obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Kdo nemá peněz, je chudý; kdo nemá přátel, je chudší; ale kdo nemá srdce, je nejchudší na světě."
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
obr
obr počet přístupů: 2915617 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39716 příspěvků, 5788 autorů a 392121 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Išiel som na prechádzku a stretol som seba ::

 autor iwka publikováno: 21.09.2009, 7:16  
 

Marek mal už dosť márnotratného nedeľného vysedávania na zadku, a tak sa vybral na prechádzku jesenným mestom. Akonáhle otvoril vchodové respektíve východové dvere, ocitol sa Niekde. Ocitnúť sa znamená zistiť polohu svojho tela na mieste, ktoré neexistuje v spomienkach krátkodobej pamäte. Človek sa ocitá bez vôle a iniciatívy. A toto sa Marekovi prekvapivo prihodilo. Ostáva mu už len vysporiadať sa s chúlostivou situáciou.
Po prvé, musím nájsť východ. Spojím užitočné s príjemným. Budem hľadať a prechádzať sa v jednom. Vykročím kvôli šťastiu pravou nohou. Ale v tom počujem ospravedlňovanie, ospravedlňuje sa mi muž, ktorý ma presviedča, že do mňa narazil.
"Nechcel som, prepáč, prepáč," žobroní pre odpustenie, akoby sa cítil vinný za existenciu jadrových zbraní a podobných prírodných katastrof.
O niekoľko sekúnd do Mareka skutočne statný chlap nabúral veľkou silou tváriac sa sťa vyplašený kolibrík bez spodného prádla. Marek mu začne nadávať, no muž ho nevníma a uteká preč. Marek ho prenasleduje, ale fyzicky je menej zdatný. Až potom si všimne, že páchateľ trestného činu úmyselného ublíženia na zdraví uteká dozadu.
„Bože, nestačí, že som sa ocitol Niekde? Neprogramuj mi do mysle vidiny!“ pretrel som si oči a rozhliadol sa okolo. Stojím uprostred celkom obyčajného námestia, veje celkom obyčajný vietor do vlasov, ktoré mi neslušne bez opýtania lezú do papule. Nič zvláštne. Po chvíli si uvedomím nezhodu videných objektov s predstavami minulých skúseností v mojom mozgu. Autá sa besnia ulicami, pretekajú. Avšak predbehnutie súpera predchádza zatrúbeniu, motorové mašiny nezastavujú pred priechodom pre chodcov, ale až za semaforom. Otočím sa doprava. Vidím mamičku s dievčatkom a chlapcom.
Chlapec je o čosi starší, môže mať osem rokov plus-mínus štyri roky, dievčatko asi štyri plus-mínus štyri roky. Chlapec nemotornou labou drží loptu. Vzápätí ju hodí do sestričky, ktorá si ju majstrovsky futbalovo spracuje, zastaví a nechá ju pýšiť sa na zemi. Uteká so zadkom v čele k mame, ktorá jej dá pusu na čelo a dievčatko za to podá nevyrastenou ručičkou matke lízatko. Počúvam ich rozhovor:
"Haf, haf," šteká dcérka.
"Ako robí pes?" pýta sa mama.
"Pes," odpovedá dievčatko.
"Ako sa volá toto zvieratko?" mama ukazuje na psíka túlajúceho sa ulicami.
Riť je tu hlavou a rukami sú nohy. Život prúdi odzadu dopredu. Snažím sa opýtať okoloidúcich na cestu domov, na toto záhadné miesto, ale nevnímajú ma, ignorujú. Jediný moment, kedy na moje jestvovanie niekto reagoval, bola zrážka s chodcom hovoriacim o udalosti, ku ktorej som nebol schopný zaujať stanovisko. V prítomnosti nemožno žiť. Tu nie.
Domáci mimozemšťania kráčajú do minulosti, kým ja do budúcnosti. Naše spoločné stretnutie v čase je štatisticky bezvýznamnou zrážkou, stotinou sekundy neschopnou vyriešiť situáciu. Keď si odmyslím, že sa nachádzam v realite a nie v sne, komično ma núti nadvihnúť kútiky úst. Šoférka točí volantom a pozerá pred seba, auto fičí dozadu, ľudia vypľúvajú zmrzlinu do kornútka, zmrzlinár ju odkupuje a ukladá kopčeky do mraziaceho boxu, hovno sa odrazu odrazí z hlavy a letí, letí až do zadku vtáka.
V jeden moment zamrznem, zamrznem ako cencúľ v mrazničke zahrabanej v hĺbke tisíc metrov pod morskou hladinou objímajúcou ľadovce Antarktídy. Vidím známu tvár, ale akosi neviem, kde som ju už zazrel. Narazím do nej, možno ma spozná. Postava sa mi ešte pred úderom ospravedlňuje. A mne je jasné, že tou tvárou som ja. Ja pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Ja ako osemnástka. Obzriem sa lepšie okolo a spoznávam svoje rodné mesto. Porušená, opačná kauzalita ma dokázala zmiasť. Musím sa nad svojou biednou mysľou pousmiať.
