapy svojho života. Viem, že rozumiete, aj vy máte svojho beethovena.
Keď som tú pozvánku dostal, nedokázal som svojmu druhému ja povedať to obligátne „Ak Ti to prekáža, nepôjdem.“ Len som jej ju ukázal, ona sklopila zrak, aby zakryla svoje zamatové slzy, ktoré by ma isto zlomili. Pochopila, čo to pre mňa znamená, tak ako vždy pochopila všetko. To ja som bol ten, čo nechápal. V tej pozvánke stálo niečo v tom zmysle, že ma ako znalca a obdivovateľa Beethovenovej hudby pozýva ten a ten neviem kto, do svetoznámeho múzea mapujúceho majstrov život, tam a tam neviem kde. Samozrejme, vedel som, že to múzeum neexistuje. Ale vedel som tiež, že to múzeum tam nájdem a budú ma tam čakať. Tak som šiel...aj vy by ste spravili to isté. Keď som odchádzal, bol som presvedčený, že odchádzam nájsť niečo, kvôli čomu sa už nevrátim. Lúčil som sa s ňou navždy. Hoci som ju miloval, veril som, že to, v ústrety čomu kráčam, je vyššie, hlbšie a pravdivejšie než náš vzťah, ktorý sa mi v tej chvíli zdal len stupienkom vedúcim k poznaniu absolútna. Dal som jej zbohom. Ona mne nie... ona mne nie. Hádajte... kto mal pravdu?
Nado mnou sa týčili majestátne štíty do neba siahajúcich vrchov. Ich špičky zakrývali oblaky a vytrhávali ich zo sveta smrteľníkov, a predsa som bol nad nimi, priam som cítil, ako sa nad nimi vznášam, ako rozhodujem o ich bytí či zániku. Bol som pripravený na pocit pokory a úcty voči samotnému Bohu, hradby jeho ríše ma nemohli naplniť bázňou. Kráčal som čiarou na jeho dlani s odhodlaním v tvári vo vedomí, že na konci tej cesty ma čaká zaslúžený cieľ, osvietenie, či aspoň porozumenie... Slepo som šiel v ústrety najväčšiemu vetru, šplhal som sa smrteľnými roklinami, otváral náruč bleskom, vysmieval sa naivnej hrôze prírody, ktorá nevie, že to On si ma vybral. Ktorá nevie, že je so svojimi detskými zbraňami bezmocná voči tomu, kto mi dal život, voči tomu, kto ma svojou neviditeľnou rukou ťahá do svojho kráľovstva. Voči tomu, kto zoslal na zem lásku i nenávisť, voči tomu, kto dokázal do môjho srdca vraziť dýku plnú myšlienok a úžasu, ale nerozťal ho. Bol som to ja, kto svojimi krokmi zdolával schody poznania, a nie tá slepá a bezmocná sila živlov. Tak veľmi som veril v svoju výnimočnosť...
Trvalo to dlho, veľmi dlho, a každú prekážku som vnímal ako výhru. Konečne som mal pred sebou cieľ, a nehodlal som vyhrať ľahko.
Jedného dňa som svoju púť ukončil. Mraky, ktoré mi doposiaľ kradli ilúzie, čerň, ktorá ma neustále tlačila k zemi, náhle pominuli, a ja som sa ocitol pred bránou do svojich snov. Pred bránou fiktívneho múzea Ludwiga van Beethovena. Pred bránou múzea, ktoré nikdy nejestvovalo, a ktoré už nikdy nechcem uzrieť. Predo mnou sa zrazu týčili mohutné dvere znejúce očakávaním a nádejou. Nemusel som ich otvárať, len som na znak úcty sklonil hlavu a prešiel cez ne. V ten moment moje srdce prestalo biť. A predsa verím, že ešte raz sa rozbúcha.
V predsieni ma čakal sprievodca, do tváre som mu nevidel. Jeho okázalé gesto mi zabránilo prehliadnuť si vstupnú miestnosť a poslušne som vykročil do tmavej chodby. Stúpal som po schodoch...
Nebudem opisovať celú prehliadku toho strašidelného labyrintu. Ako ma viedol do miestností, kde Beethoven tvoril, ako mi ukazoval najtemnejšie chvíle Beethovenovho života, ako ma nútil cítiť jeho beznádej a smútok, ako si sadol za jeho klavír s vytrhanými strunami a nechal ho znieť tou najkrajšou melódiou, akú kedy človek, a verím, že aj sám Boh, stvoril. Kráčal som schodami plnými tmy, a z okolitých stien sa ozývali melódie skladieb, ktoré najviac ovplyvnili môj život. Okrem jednej, samozrejme. Tá nemohla zaznieť niekde uprostred tejto srdcervúcej púte. Čím dlhšie trval pochod týmto stelesneným utrpením, tým viac som zabáral ruky do dlaní, aby som sa vyhol tónom Veľkej fugy...vedel som, že keď zaznie, uvidím sám seba v zrkadle odrážajúcom moju najtemnejšiu stránku, ktorej som sa tak bál, a mne nezostane iné, než kľaknúť na kolená a s plačom prosiť o odpustenie. A vedel som, že Veľká fuga zaznie.
Ale vymyslel to oveľa rafinovanejšie. Nechal ma opájať sa krásou a nádejou. Stúpal som stále vyššie a vyššie, a cítil som sa väčším a väčším. Smial som sa z môjho sprievodcu, ktorý otváral nové a nové komnaty, a tváril sa pritom tak vážne. Ja som sa smial, zvládol som Appassionatu, zúfalú a krásnu, zvládol som sláčikové kvartetá, ľudské a božské zároveň, zvládnem prejsť aj tými ďalšími dverami...ja to zvládnem, som silný ako Beethoven, som silný ako...áno, on. Lenže ten prazvláštny človek otvoril ďalšie dvere a do mojich očí udrelo svetlo, nie svetlo nádeje alebo viery. Obyčajné svetlo všedného dňa. Aha, tak to je koniec, povedal som si. Skúška skončila, obstál som! Ha, ha, ha, dovoľte mi zasmiať sa nad svojou naivitou.
Vyšiel som tými dverami. Moje kroky spočinuli na skale rozprestierajúcej sa do nedoziernej šírky. Chvíľa ticha a pokoja...rozhliadal som sa okolo seba, vidiac zasnežené vrcholky pyšných štítov, pyšných ako ja sám. Ale čo to je tam v diaľke?
Nie! Nechcem počúvať Tvoju Veľkú fugu, nie teraz...vidím to, všetko to vidím, nevrážaj to do mojej hlavy, môjho srdca, či čoho. Vidím to, vidím, vidím, len prestaň...Vidím ženu s umierajúcim dieťaťom v náručí...áno, vidím zlomenú lásku, vidím nenávisť, vidím tie stratené osudy, vidím to zúfalstvo straty, víťazstvo moci, ideály viery, vidím všetko, čo len chceš, len už prestaň, prosím... Zvíjal som sa zlomený tým poznaním, po ktorom som tak túžil. Beethoven sa ku mne otočil a spýtal sa: „Už chápeš prečo? Chápeš, prečo to tak musí byť?“ Chcel som povedať „Ó, áno, už chápem, chápem ako si to všetko zachytil vo svojej hudbe.“ Ale nechápal som. Zdalo sa mi to všetko nezmyselné a zbytočné, príliš smutné a kruté, nerozumel som tomu. Tak som mlčal. A on vedel, prečo mlčím. Položil mi ruku na rameno a mlčal tiež, no z jeho pohľadu som vyčítal pochopenie, ktorého som ja nebol schopný. Otočil som sa a utekal ku klavíru z vytrhanými strunami. V tom momente som sa mu chcel vyrovnať a zahrať mu svoju skladbu o tom, čo je zmierenie sa s utrpením....ako keby ju dávno nepoznal. Z toho klavíra nevyšiel jediný zvuk.
Ani dnes tomu nerozumiem. Z toho prekliateho miesta som utekal rovnako, ako som utekal k nemu. Neviem popísať svoje zmätenie, svoje sklamanie a rozčarovanie nad sebou samým, nad svetom, nad Bohom, ktorému som tak veril. Kam sa vrátim, keď v nebi som nenašiel raj?
Ó, áno, viem, kam sa vrátim. Tam, kde ma nečakajú skúšky ani výzvy, len teplo. K Tebe...Ty mi utrieš slzy z tváre, Ty ma znovu chytíš okolo ramien, a ja sa budem modliť k Tebe, ak mi to dovolíš. Dokázala si to už toľko krát, spravíš to pre mňa znovu? Prosím, prijmi moju modlitbu..
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
96.8 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 5 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 1.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
1.0 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 10 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 43 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
| Optimalizováno pro rozlišení 1024x768. Prohlžeče: IE 6.0, Opera, Firefox. |
|
| © 2005-2012 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
|
OprsklinaPlott
|
|
| (24.5.2012, 18:02) |
|
|
Jay
|
|
| (23.5.2012, 16:28) |
|
|
Kostka
|
|
| (22.5.2012, 19:55) |
|
|
mikhal
|
|
| (22.5.2012, 18:14) |
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
| Kde nejčastěji hledáte zatoulanou inspiraci? |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
