|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 29004 příspěvků, 4550 autorů a 303509 komentářů :: on-line: 14 ::
|
 |
|
:: Dráčik - 2. kapitola ::
Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Dráčik
 -evka- |
publikováno: 16.09.2009, 17:21
|
Je tu druhá kapitola Dráčika. V minulej časti sme mali možnosť trošku spoznať hlavného hrdinu. Tentoraz bude Dráčik skúšať svoje vlastnoručne vyrobené krídla a pribudnú aj nové postavy, niektoré kladné, ale i tie záporné.
Ako to nakoniec dopadlo sa dozviete, ak si túto časť prečítate:) Dúfam, že sa vám bude páčiť. |
| |
|
|
Jesenné slnko presvitávalo pomedzi stromy hustého lesa. Ten teraz žiaril všetkými farbami. Pestrofarebné lístky sa pohojdávali na stromoch a ležérne padali dolu na zem k ostatným. Medzi vysokými stromami v tejto časti lesa bolo len málokedy tak jasno a farebne. A všetky zvieratá sa tomu nevídane tešili. Vtáci spievali už od rána svoje piesne. Pri neďalekom strome práve zmizla v hŕbe lístia veverička. Chystala si zásoby na zimu. Všade bol taký pokoj, že z úkrytov vyšli aj tie najplachšie lesné zvery a pokojne sa prechádzali.
„Dráčik,“ ozval sa znenazdajky za jedným zo stromov priateľský hlas a prerušil tým ticho v lese. Vzápätí spoza neho vypochodovalo asi tak trinásť rokov staré a nesmierne fľakaté dračie mláďa.
„Uf, vieš ako si ma vyľakal, Fliačik!“ odpovedalo mu druhé, približne rovnako staré mláďa piskľavým hlasom.
„Prepáč, nechcel som,“ ospravedlňoval sa Fliačik.
„A čo to nesieš?“ Zvedavo si obzeral približne jeden a pol metra veľkú drevenú kostru ku ktorej boli upevnené tisícky vtáčích pierok. Vôbec mu nenapadalo, čo by to mohlo byť.
„Toto sú moje krídla!“ odpovedal hrdo.
„Naozaj? To si vyrobil sám?“
Fliačik sa teraz tváril trochu nedôverčivo. Tá vec, ktorú si prezeral ani v najmenšom nepripomínala dračie krídla. Draci mali blanovité krídla pokryté z vrchnej časti, rovnako ako väčšinu tela šupinami, nie perami. Také krídla mali vtáky, ale nie draci. A hlavné bolo, že draci sa s krídlami už liahli, nemuseli si ich vyrábať.
„Ja neviem, nevyzerajú príliš bezpečne,“ dodal nakoniec. Prstami pomaly prechádzal po nerovnakých pierkach.
„Sú úplne bezpečné, nemusíš sa obávať. Pracoval som na nich dlhé mesiace. Každý deň som hľadal v lese vtáčie pierka a vyberal som z nich tie najlepšie. Naozaj sa mi nemôže nič stať, stačí ak budem rýchlo mávať rukami.“ Jeho kamarát sa však naďalej tváril pochybovačne.
„Počuj, chcel som ich ísť vyskúšať na neďaleký kopec. Myslel som si, že by si chcel ísť so mnou.“
Fliačik rozpačito prikývol. Pravdaže by chcel ísť s Dráčikom vyskúšať jeho krídla. Popravde ho trochu aj prekvapilo, že mu o tom nepovedal už predtým. Možno sa bál, aby to ako vždy niekomu nevyzradil.
„No tak teda, poďme,“ pokynul Dráčik.
Dráčik sa s obrovskými krídlami v rukách pohyboval medzi stromami ešte nemotornejšie ako inokedy. Pohyb mu neuľahčovala ani hŕba listov napadaných na zemi, do ktorých neustále zapadal. Spolu s Fliačikom sa predierali pomedzi stromy v hustom lese smerom k čistinke. Dračie hory boli v tomto období ešte krajšie ako inokedy. Jeseň bola práve vo svojom živle, les žiaril farbami a všetko navôkol sa pomaly pripravovalo na zimu, na ktorú sa draci vždy špeciálne tešili. Ich krajina sa vtedy na pár mesiacom menila na snehom pokryté biele kráľovstvo. A to sa im nesmierne páčilo. Dráčik, ktorý sa vždy od ostatných odlišoval, musel celú zimu ostávať v jaskyni, pretože mu vždy bolo veľmi chladno a biely sneh na jeho citlivej pokožke štípal, chladil a spôsoboval mu nepekné červené fľaky. Teraz však bola na jeho šťastie ešte stále jeseň.
Fliačik s Dráčikom pomaly dorazili k lístím pokrytej vyvýšenine. Svah bol z jednej strany strmší ako z druhej.
„Uviaž mi ich,“ prehovoril Dráčik, keď stáli na vrcholku kopčeka a podal svojmu kamarátovi hrsť laniek vyrobených z popínavých rastlín.
Poriadne roztiahol ruky, aby mu o ne mohol priviazať ten výtvor, čo mal predstavovať krídla. Fliačik si dával dobrý pozor, aby mu náhodou vďaka svojej neopatrnosti pazúrmi neporanil kožu.
„Hotovo,“ povedal, až skončil.
Dráčik si sám seba zvedavo obzeral. Otáčal sa a vykrúcal krk na všetky strany, aby sa mohol poriadne poprezerať. Dlhé krídla dosahovali skoro až po zem a musel sa riadne vyťahovať, ak sa chcel bez problémov pohybovať.
„Už mi chýba iba chvost,“ zašepkal.
Fliačik sa zasmial a vo chvíli nepozornosti mu z úst vyšiel jemný obláčik dymu.
„Ten si môžeš vyrobiť nabudúce.“ Teraz sa už smiali obaja a Fliačikovi dokonca medzičasom vyšľahol z papule slabý ohník.
„Ukáž!“ zvolal Dráčik, Fliačik odskočil a on sa rozbehol dolu mierne prudkým svahom. Nohy sa mu na vlhkej tráve pokrytej lístím šmýkali. Chvíľu mal pocit, že naozaj plachtí vzduchom, trávu, čistinku, les a všetko s ním nechal kilometre pod sebou. Pod kopcom sa niekoľkokrát zatočil, pričom neustále mával rukami, ako len vládal. Nakoniec sa rozbehol naspäť hore.
„Bolo to s...“ nedohovoril.
„Hádam sa len neučíš lietať, Škrekľúň!“ ozval sa pobavene povýšenecký hlas, ktorý prichádzal z okraja lesa.
Dráčik nemusel pootočiť hlavou, aby zistil komu ten hlas patrí, veľmi dobre to vedel. Na okraji lesa stál Ohnivec, dračie mláďa približne v jeho veku, ako vždy aj so skupinou svojich kumpánov, ďalších mladých drakov rôznych farieb. Nikdy si spolu nevychádzali, ba čo viac, oni sa priam nenávideli. Možno aj pretože ich matky pochádzali z rovnakého dračieho rodu, ale Ohnivec sa na rozdiel od Dráčika na svojich predkov viditeľne podobal.
„Keby aj, teba do toho nič!“ odsekol Dráčik, ale jeho odpoveď však už ostatní draci nepočuli.
Ozrutné laby si totiž priložili k výklenkom na bokoch svojich hláv a vydávali pritom piskľavé zvuky, akoby im Dráčikov tenký hlas spôsoboval ukrutné utrpenie.
Ohnivec si po chvíli zložil laby z hlavy. Zvyšné draky ho nasledovali a Dráčikovi neuniklo, že sa smejú tak, až im z veľkým nozdier uniká para. Počul, ako Fliačik vedľa neho nahnevane frčí.
„Tak sa teda predveď! Som zvedavý, či sa ti podarí vôbec odtrhnúť tie tvoje vychudnuté pahýle od zeme!“ povedal Ohnivec tak piskľavo, ako len vedel, až z toho Dráčikovi trhalo uši. Jeho prívrženci sa však na tom výborne zabávali.
Dráčik sa nenechal ich posmeškami odrovnať. Cúvol asi o krok dozadu, trochu roztiahol nohy od seba, rukami začal pomaly mávať. Bol odhodlaný skočiť. Rozletieť sa nad lesom a všetkým dokázať, že je právoplatným drakom.
„Nie, neblázni, Dráčik! Sú príliš slabé, neudržia ťa! Spadneš a zabiješ sa!“
On ale Fliačika nepočúval. Ustúpil ešte o kúsok dozadu, potom sa rozbehol a skočil. Pocítil ako sa mu jemný jesenný vetrík oprel do tváre. Odrazil sa od zeme a zrazu nemal pod nohami nič, iba vzduch. Odrazu sa cítil voľný ako vták. On to naozaj dokázal – letí, konečne letí úplne sám. Začal ešte intenzívnejšie mávať rukami. Videl ako sa mu les čoraz viac približuje,...
Keď v tom,... naraz začal strácať výšku. Nech sa snažil ako chcel, mával rukami, nohami, skrúcal sa, stále padal nižšie. Nič už nemohlo jeho pádu zabrániť. Ozvalo sa hlasné žuchnutie a Dráčik sa v tom okamihu váľal medzi čerstvo napadaným lístím. To síce jeho pád trochu zmiernilo, ale zem pod ním bola i tak nesmierne tvrdá. Začul hlasný pukavý zvuk. Jeho krídla – tie s výrobou ktorých sa trápil celé mesiace pri páde nevydržali a polámali sa. Dráčik sa však nezastavil. Kotúľal sa ďalej dolu svahom. Robil pritom všakovaké smiešne kotrmelce a otočky. Pomyslel si, ako sa teraz musia Ohnivec so svojimi priateľmi pri pohľade naňho zadúšať smiechom. On ich ale nepočul, všetko okolo sa mu tak krútilo, že nepočul vôbec nič okrem rýchleho tlkotu vlastného srdca.
Po nekonečnom kolotoči sa Dráčik predsa len zastavil. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval a zistil, čo sa vlastne stalo. Pootvoril oči. Ležal na menšej kope lístia len pár metrov od najbližšieho stromu, ale nevedel to isto. Všetko sa mu pred očami vírilo. Jeho krídla boli dozaista zlomené a podľa bodavej bolesti, ktorá sa šírila jeho telom, nie iba ony. Mal pocit, že sa mu pred chvíľou polámali snáď všetky kosti, čo vo svojom úbohom krehkom tele mal.
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
96.6 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 4 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 1.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
1.0 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 9 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 15 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
| Optimalizováno pro rozlišení 1024x768. Prohlžeče: IE 6.0, Opera, Firefox. |
|
| © 2005-2012 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
|
OprsklinaPlott
|
|
| (24.5.2012, 18:02) |
|
|
Jay
|
|
| (23.5.2012, 16:28) |
|
|
Kostka
|
|
| (22.5.2012, 19:55) |
|
|
mikhal
|
|
| (22.5.2012, 18:14) |
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
| Kde nejčastěji hledáte zatoulanou inspiraci? |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