V cirkuse pospiatky žijem i ja. Možno mám gebuľu pod vplyvom drog. Alebo je v hypnotickom stave. Tak či onak, ovplyvniť nemôžem smer plavby jedinej vlnky. Ostáva mi prizerať sa. Pozorujúc počasie bystrím blížiaci sa koniec prázdnin. Chystám sa na vysokú. Nie, tu to predsa kráča dozadu, takže budem divákom svojho najkrajšieho obdobia premrhaného života. Koniec jednej etapy, začiatok novej, prvá láska. A tak sa prenasledujem.
Poznávam tento deň. Dnes, respektíve vtedy, zomrel môj (prekvapivo) jediný otec. Aký má význam fakt, že som sa ocitol v mojej mladosti v tento okamih? S otcom som mal neutrálny vzťah, počas detstva sa mi venoval, v puberte som o jeho snahu nestál. Samozrejme, mal som ho rád. Pamätám sa, že mi volala mama oznamujúc mi otcov náhly pobyt v nemocnici. Nebral som incident vážne. Otec bol hypochonder, a tak som objal Luciu, nežne ju pobozkal na ústa, vášnivejšie na krk, rukami jej vliezol pod nohavičky a tak ďalej. Po pol hodine som sa obšťastnený rozhodol vyštartovať do nemocnice. Keď som ta prišiel, otec bol mŕtvy. Vraj netrpel. Ja som mal ten najúžasnejší sex v živote a otec umieral. Ktovie, či sa jeho duša nestretla s mojou niekde v hypersvete, pretože byť v Lucii pre mňa znamenalo vyvanutie zo sveta. Otcovu smrť som prijal so stojickým kľudom. Ale moje správanie v ten deň mi spôsobilo mierne výčitky svedomia. Kvôli záchrane daimonia som si povedal, že otec by bol na mňa hrdý. Lebo som skutočný muž. A mám úžasnú ženu.
Sedím na lavičke a pozerám na vlny na hladine rieky. Vyzerám akoby som nevnímal. Dívam sa na jeden bod, ktorý patrí do krajiny nikde. Hoc mám už štyridsať rokov, ešte stále robievam to isté. Už dvadsaťdva rokov. Vtom vstanem a kráčam do nemocnice. Samozrejme pospiatky. Koľká nostalgia, v tejto nemocnici som sa narodil, tu zomrel môj otec, i moja nedonosená sestrička. Všetko končí a začína v nemocnici, aké smutné. Dokonca i v tomto svete. S malou odchylkou, tu matky vcucnú deti do vagíny namiesto pôrodu. Keď sa nad tým zamyslím. Deti sú tu najskúsenejšie a človek klope na ľudský svet ako senilný dedko, za štyridsať rokov nadobudne bez námahy maximu svojich schopností a možností, aby následne venoval množstvo času a úsilia na zabúdanie a stávanie sa jednoduchším, naivnejším a nesamostatným, jednoducho dieťaťom. A pravidlo, že v smrti sme si všetci rovní, tu platí dvojnásobne, keďže všetci umierajú zavraždením prostredníctvom vagíny vlastnej matky.
Slza mi steká po líci, následne mi doktor oznamuje otcovu smrť. Moju intuíciu by som si mal nechať patentovať. A osemnásť ročný sa ponáhľam za Luciou. Už sa neprenásledujem, viem kam smerujem. Nedovolím si vidieť ju. S pomýlenou kauzalitou by spomienka na ňu zmenila príchuť. Hoc som celý život snil ešte raz sa s Luciou stretnúť, hoc i len letmým pohľadom, keď ju mám na dosah, nemôžem to urobiť. Zostala navždy v mojej hlave, idealizovaná a abstraktná. Najväčšia láska, ktorá nestihla vyhasnúť vďaka nedostatku príležitostí. Milujem ju. Navždy. Takú aká bola. Aká je v mojej mysli. Dokonalosť nepatriaca do sveta ľudí. Možno ma do tejto poprekrúcanej reality zaviedla Lucia. Lucia a nedostatočné zmierenie sa s minulosťou.
Po dlhšom čase sa Marek rozhliadol vôkol seba, rozmýšľal, čo urobiť vo svojej minulosti. Už nebolo treba pohnúť ani malíčkom. Všimol si, že domy zmenili svoje šaty, autá jazdia dopredu a vodiči sú ich dominantnými pánmi. Je na námestí vo svojom meste. Konečne si môže dať vytúženú prechádzku s úsmevom na srdci.


 celkové hodnocení autora: 90.6 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 2.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 25 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 amazonit 21.09.2009, 7:15:46 Odpovědět 
   První, co čtenáře ,,kopne" do očí je nahuštěnost textu, chtělo by to malinko lépe ho členit.
Začátek se mi jeví chaotický a nepřehledný, měníš slovesné časy i osoby - nejprve vypravuješ ve třetí osobě, pak přeskakuješ, bez varování..., střídáš to vícekrát, což může být matoucí.
Celý příběh je tak trochu nejasný, bloudivý, tápavý, ale to je asi účel - ono hledání cesty, pátrání v sobě samém, snad díky minulosti lépe poznat přítomnost.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Virgoacp
(8.8.2020, 09:18)
Magdaléna Verneová
(5.8.2020, 19:54)
Vopica
(28.7.2020, 10:58)
jeewangarg
(27.7.2020, 13:46)
obr
obr obr obr
obr
(Revoluční rok)...
Rebekka
Naivní dívenka ...
Chci jen něco sdělit
Zvuky ranního t...
Bucifal
obr
obr obr obr
obr

Recyklace tvého dechu
synthetic darkness
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr