| ... |
| |
|
|
Sto rokov samoty
plačúcich sviečok.
Svet je preplnené
miesto bez ludí.
Tikotom srdca mrtvy
malujú obrazy
do čriepkov kaleidoskopu
ako odkazy pre živých.
Na náhrobkoch môžme čítať
čo tam vyryli majster
čas. Príbehy duší
čo plačú ked padá dážd.
Slnko vytetovalo
svoju tvár do jantáru.
Pokým husľový kľúč
uzamkol deň do lekna.
V splíne jesennej
nostalgie píšu
letokruhy memoáre
do stromov.
Tak ako kamene
hodené do vody
kruhmi vytesali
odkaz o bolesti.
Cikády hrajú morzeovkou
krídel requiem pre túto
chvíľu. Prvé, zároveň
posledné a potom hinú.
Ktosi po nebi hviezdy
rozsial, miliony pieh
nekonečna. Noc vyprchala
do šera z éteru.
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
99.0 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 4 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 1.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
1.0 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 5 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 17 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
