obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Slunce tak neupřímně tvoří klam dokonalého světa."
NelaS
obr
obr počet přístupů: 2915287 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39387 příspěvků, 5727 autorů a 389805 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Preludsnenia 2 ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Preludsnenia
 autor VanillaSky publikováno: 08.12.2008, 11:06  
...
 

Sarah to už nemohla dalej znášať. Nemohla sa pozerať, ako tam Viktor leží. Bez pohnutia a bez akýchkoľvek známok života. Začala rozmýšlať nad tým, že to ona mala byť tá čo tu má ležať a nie Viktor. Dokonca sa jej pred očami vynoril obraz samej seba, ležiacej na posteli, bledej a napojenej na prístroje. Obraz bol taký jasný až sa zlakla. Schytila kabelku a vybehla z izby.
Viktorovi po lícach stiekli dve slzy a vpili sa do vankúša. Aj ked sa nemohol hýbať, ani dať nič najavo, mysel mal čistú a vnímal všetko čo sa okolo neho dialo. Prečo som to urobil? Pomyslel si. Chcel som sa dostať k Sarah ked bola v kome. Za každú cenu som chcel byť opäť s ňou. Chcel som byť na jej mieste, aby ona bola šťastná. Ale všetko je inak. Teraz sa trápi pre mňa, radšej to malo byť ako pred tým. Síce bola v kome, ale nemusela sa trápiť. Takto som vlastne svoje trápenie presunul na ňu. Musí to neako zmeniť. Musí sa s ňou znova stretnúť. Po predošlej skúsenosti vedel, že sa to dá. Ale nevedel, kde a za akých podmienok sa stretnú. Kým bude ona a kým bude on... Čakal hlas, ten známy hlas ktorý ho už raz presunul v čase za Sarah, do jej sveta, do sveta snenia ked bola ešte v kome. Ale akokoľvek načúval nepočul nič. Zrazu pocítil chvenie v žalúdku a jeho mysel sa postupne začala presúvať. Akoby hnaná vetrom, nevedno kam. Takže tuná to funguje ináč, pomyslel si ešte ked sa rútil kamsi do neznáma. V tej chvíli mu bolo jedno kam sa dostane, aj to aké dôsledky to môže mať, hlavne že sa s ňou znova stretne.

Sarah sa nezastavila ani ked už bola na ulici. Bežala dalej, nevnímajúc nič okolo seba. Dokonca ani nevedela kam pôjde. Ked jej došiel dych spomalila. Kráčala po chodníku v neakej štvrti ktorú vôbec nepoznala. Všade okolo boli staré domy a vlastne všetko tu bolo akési ošumelé, zanedbané. Čím dalej sa dostala, tým viac boli domčeky schátranejšie, niektoré sa začínali rozpadávať. Ako tak išla dalej, zrazu sa o niečo obtrela. Obzrela sa
a uvidela muža. Podla toho ako vyzeral ju hned napadlo, že to asi bude neaký bezdomovec. Dlhé, mastné vlasy mu splývali do tváre, takže nevidela ako vyzerá, ani to koľko má asi rokov. Navyše mal bradu, ktorá ešte viac zahalovala jeho tvár. Tak ako dlhý, miestami roztrhaný plášť, ktorý mu siahal skoro až po zem, halil jeho telo. Na zemi pred ním bol položený čierny klobúk. Na jeho samom spodku sa ligotali dve mince.
Pri pohlade na muža Sarah pocítila strach, jej telo sa zachvelo a čo najrýchlejšie sa chcela pobrať preč. No neurobila tak. Vytiahla z kabelky peňaženku, vybrala bankovku, zopár drobných a vhodila ich do klobúka. Ked sa pobrala preč, muž zdvihol ruku a potiahol ju za rukáv. Sarah trhlo a znova sa otočila k mužovi.
„Počkaj,“ povedal.
„Ty si jedna z mála kto mi dal peniaze. Vidím, že sa bojíš a čo najskôr by si chcela odtialto zmiznúť. No aj napriek tomu si sa odvážila na chvíľu zastať. Zato Ti niečo dám a pomôžem Ti s tvojim problémom.“
„Ako, ako viete, že mám neaký problém?“ začudovala sa Sarah.
