obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Hlad a láska určují veškeré lidské dějiny."
Buddha
obr
obr počet přístupů: 2915287 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39387 příspěvků, 5727 autorů a 389805 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Hľadači duší- prvá časť. ::

 autor VanillaSky publikováno: 02.06.2010, 8:45  
Pôvodne plánované do MTP. A ešte stále nedokončené...
 

MESIAC

„Tak ako, je to vybavené?“
„Ano, ďalšia počítačová hra je na svojom mieste.“
„Výborne, som rád, že si plníte svoje povinnosti. Konečne ste pochopili, že inak to nejde. predsa viete, že bez ich pomoci sa nezaobídeme.“
„Bez ich pomoci? No keď myslíte, ale ja by som to takto nenazýval.“
„A ako by ste to teda nazývali?“
„Povedzme to tak, že keď by sme niečo také spravili tam u nich tak hnijeme v base dlhé roky. Ak by sme sa z nej ešte vôbec dostali von.“
„No vidíte, tu sa máte lepšie. Nič sa vám nestane. Tak robte to čo máte a všetci budeme spokojní.“
„My možno áno, ale čo tí chudáci tam na Zemi? Stále viac ich končí na psychiatrii. Bez známok komunikácie, len...“
„Prestante už, lebo vás ozaj vyhodím. Hádam nechcete aby som ich ľutoval. A dobre vám radím, nerobte to ani vy, lebo skončíte zle. Dobre viete, že to ináč nejde. Keď chceme žiť my, oni musia byť obetovaní. Je to ako keby tam u nich niekto čakal na orgány niekoho druhého. Teda povedzme si úprimne, vlastne čaká na jeho smrť, aby mohol žiť.“
„Raz sa vám to vypomstí uvidíte. Myslíte, že neviem, že aj vy ste už museli využiť tie služby? Síce ste prešli vymazávaním cudzích informácií, ale čo keď sa myšlienky vrátia, čo ak sa niečo zmení a vy už nebudete vy?“
„To sa nemôže stať, dobre viete, že sme úplne dokonalí. Všetko čo súvisí s našim životom je úplne dokonalé.“
„Všetko nie.“
„Aspoň v tomto máte pravdu, sme závislí od iných, od iných civilizácií. Ale to už je len malá daň za to všetko čo máme. A teraz už choďte, chcem byť sám,“ povedal Alan a podišiel k panelu na ktorom bolo plno tlačidiel. Stlačil jedno z nich a dvere na náprotivnej stene sa otvorili. Kai vyšiel von a Alan si sadol do kresla k panelu a počítaču.
Chvíľu hľadel na monitor, no potom sa mu myseľ začala uberať iným smerom. Začal rozmýšľať nad tým čo mu povedal Kai.

V podstate mal pravdu. Sme ako upíry čo síce nesajú krv, ale miesto nej vysávajú z iných dušu. Len to musí byť niekto mimo ich. Niekto z inej civilizácie. Vždy keď sa niekomu z nich niečo stane, smrteľne sa zraní, alebo zomrie prirodzene, musí nasať cudziu dušu, aby mohol ďalej žiť. Aj jemu sa to už stalo. nehoda ktorú mal ho pripravila o život, ale bol znovu oživený. Síce na úkor nejakého chudáka zo Zeme, ale čo ho po ňom. On predsa žije a to je hlavné. Ten tam, nechcel vedieť kto to bol, ten už o sebe aj tak nevie. Je len živá mrtvola, telo bez duše. Kvôli tomuto sme sa museli dostať čo najbližšie k inej civilizácií. Tá pred tým, ako aj ostatné pred nimi už nám padla za obeť. Ostal po nich len tieň z ich predošlého života. A my sme už nemali potrebný materiál pre naše telá. Tak sme si vybrali Zem, lebo jej Mesiac je celkom blízko nej. Máme tu základňu, ostatní sú na našej planéte. Bolo by zbytočné aby sem všetci prišli keď s našimi možnosťami už duše prepravíme až k nim. Len bolo potrebné sa k nim dostať. Tuná nás nikto zo Zeme nezbadá.

***

ZEM

Zak otvoril dvere a tašku hodil do kúta. Konečne prázdniny, pomyslel si. Vbehol do kuchyne kde pri sporáku stále jeho mama.
„Ahoj mami, čo máme k obedu?“
„Už ťa čakám, tak ako, aké bolo vysvedčenie?“ spýtala sa miesto odpovede.
„Samé jednotky,“ povedal chlapec a bežal do chodby po aktovku. Po ceste späť vybral vysvedčenie a hodil ju znova na zem.
„Tak ukáž čím sa môžeš pochváliť.“
Marion vzala vysvedčenie a prebehla ho pohľadom.
„Samé, no som na teba hrdá. Aj ocko by isto bol,“ doložila potichu.
„Ano, on by sa potešil. Prečo tu s nami nemôže byť, prečo sa mu to muselo stať? A zrovna jemu.“
„Neviem synček, ale on sa vráti, určite sa raz vráti.“
„Neklam! Prečo sa mi stále snažíš navravieť, že sa vráti, keď ani ty tomu už neveríš. On sa nevráti, už nikdy!“ kričal Zak, pričom bežal do izby a hlasno treskol dvermi až sklo na nich zarinčalo.

Marion si vzdychla a sadla si na stoličku pred stôl. Polievka ktorú naložila na taniere pomaly chladla. No už nemala na ňu chuť. Zak mal pravdu. Čo si to snaží navravieť. Paul bol preč už dva roky. Nekonečne dlhé dva roky. V to ráno išiel do roboty, ako každý deň si spolu dali raňajky. Tento rituál nikdy nevynechali. Potom nasadol do auta a odvtedy ho nevidela. Ani jeho, ani auto. Volala do všetkých nemocníc na okolí, hľadala ho všade kde ju napadlo, že by mohol byť. Všetko bolo márne, ako keby sa pod ním prepadla zem a on skončil niekde v jej chladných útrobách. Ani polícia nič nezistila. Vôbec žiadne stopy. Teraz po takej dlhej dobe nevedela, či by bola radšej aby našli aspoň jeho telo. Aj keby to znamenalo, že už nie je medzi živými. Možno by to bolo lepšie ako táto neistota. Nie, takto nesmie zmýšľať. Už dávno si to zakázala, no aj tak sa jej ešte predsa len niekedy v slabých chvíľach ako bola táto rojili v hlave takéto myšlienky. Rázne ich potlačila späť niekde na samé dno mozgu. Prudko vstala, až sa jej pri tom zatočila hlava a zamierila za Zakom do izby.

Zak sedel za počítačovým stolom a v ruke držal novú hru ktorú mu tam položila. Keď začul za sebou kroky otočil sa. „Mami, ty si skvelá. Ako si vedela, že práve túto hru chcem?“
Marion sa usmiala a odvetila. „Ja viem predsa všetko.“
Nepovedala mu, že hru už dávno spomínal Paul. Vravel čosi o tom ako by ju Zak veľmi chcel a netajil sa tým, že aj on by bol rád keby ju mohol zohnať. Vtedy sa mu to nedarilo a až teraz ju Marion videla vo výklade jedného obchodu. Hneď si spomenula na Paulove slová a išla ju kúpiť.
Medzi tým ako rozmýšľala, Zak vložil hru do počítača a už bol v úplne inom svete. Marion sa otočila a potichu vyšla z izby.

„Je tu ďalší,“ povedala sestra Nora doktorke Kláre.
„Už zase? Kam ho dáme, veď už nemáme miesto,“ odvetila Klára.
„To neviem, ale jemu to bude hádam jedno aj tak o ničom nevie. Je ako bez duše, ako tí ostatní.“
„Dajme ho na izbu k tomu, akože sa volá... k Paulovi. Ten je sám spoločnosť mu neuškodí.“
„Dobre hneď ho tam odvediem.“
Nora vyšla na chodbu, zdvihla takmer bezvládne telo zo stoličky a pomaly odviedla pacienta na izbu číslo 13. Otvorila dvere a vošla dnu. Na kresle pred oknom sedel muž. Ak sa postava krčiaca sa v kresle dala nazvať človekom. Pripomínala skôr bezduché telo zombi.. „Priviedla som vám spoločnosť,“ povedala Nora a položila bezvládne telo na posteľ. Paul sa neotočil, ani najmenším pohybom nedal najavo, že rozumie. Sestra si vzdychla, otočila a vyšla z izby. Možno aspoň oni si budú rozumieť, keď sú rovnakí. Pomyslela si.

***

MESIAC

„Tak už sa to začalo,“ s hlasným pokrikom sa Kai vovalil do miestnosti kde sedel Alan. Ten si práve odpíjal z raňajšej kávy a tak sa vyľakal, že časť rozlial na klávesnicu pred sebou. „Čo sa takého závažného stalo, že musíte tak revať? Kvôli vám som si zničil klávesnicu,“ hromžil Alan, zatiaľ čo utieral klávesy a snažil sa zachrániť čo sa dá. No čierna horúca káva sa nekompromisne roztekala po tlačítkach a snažila sa vsiaknuť do každej medzery medzi nimi. Všetko sa lepilo od cukru ktorého bolo v káve požehnane, lebo Alan sladkú kávu miloval. Obaľoval si ňou nervy, ako vravel.
„Keď to nebude vážne a idete za mnou znova kvôli nejakej hovadine, radšej sa otočte a vypadnite lež sa ešte viac nenaštvem.“
„Ale šéfko, čo si to o mne myslíte? Ja nikdy neprichádzam bez príčiny.“
„No, práve tým som si nie až taký istý, ale keď už ste tu vyklopte teda čo je také dôležité.“
„Môžem si k tomu sadnúť?“ spýtal sa Kai opatrne.
„Len si sadnite a začnite už!“
„Chlapec našiel hru,“ povedal Kai a oprel sa o operadlo kresla.
„Výborne, konečne nejaká dobrá správa.“
Alan by najradšej v tej chvíli od radosti vyskočil, ale nemohol dať najavo pred Kaiom, že sa tak teší. Vlastne pred nikým nebol zvyknutý dávať najavo svoje emocie. Aj keď odvtedy ako mu po nehode dali dušu niekoho tam zo Zeme, nejakého chudáka ktorý je teraz isto niekde v sanatoriu, má občas chuť spraviť niečo čo dovtedy nerobieval. A to nielen čo sa týka emocií. Ako keby sa do jeho ja miešalo čosi z toho druhého. Zatiaľ sa mu to ale darilo úspešne potlačiť. Bál sa však toho, že jeho osobnosť sa časom nahradí osobnosťou toho druhého. Predsa len vedeli, že sa to môže stať. Pravdepodobnosť bola ale malá. Prestal na to myslieť a znova sa vrátil k tomu čo mu prišiel povedať Kai. Konečne má nádej na dušu pre Denyho. Deny bol jeho syn, ktorý bol ešte stále v kome po nehode. Po dlhej dobe by mal znova možnosť žiť ako predtým.
„Šéfe počujete ma? No tak, šéfko čo sa vám stalo?“ spýtal sa Kai.
„Čože? Ach áno, prepáčte zamyslel som sa. Čo ste vraveli?“
„Že ten chlapec je vo veku vášho syna. Takže by mohol byť preňho vhodným darcom.“
„Ano, veď práve nad tým som rozmýšľal. Konečne ste prišli s niečím poriadnym. Vidíte keď chcete, hneď to ide.“
„Nuž ano,“ povedal Kai a doteraz nahrbené telo vystrel na stoličke. Ako keby podrástol od šéfovej chvály ktorej bolo dosť málo.
„Vravte teda, čo je to za chlapca?“
Kai mu všetko o ňom porozprával a nevynechal ani to, že práve jeho otec je už dlhšiu dobu v sanatoriu pre duševne chorých. Jeho dušu, má už totižto niekto z tunajších, len teraz sa už nevie kto keď všetko okolo toho je prísne tajné.
„To by ale bola sranda, keby ste tak jeho dušu mali vy,“ povedal Kai a zarehotal sa.
„Prestante tárať a začnite už niečo robiť. Spojte sa s tým chlapcom pomocou hry a... no, ale veď vy už viete čo máte robiť,“ Alan sa na chvíľu odmlčal a potom dodal.
„Alebo viete čo? Tohto si vezmem na starosť ja. Predsa len, jeho duša bude u nás v rodine, tak ho chcem lepšie spoznať. Môžete ísť, už vás nebudem potrebovať.“
Kai vstal a odkráčal k dverám. Tešil sa, že bude mať konečne nejakú významnú úlohu. Dokonca takú v ktorej išlo priamo o šéfovho syna. No bublina priazne rýchlo spľasla. Ako keď do bubliny z bublifuku ďobnete prstom. Pred dverami sa ešte otočil, usmial sa na šéfa a vyšiel na chodbu. Za toto sa vám raz pomstím, pomyslel si, keď kráčal smerom k svojej pracovni.

***

ZEM

Na monitore sa objavil farebný úvod do hry. Zak prešiel po ňom pohľadom a myšou klikol na spustenie hry. „Prvý level,“ zahlásil hlas z reproduktora.
Krajina ktorá sa mu rozprestrela pred očami bola pustá, rovná, nikde žiadny kopec alebo či už len malý kopček. Všade naokolo bolo plno kráterov, či už väčších, alebo menších. Krajina mesačného ticha. Vtom sa pred ním na obrazovke zjavila postava. Ako keby ktosi mávol čarovným prútikom. Zak sa uškrnul. Konečne sa začína niečo diať, pomyslel si. Poatava nehybne stála na jednom mieste a hľadela na Zaka. Ako keby ho ozaj videla. Zak priblížil hlavu bližšie k monitoru, aby videl postave do tváre. „To snáď nie, to nemôže byť pravda. Veď to je...“
No nedopovedal. Do izby vošla jeho mama a on s trasúcou sa rukou, ale najrýchlejšie ako vedel vypol počítač. „Priniesla som ti koláč. Prečo si tú hru už vypol, nepáči sa ti?“
„Páči, len už sa mi nechce hrať,“ odvetil Zak.
„Chcem byť sám, nechaj ma!“
Marion pokrčila ramenami, položila koláč na stôl pred Zaka a odišla.

Koniec prvej časti.


 celkové hodnocení autora: 99.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 2 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 2.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 15 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 čuk 02.06.2010, 8:44:14 Odpovědět 
   Transport duší ze Země na Měsíc pomocí počítačové hry je sci-fi námět docela dobrý( i když princip ovlivňování hrajícího počítačem už jsem někde viděl ve filmu). Prozatím se nejedná o duše, ale o přenos vědomí. Postavy pozemšťanů jsou solidně popsané. Postavy "Měsíčňanů" jsou však velmi mlhavé, bez charakteristik. První část je dost nepřehledná. Text působí ploše, s mála detaily, dost bezbarvě. Postavy nepřekvapují. Ta "duše" se dosud nijak neprojevuje, zůstává v zcela abstraktní rovině. Náznaky dalšího vývoje v textu jsou, ale jako úvod se mi text nejeví jako příliš poutavý, chybí mu exprese, a na objem informací je dost zdlouhavý. Na sci-fi je stylistika příliš suchá, a není to záměrně. Kromě naznačené motivu mi tam chybí vedlejší návaznosti. Rozkošatěnost se jeví pouze v dosti málo dramatických dialozích. Doufám, že se pokračování rozjede. Možná však, že můj kritický dojem je ovlivněn i tím, že nejsem zcela zžit se slovenštinou, která podle mne víc tíhne ke klidnější spisovnosti než někdy rozháraná a expresivní čeština zabočující do nespisovného jazyka. Předpokládám, že korekce v tomto smyslu napíše někdo, komu je slovenština mateřštinou.
 ze dne 02.06.2010, 11:26:25  
   VanillaSky: Ďakujem čuk za uverejnenie, známku aj za komentár. Hlavne na poukázanie na chyby. No uvidíme čo bude ďalej. Sama som si nie ešte celkom istá kam to presne dospeje.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
Straba
(15.8.2019, 14:44)
Biskup z Bath&Wells
(9.8.2019, 10:09)
obr
obr obr obr
obr
Jsi
Masožravka
Sestře a nám
Fantagiro
Zakázaná láska ...
Petra Vávrová
obr
obr obr obr
obr

S kohoutem na víně (i bez něj)...
Irrecoverable
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr