|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 28999 příspěvků, 4550 autorů a 303496 komentářů :: on-line: 9 ::
|
 |
|
:: Vianoce na dotyk ::
| Hororová poviedka to nie je. Skôr sci-fi. Možno sa bude trocha páčiť :) . |
| |
|
|
Zoe ležala na posteli a hlavou jej vírili myšlienky. V poslednej dobe nemohla vôbec zaspať. Stále musela myslieť na to, či by sa neako nedalo spojiť s niekym z inej planéty. Niečo ako telepatia. Vedela, že s ich vymoženosťami modernej doby by to hádam aj bolo možné.
Ale ona to tak nechcela. Už mala dosť tých všeliakých pípajúcich, blikájúcich a tlačítkových modelov, ktoré sa v neprestajných novinkách šírili po Fantázii. Fantázia bola jej domovom. Planétou kdesi ukotvenou v tom mori nekonečného vesmíru. Vyvíjali tu samé nové výdobytky techniky, ako keby už všetci zabudli, že na ich planéte sa malo žiť z fantázie. Žiadne stroje, mašinky, veci, potrava, v reálnej podobe. Všetko malo byť len akýsi v mysli zrodený prelud. Ich fantázia ich dobíjala tak ako keby jedli skutočnú stravu. Ved poniektorí tak aj robili.
Zopár jedincov sa oddelilo, utvorilo svoju vlastnú komunitu a užívajú si chuť, vône, farby, skúmajú všetko dotykmi a dokonca aj..., nie to nemôže ani vysloviť. Ona to nerobí, ona tak nežije. Žije iba z výmyslov. Dokonca aj o všetkých novinkách len počula. No tie neprestajné chýri jej už riadne začínali liezť na nervi. Odkedy sa jej najlepšia kamarátka dala nahovoriť do komunity, už sa vlastne nemala s kým porozprávať. Preto ju napadlo, že by sa zoznámila s niekym z vonku. Teda s niekym mimo ich sveta. Ked už pre nič iné, aspoň sa zabaví. Ked už žila v neustálej tme. Napriek tomu, že neuznávala aby sa ich svet neako výrazne menil, predsa len neaké to vzrušo v podobe malej zmeny neuškodí.
Prehadzoval sa v posteli a nemohol zaspať. Rozmýšlal koľko ludí asi ešte teraz nespí. Mnohí preto, že sú na nočnej, ale koľko je asi tých, čo nemôžu spať ako on. Zajtra je zase ten deň v roku, ktorý nemá rád. Vtedy si ešte viac uvedomuje samotu, ktorá ho obklopuje.
Zo zamyslenia ho vytrhol akýsi hlas.
„Počuje ma niekto? Haloooo, tak sa už konečne ozvite, nech ste ktokolvek.“
Ivan sa posadil na posteli.
„Kto je tu?“
„Tak konečne, predsa len niekto. Už som si myslela, že sme tu len my. V celom tom bludnom mori vesmíru.“
„Kto ste? A o čom to vravíte, aké more vesmíru?“
„Som Zoe z planéty Fantázia. Nemôžem zaspať a tak ma napadlo, či by sa nedalo myšlienkami spojiť s niekym z inej planéty. Prestávala som veriť, že by také niečo bolo možné, ale podarilo sa.“
„Ty, ty si z inej planéty? A ako si sa teda so mnou spojila?“
„Cez myšlienky. To je najúčinnejší a najlahší spôsob. Teda ak je niekto, niekde ešte okrem nás s kým sa to dá. A zjavne je, ked sa spolu rozprávame.“
„Ale ako je to možné, na takú dialku? Kde vlastne si, ked Ťa môžem počuť?“
„Je to niečo ako telepatia. Som v tvojej hlave, tvojej mysli.“
Ivan si znova lahol a zasmial sa. Iste som sa už z tej samoty zbláznil a teraz počujem hlasy. Pomyslel si.
„Nezbláznil si sa. Som skutočná, len daleko od teba preto ma môžeš len počuť.“
„Čítaš mi myšlienky, či čo?“
„Ved Ti vravím, že som v tvojej hlave. Takže teraz viem všetko čo sa v tebe odohráva.“
„Počkaj, aj ja môžem to isté? Môžem vedieť čo sa odohráva v tvojom vnútri bez toho, že mi to povieš?“
„Ano, ked sa budeš lepšie sústrediť tak ano. Ale Ty si roztržitý. Nevieš vnímať pozorne a preto Ti mnohé z toho čo je okolo teba a dokonca aj v tebe samom, uniká.“
„Zato Ty máš až moc dobrý postreh. Skúsim niečo vyčítať z tvojho ja, len mi daj chvílu nech sa lepšie sústredím.“
„Máš čas, máme na to celú noc. Teda celú vašu noc, lebo u nás ako keby bola noc stále. Ked u vás začne svitať, budeme sa musieť rozlúčiť.“
Ivan sa snažil vstrebať všetko to, čo mu povedala. Zaujímavé bolo, že mu to ani nepripadalo zvláštne. Bral to tak ako keby to bolo úplne normálne, rozprávať sa s niekym kto tu vlastne ani nie je. A ešte v duchu.
„Tak čo, už si prenikol do mojej mysle?“ vytrhla ho zo zadumania Zoe.
„Ešte chvílu. Ano už to mám. Si nespokojná s tým čo sa u vás deje. Vaša planéta sa mení, teda tí čo na nej žijú sa menia a snažia sa vytvárať iný svet. Ty s tým síce nesúhlasíš, ale sama by si chcela prežiť niečo, čo sa vymyká bežnému životu ktorý žiješ. Chýba Ti v ňom...“
„Dosť už, nepokračuj, nevyslovuj to slovo,“ prerušila ho Zoe.
„Každému teda niečo chýba, aj tebe nielen mne.“
„Ale Ty máš viac, len to asi ešte nevieš. Nevieš aké to je skúmať všetko len fantaziou v lepšom prípade dotykom, čuchom, chuťou alebo pocitmi. A nemôcť to nikdy...,“ v tom stíchla.
„Prečo si ticho?“ spýtal sa Ivan ked aj po dlhšej chvíli mlčala.
„Hovor Ty. Rozprávaj mi o niečom, čo je pre teba najkrajším dňom v roku.“
„Vianoce, teda boli, už zopár rokov tomu tak nie je. Odkedy som sám, bez svojej rodiny, už pre mňa Vianoce nič neznamenajú. Skôr sú pre mňa utrpením. V tú dobu len čakám, kedy sa to už všetko skončí a znova budú bežné dni.“
„Vianoce? Čo sú to Vianoce?“
„Ty nevieš čo sú Vianoce?“
„Nie, u nás také niečo nie je. To je neaká hra?“
„Nooo, aj tak by sa to dalo niekedy povedať. Hra na to, kto sa bude viac náhliť, kto nákúpi viac jedla a darčekov. Aby potom všetkom zhone nastal deň D. A aj ten prežijú v zhone na prípravy večere, zdobenia stromčeka a balenia darčekov. Až do večera, ked sa to všetko na chvíľu upokojí a konečne nastane aspoň na neakú dobu čas pokoja o ktorom by to všetko malo byť.“
„Opíš mi ich. Opíš mi čo sú to Vianoce. Ale také tie pekné, aké boli pre teba predtým.“
Ivan chvíťu mlčal, ako keby si nevedel spomenúť, no potom sa rozhovoril.
„Stromček. Najlepšie jedličku, alebo smrečok. A najlepšie živý, ale môže byť aj umelý, no to už nie je ono. Necítiš jeho vôňu, ale zase neopadáva ihličie. Takže oboje je na niečo dobré.“
„Počkaj, počkaj, pomaly. Čo je to stromček? A aký je rozdiel medzi tým živým a umelým? Teda okrem vône a toho hmmm, ihličia.“
„Vážne nevieš ani čo to je stromček?“
„Nie, ja, my tu také nič nemáme. Teda asi.“
„Tak máte, alebo nemáte?“
„Ja, ja neviem. Nepýtaj sa, teraz sa pýtam ja.“
„Dobre, už sa teda nepýtam.“
„Pokračuj.“
„Ako som už povedal, lepší je živý stromček. Vieš čo, natiahni ruku. Budem Ťa viesť, budeš sa ho dotýkať. Ved vo svete fantázie sa dá všetko.“
Zoe natiahla ruku pred seba a tá ako keby sa ponorila do iného sveta. Do jeho sveta. Prstami prechádzala po niečom drsnom.
„Čo je to?“ spýtala sa.
„Kôra na kmeni nášho vianočného stromčeka.“
„Nášho?“
„Ano, teraz je toto všetko čo spolu prežijeme naše.“
„Dobre,“ hlesla Zoe. „Je drsná a nerovná, ako keby plná výstupkov.“
„Kôra je taká. A teraz skús toto,“ povedal Ivan a dal jej do ruky kúsok vetvičky.
„Au, to pichá. Ale je to aj jemné a ako keby hebké.“
„To je ihličie. Teraz ho pomrv medzi prstami a daj si ho k nosu. Cítiš tú krásnu vôňu? Ako keby sme tu mali celý les a pritom je tu z neho len malá časť.“
Zoe ovoňala vetvičku. Takú peknú vôňu doteraz ešte nepoznala. Už teraz vedela, že ak sa už viac nestretnú v myšlienkach, toto si zapamätá navždy. A ešte jeho ruky. Jeho teplé ruky z ktorých jej podával tú nádheru. Bude navždy cítiť ich dotyk.
„Tak a teraz si stromček ozdobíme.“
Začal si vduchu predstavovať ozdoby a Zoe ich jednu po druhej chytala do rúk. Ivan jej všetky podrobne opisoval. Aj svetielka, ktoré nakoniec rozžiaria celý stromček.
„Ešte som na niečo zabudol. Vezmi si toto.“
Zoe vzala do rúk další predmet. Vzadu nahmatala niečo jemné.
„Čo je to?“
„Krídla. Je to anjelik, môj najoblúbenejší zo všetkých ozdôb. Dám ho na samý vrch stromčeka. Bude nás strážiť.“
Ivan vzal anjelika a dal ho na stromček.
„Musí to byť pekné, už teraz viem, že to je pekné, ale keby som to mohla všetko vidieť, bolo by to ešte krajšie.“
„Rozprávaj teraz zase Ty. Aké je to tam u vás?“
„Ja neviem. Teda neviem aké je to naozaj. Celý môj život sú iba moje predstavy. Inak je v ňom stále tma.“
„Ty si slepá?“
„Nie.“
„Tak potom? Vravela si, že niektorí z vás žijú tak ako Ty. Ale, že poniektorí začali žiť ináč. Ako si to myslela?“
„Oni, oni sa rozhodli otvoriť oči a vnímať Fantáziu zrakom. Normálne to nerobíme. Tuná je život iný ako u vás.“
„Ale prečo? Prečo sa nechceš pozrieť aké to u vás naozaj je?“
„Bojím sa sklamania. Bojím sa, že ak budem vidieť ako Fantázia vyzerá, moje predstavy sa zrútia. Zničí sa všetko čo som si vysnívala.“
„Mala by si to predsa len skúsiť. Možno potom zistíš, že váš svet je ovela krajší ako výplod tvojej mysle.“
„Nehovorme o tom teraz. Možno to raz skúsim, ale zatiaľ nemám odvahu. Už budem musieť ísť. U vás bude svitať. Nemôžem ostať.“
„Počkaj ešte. Prídeš aj zajtra? Sú Vianoce, nechcem ich zase stráviť sám. A ked už sme si spoločne postavili stromček, mali by sme ich aj spoločne osláviť.“
„Neviem, ak sa mi podarí nadviazať spojenie tak prídem. Nie je isté či sa to ešte niekedy podarí. Možno to bola len náhoda. Ale ak ano, rada tu budem znova s tebou.“
„Aj ja sa budem pokúšať o to aby sme sa znova spojili. Keby sa to predsa len nepodarilo, chcem aby si vedela, že som rád, že som Ťa mohol spoznať.“
„Tiež som rada, ale už naozaj musím ísť. Zbohom a nezabudni snívať...“
Zoin hlas sa pomaly strácal, až zanikol úplne. Miesto neho začul iný.
„No tak, zobudte sa, je čas na vašu pravidelnú dávku liekov. Dobre viete, že bez nich nemôžete byť.“
Ivan sa prebral zo spánku. V tom začul niekde v pozadí telefon a neakú ženu ako hovorí: „Prosím, tu je psychiatrická liečebňa.“
A on už s istotou vedel, že na Vianoce bude znova sám.
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
99.0 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 4 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 1.5 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
[ - ] |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 14 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 36 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
| Optimalizováno pro rozlišení 1024x768. Prohlžeče: IE 6.0, Opera, Firefox. |
|
| © 2005-2012 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
|
OprsklinaPlott
|
|
| (24.5.2012, 18:02) |
|
|
Jay
|
|
| (23.5.2012, 16:28) |
|
|
Kostka
|
|
| (22.5.2012, 19:55) |
|
|
mikhal
|
|
| (22.5.2012, 18:14) |
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
| Kde nejčastěji hledáte zatoulanou inspiraci? |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