„Ja viem všetko,“ hlesol muž a potichu sa zasmial.
„Mne nemôžete pomôcť. Nikto mi nemôže pomôcť, iba že by sa stal zázrak.“
„Presne ako vravíš, zázrak,“ zamumlal muž.
„Spravím pre teba zázrak, Sarah,“ dodal.
„Odkial viete ako sa volám?“ spýtala sa udivene.
„Ved Ti vravím, že ja viem všetko.“
Muž sa zahladel Sarah do očí a pokračoval.
„Dám Ti tento medajlon. Nos ho stále na krku, nedávaj ho nikdy dole. A v žiadnom prípade ho neotváraj. Počuješ? Zapamätaj si to. Neotváraj ho. Ked príde tá správna chvíla, otvorí sa sám.“
Muž vložil medajlon Sarah do dlane. Retiazka jej sklzla pomedzi prsty a visela nadol. „Daj si ho na krk a skry ho pod šaty. Zajtra sa sem znova vrátiš. A teraz už chod, ale neotáčaj sa.“
Ten muž sa mýli, veľmi sa mýli, už sem nikdy neprídem. Pomyslela si Sarah a s pocitom úľavy sa rozbehla preč. Ani na um jej nezišlo, aby sa obzerala za seba. Preto ani nevidela havrana, čierneho ako noc, čo vzlietol zo zeme a letel za ňou.

Ked Sarah prišla domov, lahla si na postel a hned zaspala. Bola taká unavená, že sa nestihla ani prezliecť. Spala len chvíľu, ked sa vedla nej ozval slabý hlas. „Pod so mnou.“
„Kto ste?“ spýtala sa rozospato.
„Na nič sa nepýtaj, len pod so mnou. Zavediem Ťa na jedno miesto k jednému domu. Niekto tam na teba čaká a potrebuje tvoju pomoc. Na konci spolu odídete. No budete sa musieť rozísť a obaja na všetko zabudnete. Ničoho sa neboj a pod von. Tam uvidíš havrana, nasleduj ho, on Ťa povedie a ukáže Ti cestu kadial máš ísť.“
„Ved ste práve povedali, že ma tam zavediete vy. A teraz spomínate havrana.“
„Ja som ten havran, som vonku, ale aj napriek tomu ma môžeš počuť. Ale ked ma uvidíš, už ma počuť nebudeš. Tak si zapamätaj čo som Ti povedal a nasleduj ma.“
Hlas stíchol, Sarah zišla z postele a pobrala sa von. Ked vyšla pred dvere, zastala a začudovane sa obzerala okolo seba. Nič z toho čo videla nespoznávala. Ako keby vstúpila úplne do iného sveta. Zbadala havrana ktorý krúžil nad ňou. Vyletel do výšky a letel stále dalej. Občas sa obzrel na Sarah. Tá ho nasledovala, tak ako jej to prikázal hlas. Kráčala stále dalej, až pokým havran nezosadol na strom oproti nej. Zastala a zistila, že na tomto mieste už raz bola. Nevyzeralo síce presne tak ako teraz, vtedy tu bolo plno ošarpaných domov a celkovo miesto bolo akési ošumelé, schátrané. Naopak teraz bolo všetko naokolo pekné, ani domy neboli vôbec poškodené. Tým to tu bolo iné, ale pri bližšom pohlade vedela, že je na tom istom mieste. Tam kde, ach nie, vzdychla. Ved tuná som predsa bola včera. A stretla som tu toho muža v dotrhanom plášti. Vravel mi, že sa sem vrátim a ja som mu nechcela veriť. Pomyslela si a obzerala sa, či ho znova neuvidí.
No nikoho nevidela. Stála na kraji parku husto porastenom stromami. Za ňou bolo zopár domov, ale na ulici pred nimi, ani nikde na okolí nebolo ani živej duše. Havran zrazu znova vzlietol a letel smerom do vnútra parku. Sarah sa pobrala za ním. Po chvíli havran zosadol na strom, ktorého previslé konáre sa skoro dotýkali zeme. Jeho drobné listy mali žltooranžovú farbu jesene. Vedla neho stála stará pouličná lampa, zdobená ornamentom. Vlavo od stromu bol nízky strihaný živý plot. Medzi stromom a lampou sa vinula cestička posiata opadaným lístím, ktorá viedla k úzkemu chodníku.

Hned pri ňom stál dom. Mal staroružovú farbu s nádychom do hneda. Vodorovne od hora až dole boli v rozostupe biele pásy. Mal dve poschodia s vela menšími oknami. Z toho dve po lavej a dve po pravej časti boli velké, nad sebov, nad nimi oblúk s ornamentom podobným tomu na lampre a nad ním, úplne hore dalšie, no tento krát malé okno. Pod oblúkom každého z velkých okien boli dva stlpy. Pri horných oknách pod stlpmi zábradlie tvorilo malý balkon. Strecha bola tmavo sivá a členitá. Lavá a pravá časť prednej steny boli vpopredí, čo stred posúvalo do úzadia. V strede boli veľké, hnedé dvere ku ktorým viedli tri schody. Podla celkového vzhladu bol už starší, ale ešte stále bol pekný, neporušený. Akurát vyblednutá farba a patina na bielych častiach, dávala poznať, že dom tu už neaký ten čas stojí.

Sarah podyšla ku schodom a vyšla k veľkým dverám. Srdce jej prudko bilo, ked sa konečne rozhodla siahnuť na mosadzné klopadlo. Zabúchala, chvíľu počkala a ked sa nič nedialo, zabúchala znova. Zase nič. Jemne sa dotkla dverí a tie sa pootvorili. Postrčila ich a so škrípaním ktoré napovedalo, že pánty už dávnejšie nikto nenamastil, sa otvorili dokorán. „Je tu niekto?“ spýtala sa Sarah, no nik neodpovedal. Rozhodla sa teda, že vojde dnu. Ešte pred tým sa pozrela smerom dole a na zemi uvidela pierka. Veľké, hnedé pierka roztrúsené od dverí až do vnútra miestnosti. Vošla, zavrela za sebou dvere a rozhliadla sa po miestnosti. Bola veľká, priestranná a tvorila celý priestor dolného podlažia. Ked sa rozhliadla lepšie, zistila, že sa jej zdá niečím zvláštna. Lavá a pravá časť tvorili zrkadlový obraz. Nábytok a všetky veci čo boli na jednej polke, také isté rovnaké boli aj na druhej polovici miestnosti. Cez stred bol položený nie moc široký, ale dlhý koberec, ktorý akoby miestnosť predeloval na dve časti a tiahol sa po celej jej dlžke. Dokonca aj okná a dvere, ktoré boli na prednej časti domu, mali svoj zrkadlový obraz na náprotivnej stene. Takže ked ste prešli na koniec miestnosti, mohli ste vyjsť dvermi von. Sarah sa začala obávať toho, čo by uvidela, keby tak urobila. No niečo v jej podvedomí jej nahováralo, čo by to bolo. Hned tú myšlienku zavrhla, ako absurdnú a začala sa podrobnejšie obzerať po miestnosti.

Nábytok nebol najnovší. Podobne ako dom, aj on už mal zasebou neaký čas. Stála tam očarená tým, že na oboch stranách miestnosti je všetko rovnaké. Dokonca aj tie najmenšie drobnosti boli na oboch stranách na tom istom mieste. Jedným z výrazných kusov nábytku boli velké hodiny vsadené do drevenej konštrukcie, akejsi skrinky. Vpredu boli vysoké presklenené dvierka. No ani jedny nešli. Na prvých sa ručičky stretli presne na dvanástke, ale na tých druhých, na opačnej strane miestnosti, bola väčšia ručička na dvanástke a menšia bola posunutá na jednotke. Ako je to možné, že tam kde je všetko navlas rovnaké, sa čas na druhých hodinách posunul o kúsok dopredu? Pomyslela si Sarah, ale z myšlienok ju vyrušil akýsi zvuk, zmes píšťaly a rolničiek. Pred tým pocítila na tvári závan vetra. Hned na to sa ozval čísi hlas. Bol to ten istý hlas ako ten, ktorý jej kázal ísť sem.

„Tak už si sa rozhliadla po dome, teraz Ti ešte niečo poviem. Potom budem musieť odísť, ale dúfam, že Ty tu ostaneš,“ povedal hlas a pokračoval.
„Teraz si dom videla v inom stave, ako ho uvidíš ked odídem. Za tebou sú dvere, ktorými si sem vošla. To je tvoja minulosť. Vlavo, kde hodiny ukazujú presne dvanásť, je tvoja prítomnosť. Vpravo je na hodinách o päť minút viac, to je tvoja budúcnosť. A dvere pred tebou, sú tvoje zabudnutie. Ak nimi vídeš von, vrátiš sa odkial si prišla a na všetko čo si tu videla zabudneš. Teraz je všetko čo tu vidíš, zrkadlovým obrazom, dvoch bočných a dvoch náprotivných stien. Ako som už povedal, ked odídem, všetko sa zmení.“

Hlas stíchol a v tom momente sa vnútrajšok domu začal meniť, až získal úplne inú podobu. Aj šaty čo mala Sarah oblečené sa zmenili. Miesto moderných šiat mala teraz na sebe starší odev a na hlave čepiec. Pod ním sa skrývala jej bujná hriva, dlhých čiernych vlasov. V tej istej chvíli vošiel dovnútra akýsi muž. V jeho očiach sa zračil veľký údiv.
„Ty si sa prebrala?“ opýtal sa prekvapene.
Sarah chcela niečo povedať, no vtom počula za sebou buchot. Otočila sa a uvidela dalšieho, mladšieho muža, ešte mládenca. Tento bol na rozdiel od toho prvého oblečený oveľa skromnejšie. Na zemi zbadala tanier, rozbitý na kusy.
„Čo to tu stváraš?“ osopil sa naňho muž čo pred chvílou vošiel dnu.
„Ja, ja, videl som pani, ako vyšla z izby, tak som sa ponáhlal za ňou, aby sa nestratila.“
„Ako dlho je už hore?“
„Pár dní, ale nič nevníma, nič si nepamätá. Len blúdi po dome,“ povedal mladík s prosebným pohladom upretým na Sarah. Tá pochopila, čo od nej chce. Že má hrať niekoho kto o sebe moc, alebo hádam nič nevie. Vlastne sa ani nemusela snažiť, lebo vôbec nevedela o čo tu ide.
„A v tej izbe nebola?“
„Nie pane, dobre viem, že tam ju pustiť nesmiem. Ako som vám už povedal, stále ju strážim. Okrem toho, izbu zamykám, takže by sa tam aj tak nemala ako dostať.“
„Dobre, tak odved pani do jej izby, nech si oddýchne. Určite je už unavená. Bež Nikol, so Sedrikom.“
Nikol? Aká Nokol? Ved ja som predsa Sarah. A kto je Sedrik a tento muž, čo dáva príkazy na to, čo má ona robiť?
„Podte pani so mnou. Zavediem vás do izby.“
Prečo jej stále opakujú, čo má robiť? Ako keby bola hlúpa, alebo malé dieťa, ktoré musia vodiť za ručičku. Pomyslela si, ale neprotestovala, ked ju Sedrik odvádzal preč. Prešli po miestnosti až ku schodom. Vyšli na poschodie a po dlhej chodbe sa dostali k jedným z viacerých dvierí, čo tam boli. Sedrik ich otvoril a priam ju vtlačil dnu, lebo zbadal niečo tenké lesknuť sa na jej krku.
„Čo to máte?“
„Kde?“
„Na krku.“
Sarah zohla hlavu a vytiahla spod šiat retiazku s medailonom.
„Kde ste to vzala?“ spýtal sa Sedrik s údivom na tvári. „Ved ten medailon ostal..., no to je jedno kde. Len neviem ako sa znova dostal k vám.“
„Dal mi ho jeden muž. Vravel, že ho mám stále nosiť pri sebe, ale nemám ho otvárať. Že až to bude potrebné, otvorí sa sám.“
„Muž, aký muž? Tento medailon vám dal predsa váš manžel, pán Raul. Ale potom, čo sa stala tá, hmm, povedzme nehoda, sa po neakom čase stratil. Mysleli sme si, že ostal...“
„Aká nehoda?“ prerušila ho Sarah.
„To vám nemôžem povedať, pán mi to zakázal.“
„Načo si s tým teda začínal? Pekne mi všetko povedz, lebo Ťa vyhodím,“ zahrozila sa Sarah.
„To by ste mi predsa neurobila. Bol som vašim verným sluhom. Staral som sa o Setha,“ vyklzlo Sedrikovi z úst, no hned sa zháčil.
„O Setha? Kto je Seth? Pod, sadni si sem ku mne do kresla a všetko mi povedz. O Raulovi aj o Sethovi.“
„Dobre teda, ale schovajte ten medailon zase pod šaty, aby ho náhodou neuvidel pán Raul.“
Sedrik sa usadil do kresla vedla Sarah a začal rozprávať. Povedal jej o tom ako tu bývali. Mali zopár služobnílov, jedným z nich bol on. Mal za úlohu starať sa o jastraba Setha. Dozvedela sa, že to bol jej najlepší spoločník a že ho mala velmi rada. Možno aj preto, že vzťah z jej manželom Raulom nebol až taký dobrý, ako sa na prvý pohlad zdalo. V prítomnosti druhých bolo všetko v poriadku a Raul sa k nej správal čo najlepšie. Ale ked ostali sami, už tomu tak nebolo. Aj ked mal Sedrik na starosti sokola, mal Nikol rád a tak si všímal aj to, ako sa k nej Raul správa. A všimol si to nielen on, ale aj ostatné služobníctvo. Len ich priatelia, známi a iní ľudia nič netušili. Možno aj preto Nikol ešte viac prilnula k Sethovi, aj ked on bol len nemý tvor.
Potom jej Sedrik porozprával o dni, ked sa všetko skončilo. Ako išla so Sethom na vychádzku, ked boli vo víkendovom domčeku stráviť zopár dní a tam ho niekto trafil šípom. Odvtedy je Nikol v bezvedomí. Myslela si, že Seth je mrtvy a tak už ani ona nechcela byť na tomto svete. Raul ju odviezol naspäť do domu. Odvtedy prešlo zopár mesiacov a až teraz sa konečne prebrala. Sedrik skončil rozprávanie, no mal zlé svedomie zato, že nepovedal Nikol úplnú pravdu. V niektorých veciach musel jednoducho klamať. Pre svoje aj pre jej dobro.

Sarah nemohla uveriť tomu čo tu tento mladík rozpráva. Ved ona je predsa Sarah. Býva v byte na kraji mesta v úplne inej dobe ako je táto a jej manžel je Viktor. Muž pri ktorom v poslednej dobe, dosť dlhej dobe, presedela toľko hodín, že ani sama nevie kedy sa to začalo. Odkedy je Viktor v kome, odkedy sa jej život zmenil na peklo. Ved ešte nedávno bola pri ňom. Stála nad ním a pohladom sa ho snažila hypnotizovať, aby sa prebral, aby už konečne otvoril oči. No nič sa nestalo, znova ostalo všetko po starom. Teda čo sa týka Viktora, lebo u nej sa zmenilo toho toľko, počnúc zablúdením do akéhosi parku s chátranými domami. Stretnutím sa tam s akýmsi čudákom, ktorý jej nakoniec daroval medailon a potom hlas, ktorý jej povedal o niekom kto ju potrebuje.
Alebo to bol všetko len sen? Výplod jej mysle, ked ako vraví Sedrik, bola v kome? Ale kto je potom Viktor? A prečo by sa jej o ňom zdálo, ked ho nepozná a prečo samú seba vníma ako Sarah?
Z myšlienok ju vytrhol Sedrik. „Je vám niečo? Spomenuli ste si na niečo? Nemal som radšej nič vravieť a už vôbec nie toľko toho naraz. Mali ste si radšej spomínať sama, pomaly postupne by sa vám isto všetko začalo vynárať. Teraz z toho musíte mať poriadny chaos.“
„Chcem vidieť Setha,“ povedala Sarah akoby Sedrika ani nepočula.
„Neviem či to bude možné, teda či to bude možné teraz hned. Pán Raul nechce aby ste k nemu išli. Vraj by to na vás mohlo zle pôsobiť, teraz ked...,“
„Okamžite ma k nemu zaved. Teraz hned, už nebudem čakať ani minútu,“ prerušila ho,
„Dobre teda, ale musíme si dať pozor, aby nás nezbadal pán Raul a len na chvílu. Pozriete sa a vrátite sa naspäť do izby. Ja sa potom vrátim dole, lebo by mohol mať podozrenie, prečo som tu tak dlho.“
„Povieš, že som bola rozrušená a že si ma musel upokojovať. A teraz už podme.“
Sedrik išiel popredu, rozhliadnuc sa či tam nikto nie je. Potom pokynul Nikol, aby ho nasledovala. Museli ísť znova po schodoch až na povalu. Bolo tam prítmie, kedže svetlo prenikalo len cez malé okienko. Sarah sa už v izbe rozhodla, že tuná v tomto dome bude Nikol. Každý ju tu tak volá, vedia o jej živote viac, ako ona sama. Tak čo ak predsa...
Rozhliadala sa po povale, ale jej oči si ešte nezvykli na skoro úplné šero a moc toho nevidela. Okienko bolo pootvorené a dnu prenikal slabý vánok, ktorý víril malé zrniečka prachu.
„Podte za mnou,“ povedal Sedrik a pohol sa smerom na koniec povaly.
Tam, úplne pri stene, kde dopadalo svetlo z okienka, stála na podstavci väčšia klietka. V nej sedel Seth. Bolo vidieť, že je smutný, akoby bez života. No len čo zbadal Nikol, akoby ožil. Jeho pred tým smutné oči sa rozžiarili.
„Spoznal vás,“ naradovstene povedal Sedrik.
Nikol podišla ku klietke a prehovorila.
„Vidím, že si si na mňa asi spomenul, len škoda, že to isté nemôžem povedať aj ja. Snád sa to zmení a ja si znova spomeniem. Ale neboj sa, aj tak ťa budem mať rada a už ti nikto neublíži o to sa postarám.“
Jastrab našuchoril perie a zamával krídlami. Ako keby na znak toho, že pochopil.
Sarah, moja milovaná Sarah, opäť sme sa teda stretli. No znova je to za tých istých okolností. Vlastne ešte za horších ako predtým. Čo som to zase urobil, prečo som chcel byť s tebou, hocikde, na hociakom mieste, len nech to nie je v tej prekliatej nemocnici. Keby nebolo Raula, keby ma nebol zranil, nebol by som teraz tam v kome a nemuseli sme sa stretnúť tuná a takto. Z myšlienok, ktoré aj tak nemohla počuť, ho vytrhol Nikolin hlas.
„Vezmi klietku a odnes ju aj so Sethom do mojej izby. Chcem ho mať pri sebe.“
„Ale to nemôžem, pán prikázal, že musí ostať tu.“
„Urob to o čo ťa žiadam, ostatné už nechaj na mňa.“
Sedrik teda, síce neochotne vzal klietku a odniesol ju do Nikolinej izby. Položil ju na zem a vrátil sa po podstavec. Potom znova klietku položil naň, na najlepšom mieste v izbe.
„Dakujem, môžeš odísť, už ťa nebudem potrebovať. Neskôr ešte prinesieš Sethovi jedlo a vodu. Teraz bež za pánom Raulom, nech ťa nezačne zháňať.“
Sedrik sa rozlúčil, vyšiel z izby a pobral sa do izby pána Raula. Musí mu o všetkom porozprávať, aj ked bude musieť zatajiť niektoré skutočnosti. Ale musí si dať pozor a byť presvedčivý.

„Kde si toľko,“ osopil sa naňho Raul, ked vošiel do jeho izby.
„Musel som byť pri nej, bola rozrušená. Nechcel som ju nechať samú.“
„Čo sa stalo, snád si nespomenula?“
„Nie, ale zaviedol som ju k Sethovi.“
„Čo si urobil? Ako si sa opovážil, ved som Ti povedal, že jej ho nemáš pripomínať.“
„Ona si spomenula, teda na to, že ho mala,“ zaklamal Sedrik. „Nič iné nevie, naozaj. Pýtala sa kde je a chcela ho vidieť. Tak som ju k nemu zaviedol. Potom mi prikázala, aby som ho zniesol do jej izby.“
„A to mi hovoríš len tak? Ako keby sa vôbec nič nestalo? Musíme niečo urobiť. Musíme sa zbaviť Setha, skôr, než si na všetko spomenie. Určite by ma potom opustila a to ja nikdy nedovolím.“
„Ale čo ked si aj napriek tomu nakoniec na všetko spomenie?“
„To nedovolím. A keby sa tak stalo, dopomôžem jej k tomu, aby znova zabudla.“
„Máte pravdu. Budeme musišť niečo urobiť,“ povedal Sedrik, no v duchu premýšlal, ako by mohol Nikol pomôcť.
„Môžem už ísť?“
„Bež, ale najprv mi prines pohár vína. Musím spláchnuť to, čo si mi práve povedal.“
Sedrik odišiel a o chvíľu sa vrátil s pohárom vína.
„Polož ho na stôl. Zajtra sa zbavíš Setha. Ja vylákam Nikol von a Ty zatial urobíš čo treba. Je mi jedno, ako to urobíš, len nech ten vták navždy zmizne z povrchu zemského. Keby to nebol len obyčajný jastrab, povedal by som, že je do nej zaľúbený. No to našťastie nie je možné. Napriek všetkému budem spokojný až vtedy, ked tu už nebude. A teraz odíd, chcem byť sám.“

Sedrik vyšiel z izby a ostal stáť pred dverami. O chvílu počul zvuk rozbíjajúceho sa skla o podlahu.
„Musel som to urobiť. Možno som to mal dotiahnuť až do konca, ale takto to teraz stačí. Keby ste vedeli, že nie Seth je ten kto miluje Nikol, ale som to ja. Preto pre ňu urobím čokolvek,“ povedal potichu a rýchlym krokom sa pobral do Nikolinej izby.
Zabúchal na dvere, ale nečakajúc až sa ozve, vošiel dnu. Nikol sedela na posteli.
„Podte so mnou. Musíme čo najrýchlejšie odtialto odýsť. Pán Raul sa che zbaviť Setha a ktovie čo by urobil aj vám.“
„Zbaviť? Ale prečo?“ nechápavo sa spýtala Nikol.
„Na nič sa nepýtajte, musíme ísť.“
Sedrik vzal do jednej ruky klietku so Sethom a druhou chytil Nilol. Vyviedol ju dole po schodoch na chodbu. Zamieril k dverám, ktoré viedli von, ale vtom zastal. Všetko okolo sa začalo meniť. Celá dolná časť domu sa zmenila na pôvodný stav v akom bola ked sem prišla Sarah. Sedrik sa stál na mieste a divil sa tomu, čo sa to s domom deje. Vtom sa miestnosťou rozlahol neaký hlas. Bol to ten istý, čo sem doviedol Sarah.
„Týmito dvermi ísť nemôžete. Musíte utiecť dvermi čo sú oproti nim. Ale kým tak urobíte, zapamätajte si, že len čo cez ne prejdete, zabudnete na všetko, čo ste tu zažili. Preto sa rozhodnite, či naozaj chcete odísť. Hlavne Ty Sedrik, lebo takto si to určite naplánované nemal.“
„Chcete tým povedať, že potom zabudnem aj na Nikol?“
„Ano, budeš s ňou v jej svete. Ale každý z vás bude niekym iným a už sa nebudete poznať.“
„Pôjdem s Nikol, aj napriek tomu čo ste mi práve povedali. Radšej budem tam s ňou, aj ked sa nebudeme poznať a možno sa už nikdy nestretneme. Ako ostať tu, kde ona nebude. Tam budem mať aspoň neakú šancu.“
„Dobre, tak bežte, neobzerajte sa viac späť, len chodte k dverám a potom nimi von.“

A tak sa Sedrik, Nikol a Seth pobrali k dverám ku ktorým im kázal ísť hlas. Ked prišli k nim, Sedrik ich otvoril a vyšli von. Ešte pred tým, počuli za sebou znieť slabú melodiu rolničiek a píšťaly.


 celkové hodnocení autora: 99.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 1 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 3.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 4 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 19 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Pavel D. F. 21.12.2008, 17:21:04 Odpovědět 
   Konečně jsem si našel čas, abych si mohl tuto druhou část v klidu přečíst. Je to úžasný příběh. Jak mi teď u mé poslední povídky jeden autor napsal, jsem romantický fantasta, takže tyto příběhy o jiných světech vzájemně propojených mám velice rád.
Příběh se zajímavě vyvíjí. Kromě Viktora/Setha a Sarah/Nikol mám nové motivy v tajemném muži/havranovi a Sedrikově lásce k Nikol. Teď se ocitli v "originálním" světě Sarah, kde má ona v kómatu ležícího Viktora, jenže jestřáb Seth je tu taky, dost zvláštní. Navíc mají na ten druhý svět zapomenout. Nabízí se tedy otázka, zda vydrží Sarah u Viktora, nebo si ji nějakou "náhodou" najde Sedrik a všechno bude jinak.
Sice teď čukovi vyrobím červený pruh v seznamu jeho publikovaných děl, ale musím dát jedničku.
 ze dne 21.12.2008, 22:50:29  
   VanillaSky: Ešte ani sama neviem ako to bude pokračovať, ale neaké kúsky sú už vymyslené. Uvidím čo z toho bude, sama sa nechám prekvapiť čo múzy prinesú a ja sa stým pohrám. Dakujem za prečítanie a známku.
 čuk 08.12.2008, 11:04:31 Odpovědět 
   Ja opravdu nevím. Psáno je to čtivě, ale bohužel tomu nerozumím. Dá se leccos domýšlet. Předpokládejme, že dojde k posunu času uživé Sarah i u v komatu ležícího Viktora. Přesun se uskuteční u každého jinak.
Rekvizity jsou sice zajímavé, ale nedotažené, vytvářejí tajemnost, ale je to jen náznak, který se neprojeví v dalším pokračování.Cestování prosotrem a časem je tady jaksi zdvojeno. U Sarah by ho bylo možno pochopit ( magický vliv v komatu ležícího Viktora?), ale mužů je tam příliš: dva+ bezdomovec, a funkce ptáků( jsou dva: havran a jestřáb). Podivná jizba je zajímavá, ale jen jako překvapení, nezpozoroval jsem využití dvojích hoin, musely mí i další své zrcadlové obrazy. a najednou se tam vzalo schodiště...
Setkali-li se ti dva, proč byl každý změněn jinak?.Je tam moc motivů a i na fantasy je to příliš roztříštěné. Náznak Poeova přístupu, ale pointy nebo silná místy prudce překvapující a šokující tady chybějí, je toho najednou moc a ztrácí běžný čtenář stopu návaznosti. Ve mně vznikl dojem chaosu, a to podporuje i nedokončené zarámování.
 ze dne 08.12.2008, 16:29:03  
   VanillaSky: Dakujem za uverejnenie a komentár.
Potom čo Viktora ako Setha zranili, ostal v inom svete v kome. Chcel sa znova stretnúť so Sarah a tak sa stretli síce už inými cestickami znova ako Nikol a Seth. Raul sa potom čo Setha zranil, presťahoval s Nikol inde. Nikol bola tiež v akomsi dlhšom spánku v domnení, že Seth je mrtvy. Ked sa prebrala stratila pamäť a jej svet sa prelína s tým kde je a s tým kde žila s Viktorom. Takže nevie čo je skutočnosť.
Dej je síce nedotiahnutý, ale snád múzy budú naklonené a niečo sa z toho ešte stvorí.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
Straba
(15.8.2019, 14:44)
Biskup z Bath&Wells
(9.8.2019, 10:09)
obr
obr obr obr
obr
Jsi
Masožravka
Sestře a nám
Fantagiro
Zakázaná láska ...
Petra Vávrová
obr
obr obr obr
obr

S kohoutem na víně (i bez něj)...
Irrecoverable
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr