|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 29004 příspěvků, 4550 autorů a 303510 komentářů :: on-line: 11 ::
|
 |
|
:: Realita neistoty ::
 iwka |
publikováno: 19.10.2009, 5:51
|
| Ďalšia zmätená poviedka z môjho abstraktného pera. |
| |
|
|
Mne neznámy druh vtáka si neohrozene plachtí bledomodrou oblohou v neľudskej výške, ladne rozráža vzduch krídlami, pýši sa hebkým, no na pohľad drsným perím, je hrdý na svoju neohrozenosť, netušiaci, že o tri sekundy bude ležať mŕtvy na príliš ľudskej zemi. Platí zákon zachovania energie. Pýcha prebehla do mozgu poľovníka ukazujúceho svoju korisť kolegom.
Môj brat Maroš bol takýmto operencom v rozkvetnutom rozlete a rozlietanom rozkvete, až kým ho nezasiahol náboj, zvaný mozgová príhoda, vystrelený z pušky neviditeľného nepriateľa. Maroš spadol na neľudský svet. Podľa jeho slov. Príčinu zabrzdenia premávky v Marošovej cieve nepoznám. Niekto študuje šesť rokov medicínu a nasledujúcich x rokov vykonáva prax v nemocnici, aby nevedel to isté, čo ja. Mozog sa na sekundu neprekrvil a brat rok rehabilitoval, aby si nikdy nemohol zabrnkať na gitare. Inak zvláda zabehnúť i maratón.
Po návrate z nemocnice sa nasťahoval ku mne, k jedinému žijúcemu príbuznému, ktorého oči ho majú sledovať a chrániť. Čo som mal robiť? Musel som ho prijať. Dobre to vedel! Prefíkanec! Je šialený. Hlava mu obsahuje mozog roztrieštený na milióny do seba nezapadajúcich čiastočiek, mysliaci orgán sa stal nezaisteným granátom, nepredvídateľnou bombou bez zariadenia s odpočítavaním. Identita človeka sa mení podľa telesných stavov. Koľká závislosť od telesnosti! Duchovní otcovia, čo hovoríte?
„Maroš, včera ťa tu hľadala polícia. Nevieš o tom niečo?“
„Grázli, rozkopem im držky! Dostanú po papuli až im oči vypúli.“
„Takto sa nemôžeš správať, nesmieš mlátiť ľudí, obzvlášť štátnych zriadencov a mafiu. Nechal som ťa bývať v dome, aby ti bol niekto nablízku. Zneužil si ma! Ha! Vylihuješ na MOJEJ posteli, žerieš MOJE keksy, čúraš do MOJEJ záchodovej misy! Ale to ti nestačí. Túžiš ma zruinovať absolútne. Ničíš mi povesť diskrétneho slušného zamestnanca svetoznámej firmy. Nie, nie, vieš ako ma prezývajú teraz? Ten od pomätenca! Cvokov brat!“
"Skús byť aspoň týždeň impotentom a uvidíš aký psychoš budeš TY!"
Zabuchol dvere od svojej mojej izby a zareval: „Nechaj impotenta aspoň päste si ukájať!“
Neviem, prečo sa sťažuje, dnes nie je problém vyfasovať pestrý sortiment erotických pomôcok, ktoré mu umožnia získať si ženu ku svojmu boku na zbytok života. Ale skopať suseda za to, že ho upozornil na spadnutý list, ktorý mu vykĺzol z nevyliečenej ruky a oddychoval na mramorovej dlážke?
Vŕzgajúce dvere nenasvedčujúce, že ich vlastníkom je temer šéf korporácie, sa rázne otvorili. V nich stojí Maroš držiac cestovnú tašku v ruke.
„Kam ideš s tými haraburdami?“, spýtal som sa.
„Preč, idem preč. Preč od teba. Preč od ľudí. zavesím sa dole hlavou na strom, tam budem bývať, stanem sa retardovanou gorilou s nedostatkom chlpov. Nebudem Ti na obtiaž.“
Nedovolil som mu odísť. Mal ma v hrsti, manipulátor! Zamkol som ho v byte a zahodil kľúč. Dostal ma do kúta, presne tam, kam potreboval. Donútil som ho ostať u mňa, teraz ho už nemôžem počas najbližších dvadsiatich rokov vyhodiť. Proti svojej vôli som sa stal pánom a on mojím otrokom. Už nejestvujem sťa altruistický solidárny hostiteľ. Tyran som! On je psychologický tyran! Hral na mňa tú hru ešte pred zabrzdením krvi v krčnej žile pred vstupom do mozgu. Predtým než mu neprekrvené nervové bunky neonemeli.
Pamätám si na posledné rodinné Vianoce. Vianoce odeté do krištáľových vločiek snehu strávené s rodičmi pri krbe za prítomnosti vône štipľavého ihličia šíriaceho sa zimnou atmosférou opantavajúcou detské zmysli i rozum dospelých. Mal som osem rokov, brat päť a obaja sme dostali, zrejme od čerta, bicykle. Naše prvé bicykle. Kone rytierov. Formule pilotov.
Túžba nás donútila v momente si vyskúšať let po ľade a zoskoky s imaginárnymi padákmi. Spomínam si na pocit nesamoty, súdržnosti, emócia vyplývajúca z rodinnej pohody, ktorú som vtedy pocítil prvý i posledný raz. Ako sme s bratom uháňali ulicami, vyskočila na nás spoza rohu bytovky partička mojich spolužiakov. Kým ostatné decká zo sídliska jazdili na trojkolkách, my sme mali dospelácke bicykle. Vzbudzovali sme v ostatných závisť a deti, anjelici, nepoznali hranice. Ukradli Marošovi tátoša. Maroš sa s nimi bez váhania začal tĺcť a ja som sa prizeral. Voyer. Nanešťastie pre zlodejov i vlastníka, pri bitke sa bicykel rozlámal. Kvalitný výrobok. Brat doma povedal, že som mu zobral bicykel a machroval na zadnom kolese, robil akrobatické kúsky a spadol. Nechápem ako mu mohli naletieť. Jazdiť na zadnom kolese? S mojím mrtvolným telíčkom bez jediného svalu? Za trest som Marošovi musel podarovať svoj dopravný prostriedok. Nenávidel som ho! Vyčítal mi, že som mu v bitke nepomohol. Veď som mu postrážil bicykel. Mal mi byť vďačný, ako som sa preň obetoval. Urobil som zo seba sraba a z neho hrdinu a jediného cyklistu v okolí.
Hoc je Maroš o tri roky mladší, bol som vždy slabší, doháňal som ho, ak môžem nazvať pasivitu a ničnerobenie ako snahu vyrovnať sa mladšiemu bratovi. V šestnástich som si našiel prvé dievča. Volala sa Katka a tiahlo jej na štrnásť. Maroš mi ju bratsky prebral. Vtedy som o seba prestal dbať, nešportoval som, váľal som sa doma pri knihách a televízii so zlomeným krehkým srdcom a brat zatiaľ posiloval v posilke, behával 10 kilometrov denne, bol miláčikom rodiny. Moja osoba akoby pre ostatných neexistovala. A smiali sa mi. Smiali sa mi, že poslúcham mladšieho brata. Smiali sa mi za slabú telesnú schránku. Za okuliare. Za pavúčie nožičky.
Myslím, že sa mi chce pomstiť. Pomstiť za to, že som konečne silnejší, že som ho dobehol a o míle predbehol. Je závistlivý, agresívny a nebezpečný. Psychologička, ktorú sa mimochodom pokúsil násilne pretiahnuť i keď mu nestojí, ho poslala k psychiatrovi. Mal by ísť do cvokhauzu, exlámač ženských sŕdc. Vzhľadom na pamiatku našej zosnulej matky sa ho ešte pokúsim ukrývať. Zahladím všetky stopy, vydezinfikujem vzduch.
"Maroš, musím ísť na stretnutie rady, zvládneš to tu?"
"Ak ma nájdeš so zapichnutým nožom v srdci, tak bude tvoja otázka zbytočná. Uži si tvoju fantazijnú halucináciu."
Asi bude lepšie, keď ho privediem k psychiatrovi, ale bez plánu to nepôjde. Je pravda, že by som mal byť od neho silnejší, ale nie všetky svaly mu stihli za rok ochabnúť. Bude to chcieť plán. Dnes ma majú zvoliť za šéfa firmy, konečne. Plán, plán,... .
Zvláštnosť vpíja sa mi do žíl, už tretíkrát v tomto týždni mi zavolal šéf informujúc ma o preložení schôdze. Buď je v telefonátoch ukryté spiknutie, alebo moju novú pozíciu chcú uctiť poriadnou oslavou alebo,... . Alebo je množstvo iných možností. Tak či onak, dosiahol som svoj cieľ, som úspešný. Najúspešnejší zo šialenej rodiny s polovicou členov choromyseľných a zbytkom alkoholikov.
Od detstva, ba priam od počatia, som iný než ostatní. Druhí sú jednoliatou machuľou, kým ja som štetcom maľujúcim svoj vlastný obraz nezávisle na vôli okoloidúcich. Deti hrávali futbal, chlapci pozerali dievčatám pod sukne ale ja, ja som bol tvorca, skladal som morbídne básne a zostrojoval vodné minielektrárničky. A nebol som nikým ovplyvňovaný okrem veľkých filozofov, a žil som v kúte v izbičke s myšlienkami v hlavičke, a stránil som sa spoločnosti, a miloval som rastliny, učil som sa do sýtosti, a nenávidel všetkých pokrytcov, spolužiakov hltajúcich čipsy cez prestávky, a nemal som rád bratovu dokonalosť.
Slnko páli v diali, kam sa pozriem, ta vták či iný netvor žiali, že jar sa blíži, ta sa kohút pári. Takáto horúčava počas začiatka jari, to som jakživ nezažil. Musím si oddýchnuť, potrebujem uložiť zadnicu na pevnú zem. Ale som vo víre, v rýchlotočiacom sa víre vzduchu a opadavajúcich farebných listov a myšlienok.
Brat sa s nimi dohodol. I so šéfom.
Padajúce listy na začiatku jari?
Podplatil ho svojim úsmevom a dedičstvom, ktoré som nikdy nevidel. Ale prečo? Prečo?
Počasie je zmätené. Počasie neexistuje.
Chce si dokázať, že je stále lepší než ja. Že nestratil všetky privilégia, ktoré mu náhodne boli pridelené počas meiózy. Mladší braček musí byť big mučačo. Rozkopem mu zadok! Musím ho nájsť, nájdem ho. Doma, doma, je doma, určite.
Vädnúce lístie ma obaľuje, podráža mi kolená, každý krok je neznesiteľnou námahou, cesta sa stáča, stáča doľava, doprava, a kamene, obrovské balvany, narážam do vetra pripomínajúceho múr a už len niekoľko metrov, metrov, metrov... .
Ach, schody vedúce do bytu neopravili. Rozmlátim mu čeľusť. Cítim v sebe neukojený hnev ale už nepoznám jeho príčinu.
"Maroš, kde si? ... Čo tu robíte? Vypadnite z môjho bytu.
... Z liečebne? Dajte bratovi ešte šancu, on sa spamätá, začlení sa do spoločnosti, nie, prosím, nechajte ho u mňa, nepatrí do ústavu!
... Pre mňa? Prišli ste pre mňa? Aj vy hráte hru, kde ja som bezbranná myš a vy mačka! Nechajte ma! Som významná osobnosť, šéf vás poženie pred súd!
...Čo tým chcete povedať, že AA Company neexistuje?!"
Bol som v nebi. Obloha na mňa padala, ale nezaľahla ma. Prechádzala mnou a pokračovala ďalej. Vyrastal som z nej, jestvujem sťa chemický prvok rozpriestranený v priestore. A pocit, nie pocit nirvány. Ja som bol nirvána, ja som bol vyvanutie, ja som bol všetkým! Až kým ma nezobudili a neuvedomil som si, že si zo mňa opäť raz vystrelil. Sedel pri lôžku, ku ktorému som pripútaný, a hovoril akési rečičky pre ospravedlnenie. Snažil sa ma zmiasť. Vraj som chorý, vraj odvtedy, čo som mal porážku, vraj som si vymýšľal prácu, priateľov, úspechy. A všetci mu uverili, celé ľudstvo sa proti mne spiklo. Predsa Maroš, Maroš je ten šialený!
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
90.0 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 2 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 1.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
1.5 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 1 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 21 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
| Optimalizováno pro rozlišení 1024x768. Prohlžeče: IE 6.0, Opera, Firefox. |
|
| © 2005-2012 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
|
OprsklinaPlott
|
|
| (24.5.2012, 18:02) |
|
|
Jay
|
|
| (23.5.2012, 16:28) |
|
|
Kostka
|
|
| (22.5.2012, 19:55) |
|
|
mikhal
|
|
| (22.5.2012, 18:14) |
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
| Kde nejčastěji hledáte zatoulanou inspiraci? |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
