|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 29004 příspěvků, 4550 autorů a 303509 komentářů :: on-line: 12 ::
|
 |
|
:: Dráčik - 3. kapitola ::
Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Dráčik
 -evka- |
publikováno: 12.10.2009, 10:14
|
| V kratšej odmleke je tu ďalšia kapitola Dráčika. V minulej časti skúšal lietať, ale neúspešne. Veru, nemá to na svete vôbec ľahké. Ako teda dopadne toto jeho dobrodružstvo? Prajem vám príjemné čítanie. |
| |
|
|
Dráčik hodnú chvíľu ležal nehybne na zemi. Nevnímal nič okolo seba, dokonca ani bolesť, čo zaplavovala jeho telo. Pred očami sa mu teraz všetko vírilo, krútilo, a stále to naberalo na rýchlosti. Nakoniec Dráčik zavrel oči, ale to vírenie pokračovalo – pred očami sa mu točili farebné fliačiky, spájali sa, vytvárali hrôzostrašné obrazce a potom rovnako rýchlo mizli. Mal pocit, akoby mal žalúdok na vode. Nehovoriac o tom, koľko sa musel premáhať, aby udržal jeho obsah na svojom mieste.
Vtom začul nejaký bľabot. Netušil odkiaľ prichádza, alebo či je to len ďalší prelud. To bľabotanie postupne silnelo, prehlušilo aj neustále bzučanie v Dráčikovej hlave. Naraz vedel rozoznať aj slová,...
„...zletel...krídla...dolámal...hnilá hruška...kotrmelce...dolietal si Škrekľúň!“
Dráčik sa pokúsil pootvoriť oči. Dobre vedel odkiaľ tie zvuky pochádzajú, ale chcel sa aspoň Ohnivcovi s hrdosťou pozerať do tváre. Vírenie pred očami medzitým ustalo, ale stále videl rozmazane. Teraz si uvedomil – tie farebné, hmýriace sa fľaky boli vlastne draky. Tí sa teraz skláňali nad ním a išlo ich rozpučiť od smiechu. Ohnivec sa ako vždy iba povýšenecky uškŕňal.
Pristúpil bližšie k Dráčikovi a piskľavým hlasom mu zakvílil do ucha: „Tak čo, Dráčik, nejako skoro skončil tvoj let. Nepotrebuješ zreparovať krídla?“
Draci za ním sa zasmiali ešte väčšmi. Vždy sa pri Dráčikovi snažil imitovať jeho tenký hlas, aj sa mu to celkom darilo.
Potom pristúpil ešte bližšie, zohol sa a tvrdým pazúrom na pravej labe mu prešiel po ramene. Dráčik zasyčal od bolesti, ale možno to bolo skôr od zlosti. Jeho koža bola až príliš tenká, stačilo aby ktorýkoľvek iný drak po nej silnejšie prešiel pazúrom. Z ľavého ramena mu vytryskol pramienok krvi. Až vtedy si uvedomil, že ruky mal stále priviazané ku kostre krídiel, takže sa nemohol pohnúť. Laná sa mu pri páde iba hlbšie zarezali do svalov, ale nepovolili.
„Máš nejakú tenkú kožu, nemyslíš? Čo keby sme vyskúšali, koľko ešte toto uškriekané rešeto vydrží?“
Ohnivec sa s úškrnkom pozrel na svojich priateľov, ktorí nedočkavo popiskovali a pazúrom sa opäť približoval, tentoraz k Dráčikovej nohe.
Odrazu útočníci akoby zmeraveli. Dráčik sa pokúsil pozrieť hore (v hlave sa mu ešte stále hmýrilo), aby zistil na čo sa ostatní dívajú s takým údivom. Vtom ho niečo pevne zdraplo za ramená a ťahalo hore. To niečo bolo sýtočervená dračica.
„Mami!“ vyhŕklo z Dráčika, hneď ako sa spamätal. Rubín to ale nezaregistrovala a stúpala s ním stále vyššie k oblakom.
Držala ho pevne, ale zároveň opatrne, aby mu pazúrmi nechtiac neublížila. Dráčik ešte kútikom oka zahliadol dolu na čistinke farebné škvrny, poskakujúce od zlosti. Jedna krikľavo červená skákala obzvlášť zúrivo. To ho už ale matka niesla desiatky metrov vysoko ponad hustý les, ktorý zhora v tejto ročnej dobe pripomínal pestrofarebný obraz. Dráčikovi sa z tej výšky ešte viac krútila hlava a ešte viac sa mu robilo zle od žalúdka. Napokon zatvoril oči a trochu sa mu uľavilo. Zacítil vietor v tvári. Pod nohami mal iba vzduch. Na okamih ho opäť opantal ten pocit ako keď zoskočil z vyvýšeniny na čistinke – pocit, že letí slobodne ako vták.
Rubín opatrne položila vysileného Dráčika do jedného z liečiteľských hniezd, ktoré sa tiahli v dlhých radoch pred Rubíninou jaskyňou a odviazala mu zvyšok krídiel. Tu bolo jej liečiteľské centrum, kde chodili draci z celého okolia. Síce bolo trochu opotrebované, slama v hniezdach bola značne vyležaná, oblohu zakrývala len tenká plachta priviazaná k okolitým stromom, ale liečiteľská starostlivosť tu bola na nezaplatenie.
„Mami, pre...“ zapípal Dráčik ešte piskľavejšie ako zvyčajne. Ona ho však umlčala prísnym pohľadom. Ešte nikdy ju nevidel takú nehnevanú.
Hodnú chvíľu bolo ticho, iba z neďalekého hniezda sa ozývalo nejaké klopkanie. Rubín vytrvalo čosi miesila a drvila v drevenej miske, otočená k synovi chrbtom.
„Tu máš, podrž si to,“ povedala príkro a pritisla Dráčikovi na poranené rameno obrovský list.
Potom sa otočila a odkráčala smerom k stánku na prípravu liečiv. Cestou vrazila do mladej belasej dračice, ktorá sa tam zacvičovala a vyrazila jej z rúk nádobky z bylinkami. Dokonca sa jej potom ani neospravedlnila, ale na ňu niečo zvreskla a nahnevane kráčala ďalej. Vystrašená praktikantka začala rýchlo zbierať rozsypané fľaštičky zo zeme, viditeľne bola aj ona prekvapená Rubininým nezvyčajným správaním.
Dráčik ležal v obrovskom liečiteľskom hniezde a pravou rukou si pridŕžal list na zranení. Mama mu na ňu dala dajakú nie príjemne voňajúcu masť. Nachvíľu poodokryl list a zahľadel sa na ranu. Bola červená, ale krv už z nej netiekla. Vedel, ako matku vyľakal, a že by sa mal za to hanbiť, ale na druhej starne, ona ani nik iný nemôže jeho správanie pochopiť. Z ktoréhosi hniezda sa stále ozývalo sústavné klopkanie a prerušovalo jeho myšlienky. Dráčik sa otočil.
Ako očakával, nebol to nik iný než Modroň. Ten tu ležal zhruba týždeň a viditeľne mu to už liezlo na nervy. Rozvalene odfukoval vo vyležanom hniezde a snažil sa kôstkami od čerešní trafiť do terču nakreslenom na neďalekom strome. Ustavične si niečo nezrozumiteľné mrmlal popod nos.
Ako náhle zistil, že ho Dráčik pozoruje, fľokol naňho nenávistný pohľad a predstieral, že je plne zaujatý triafaním kôstok do terču.
Dráčik sa teda otočil na druhú stranu, ale Modroňa stále potajomky sledoval. Ten si teraz mrmlal ešte hlasnejšie.
„Darmo som ju varoval, to dráča vyzeralo od začiatku podozrivo,... ale ona ma hlupaňa neposlúchala a teraz sa čuduje, že má s ním len samé trápenie...“
Dráčikovi pri tých slovách doslova vrela krv v žilách. Stačilo mu iba to málo, čo z Modroňovho mumlania započul. Najradšej by vyskočil a pobil sa s ním, alebo aspoň vynadal mu, keby sa čo i len vládal postaviť. Dávno si už zvykol, že ho ostatní draci považujú za podivného, nepekný omyl prírody, ale keď si niekto dovolil uraziť aj jeho matku... Nenávistne prskal a frčal, ale Modroň iba ďalej unudene triafal kôstkami od čerešní do kruhu a tváril sa, akoby tam Dráčik ani nebol.
„Povedala som ti, aby si si to držal,“ ozval sa prísny hlas.
Dráčik vedel ktorá bije. Stála nad ním jeho mama s nemenej nahnevaným výrazom v tvári, ako keď ju videl naposledy. Až teraz si všimol, že v upustil list z rany.
Rubín mu vtisla do rúk pohárik s podivuhodnou tekutinou. Vyzerala príšerne mazľavo a nevábivo a šíril sa z nej sladký omamujúci zápach. Na tmavozelenej hladine sa neustále tvorili obrovitánske bubliny, nafukovali sa, praskali, pričom vždy vyprsklo pár kvapiek toho hustého odvaru do okolia.
„Mami, ale ako...“ Dráčik sa nedal odradiť prísnym pohľadom ani snahou zatlačiť mu pohár s nechutným odvarom , čo najbližšie k ústam a pokračoval,“ „... si vedela, kde ma máš hľadať?“
Matka si ho hodnú chvíľu premeriavala.
„Stretla som Diamantinho syna, celého vystrašeného, že si sa zabil, stačí?“ riekla nakoniec.
„Ale, mami, predsa vieš, že Fliačik často preháňa.“
„Mohlo by ťa to aspoň mrzieť, ako si ho vyľakal!“ Rubín teraz už kričala. Dráčikom to až myklo. Jeho mama nikdy nezvyšovala hlas. „Aj mňa!“ dodala trošku pokojnejšie.
„Prepáč,...“ zašepkal takmer nečujne.
„Môžeš to už konečne vypiť?!“
Dráčik pevne zovrel pohár v rukách a pritiahol si ho bližšie k ústam. Nápoj i napriek svojmu odpudzujúcemu vzhľadu nevoňal najhoršie. Jedna obrovská bublina sa práve rozprskla a pár kvapôčok mu dopadlo na nos. Ani nechcel vedieť čo by to mohlo byť, aj tak by na to teraz nedostal odpoveď. Zatvoril oči, v duchu narátal do troch a rýchlo to vlial do seba.
Sladkastá chuť sa mu pomaličky začala rozlievať na jazyku. Dráčik očakával skôr nejakú kyslú, trpkú chuť.
Príjemné teplo sa mu šírilo z úst do celého tela spolu s hustou tekutinou, ktorá mu stekala dolu krkom. Zaplavovalo ho to a opäť sa mu začínala krútiť hlava, tentoraz mu to ale naopak vyvolávalo príjemné pocity. Pred očami sa mu hmlilo a bol omráčený. Cítil sa však pokojne. Teraz už vedel, čo mu to mama dala vypiť – bezsenný odvar. Zaručené sedatívum, ktoré pacienta za chvíľu uspí a dopraje mu tak ozdravný spánok.
Dráčik už ďalej nedokázal udržať viečka. Zatvoril oči a upadol do hlbokého spánku.
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
96.6 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 4 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 1.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
1.5 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 10 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 13 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
| Optimalizováno pro rozlišení 1024x768. Prohlžeče: IE 6.0, Opera, Firefox. |
|
| © 2005-2012 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
|
OprsklinaPlott
|
|
| (24.5.2012, 18:02) |
|
|
Jay
|
|
| (23.5.2012, 16:28) |
|
|
Kostka
|
|
| (22.5.2012, 19:55) |
|
|
mikhal
|
|
| (22.5.2012, 18:14) |
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
| Kde nejčastěji hledáte zatoulanou inspiraci? |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
