» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
» MTP 2009

» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání

» Workshopy
» Fórum
» SASPI Chat! (1)
» FAQ

» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví

"Hlad a láska určují veškeré lidské dějiny."

Buddha

počet přístupů: 2141559

obr

:: Na SASPI.cz je právě 29006 příspěvků, 4550 autorů a 303529 komentářů :: on-line: 11 ::

:: O Chudobnom Muzikantovi ::

Klepsus	publikováno: 01.02.2010, 8:10

Ako som prestal verit na nahody...


	Veríte na znamenia? Veríte, že zvláštne sledy udalostí, ktoré sa vám prihodia vás môžu vystríhať pred nebezpečenstvom, naznačovať priebeh budúcich udalostí alebo, hoci len nenápadne, naznačovať, že "hore, dole, vpravo, vľavo" je niekto, kto sa díva? Kde je tá hranica, na ktorej sa chaos mení v poriadok a náhoda v zákon? Bolo to pred dvoma rokmi v zime. Kráčal som po meste, zmáčajúc svoje deravé topánky v sivohnedej žbrnde, ktorej v posledných rokoch prischlo dosť nevýstižné pomenovanie - sneh. K mojej zimomravej triaške sa pridružili aj vibrácie mobilu. Po chvíli prehrabávania sa medzi kľúčmi, mincami, baterkami a neviem čím ešte som ho zodvihol. Vždy mi nejakú dobu trvá, kým odpoviem na hovor, odkedy nosievam telefón vo vrecku nad ľavým kolenom. Ale je to stále lepšie ako ho nosiť napríklad v blízkosti srdca či iných, ešte dôležitejších orgánov. Hovor, ktorý som prijal, sa týkal pracovnej ponuky. Bolo treba natočiť dokument, ktorý by propagoval distribútora inzulínových púmp na Slovensku. Síce som nevedel presne, čo sú to tie inzulínové pumpy, ale keďže išlo o kameramanskú/strihačskú robotu, zobral som to už len z princípu. Ako správny profesionál, som si najprv začal spisovať všetku otcovu techniku, ktorú pri natáčaní použijem. Kamera, statív, halogény po 20, 500 a 1000 W, baterky, adaptéry, predlžovačky, šrubovák plochý, šrubovák krížový a nakoniec to najdôležitejšie - vec, ktorá, ako hovorím, vyrieši 50% všetkých praktických problémov, čierna izolačná páska. Jediné, čo mi robilo starosti bolo ozvučenie. Niežeby som teda nemal smerový mikrofón. Ako budúci growler/spevák/klávesák v budúcej heavymetalovej formácii som si jeden zadovážil už dávno predtým od jedného z mojich heavymetalových kamarátov. Problém bol v tom, že lekári mali viesť siahodlhé prednášky a ak by som im mal po celý čas držať mikrofón pri ústach, neviem či by to vyzeralo zrovna seriózne a či by som bol po natáčaní toho záberu ešte schopný udržať kameru. Najvhodnejšie riešenie tohoto problému som videl v skladacom, stolovom držiaku na mikrofón. Deň pred natáčaním som sa teda vybral do miestnych hudobnín, že si jeden kúpim. Hudobniny na Vrátnej ulici v Košiciach. Toto je miesto, kde má môj príbeh, teda aspoň jeho podstatná časť, svoj začiatok aj koniec. Bol podvečer, väčšina obchodov už bola po záverečnej, len tento malý krámik na rohu bol ešte stále vysvietený. Keď som vošiel dnu, predajňa bola ľudoprázdna. Spoločnosť mi robili len desiatky naleštených gitár, rozvešaných všade po stenách. Polovicu obchodu zaberali bicie a všimol som si aj zopár stojanov na mikrofóny. O chvíľu zozadu prišiel fúzatý pán v čiernej koženke a opýtal sa, čo potrebujem. Vysvetlil som mu, ukazujúc na stojan, že mi treba taký istý, len o niečo kratší. On hneď, že to bude stolový a zas zmizol vzadu. Keď sa vrátil, v ruke už držal malú, čiernu, plastovú vec a ja som videl, že je to presne to, čo potrebujem. Ukázal mi ako sa to rozkladá a skladá, ako tam nasadím svoj mikrofón a popýtal si dvestopäťdesiat korún. Po prehľadaní všetkých svojich desiatich vreciek som pred neho s očervenenou tvárou vyložil presných dvesto. Chvíľu tam ešte takto stál, asi čakal, že mám ešte niekde nejaké ďalšie vrecká. Keď som mu vysvetlil, že toto je všetko čo mám, odpovedal:“ Vieš čo? Ja ti tých päťdesiat korún odpustím. Môžeš mi doniesť niekedy potom, alebo ani nemusíš, ako chceš. Ja mám rád hudobníkov.“ V tej chvíli sa mi nezdalo ako najlepší nápad vysvetľovať mu, že ja to vlastne ani nechcem na hudbu, tak som bol radšej ticho, len som sa usmieval asi tak, že ak by som nemal uši, smejem sa dookola a balil som držiak do tašky. „Akú máš ty rád hudbu?“ Opýtal sa. S vedomím, že túto hru už musím dohrať do konca som sa zmohol len na jednoduché... „metal“. Ktovie, či by moja malá póza vyznela tak dôveryhodne aj bez nápisu „SYSTEM OF A DOWN“ na hrudi a na oboch rukávoch mojej bundy. „Ja nie som moc na také tvrdé, ale aj to sa dá. Tak, nech ti slúži!“ Povedal s úsmevom a ja som sa pri toľkej nervozite, vďačnosti, úľave a všetkých tých protichodných pocitoch, čo sa vo mne miesili znova zmohol len na jednoduché... „ďakujem“. Konečne bolo dobalené. Nasledujúce dni sme strávili na ceste. Len ja a Rasťo. Šofér, koordinátor celého projektu, jeden z účinkujúcich a zároveň môj dlhoročný... známy. Plán cesty: Martin, Bratislava, Žilina. Na dôvod takéhoto poradia sa ma nepýtajte. Sedíme v aute, za oknom sa míňa kilometer za kilometrom. Roztrasenou rukou sa pokúšam písať nejaký scenár, zatiaľ čo Rasťo ma neprestajne ohuruje novými rýchlostnými rekordmi, genialitou svojho GPS systému a vymenovávaním všetkých nových diaľničných obchvatov, predchvatov a záchvatov ku ktorým sa ešte len dostaneme. Ja zas občas z dlhej chvíle utrúsim poznámku typu: "Čo za výplach to zase púšťaš!" aby som tak rozdúchal oheň v našej nehasnúcej debate o životnom štýle, kde on je horlivým kritikom metalovej subkultúry a ja sa zas smejem z nápisu na jeho tričku ktorého obsah nepozná. Počas cesty si medzi iným stihnem vypočuť aj prečo sa nedostanem na vysokú školu, nenájdem si priateľku, ani normálne zamestnanie. Následné natáčanie znamenalo pre mňa tak cennú skúsenosť, ako aj úľavu z tohoto všetkého. Popri natáčaní som sa stretol s mnohými zaujímavými ľuďmi - diabetikmi. So športovcom zo Žiliny, s mladými slečnami z Martina, s mamičkou z Auparku... Všetci o tých pumpách rozprávali v takých superlatívoch, že som občas sám pociťoval pokušenie si jednu kúpiť. Práca prebehla hladko. O pár dní zas vystriedala noci v drahých hoteloch a večere v reštauráciách na účet firmy moja o 20 centimetrov kratšia posteľ a každodenná, stredoškolská rutina. Čas sa znova spustil z kopca zbesilým tempom a ja som popritom všetkom úplne zabudol na toho dobrosrdečného pána z hudobnín. Ale znova sa niečo stalo. Muselo sa to stať, aby som si spomenul. Akademický týždeň. Posledná šanca pre tých, ktorí na to doteraz kašľali. Bolo nádherné počasie. Sedeli sme na zelenej vetve, len ja a ona. Len pre jej hlboké, čierne oči a dlhé, mahagónové vlasy som mohol nachvíľu zabudnúť, že o týždeň maturujem. Len pre jej uši som v ten deň spieval a hral. S každým jej letmým úsmevom rástla moja odvaha, po každom jej nesmelom pohľade som sa nenápadne priblížil k nej a zároveň vzdialil od kmeňa stromu. Keď som už bol dosť blízko, spočinul jej pohľad na mojom. Striasol som zo seba všetok strach, zanôtil som clivý akord a v tom to prasklo. „Háčko“. Druhá odspodu. Od môjho prvého stretnutia a fúzatým pánom v hudobninách ubehli tri mesiace. Keď som od neho vtedy odchádzal, zaprisahal som sa, že mu tých 50 korún vrátim, len čo sa vrátim z natáčania. Teraz, po troch mesiacoch, som mal zvláštny pocit. Pocit, že som mu dlžný niečo viac ako tú päťdesiatku. Keď som vošiel do hudobnín, predavač stál za pultom. Popýtal som si strunu, „tú druhú najtenšiu“. „Myslíš háčko?“ Opýtal sa. „To bude asi ono. Tá čo je skoro naspodku, len ešte jedna je pod ňou.“. Očividne pobavený mojou znalosťou hudobnej terminológie mi dal na výber medzi kovovou a nylonovou strunou, ale keď zbadal výraz na mojej tvári, radšej mi hneď zabalil nylonovú. Poďakoval som a vyložil na stôl peniaze. Pätnásť korún za strunu a k tomu jednu stokorunáčku. Vysvetlil som mu, že raz som si tu bol kúpiť stojan na mikrofón a on mi ho dal o stovku lacnejšie, lebo som nemal peniaze. Povedal síce, že si ma nepamätá a bol aj trochu udivený, že dal niekomu až takú zľavu, ale „dohodli“ sme sa bez problémov. Keď som vychádzal z predajne, uvedomil som si, že som mu vlastne klamal a rozmýšľal som, ako by to asi vyzeralo, keby moju malú pózu odhalil. Čo keď klamal aj on, že si ma nepamätá, len aby som sa necítil trápne. Ako som tak kráčal po chodníku a tuho premýšľal o celej veci, takmer som prehliadol to, čo ležalo rovno predo mnou. Ešteže sa pri premýšľaní dívam viac do zeme ako do oblohy. Predo mnou ležal zošúľaný, dočervena sfarbený kus papiera. Zdvihol som ho. Bolo to sto korún. Môj heavymetalový mikrofón, ktorý sa, mimochodom, stihol pokaziť ešte skôr než som ho položil na stojan, poputoval späť k pôvodnému majiteľovi, stovka pretiekla pomedzi prsty ako voda, no zimomriavky, ktoré mi vtedy prebehli po chrbte, mi tam kdesi pobehujú dodnes, pri spomienke na ten zvláštny, tak hrejivý a zároveň mrazivý pocit. Maturita ma čakala až pár dní na to, no niečo mi vravelo, že skúšku života mám už za sebou.


celkové hodnocení autora: 90.0 %		přidat autora k oblíbeným

hodnotilo celkem autorů: 1		komentovat příspěvek

autorské hodnocení: 1.0		uložit příspěvek

známka poroty: 1.0		tisk příspěvku

počet komentářů: 1		zaslat vzkaz autorovi

počet shlédnutí od publikace: 19		výpis autorského hodnocení

:: Komentáře k příspěvku ::

čuk	01.02.2010, 8:08:55

Úvahou o náhodě jsi mě navnadil v očekávání, co se vyklube. Zajímavý a kultivovaný způsob psaní udrží pozornost i přes vcelku pro nehudebníka "banální" postup děje. Ale nějak mně vtahuješ do společnosti hrdiny, a to lze cenit (pocítí to i ostatní čtenáři?). Čekání má vskutku překvapivou pointu, mírně a kladně hororovitou. A tajemnou. Že by to bylo i tím, že místo padesátikorunového dluhu jsi vracel stovku? Odměna z neznáma za velkorysost?