obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Dobré dílo poslouží jako potrava pro duši, špatné i jako podložka nohy stolu."
Pavel Sečkář
obr
obr počet přístupů: 2915295 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39398 příspěvků, 5729 autorů a 389845 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Na ceste za snom ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
 autor Mon publikováno: 16.07.2010, 21:29  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

„Keď nevieš, kam máš ísť, choď s davom,“ opakovala som si v mysli slová mojej mamy, keď som vystúpila z lietadla a nechala sa unášať davom ľudí, ktorí boli niekoľko nekonečných hodín mojimi spolucestujúcimi. Všimla som si, kam mám ísť, odkiaľ si mám zobrať batožinu, a týmto overeným spôsobom som sa dostala až do obrovskej haly. Tu už môj plán – nasledovať dav – stroskotal. Bolo tu až príliš veľa ľudí a každý sa hnal iným smerom. Pravda, niektorí len tak sedeli a buď čítali nejaký časopis, alebo znudene hľadeli na digitálnu tabuľku, ktorá oznamovala prílety a odlety lietadiel. A potom tu boli ľudia, ktorí netrpezlivo stáli a v rukách zvierali ceduľky s menami, naťahujúc krk, aby medzi tými všetkými ľuďmi zbadali toho, na koho tu čakali. A na jednej z tých ceduliek bolo aj moje meno. Až na to, že bolo napísané...no povedzme to takto...bolo napísané inak.
Neviem, čo je zložité na mene Nataša Gališová, ale z nejakého pre mňa neznámeho dôvodu si ho ľudia jednoducho nepamätajú alebo ho skomolia. Takže už som si zvykla na to, že som buď Kališová alebo Galižová alebo v lepšom prípade Galisová. Tentoraz som pre zmenu bola Natasha Galish. A viete čo? Celkom sa mi to zapáčilo.
Takže, ako už viete, som Nataša Gališová. Na tento svet som prišla pred 20 rokmi v jednom meste v malej európskej krajine, ktorú pozná len málokto. A ak ju niekto pozná, tak určite len cez nejaký ten trapas, ktorý sa podaril buď politikom alebo policajtom. Už niekoľko rokov je mojím snom dostať sa do Japonska. Len škoda, že namiesto toho, som práve teraz v Los Angeles...Ale vráťme sa na letisko.
Ceduľku s úhľadne napísaným menom držala v rukách celkom milo pôsobiaca žena stredných rokov v sivom kostýme a lodičkách na opätku. Pod pravým ramenom zvierala tmavomodrú kabelku. Blond vlasy mala zopnuté v prísnom uzly a na nose jej sedeli dioptrické okuliare. Mala veľmi peknú tvár s jemnými rysmi a neuveriteľne zelenými očami. Nervózne hľadela na ľudí, ktorí okolo nej prešli, zrejme v obave, že si ju nevšimnem a niekde sa stratím. Čo by v takomto veľkom meste nebolo ťažké.
„Ehm, good afternoon,“ podišla som k nej s miernym úsmevom na perách, „I’m Nataša.“
Bola som rada, že som zo seba vôbec niečo dostala, keďže moja angličtina bola na úbohej úrovni. A to bol aj dôvod, prečo som si jedného pekného dňa sadla za počítač a blúdila som po nete až dovtedy, dokým som nenašla celkom výhodnú ponuku na trojmesačný kurz angličtiny v L.A. Najťažšia časť celého plánu bolo presvedčiť rodičov, že už som dosť veľká na to, aby som sama cestovala a tri mesiace žila v takej obrovskej a nevyspytateľnej krajine ako je Amerika. Našťastie argumenty typu „som už dospelá“, „angličtina je v dnešnej dobe veľmi dôležitá“, „v Amerike ma to naučia oveľa lepšie a rýchlejšie ako tu“, zabrali a o mesiac som si spokojne sedela v lietadle a vlastne práve preto som teraz stála tu, v hale letiska v Los Angeles.
„Oh, hi, my name is Sharon Jones,“ usmiala sa na mňa žena a odložila ceduľku do kabelky, „bála som sa, že si ma nevšimneš, agentúra by ma asi zabila, keby sa nám stratil človek, za ktorého sme teraz tri mesiace zodpovední.“ Spustila na mňa anglicky a ja som len blikala očami a tvárila sa, že jej rozumiem každé jedno slovo, ktoré povedala. Usmievaj sa a prikyvuj. To bolo moje heslo na najbližšie tri mesiace. „Poď, cestou do hotela ti všetko potrebné vysvetlím.“
Keď sme vyšli z letiska, v úžase som zastavila a rozhliadla sa naokolo. Kam som sa pozrela, tam som videla mrakodrapy a samé výškové budovy, siahajúce takmer až k nebu. Okolo mňa chodili ľudia a myslím, že ani jeden z nich mi nevenoval jediný pohľad. Každý z nich sa náhlil za svojím cieľom a nič iné ho nezaujímalo. Asi každý už videl nejaký ten obrázok z L.A., ale poviem vám, vidieť to naživo je niečo úplne iné. Doslova a do písmena mi ten pohľad vyrazil dych a prvé, čo mi napadlo, bolo: „Preboha, veď ja sa tu stratím!“
„Natasha!“ Zavolala na mňa Sharon od svojho auta. Ešte raz som stočila pohľad na mrakodrapy, týčiace sa predo mnou, a potom som konečne nasadla do auta.
„Všetci účastníci kurzu sú ubytovaní v tom istom hoteli, nie je to nič luxusné, ale zase nie je to ani nič podradné, dalo by sa povedať, že je to taký priemerný hotel. Stravovať sa budete v hotelovej reštaurácii...“
Bolo zvláštne byť v cudzej krajine, snažiť sa porozumieť cudziemu jazyku a sledovať ubiehajúce ulice, ktoré som ešte nikdy v živote nevidela. Snažila som sa sústrediť na to, čo mi Sharon hovorila, ale nakoniec som to vzdala, lebo aj tak som jej rozumela asi len každé tretie slovo . Veď potom sa jej na všetko potrebné opýtam v hoteli aj so slovníkom v ruke. A tak som namiesto počúvania dôležitých informácií sledovala cestu.
„Teš sa na mňa, Los Angeles,“ pomyslela som si s úsmevom na tvári. Čakajú ma predsa tri úžasné mesiace, ktoré si plánujem poriadne užiť. Veď nie každý deň sa mi naskytne prísť do Ameriky.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 2.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 9 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 40 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Tonyend 22.07.2010, 11:27:41 Odpovědět 
   Vyzkoušel jsem si, jestli zvládnu přečíst celý text v cizím jazyce. Ne, není mi vůbec cizí! Jsem rád, že slovenštině stále rozumím a přeji 20-ti leté hrdince krásné sny a splnění toho taj...přáníčka nejen L.A.
 ze dne 22.07.2010, 12:53:25  
   Mon: Ďakujem :) a blahoželám ;)
 soror 17.07.2010, 20:18:07 Odpovědět 
   Odpověď na příspěvek od uživatele: soror ze dne 16.07.2010, 21:44:39

   Tak v tom případě, to zcela mění situaci. Stále mi to sice přijde jako ten deníček, ale už je alespoň naděje na nějaký vývoj. A jak píše Sakora, třeba se to rozjede. :)
 Sakora 16.07.2010, 23:01:46 Odpovědět 
   Kdyby to byl úvod knihy o příhodách dívky Nataši v L.A., tak bych textem rychle projela s tím, že pak se to určitě už rozjede... ale takto, jako povídka je to takové nemastné neslané. Ehm... a divit se, že v zahraničí špatně napíšou jméno se dvěmi "š" mi připadá docela nelogické.
 ze dne 17.07.2010, 15:59:27  
   Mon: Uhm...ono to je vlastne úvod do príbehu o Nat a jej ceste za snom :) ja viem, nenapísala som to tam, moja chyba :)
 soror 16.07.2010, 21:44:39 Odpovědět 
   Není to špatně napsané, ale ta pointa mi nějak uniká. Je to spíš jako zápis do deníčku než jako literární dílo, které bych chtěla publikovat.
 ze dne 17.07.2010, 15:56:43  
   Mon: pointa ešte len príde ;)
 Anna 16.07.2010, 21:29:14 Odpovědět 
   Na fejeton to je příliš umírněné - a na cestopis mi text připadá až moc po povrchu klouzající. Deníkový zápis, možná... ale co z něj plyne pro nezasvěceného čtenáře?
Žes chtěla do Japonska, ale dostala ses do Ameriky?
Už jenom z toho bylo možné vytěžit daleko břesknější pointu!
Škoda je i nadpisu - to takové "Teš sa na mňa, Los Angeles...!" by čtenáře navnadilo mnohem účinněji.
Zkrátka: úmysl byl jistě bohulibý, ale výsledek působí jako školní slohovka. Což je při takovém námětu skoro škoda, nemyslíš?
 ze dne 17.07.2010, 15:56:20  
   Mon: Uhm...díky za koment :) Na svoju obranu len toľko: toto je prvá kapitola z oveľa dlhšieho príbehu, bohužiaľ som to zabudla pripísať a všimla som si to až neskôr...
Nadpis je vybraný schválne, lebo pôjde práve o snahu splniť si sen...keby som dala do nadpisu L.A. bola by to chyba, lebo neplánujem Nat v L.A. nechať celý príbeh ;)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Posel smrti VII...
Lukaskon
Vzduchem bez kř...
micromys
Noční tichá sam...
augusta blatouch
obr
obr obr obr
obr

Jedna z věcí
Francis Black
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr