obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Když chce osud někoho zničit, udělá z něho hlupáka."
Publilius Syrus
obr
obr počet přístupů: 2915080 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39004 příspěvků, 5688 autorů a 387546 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Na ceste za snom, II. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
 autor Mon publikováno: 23.08.2010, 21:16  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

Tak fajn. Keď sme prišli do hotela, bolo mi jasné, že som mala Sharon pozorne počúvať a opýtať sa jej na tie veci, ktorým by som nerozumela. Priznávam, bola to moja chyba, že som teraz bezmocne stála na začiatku dlhej chodby s nekonečným množstvom dverí a nielenže som nevedela, kedy mi začína kurz a kam mám prísť, ale navyše som nemala ani páru o tom, ktorá izba je moja.
V ruke som držala akúsi kartičku, čo sa viac podobala na kreditku ako na kľúč od dverí, ale budiš. Na zemi pri nohách ležali moje dve cestovné tašky a jedna taška s notebookom. A potom som tu bola ešte ja. Zúfalá a na pokraji paniky.
Fajn. Základ je nepanikáriť. Zhlboka sa nadýchnuť a pokúsiť sa nájsť cestu z tejto zdanlivo bezvýchodiskovej situácie. Nič nie je predsa také zlé, ako sa to na prvý pohľad zdá. Nájsť hotelovú izbu predsa nemôže byť až také ťažké. A ráno zistím všetko ostatné.
Ale ani toto utešovanie samej sama mi nijak nepomohlo a panika sa nezadržateľne šírila mojim telom. Môj mozog už vymýšľal tie najkatastrofickejšie scenáre toho, ako táto situácia skončí. A práve vo chvíli, keď som mala už slzy na krajíčku, vyšiel z neďalekej izby akýsi mladý muž a ja som sa hneď v tom momente rozhodla, že on bude ten, koho poprosím o pomoc.
S nesmelým úsmevom a výrazom strateného šteniatka som k nemu podišla. Keď si ma všimol, pery sa mu zvlnili do príjemného úsmevu a mne hneď bolo jasné, že mu už muselo byť jasné, čo od neho budem chcieť.
„Hey,“ oslovil ma a jeho zamatový hlas pohladil moje uši. Zastala som pár krokov pred ním a pohľadom som si ho celého premerala. V tej chvíli moje srdce naisto vynechalo úder, lebo som si uvedomila, že predo mnou stojí Japonec. Po rokoch, keď som sa mohla len dívať na fotky a snívať o tom, že raz nejakého Japonca stretnem, tu stál predo mnou. Živý a krajší ako hociktorí iní z obrázkov.
Bol odo mňa takmer o hlavu vyšší, mal peknú postavu, ktorú mu zahaľovali čierne rifle a biele tričko s nápisom I love your girlfriend. Okolo pásu mal namiesto opaska zaviazanú bielu šatku. Obuté mal čierne žabky. Tmavohnedé dlhšie vlasy, ktoré sa mu mierne vlnili, voľne padali na plecia. Jeho tvár mi pripomínala tvár fotomodela. Mal typické japonské oči, hnedé a šikmejšie ako Európania, ale nie až také šikmé ako Číňania. Pekný nos a ružovkasté pery, ktoré priam vyzývali k tomu, aby ich človek ochutnal, perfektne dopĺňali tú tvár.
Musela som vyzerať ako nejaký idiot, keď som tam tak v šoku stála a môžem len dúfať, že som mala ústa zatvorené. Ale bol to pre mňa nezabudnuteľný moment. Tomu sa vraví naozaj šťastie. Prvý človek, na ktorého narazím v Los Angeles je Japonec a ešte k tomu krásny Japonec.
„Eh...Can I help you?“ Opýtal sa ma a ja som konečne padla z oblakov na zem a spamätala sa z toho šoku.
„Uhm,“ prikývla som rýchlo. „Neviem, kde je moja izba. Pomôžeš mi? Prosím!“
Dostala som zo seba po anglicky a dúfala som, že to bolo aspoň trochu zrozumiteľné. V mysli som si opäť raz vynadala, že som sa angličtine nikdy dostatočne nevenovala a namiesto toho som si zamilovala jazyky, ktoré nikdy nevyužijem. No...možno niekedy hej.
„Jasné,“ usmial sa na mňa a nastavil ku mne svoju ruku, na ktorú som šokovane pozrela, keďže som v prvom momente nechápala, o čo mu ide, „mohla by si mi dať tú kartičku?“
V duchu som si dala poriadnu facku. Bez slova som mu podala „kľúč“ od mojej hotelovej izby a čakala, čo s ním ide spraviť. Chvíľu na tej kartičke niečo študoval. „Ah, tu to je. 287. To je hneď vedľa mňa.“ S tým mi vrátil tu kreditku a ja som automaticky hľadala to číslo, ktoré tam on našiel. To mohla napadnúť aj mne, že je to číslo izby. Ach, mám sa toho ešte stále veľa učiť.
„Uh, thanks,“ vysúkala som zo seba zahanbene. Japonec okolo mňa prešiel a o chvíľu opäť stál pri mne aj s mojimi taškami v rukách.
„Pomôžem ti s tým,“ vysvetlil a než som stihla niečo namietnuť, zamieril k dverám mojej hotelovej izby. Poponáhľala som sa za ním a na moje veľké počudovanie som hneď na prvýkrát tou kartičkou otvorila dvere, hoci som to predtým nikdy ani len nevidela.
Vošla som do izby a rozhliadla sa naokolo. Naozaj to nebol nejaký luxus, ale na druhej strane to ani nebola ani ubytovňa pre bezdomovcov. Izba mala dva veľké okná, vďaka ktorým bola príjemne svetlá. Bola tu dvojlôžková posteľ, čo ma potešilo, lebo ja sa vždy rada rozvaľujem. Dva nočné stolíky, každý po jednej strane postele. Oproti posteli stál stôl s televízorom, vedľa neho skriňa. Pod jedným oknom bol pohodlný gauč a konferenčný stolík. Vedľa gauča som si všimla balkónové dvere. Okrem nich tu boli ešte dvere do kúpeľne.
Japonec ostal stáť pri dverách, položil na zem moje tašky a chystal sa odísť.
„Uhm, ďakujem,“ poďakovala som mu znova.
„You´re welcome,“ usmial sa na mňa a potom nastalo trápne ticho. Nevedela som, čo povedať, ale nechcela som, aby ešte odišiel. Bola to skvelá možnosť spoznať niekoho z Japonska a ja som ju nehodlala prepásť, ale akosi som nevedela nájsť slová.
„Som Nataša,“ vyklopila som zo seba narýchlo, lebo sa mi zdalo, že Japonec už chce odísť. Opäť sa ku mne otočil a na perách mal stále ten sladký úsmev.
„Jin,“ predstavil sa mi, „uh, už budem musieť ísť, rád som ťa spoznal, Nat.“
Mierne som sa pousmiala nad prezývkou, ktorou ma oslovil. „Podobne. A ešte raz dík za pomoc.“
„V pohode, see you,“ prikývol a s tým odišiel. Keď sa za Jinom zavreli dvere, moje srdce začalo o chvíľočku konečne biť normálne a nie splašene ako po maratóne. Mohlo by sa mi to zdať iba ako sen, ktorý sa mi prisnil a každú chvíľu sa z neho prebudím a budem sedieť niekde na recepcii a čakať, kedy sa nado mnou niekto zľutuje. Ale sen to rozhodne nebol, lebo ešte aj o pár minút, keď som si šla umyť zuby a pozrela som na seba do zrkadla, mala som na perách ten priblblý úsmev zamilovanej teenagerky.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 2.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 27 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Anna 23.08.2010, 21:15:32 Odpovědět 
   Poměrně prostá zápletka - ve srovnání s první částí ovšem text výrazně lépe drží pohormadě a sleduje dějovou linku s celkem sympatickou, byť občas doslovnou důsledností.
Především úvodní pasáž by zasloužila pročistit od popisů stavu hrdinky, tohle se dalo načrtnout ve zkratce, a zároveň pak např. využít v kontrastu s klidem který kolem sebe patrně uhrančivý Japonec šířil co se týká pomoci s najitím hrdinčina pokoje... a neklidem, který definitivně zasel do jejího srdce ,-)
Zkus si s tím trochu víc pohrát, experimentuj, nepiš jen prostou zprávu o stavu věcí - ony i ty věci mají svoje utajené souvislosti a děje pod povrchem, kam sice nevidíme, ale z vnějších projevů můžeme lecos vytušit.
Tahle dimenze mi tu dosud chybí. Držím palce do dalšího psaní!

budiš - budiž?
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
strážník
(19.2.2019, 15:02)
Lodník
(5.2.2019, 19:04)
Maryen
(5.2.2019, 12:53)
Peter Lacey
(22.1.2019, 19:24)
obr
obr obr obr
obr
Libozvučné bláb...
D. V. S.
Posel smrti VII...
Lukaskon
Týden (variace ...
Sider Orea
obr
obr obr obr
obr

Otázka
Dír
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr