obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Rozumný muž může být zamilován jako blázen, ale ne jako hlupák."
Rochefoucauld
obr
obr počet přístupů: 2915228 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39280 příspěvků, 5723 autorů a 389252 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Witch and vampire III. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Witch and vampire
 autor Mon publikováno: 05.06.2008, 16:32  
Poďte si vypočuť príbeh z dávnych čias, keď ešte existovala mágia a ľudia sa báli všetkého neznámeho. Príbeh o krehkej čarodejnici s tajomnou minulosťou a jej spoločníkovi upírovi.
 

Elizabeth tresla dverami a kopla do kopy snehu. Urobila pár krokov, no šmykla sa a spadla do snehu. Nahnevane zafrflala nadávku a posadila sa. Ešte šťastie, že už vyšlo slnko, lebo jej spoločník by už stál za ňou. Jej spoločník...upír Cole. Koľko čarodejníc už stretol? Nikdy sa ho to neopýtala, lebo bola presvedčená, že je prvá bosorka v jeho živote. No nemohla si byť tým istá a nechcela sa ho na to pýtať. Tá otázka by sa týkala jeho minulosti a o tej ani jeden z nich nechcel rozprávať. Vlastne žiadna dohoda neexistovala, nikdy ju nevyslovili nahlas. Ale o minulosti nehovorili. Dúfala, že Cole sa jej nikdy neopýta na to, aký bol jej život predtým ako ho stretla. A teraz sa dozvie, že pátral po jej rodine. Rodina...odvrhli ju, nenávideli, skoro ju upálili. Báli sa jej rovnako ako títo vidiečania. Jej detstvo bolo plné bitiek, nadávok a opovrhovania. Jej vlastná rodina ju brala ako monštrum. Dokonca aj mama, ktorá síce mala čarovnú moc, no zaprela ju, nenávidela svoju dcéru.
Elizabeth sa neodvážila ani dýchať. Krčila sa v skrini, ktorá sa stala jej skrýšou pred mamou. Triasla sa od strachu a po špinavých lícach jej stekali slzy. Cez škáru medzi drevami skrine videla vysokú ženu s dlhými mierne zvlnenými vlasmi, ktorá práve vošla do izby.
„Kde si, ty malá bosorka,“ zasyčala žena a pozrela pod posteľ. Elizabeth si zakryla ústa dlaňou, aby nevykríkla, keď sa žena otočila ku skrini. Našla ju a ona nemala kam ujsť. Krídla skrine sa otvorili a nad ňou sa týčila jej mama. „Ty diablovo dieťa! Pôjdeš teraz so mnou a rob to, čo ti poviem, lebo oľutuješ.“
„Mami!“ Skríkla Elizabeth zúfalo, no vyslúžila si za to silné zaucho.
„Nikdy mi tak nehovor! Ľutujem, že mám takú dcéru. A teraz do pivnice.“
„Ale...“
Žena chytila Elizabeth za rameno tak silno, že sa neubránila výkriku bolesti. No jej mama stisk nepovolila a sotila Elizabeth k dverám. „Do pivnice!“

Od toho dňa zdobilo jej plece vypálené znamenie čarodejnice, rovnaký ornament, ako prívesok na náhrdelníku, ktorý nosila. Udrela päsťami do snehu. Vstala a vrátila sa do chatrče. Cole sedel na svojej posteli a listoval v nejakej knihe. Keď vošla, pozrel sa na ňu, no nepovedal nič. Podišla ku kozubu, naklonila sa ku kotlíku a mávla nad ním rukou. „Foxeg.“ Šepla a obsah kotlíka zmizol.
Podišla ku knihe a začala v nej listovať, no elixír, ktorý chcela vyskúšať nenašla. Zrazu jej napadlo, že je dosť silná na to, aby vytvorila vlastný elixír. Veď zaklínadlá, ktoré sama vymyslela, fungovali okamžite. Pohľadom zamyslene blúdila po fľaštičkách, bylinkách a krabičkách. Nakoniec sa usmiala, nemôže to byť až také ťažké.

Zobudil sa presne vtedy, keď zapadlo slnko. Všimol si Elizabeth, ktorá si šnurovala šaty, no veľmi sa jej to nedarilo. Mohla využiť svoju moc a šnúrky by sa zaviazali, ale vedel, že Elizabeth nevyužívala mágiu na niečo takéto jednoduhé. Vstal a podišiel k nej, aby jej pomohol. Keď sa jemne dotkol jej chrbta, stuhla.
„Ukáž,“ povedal a začal jej šnurovať šaty, „ideš do mesta?“
„Nie,“ odvetila, pokojne čakala, kým Cole dokončí šnurovanie, „idem do lesa.“
„Do lesa?“ Nadvihol obočie a zaviazal poslednú šnúrku. Otočila sa k nemu a prikývla.
„Niečo potrebujem,“ vysvetlila, zobrala plášť, prehodila si ho cez plecia. Cole nerozhodne prešľapol na mieste, pohľadom ju sledoval ako prešla cez izbu ku dverám.
„Chceš spoločnosť?“
Zastala a pobavene sa na neho pozrela. „Dnes nejdeš za nejakou z tých tvojich nočných lások?“
„Odkiaľ...“ Zarazil sa, lebo sa pred ňou nikdy nezmienil, kam chodil v noci. Napriek tomu to vedela. „Nejdem.“
„Ale...ale...pukne im srdce,“ povedala.
Zamračil sa. „O čo ti ide, El?“
„Nevolaj ma tak,“ šepla, otočila sa mu chrbtom a otvorila dvere. „Ak chceš ísť so mnou, pohni, nemám celú noc.“
Schytil svoju košelu, obliekol si ju a vyšiel za Elizabeth, ktorá zamyslene hľadela na mestečko. Zastal a skúmavo si ju prezeral. Rozmýľal ako vyzerá za denného svetla. Lesknú sa jej hnedé vlasy? Je jej pleť naozaj taká bledá a tie oči také tmavé? Pokrútil hlavou a zahnal tie myšlienky, lebo si uvedomil, že nikdy neuvidí Elizabeth v lúčoch slnka.
„Elizabeth?“ Oslovil ju opatrne. Sklonila hlavu, krátko vydýchla a potom bez slova zamierila do lesa. Kráčal tesne za ňou. Chcel ju upozorniť, že si mala zobrať nohavice, ale po chvíli si uvedomil, že šaty ju nijak neobmedzovali. Ani raz sa nezachytila o nejaký konárik či krík. Pokrútil hlavou. Prekvapilo ho, keď Elizabeth nezamierila smerom k mestečku, ale kráčala stále hlbšie do lesa. „Kam to vlastne ideme?“
„V strede lesa je jazierko,“ odpovedala, „potrebujem pár kvapiek vody.“
„Neďaleko je rieka, nebolo by jednoduchšie nabrať vodu odtiaľ? To by si nemusela ísť do lesa...v noci...“
„Musí to byť z toho jazera,“ namietla a on nadvihol obočie, lebo tomu vôbec nerozumel.
„Potrebuješ to na nejaké tie svoje čáry-máry,“ škonštatoval skôr pre seba, no Elizabeth sa zasmiala.
„Snažím sa vytvoriť elixír,“ začala vysvetľovať, „aby si mohol z chatrče vyjsť aj cez deň bez toho, že by ťa slnko zmenilo na kopu popola.“
Prikývol, aj keď ho Elizabeth nemohla vidieť, lebo kráčala pár krokov pred ním. Obzrel sa, lebo mal zvláštny pocit, akoby ich niekto sledoval. No les naokolo bol prázdny. Keby bol sám, nerobil by si starosti, no teraz sa cítil zodpovedný za čarodejnicu.
„Cole?“
Otočil sa za hlasom. Elizabeth na neho hľadela so zdvinutým obočím, nechcel ju rozrušiť a tak len pokrútil hlavou. Čakal, že Elizabeth bude pokračovať v ceste, ale ona počkala, kým podišiel k nej a naklonila sa k nemu. „Niekto nás sleduje,“ šepla tak, aby ju počul iba on, „už odkedy sme vošli do lesa, dúfam, že to nie sú tvoji starí priatelia.“
„Nepriateľov nemám len ja,“ pripomenul jej. Smutne sa usmiala a kráčala ďalej. „Nechceš mi o tom niečo povedať?“
„O čom?“
Zamračil sa na jej chrbát. Prečo sa všetko o nej musel dozvedieť od Morgany alebo Lotty? „O tých rozzúrených mužoch, čo ťa chceli predviesť pred ich súd.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Záleží na tom?“ Odpovedal otázkou. „Ja som ti povedal o lovcoch, no ty si svojich nepriateľov zamlčala. Musel som sa to dozvedieť od niekoho iného.“
„O nič nešlo...“
„Videl som ich, skoro si ich upiekla,“ povedal, „poznám ťa a viem, že neubližuješ pokiaľ to nie je posledná možnosť.“
„Jednoducho sa ma každý v tomto mestečku bojí, lebo som iná ako ostaní,“ pokrčila plecami, „aha, tam je to jazero.“
Zrýchlila a on si bol istý, že len pre to, aby sa vyhla tomuto rozhovoru. Prečo sa pred ním uzatvárala? Nepoznali sa snáď už dosť dlho na to, aby si mu verila? A veril on jej? Už toľkokrát mu zachránila život, no nikdy jej nepovedal, čo zažil vo svojom živote. Nepýtala sa a on sám necítil potrebu povedať jej to.
„Elizabeth?“ Vyslovil jej meno, lebo pri jazierku nebola. Kam však mohla zmiznúť za tak krátky čas? Obzrel sa okolo seba, ale nikde ju nevidel. „Elizabeth!“
Na jeho volanie sa nik neozval, začínal sa báť. Kde je? Stalo sa jej niečo? Mohol ju niekto uniesť? Jemu priamo pred očami? Nie, veď by vykríkla, zavolala by na neho. Musí byť niekde tu a možno ho len naschál trápi. Áno, chce sa mu pomstiť za to, že pátral po jej sestre. Sám sa o tejto možnosti presviedčal a pritom sa túlal po okolí a snažil sa ju nájsť.
„Elizabeth!“ Vykašľal sa na opatrnosť a zakričal jej meno do tichého lesa. Za chrbtom začul jemný praskot vetvičiek, rýchlo sa otočil.
„Čo blázniš,“ ozvalo sa podráždene z tmy, skoro sa neovládol a objal ju. Podišla k nemu, mesačné svetlo ju osvetlilo a on si všimol malú reznú ranku na čelusti. Chytil ju za bradu a pritiahol si ju bližšie, aby lepšie videl na ranu.
„Kto ti to urobil?“ Opýtal sa rozladene, ale keď si všimol, že Elizabeth prevracia očami, pustil jej bradu.
„Šmykla som sa a pozerala sa o nejaký krík,“ vysvetlila. Keď sa dotkla ranky, zamračila sa.
„Kam si vlastne zmizla?“
„Chcela som zistiť, kto nás prenasleduje,“ povedala, pozrel sa na ňu so zdvihnutým obočím a čakal odpoveď na nevyslovenú otázku. „Neviem, nikoho som nenašla. Je to celé čudné...“
Prikývol. „Ak máš, čo si potrebovala, mali by sme sa vrátiť.“ Navrhol, ale potom si spomenul, že sa mal stretnúť s Lottou. „No, ja musím ešte niečo...eh...odprevadím ťa.“
„Nenamáhaj sa, nie som malé dieťa,“ mávla rukou, otočila sa a kráčala von z lesa, „len si choď.“
Pozrel sa za ňou, no nečakala na neho a tým mu dala jasne najavo, že ho už nechce vidieť. Vždy, keď si myslel, že ju pozná, prekvapila ho niečim tak, že si už nebol ničím istý.

Usmiala sa na elixír, ktorý práve dokončila. No vzápätí bola jej radosť preč, pretože jej spoločník sa ešte nevrátil. Bola si istá, že išiel za nejakou ženskou, ktorá s ním skočí do postele. Napokon nebol škaredý, vlastne bol až príliš pekný. Myslel si, že si nevšimla ako sa na ňu díva, no ona si uvedomovala každý jeden pohľad. Zatriasla hlavou a v mysli si vynadala. Cole nie je nič iné iba lenivý špinavec, ktorý si nezaslúži, aby sa o neho bála.
„Zase elixír?“
Vystrašene nadskočila, keď sa jej tesne pri uchu ozval jeho hlas. Nahnevane zavrčala a stúpila mu na nohu.
„Au, to bolo za čo?!“ Zatváril sa ublížene.
„Nabudúce aspoň zabuchoc,“ povedala bez toho, aby sa otočila od kotlíka. Vedela si presne predstaviť úsmev, ktorý sa mu objavil na tvári.
„Nebodaj som vyľakal najobávanejšiu čarodejnicu,“ prehodil s hraným prekvapením.
„Nabudúce ťa premením na tulipán, tiež ich rovnako neznášam,“ odvetila, zobrala pohár a naplnila ho elixírom. Potom sa otočila ku Colovi a pohár mu podala. „Vypi to.“
„Nie,“ pokrútil hlavou a zamračil sa na obsah pohára, „nebudem piť tie tvoje so...“
„Vymyslela som elixír, ktorý by ťa ochránil pred slnečným svetlom, ale ja ho nemôžem vyskúšať, lebo ja nie som upír,“ vysvetlila mu pokojne, „neublíži ti to.“
„A ako zistíme, že funguje,“ pozrel sa na Elizabeth, no tá prešla ku oknu a trošku ho odchýlila tak, že na podlahu dopadol tenký pás svetla.
„Jednoducho, strčíš do svetla prst,“ pousmiala sa.
„A ak nebude fungovať?“
„Vyber si prst, ktorý nemáš rád,“ pokrčila plecami a uškrnula sa.
„Nemám rád, keď vtipkuješ,“ zašomral, no odpoveďou mu bol ešte väčší úškrn. Pokrútil hlavou a celý obsah pohára vypil naraz. Tekutina bola studená, no zdalo sa mu akoby mu popálila hrdlo. Nemala žiadnu chuť, ale nebol si tým istý. „Necítim zmenu...“
„Poď do svetla, ty blbec,“ schmatla ho za ruku a strčila mu ju do slnečných lúčov. Zavrel oči v zlej predtuche, že ho slnko spáli, ale bolesť sa nedostavila. Namiesto toho cítil príjemné teplo. „Funguje...ale neviem na ako dlho...môžu to byť sekundy, minúty, ale aj hodiny. Sadni si a seď tu dovtedy, kým...kým nebudeš mať pocit, že sa ti páli ruka.“
„Odkedy som tvoj pokusný králik?“
„Odkedy pre teba vymýšľam elixíri,“ odpovedala ignorujúc nahnevaný tón v jeho hlase. Zvalil sa na zem, oprel sa o stenu a ruku nechal na pospas slnečným lúčom. Elizabeth sa vrátila ku kotlíku a začala elixír nalievať do označených fľaštičiek, ktoré ukladala do malej debničky. Chvíľu ju mlčky pozoroval. Ešte sa neprezliekla, zrejme robila ten elixír odkedy prišla z lesa. No hnedé vlasy si zviazala do pevného copu, aby jej neprekážali pri práci. Už keď prvýkrát stretol jej sestru, všimol si, že sa na seba ničím nepodobajú.
„Elizabeth?“
„Hm?“ Naplnila ďalšiu flaštičku, zazátkovala ju a odložila.
„Čo sa stalo s tvojou rodinou?“ Fľaštička jej vypadla z ruky a rozbila sa na podlahe. Zavrčala nadávku, zohla sa a začala zbierať črepiny. „Elizabeth?“
„Čo?“ Oborila sa na neho, no keď jemne nadvihol obočie, pokrútila hlavou. „Ja neviem...zomreli...snáď...“
„Ušla si od nich?“
Prestala upratovať črepiny a sadla si na zem. „Nie. Ušla som pred popravou, kým pripravovali hranicu.“
„Prečo si sa nevrátila k rodine?“
„Moja rodina ma chcela upáliť,“ zašepkala a sklonila hlavu, „ty...nevieš, čo som zažila...“
„Ale chcel by som to vedieť, Elizabeth, poznáme sa už tri roky a ja neviem nič,“ pozrel sa na ňu, no ona hľadela na podlahu.
„Nenávideli ma, pretože sa ma báli. Celá dedina ma nenávidela. Bola som len malé dieťa, nevedela som sa brániť a moji vlastní rodičia ma každý deň mučili, lebo verili, že zo mňa vyženú zlo. Nemala som ešte svoju moc pod kontrolou, raz som sa snažila brániť a oslepila som otca. Vtedy sa rozhodli, že ma očistí už len oheň. Prosila som ich, no oni ma nepočúvali. Zmlátili ma, zviazali a zavreli do pivnice...Chceli ma zabiť...nič som im neurobila a predsa ma nenávideli až tak, že chceli, aby som umrela.“ V očiach sa jej zaleskli slzy. „To som si od nich nazaslúžila ani kúsok lásky? Bola som iba dieťa a oni sa ku mne správali ako k netvorovi...ako k niečomu, čo si ani nazaslúži žiť...“
„Elizabeth,“ oslovil ju, ale ona sa odmietala na neho pozrieť. V očiach ju pálili slzy a cítila neuveriteľnú bolesť. V mysli si premietala všetky tie strašné obrazy minulosti. Náhle pocítila ako ju niekto pohladil po chrbte a strhla sa. „Pšššt, poď sem.“ Zašepkal Cole, pritiahol si ju k sebe a objal ju. Schúlila sa mu v náručí a rozplakala sa. Pobozkal ju do vlasov a nežne pohladil po chrbte.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 3 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 5 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 24 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 m2m 19.08.2008, 13:17:02 Odpovědět 
   "No, jedinou výtkou by tedy stále zůstávala přímá řeč!" zasmál se Chemik a poplácal se po žebrech. "A možná i to 'no' - není časté," zamyslel se a podrbal se na bradě, "přesto si myslím, že by mohlo být ještě méně častěji. A pak možná taky bych si dokázal představit, že by se okolo elixíru povalovaly ingredience, z nichž by čtenář jakž takž vytušil, že elixír nebyl uvařen z vody."
Chemik se pousmál a pokračoval: "Každopádně se mi líbí psychologická rovina, obě postavy, El i Cole, mají svou minulost a nechtěji se o ní nějak svěřovat. Nebude to veselá minulost a táhne se jejich současným životem - jako by Elizabethina minulost pro ni byla těžkým kamenem.
Postavy se už krystalizují a získávají nádech dobrého srdce, no dokázal bych si představit nějakou zápletku. Přejdu tedy k dalšímu dílu."

Tak.
 Imperial Angel 09.06.2008, 11:10:42 Odpovědět 
   Četla sem i předchozí části a popravdě tahle se mi zatím taky líbila nejvíce. (To ale neznamená, že ty předchozí dobré nebyly ;))
Jediné, co mě mrzí, že je mezi díly taková dlouhá odmlka. Je to škoda, protože si myslím, že píšeš oravdu dobře :)
 čuk 06.06.2008, 7:35:02 Odpovědět 
   Mně se to líbí, onen střet dvou rozdílných podivných bytostí. LIší se i vznikem, lépe řečeno předavatelem podivnostzi(upírství je v génech nebo dáno zvnějška anatomicky, čarodějnice vznikla obranou proti psychickému tlaku. Sympatické je, že upír je odčarováván láskou. Čarodějnice se prozatím neprojevila zle agresivně. Otazné je, zda čarodějnice nebude chtít na svém milenci, aby se vzdal sání jiných a nebude to brát jako nevěru. Zajímavé by bylo pokračování, aby se zvýraznila pointa.
 obr.cz 05.06.2008, 21:03:57 Odpovědět 
   tak tohle se mi líbilo hodně moc tohle stálo za to číst
 Ekyelka 05.06.2008, 16:32:31 Odpovědět 
   Zdravím :)

Porovnám-li tento díl s předchozím, najdu jen samá zlepšení. Nejen co se týče literární stránky, ale i v obsahu. Text má sílu přinutit čtenáře vydržet do konce (i dál, než jen do konce; kdy že bude další díl?), ale na některé ze spodních úrovní tepe otázka: co bude dál?
Ano, z mého komentáře je cítit jisté nadšení. Zavalená prací na nepřetržitých nočních směnách nemám moc času, proto oceňuji každý dobrý text.
A tohle je hodně dobrý text. :)
Jediná poznámka by se týkala přímé řeči: nevím, jak je to ve slovenštině, ale česká kodifikace hovoří o pravidlu psát malé písmeno, navazuje-li nepřímá řeč na přímou. :)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Vítězslav Dvořák
(16.7.2019, 08:42)
Adelaide
(13.7.2019, 17:25)
Petronela Patricellí
(9.7.2019, 20:54)
Marfy
(7.7.2019, 22:14)
obr
obr obr obr
obr
O bílém verši
Charles
ŠLENDRIÁN
Johannes Faustus
Cíga, láska, sm...
Polly
obr
obr obr obr
obr

Moderní láska
Creshaw
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr