obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Přítel je ten, kdo o vás ví všechno a má vás pořád stejně rád."
Elbert Hubbard
obr
obr počet přístupů: 2915287 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39387 příspěvků, 5727 autorů a 389805 komentářů :: on-line: 3 ::
obr

:: Klaun ::

 autor VanillaSky publikováno: 07.08.2008, 5:32  
Aké by to bolo keby mal každý svojho klauna...

Kedže je toto čo sa prozy týka taká moja prvotina budem rada ak mi napíšete svoj názor. A kľudne aj negatívny ak bude treba :o) .
 

Kráčal popri parku ked začul znova tú istú otázku ktorú už nemohol počúvať. Jej slová sa mu zarývali hlboko pod kožu. ´´Pozri akú má ten ujo tvár´´, povedal malý chlapec otáčajúc sa za mužom. Jeho mama sa obzrela, potiahla syna za ruku a odvetila. ´´Pod, to nie je nič pekné na čo by si sa mal pozerať.´´ Muž sklonil hlavu a zrýchlil krok .Ešte že to už nie je daleko, pomyslel si. Mal som radšej ostať doma. Prešiel okolo hlúčika holubov, zastal a hodil im zvyšok rohlíka čo mal pre ne vždy pripravený. Ako by som mohol byť doma, ved toto je jediné potešenie ktoré mi ešte ostalo odvtedy čo...zarazil sa. Nechcel na to myslieť. Nie teraz, nie potom, už nikdy! No sám vedel, že to nebude také ľahké,zabudnúť. Nemohol tu dlhšie ostať. Už nemohol viac znášať tie pohľady. Na dnes toho bolo akurát dosť. Rozbehol sa k chodníku a popri úzkej topoľovej aleji to mal domov len na skok. Dobehol k vchodu s ulahčením si vydýchnuc ked zistil, že pri výťahu nik nie je. Nastúpil, vyviezol sa na siedme poschodie, odomkol dvere a priam vpadol dnu. Zatiahol závesy na okne, sadol si do kresla v rohu izby a hlavou mu znova začali víriť myšlinky na ten deň ktorý mu zmenil život. Vlastne na tých pár minút ktoré sa vtedy zdali ako celá večnosť. Znova počul všetky tie zvuky. Náraz, krik okoloidúcich, húkanie sanitky. Všetko sa zmiešalo do jedného celku...a tma. Potom bol na neaký čas pokoj. Až kým sa neprebral v nemocnici. Na prvý pohlad do zrkadla po mnohých dňoch strávených v posteli bez pohnutia, nikdy nezabudne. Zavrel oči, po chvíly vstal a vošiel do kúpelne. Postavil sa pred umývadlo, opláchol si tvár vodou a zahladel sa do zrkadla. Polku tváre má znetvorenú. Ako sa môže diviť tým ostatným ked ani on sám sa nemôže na seba pozerať. Schytil pohár položený na umývadle, hodil ho do zrkadla a pri rinčaní trieštiaceho skla sa hlasno rozosmial. ´´Tak a už mám od teba pokoj´´, povedal a vrátil sa späť do obývačky. Už to je pol roka čo sa mu stala tá nehoda...koľko sa od vtedy zmenilo a predsa akoby sa zastavil čas. Prestal chodiť do práce. Už nechcel počúvať kolegov čo si nemotorne šuškali poza jeho chrbát. Prišiel o priatelov, ako málo stačí aby zistil, že to vlastne ani neboli priatelia. Teda boli kým bol úspešný a zdravý. Ved kto by sa už len pozeral na trosku. Dokonca aj Marta ho opustila. Tá čo mu slubovala, že s ním ostane v dobrom aj zlom. Pritom ešte ani neboli zosobášení. Raz ho bola pozrieť v nemocnici. Bolo to vtedy ked ešte poriadne o sebe ani nevedel. Odišla do jeho bytu kde spolu bývali už skoro rok, zbalila si veci a odišla. Len tak bez rozlúčky, bez vysvetlenia. Ale on pochopil... Vstal podišiel k stolíku a s ovládačom v ruke sa vrátil do kresla. Zapol televízor, poprepínal všetky kanály. Samé hlúposti, bezduché filmy a reklama na každom kúsku. No jedna ho predsa len zaujala. Akási žena stojaca v nemocničnej izbe s deťmi okolo seba a pri nich klaun. Vravela čosi o možnosti robiť klauna pre choré deti. Raz o tom čosi počul, vtedy sa o nič také nezaujímal. Ani by ho nenapadlo ísť niekde robiť klauna, no teraz ho to zaujalo. Bola by to možnosť začať znova pracovať, vrátiť sa medzi ľudí, začať zase žiť... Aj ked skrytý za nánosom farieb a velkým červeným nosom. Stále lepšie ako toto, dokonca by mu to tak vyhovovalo. Ano, áno...opakoval si dookola. To je to čo by mu mohlo zmeniť život. Vtedy ešte ani netušil akú mal pravdu. Reklama sa skončila, vstal a pobral sa spať. Prvý raz po dlhej dobe zaspal s úsmevom na perách. Ved zajtra ho čaká návšteva nemocnice na ktorú sa na rozdiel od predchádzajúcich tešil. Prebudil sa ešte pred svitaním. Rýchlo vstal z postele, vošiel do kúpelne a prvé čo ho napadlo bolo, že si bude musieť kúpiť nové zrkadlo. Ak dostane tú prácu bude ho potrebovať... Včera by bol najradšej keby niečo také ako zrkadlo ani neexizstovalo no dnes bolo všetko iné. Teda bude ak... Rýchlo sa oholil, okúpal, obliekol si svoj najlepší oblek. Ani sa nenaraňajkoval a vybral sa za svojim novým prísľubom lepšej budúcnosti. Ked vošiel do nemocnice na vrátnici sa spýtal na doktorku Vaňkovú. ´´Piate poschodie´´, odvetil vrátnik ani sa naňho nepozrúc. Výťah bol obsadený tak sa rozhodol že nebude čakať a pôjde po schodoch. V čakárni bolo plno ľudí prevažne deťí ked že toto bolo detské oddelenie. Prešli skoro dve hodiny kým sa čakáreň vyprázdnila a rozhodol sa že zaklope na dvere. Otvoriť mu prišla mladá sestrička. ´´Dobrý deň´´, povedal. ´´Ste objednaný?´´, spýtala sa a poza neho nazrela do čakárne. ´´Neviem či vás pani doktorka prijme. Už končíme. A kde máte dieťa? Tuším vám utieklo´´, dodala a usmiala sa. ´´Nie ja som sem neprišiel s dieťaťom. Chcem sa len niečo opýtať pani doktorky.´´ ´´Tak podte dalej.´´ Vošiel dnu zatial čo sestrička niečo pošepky vravela doktorke. ´´Dobrý deň.´´, povedal a podišiel bližšie. ´´Dobrý, posadte sa. A vy už môžete ísť.´´ Sestrička sa rozlúčila vzala si veci a zmizla za zavretými dverami.´´Tak čo vás sem priviedlo? Prišli ste kvoli vášmu dieťaťu?´´ ´´Nie ja, ja nemám deti´´, odvetil. ´´Tak...ako vám teda môžem pomôcť?´´, povedala a skúmavo si ho prezerala. Videla že má zmrzačenú tvár ale pochybovala že by tu bol kvôli tomu. ´´No viete, videl som v televízii reklamu. Vraj hladáte neakých dobrovolníkov na klaunov. Teda robiť klauna pre deti čo ostávajú dlhšie v nemocnici.´´ ´´Ach áno, takže vy by ste chceli také niečo robiť?´´ ´´Chcel, teda ak by sa to dalo. Viete mal som haváriu a odvtedy to už nie je to čo bývalo. Ved vidíte sama .Stratil som kvôli tomu prácu´´, a kopu iných veci, pomyslel si ale nahlas to nevyslovil. ´´Máte s tým neaké skúsenosti? Teda so zabávaním ludí. Lebo robiť klauna to zase nie je len tak.´´ ´´Ani nie, nemám. Ale možno by som sa to mohol naučiť. Ja, viete veľmi by som tú prácu potreboval, ale možno máte pravdu že sa na to nehodím.´´ Elán s ktorím sem prišiel bol fuč. Rozplynul sa ako bubliny ktoré deti tak radi vyfukujú z bublifuku. V poslednej dobe mal dojem že aj jeho život je len taká jedna veľká bublina ktorá nevedno kedy praskne. A potom bude pokoj... Doktorka si všimla tej zmeny. Videla s akým nadšením prišiel a teraz vyzerá ako keby mu vzali hračku, vlastne v jeho prípade nádej, ako sa zdá poslednú. Dobre si ešte pamätá ako to bolo s ňou ked sa jej zrútil svet a jedninou jej náplasťou na to všetko bola práca. Práca a zase len práca od rána až do neskorej noci. Teraz to už bolo iné no vedela že vtedy jej pomohla práve ona, práca ktorá sa stala na dlhú dobu jej jedinou útechou. ´´Dobre, viete čo? Môžme to skúsiť, ved napokon ktovie čo sa vo vás všetko skrýva o čom možno ani len netušíte.´´, povedala a usmiala sa. ´´Myslíte to vážne?´´ ´´Ano, prídte zajtra ráno a dohodneme všetky podrobnosti. Potom vás odvediem na oddelenie za deťmi a vyskúšate si ako vám to pôjde. Len ešte je tu jedna taká maličkosť, vôbec neviem ako sa voláte.´´ ´´Prepáčte úplne som zabudol že som sa ani nepredstavil. Stránsky. Karol Stránsky.´´ ´´Tak teda zajtra ráno o siedmej pán Stránsky a budte presný.´´ ´´Dakujem, dakujem vám veľmi pekne. Určite prídem načas to si môžete byť istá.´´ ´´Budem sa na vás tesiť tak teda dovidenia.´´ ´´Dovidenia. A mám si aj niečo priniesť?´´ ´´Môžete neaké vhodné farby a pokial je to možné tak aj oblečenie, my tu už z vás niečo vyčarujeme.´´ ´´Dakujem ešte raz.´´ Otočil sa a odišiel. Cestou domov nakúpil potrebné farby a v obchode s kostýmami kúpil klaunovské šaty. Naposledy sa ešte zastavil v jednom obchode kde si kúpil nové zrkadlo. Teraz ho bude potrebovať. Na druhý deň skoro ráno sa znova vybral do nemocnice. Bol rád že sa mu vôbec podarilo vstať lebo od vzrušenia nemohol dlho zaspať. Stále mu v hlave vírili myšlienky ako to všetko dopadne a či to vôbec zvládne. V nemocnici už o ňom vedeli, bol vlastne jeden z troch čo sa prihlásili za klaunov. Z toho jedného poslali domov lebo zistili že na to nemá a druhý vôbec neprišiel na dohodnutý termín. Karol si sadol na stoličku a ani nie po pol hodine už bol z neho klaun ako vyšitý. Doktorka ho odviedla do veľkej miestnosti kde už netrpezlivo čakalo niekoľko detí. ´´Tak čo ako sa cítite takto nahodený?´´, povedala a usmiala sa. ´´Možno sa budete čudovať ale veľmi dobre. Konečne po dlhej dobe sa cítim dobre.´´ ´´To ma veľmi teší. Tak nech sa vám tu aj tak isto dobre darí. Už musím ísť, ale prídem sa na vás pozrieť.´´ Karol sa od tej chvíle pohrúžil do práce snád ako ešte nikdy. Robiť klauna a zabávať tým deti ho veľmi bavilo a deti si ho hned oblúbili. Chodieval do nemocnice každý deň dokonca aj cez víkendy. Ako vravieval doma aj tak nemá čo robiť a tuná je aspoň užitočný. Takto ubiehal deň za dňom až prešlo pár mesiacov. Raz v jedno skoré zimné ráno ked teplota klesla riadne pod bod mrazu šiel ani nevedel už po koľký krát do svojej oblúbenej nemocnice. Ako ju po pár návštevách nazval. Rozhodol sa že sa namaľuje už doma nech hned ako príde nemusí strácať čas. Nedávno na oddelenie prijali jedno dievčatko ktoré si ho veľmi oblúbilo. Dnes mala narodeniny a kedže bola veľmi chorá a nemohla ísť domov sľúbil jej že príde čo najskôr a spoločne vymyslia neakú zábavu pre všetky deti čo boli na oddelení. Chel jej dať ako darček to že bude môcť spolu s ním zabávať deti ako malý klaun. Ešte jej to síce nepovedal malo to byť prekvapenie ale už týždeň pred tým sa mu pdarilo zohnať kostým vhodný akurát pre ňu. Kvôli tomu aby prišiel čo najskôr si zavolal taxík. Ešte ani neprišiel a už teraz mal pocit že to nezvládne. Od tej nehody z pred pár rokov nenastúpil do auta ani raz. No dnes to musí urobiť. Raz predsa musím začať pomyslel si ked tu začul prichádzať auto. Taxík zastal priamo pred ním a on na okamih zaváhal. Taxikár otvoril dvere a Karol nasadol. Snád to neako prežijem, povedal si vduchu. V tom taxikár zastal. Pred nimi stálo pár dalších aút a úplne v predu sa kopili v hlúčiku ludia. ´´Co sa tam stalo?´´, spýtal sa Karol. ´´Neviem.´´ Odpovedal taxikár. ´´Asi neaká havária.´´ ´´Prepáčte, musím vystúpiť.´´ ´´Ale ved ešte nie sme na mieste.´´ ´´To nevadí, tu máte peniaze za celú cestu.´´, povedal a rýchlo vystúpil z taxíka. ´´Cudák.´´, pomyslel si taxikár. ´´A ešte aj pomalovaný...´´ No Karol sa už ponáhlal čo najskôr dostať od tial preč. Ale nakoniec ho predsa len niečo prinútilo otočiť sa a pozrieť tým smerom kde sa stala nehoda. Počul ako ktosi kričí nech niekto zavolá doktora. Rozbehol sa tým smerom a na ceste uvidel dievča. Vlastne už ženu aj ked velmi mladú. Mohla mať tak 18-20 rokov. Ležala nehybne, oči zavreté, bola bledá. Vyzerala ako mrtva. Ale ked sa lepšie prizrel videl, že ešte dýcha. Slabo, ledva badatelne, ale dýchala. ´´Pustite ma k nej a zavolajte niekto sanitku.´´, povedal a hlúčik ludí sa rozostúpil. ´´Vy ste lekár?´´, spýtal sa ktosi. ´´Nie.´´, odpovedal. Klakol si vedla nej, bola bledá, jej pokožka na tvári pripomínala jeho namalovanú tvár tam kde bola biela farba. Ludia naňho hladeli, no teraz nie kvôli tomu ako vyzerá, ale akoby očakávali, že spraví zázrak. V duchu sa modlil aby sa stal... zázrak, ktorý by ju prebral. Začul zvuk sanitky, vydýchol si a ked z nej vystúpili dvaja muži vstal a poodišiel na stranu. Po krátkom vyšetrovaní ju naložili do sanitky. ´´Ja, chcem ísť s ňou´´, povedal Karol. ´´Ste jej príbuzný?´´, spýtal sa jeden z mužov. ´´Nie som, ale chcel by som ísť s ňou, možno jej budem môcť neako pomôcť.´´ Sanitkár pokrčil ramenami a kázal mu aby rýchlo nastúpil. Karol si sadol vedla dievčaťa a chytil ju za ruku. Vôbec nevedel prečo to robí, ved ju nepozná. Jednoducho mu niečo, neaký vnútorný hlas našepkával, že má ísť s ňou. Sanitka sa velkou rýchlosťou rútila cez mesto, no aj napriek tomu necítil žiadny strach. Ked dorazili na miesto už na nich čakali s nosítkami. Karol si spomenul, že už dávno mal byť pri deťoch, hlavne pri dievčatku ktorému slúbil, že bude spolu s ním môcť robiť klauna. No nemohol odísť a nechať ju tu samú. Pobral sa za nimi no ked dievča priviezli dnu povedali mu nech si sadne v čakárni a počká tam. Sadol si na jedno z volných kresiel, ale hned zase vstal a podišiel k oknu. Aké je to zvláštne, pomyslel si. Ešte nedávno mal starosti sám so sebov, ked to tak teraz vezme boli to len malichernosti. A teraz sa bojí o celkom neznámeho človeka. Vôbec mu nezáleží na tom ako vyzerá, či je tu ako klaun alebo by na tvári nemal masku. Teraz ho zaujíma len to či sa dievča preberie a čo mu vlastne je. V tom sa otvorili dvere a lekár ktorý z nich vyšiel prešiel popri Karolovi. ´´Počkajte, ako sa má? Už sa brebrala?´´ ´´Ano, ale nie je na tom najlepšie.´´ ´´Co jej je?´´ ´´´Predávkovala sa drogami. Isto to svinstvo berie už pekne dlhú dobu. Nemá zmysel aby ste tu čakali, bežte radšej domov. Aj ked sa z toho ako tak dostane to bude len začiatok jej velkého boja. Ak vôbec bude chcieť bojovať.´´ ´´Ostanem tu.´´ ´´No ako chcete, ale vravím vám nemá to zmysel.´´ Akože to nemá zmysel? Nahneval sa v duchu Karol. Ako to môže doktor vôbec povedať? ´´Môžem ísť za ňou?´´, spýtal sa. ´´Vy nie ste príbuzný, že?´´ ´´Nie, ale chcem sa ísť na ňu pozrieť. Chcem vidieť ako sa má ked som už išiel s ňou až sem.´´ ´´Dobre teda, bežte ale len na chvílu.´´, odvetil doktor a odbehol preč. Otvoril dvere na izbe a vošiel dnu. Pri posteli stála sestrička. ´´Kto vás sem pustil?´´ ´´Pán doktor, povedal, že môžem na chvílu za ňou ísť.´´ ´´Dobre, ale ozaj len na chvílu, musí odpočívať.´´, povedala sestrička a vyšla von. Divča ležalo na posteli, oči otvorené dokorán, biela ako smť. Karol si k nej sadol, chytil ju za studenú drobnú ruku a zahladel sa na jej tvár. Bola velmi pekná, aj ked to čo sa jej stalo na nej zanechalo stopy. Ešte stále bolo vidno, že je to krásna žena. Prečo taká mladá žena, stvára takéto hlúposti, pomyslel si. V tom ako by sa prebrala z mrákot otočila k nemu hlavu a zamračila sa. ´´Kto ste a čo tu robíte? Nepoznám vás.´´ ´´Volám sa Karol a náhodou som išiel okolo ked sa Vám stala tá nehoda. Tak som išiel spolu s vami.´´ ´´Nehoda?´´, zasmiala sa. ´´Tak vy tomu hovoríte nehoda? Viete vlastne prečo som tu?´´ ´´Ano, viem. Ostanem tu s vami, pekne zavrite oči a pospite si.´´ ´´Takže viete a aj napriek tomu tu chcete ostať? Prečo?´´ ´´Neviem, to musí byť na všetko neaké vysvetlenie? Berte to tak, že som váš anjel strážny.´´, usmial sa a odhrnul jej prameň vlasov z tváre. ´´Ja som Nela.´´, to bolo jediné na čo sa ešte zmohla pred tým ako zaspala. Prešlo pár dní kedy sa Nela zmietala medzi realitou a blúznením z nemožnosti zohnať si neaké drogy ktoré by toto šialenstvo, ako ona vravela v čase chvílkových stavov reality, ukončilo. Karol bol skoro stále pri nej až na krátky čas kedy šiel domov aby sa sám dal do poriadku. Už nerobil ani klauna, dokonca chodil do nemocnice bez nánosu ´´klaunovských´´ farieb. Vlastne mu to už vôbec nevadilo. Strach o niekoho koho síce ani nepozná mu nedovoloval myslieť na seba. Jediné čo ho teraz zaujímalo bolo, ako by mohol Nele pomôcť. Prešlo niekolko dalších dní a Karol sa rozhodol že musí niečo urobiť. Nela už bola v inej nemocnici ktorá slúžila na liečenie narkomanov. Hned skoro ráno zašiel za lekárkou ktorá sa o ňu starala. Povedal jej že si ju chce vziať k sebe domov. Tam bude mať väčší klud a možno sa stane zázrak ktorý jej pomôže. ´´Ako si to predstavujete?´´, spýtala sa lekárka. ´´Tuná má všetko čo poterbuje tak ako by mohla byť u vás doma?´´ ´´Zjavne nemá všetko ked je na tom stále rovnako.´´, zamračil sa Karol. ´´No, možno za istých okolností by sa dalo zariadiť aby sa mohla liečiť u vás doma. Ale to by ste museli spolupracovať a raz za den by k vám prišla sestrička pomôcť s čím by bolo treba.´´ Karolovi už nebolo viac treba. ´´Samozrejme, urobím všetko čo poviete. Len aby sa z toho dostala.´´ ´´Dobre teda tak to vyskúšame. Ale povedzte mi ešte jedno, prečo vám tak na nej záleží?´´ ´´Sám neviem, ale jedno je isté, chcem jej pomôcť. Viem že jej rodičia ju už nechcú doma. Tak snád budem môcť aspoň niečo pre ňu urobiť.´´ ´´Tak sme dohodnutí, hned zajtra ju prevezieme k vám.´´ ´´Dakujem vám,´´ povedal Karol. Na druhý deň, skoro ráno previezli Nelu k nemu domov. Spolu sa s nimi v sanitke doviezla aj sestrička, ktorá Karolovi visvetlila všetko čo má robiť. Aké lieky a kedy jej má dať a ako má zvládnuť prípadné záchvaty ktorých ešte stále bolo dosť. Ved ani sa nečudoval po štvrtom predávkovaní sa a liečba bud nepomohla, alebo tam vôbec nešla. Dúfal jedine v to že teraz to bude iné. Ze spolu premôžu to čo sa jej nepodarilo. Ale aj tak je to nakoniec prevažne na Nele. Ci bude ona sama chcieť, lebo inak je všetko dopredu stratené. Ako plynul čas Karol pomaly prestával veriť že sa niečo zmení. Prišiel deň jeho narodenín. Skoro ráno sa prebral z driemot, už ani nevedel kedy sa poriadne vyspal. Každý deň bol pri nej hore dlho do noci a ani potom nemohol zaspať. Teraz sa mu to po dlhšej dobe podarilo. Spal skoro celú noc. V tom pocítil na ruke letmý dotyk. Najprv si myslel že sa mu to len zdá no ked sa pozrel tým smerom uvidel ako sa Neline prsty dotykajú jeho dlane. Očami skúmala jeho tvár. Ked sa jej do nich zahladel prvý raz od vtedy čo ju videl ich mala jasné a neuveriteľne krásne. Jej modré oči pripomínali belasú letnú oblohu. ´´Kde som to?´´, spýtala sa. ´´U mňa doma a pekne si ma potrápila ale ako vidím už ti je lepšie´´, usmial sa. ´´Ano´´, zašepkala. ´´Podte bližšie a nahnite sa ku mne.´´ Karol podišiel bližšie k nej a nahol sa skoro až k jej tvári. Aj ked bola slabá zdvihla ruku a pohladila ho po tvári. Presne po tej časti kvôli ktorej bol taký nešťastný. ´´Už dávno som to chcela spraviť, len akosi som na to nemala dosť síl. Sem tam ked som mala čistú mysel pozorovala som vás ked ste ma nevideli. Takže viem ako sa pre tú jazvu trápite. Ale mne to nevadí.´´, nadýchla sa a pokračovala. ´´Aj napriek tomu ste veľmi pekný muž dokonca možno ešte krajší. Som veľmi unavená takže si ešte trocha pospím ale chcem vám ešte niečo povedať. Okrem toho že vám za všetko dakujem, nebyť vás tak to isto nezvládnem a aj ked este nemám nič vyhraté cítim že tento krát to bude iné. Lebo chcem aby to tak bolo.´´ ´´A pred tým si nechcela?´´ ´´Nie, nebolo prečo. Ale teraz k tomu čo som chcela. Už viem prečo sme sa stretli aj to prečo ste so mnou boli aj ked ma nepoznáte. Lebo nik iný mi nemohol pomôcť len vy a ja som pomohla vám, viem že už ste sa zmierili so všetkým aj ked vy to možno ešte tak necítite.´´ Po týchto slovách jej ruka klesla späť na postel a ona zaspala pokojným spánkom. Karol si sadol do kresla a po tvári mu začali tiecť slzy. Slzy šťastia za toto dievča aj za seba, lebo vedel, že má pravdu.


 celkové hodnocení autora: 99.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 2.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 80 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 amazonit 07.08.2008, 5:32:03 Odpovědět 
   příběh je takový, řekněme skoro červenoknihovnový, snad by bylo lépe držet se onoho klaunovství a dovést příběh ke konci tímto směrem...
tohle je příliš průhledně čitelné, romanticky zpatetizované...
kráska a zvíře v modernějším hávu a trochu modifikovaná

styl, kterým je příběh psán, se zdá být malinko strnulý, statický, trochu bez života, bez oné jiskry, vešlo by se do něj více emocí za tu popisnost, ve které je příběh veden

ale abych jen nekritizovala, povídka rozhodně nikoho neurazí a mnozí si ji jistě rádi přečtou, snad díky tomu, že je v ní jistá viděděnost člověka, který nezapadá, odlišuje se... tak to má více lidí, i když nemusí jít zrovna o ,,znetvoření"


lépe zvolit členění textu v té jednolitosti se čtenář ztratí...

dobré by bylo ,,vypíchnout" přímou řeč, té je tam málo a zcela se ztratí

nebude také ľahké,zabudnúť - nadbytečná čárka
zatímco jinde občas nějaká ta čárka chybí

-Dobehol k vchodu s ulahčením si vydýchnuc ked zistil - vydýchnuc bych změnila na sloveso v čase minulém, když všechna v ostatní v této větě něm jsou

-čo si nemotorne šuškali poza jeho chrbát - nejsem žádný slovenštinář, ale nemělo být chrbtom
 ze dne 08.08.2008, 16:30:25  
   VanillaSky: dakujem za hodnotenie.... čakala som aj horšie :) ... mohlo to byť veru aj lepšie a pooddelované, takto je to také ako guláš jednoliaty :) .... tak človek sa učí na vlastných chybách takže je to ako poučenie....
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
Straba
(15.8.2019, 14:44)
Biskup z Bath&Wells
(9.8.2019, 10:09)
obr
obr obr obr
obr
Mamince
bumik
Bojovnice- Příb...
Deliria666
První případ Da...
Bob Cileček
obr
obr obr obr
obr

S kohoutem na víně (i bez něj)...
Irrecoverable
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr