obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"V knize osudu jsme všichni zapsáni v jednom verši."
William Shakespeare
obr
obr počet přístupů: 2915291 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39393 příspěvků, 5729 autorů a 389828 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Vždy, keď sneží 2/2 ::

 autor Mon publikováno: 27.09.2010, 8:03  
Ťažké temné mraky zahaľovali oblohu a na moju tvár dopadli chladné snehové vločky. Nenávidela som sneh, hoci predtým som ho milovala. Ale to bolo predtým, ako som stretla Zacka...
 

Ešte naposledy som sa zahľadela na svoj odraz v zrkadle. Upravila som pár neposlušných pramienkov havraních vlasov a spokojne som sa na seba usmiala. Poslednýkrát som si potiahla z cigarety a hodila som ju do popolníka, ktorý už bol beztak plný špakov.
Keď som kráčala prázdnou chodbou, ozývali sa ňou moje kroky. Vždy sa mi to páčilo a preto som rada nosila topánky na vysokých podpätkoch. Tentoraz to boli vysoké čierne čižmy. Cestou som si upravila krátku koženú sukňu, ktorá sa mi pri chôdzi vyťahovala.
Ako som sa približovala k pódiu, silneli hlasy fanúšikov čakajúcich na koncert ich obľúbenej skupiny. J.J. hovoril, že ich tam je veľa, plný klub, ale jeho rečiam som nikdy príliš neverila. Väčšinou sa ukázalo, že zveličoval. Tentoraz som však uverila.
Za pódiom ma už čakali chalani. Letmo som sa na nich usmiala, no nedokázala som skryť svoje nadšenie. Spev bolo niečo, čo som zbožňovala. Nezáležalo na tom, či ma počúva jeden alebo stovka. Nespievala som pre nich, nespievala som dokonca ani pre Zacka, spievala som pre seba. Viem, trošku sebecké, ale pravdivé.
„Tak poďme na to!“ Prehovoril Tony a vybehol na pódium sprevádzaný výkrikmi z publika. My ostatní sme ho nasledovali. Pribehla som k mikrofónu a zahľadela som sa do davu. Naozaj tu bolo veľa ľudí, samé neznáme tváre, na ktoré aj tak po koncerte zabudnem.
„Krásny večer, my sme Black roses,“ predstavila som kapelu síce to bolo úplne zbytočné, lebo nás aj tak všetci tí, čo tam boli, poznali. Bol to však môj zvyk, hovorila som to vždy, keď som prišla k mikrofónu.
Bol to normálny koncert. Taký, akých sme už zažili veľa. Jediné, čím sa líšil, bol počet ľudí v klube. Ale aj to som rýchlo pustila z hlavy, nebolo to pre mňa nič podstatné. Boli sme len miestna kapela, ktorá to nikdy nedotiahne k svetovému úspechu, či zmluve s nahrávacou spoločnosťou. Chalani o tom možno snívali, možno túžili po úspechu a chceli sa živiť hudbou, ale ja nie. Irónia však bola v tom, že zatiaľ, čo oni mali budúcnosť aj bez kapely, ja nie. Zack mal stálu prácu, J.J. mal zdediť rodinný podnik a Tony plánoval ísť na výšku. A ja...Ja som nemala nič.

Ležala som vedľa Zacka. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi a on ma jednou rukou jemne hladil po chrbte. Druhú mal položenú na bruchu a ja som sa stratená vo vlastných myšlienkach hrala s jeho prstami. Tlkot jeho srdca ma pomaly uspával, no ja som sa ešte odmietala ponoriť do sveta snov.
„Spomínaš si na deň, keď sme sa prvýkrát stretli? Hm?“ Opýtala som sa zrazu, lebo práve k tomu dňu som sa v myšlienkach vrátila.
„Bol decembrový večer a vonku husto snežilo,“ prehovoril Zack, „vtedy si mala kratšie vlasy a v tých červených šatách si vyzerala čertovsky dobre.“
„Nemusíš si pamätať, čo som mala, kedy oblečené,“ zasmiala som sa pobavene a on ma nežne stisol.

Ako už povedal Zack, v deň, keď sme sa prvýkrát stretli nádherne snežilo. Sneh v priebehu niekoľkých hodín pokryl všetko. Domy, cesty, chodníky, autá. Všade naokolo bola len belostná čistota. Zbožňovala som to, lebo svet mal vtedy úplne inú tvár. Pokojnejšiu. A ten pokoj akoby sa vniesol aj do môjho srdca vždy, keď som tou zasneženou krajinou kráčala.
Spomínam si, že v ten večer som chcela ostať v teple, vyvalená pred telkou s pivom a cigaretou v ruke, ale J.J. mal na to iný názor a tak sme nakoniec skončili v jednom z miestnych barov.
Keď sme vstúpili dnu, okrem typického závanu cigariet, potu a alkoholu ku mne doľahol aj podmanivý zvuk speváka akejsi kapely, ktorá tam v ten večer vystupovala. Doteraz si pamätám, ako som zastala a fascinovane načúvala tomu hlasu. Letmo pohladil moje uši, ovinul sa okolo mojej hlavy a nakoniec zaútočil aj na moje srdce. Ako v tranze som zamierila priamo k pódiu a tam priamo predo mnou stál vysoký čiernovlasý chalan približne v mojom veku.
Hľadela som na neho a všetko naokolo zmizlo niekde v diaľke, lebo v tej chvíli som nevidela, necítila, nevnímala nič iba jeho. Rozhodne nepatril medzi tých krásavcov, za ktorými by som sa naisto otočila na ulici. Vlastne asi by som sa za ním neotočila. Ale keby ku mne prehovoril, svet by prestal existovať, lebo to do čoho som sa zamilovala, bol práve jeho hlas.
A v jednej chvíli sa naše pohľady stretli. Neviem ten pocit už opísať, ale bolo to niečo, niečo neuveriteľné. Akoby nás v tej chvíli niečo spojilo, akoby sa naše cesty v tej chvíli preplietli. Možno, že to bolo to povestné: ako blesk z jasného neba. Vtedy som si uvedomila tú auru okolo neho. Jeho vyžarovanie bolo tak odlišné od ostatných ľudí a pritom tak nenápadné, že si to človek na prvýkrát ani nevšimol.
V tej večer som s ním prehovorila len pár slov. Vysvitlo, že on a J.J. sa poznajú už nejaký ten rok a tak som medzi nimi sedela a počúvala ich rozhovor. Celý čas som od Zacka neodtrhla pohľad a ešte ani, keď som prišla domov, ma neopustil ten zvláštny pocit.

Keď som vošla do nášho bytu, ešte som netušila, čo sa stane a keby som to tušila...no...asi by som na tom nezmenila absolútne nič. Keď sa na to pozerám dnes s odstupom času, hovorím si: „Asi to tak malo byť...“
Keďže som ako jediná zo skupiny nemala prácu, rozhodla som sa to zmeniť a niečo som si našla. Bola som síce len predavačka v jednom kníhkupectve, ale aj to bolo lepšie ako nič. Takže, keď som sa v ten deň vrátila z práce, čakal ma tam už Zack. Obvykle chodieval domov oveľa neskôr ako ja, ale vtedy som za tým nehľadala nič iné len to, že jednoducho dnes skončili skôr.
„Ahoj,“ pozdravila som ho a vtisla som mu letmý bozk na pery. Chcela som ísť do kúpeľne a zmyť zo seba všetku špinu dnešného dňa, no on ma chytil za ruku a stiahol na seba.
„Aké máš sny, Kyra?“ Šepol mi do ucha, za ktoré zastrčil zopár neposlušných pramienkov.
„Sny?“ Opýtala som sa prekvapene a keď jemne prikývol, na chvíľu som sa nad jeho otázkou zamyslela. Sny. „Chcela by som, aby sme hrávali vo väčších podnikoch...“
Po tých slovách nastalo v izbe ticho, z ktorého mi naskakovala husia koža. To ticho, akoby bolo predzvesťou niečoho zlého, nejakej katastrofy.
„Možno by si mala svoje sny zmeniť,“ prehovoril po krátkej chvíli a nežne ma pobozkal na krk, „odchádzam do Londýna.“
Povedal to, akoby sa ani nechumelilo. Akoby to bolo niečo, čo bolo jasné ako facka, čo som už dávno vedela a teraz mi to len pripomenul. Ale ja som to počula prvýkrát a vyrazilo mi to dych z pľúc. Slová zmizli v nenávratne a ja som tam len tak ležala a nemo hľadela do jeho tmavých očí.
„Odchádzam do Londýna.“ Tie tri slová sa ozývali v mojej mysli, zatiaľ čo Zackove ústa putovali po mojom krku a pokrývali ho jemnými bozkami. A vtedy som to konečne celé pochopila. Za tým všetkým, čo mi dnes povedal, bola ukrytá jednoduchá otázka. Aké mám sny? Sú tie sny pre mňa naozaj dôležité? Až také dôležité, že by som tu kvôli nim chcela ostať? Možno by som mala zmeniť svoje sny a ísť so Zackom do Londýna.
Keď som sa v tú noc pozrela z okna, snežilo.

Kráčala som vedľa neho, držal ma za ruku, zatiaľ čo v druhej mal zapálenú cigaretu. Cez plece mu visel obrovský ruksak s oblečením a všetkými jeho vecami, ktoré si včera ešte nestihol pobaliť. Zvyšok poslal do Londýna ráno.
Sneh nám vŕzgal pod nohami, ako sme kráčali popri koľajnici na nástupište. J.J. a Tony šli pár krokov pred nami a stále sa o niečom hádali. Nepočúvala som ich, bola som stratená vo vlastných myšlienkach. Mala som o čom premýšľať a mala som tak málo času.
Keď sme zastali na nástupišti, kde bolo okrem nás ešte pár ľudí, J.J. a Tony sa nervózne rozhliadli naokolo. Rovnako ako ja, aj oni nenávideli lúčenie.
„Myslím, že je čas,“ prehovoril Tony a tým narušil to nepríjemné ticho, ktoré medzi nami zavládlo.
Zack prikývol, hodil cigaretu na zem a zašliapol ju. „Hej.“
Zdalo sa, že J.J. chce niečo povedať. Jeho oči mali taký zvláštny lesk, akoby sa v nich mali každú chvíľu objaviť slzy. No skôr, ako stihol otvoriť ústa, stanicou sa rozľahol zvuk brzdiaceho vlaku. A spolu s vlakom prišli aj moje pochybnosti, ktoré som predchádzajúce dni tak úspešne ignorovala.
Ešte naposledy som sa pozrela na tých dvoch a Zack ma jemne potiahol so sebou do vlaku. Naprázdno som prehltla. V tej chvíli som nevedela, čo mám robiť. Bol to strach, čo ma donútil zastať v chodbičke vagóna? Mala som pocit, že robím niečo zle, že toto nie je to, čo chcem. Nerozumela som sama sebe. Srdce som cítila až niekde v hrdle, ktoré som mala zovreté ako vo zveráku. Ruky sa mi potili a Zackov dotyk sa mi zdal neuveriteľné chladný.
Pokrútila som hlavou a spravila krok dozadu. To donútilo Zacka s otázkou vpísanou v očiach otočiť sa ku mne.
Nikto z nás neprehovoril. Len sme tam stáli a hľadeli na seba. Napriek tomu, že som chcela slzám brániť, vzdala som to a tak si razili cestu mojimi lícami. Neviem, prečo som plakala. Či preto, že som Zacka strácala, alebo preto, že som sama nevedela, čo chcem.
Pootvorila som ústa, pripravená prehovoriť, ale Zack pochopil aj bez slov. Stiahol ma k sebe a pevne ma objal. Pritiahla som sa k nemu ešte bližšie a zaborila som si tvár do jeho hrude.
Vlak zapískal a ja som sa konečne od Zacka odtiahla len preto, aby som ho mohla pobozkať. Keď sa naše pery dotkli, zavrela som oči a dúfala, že keď ich opäť otvorím, budeme v našom malom byte a všetko bude tak, ako predtým než mi Zack povedal, že odchádza.
Ale keď bozk skončil a ja som otvorila oči, videla som pred sebou tvár muža, ktorého som milovala a ktorého som strácala. Cez slzy som sa na neho usmiala a potom som sa otočila a v poslednej chvíli vybehla z vlaku. Spravila som tri kroky, ale moje nohy ma odmietli poslúchať, kolená sa mi podlomili a ja som sa zosunula na zem chrbtom k vlaku, ktorý vyrazil na svoju cestu do Londýna.
A keď som zaklonila hlavu a uprela pohľad na oblohu nado mnou, snežilo.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 4 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 15 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Nix Raven 06.08.2013, 18:37:38 Odpovědět 
   pekné, hoci ma viac zaujal spôsob autorkinho vyjadrovania, než samotný príbeh :) možno v inom námete by sa to vynímalo lepšie, ale vcelku hodnotím pozitívne :) len tak ďalej :)
 ze dne 08.08.2013, 12:42:57  
   Mon: ďakujem :)
 čuk 27.09.2010, 8:03:01 Odpovědět 
   Příběh v podstatě tuctový: trochu osudově vzniklá, láska a loučení. V textu je mnoho nedořečeného, ve vztahu nevysvětleného (o odjezdu i o lásce se nehovoří- dialog o rozchodu by byl zjemě emotivní, srdceryvný, možná až k rozchodu a výčitkám) Takto je příběh křehlý, uzavřený do sebe, jakoby snový. Podobně se děje, když je člověk v podobné situace nepřipraven a vnitřním pocitem zaskočen, zbaven síly bojovat a snažit se o řešení. Takové rozchody nemusejí být považovány za definitivní (ač většinou bývají) a v čtenáři je ponechána naděje že dojde k opětovnému setkání. Určité pocitové zmrazení je dáno i sněhovou kulisou. Příběh sice v sobě obsahuje náznaky sentimentality, ale určitá cudnost chování i lásky Kyry a Zacka, křehkost a nedořečenost propujčují textu skrytý romantický kolorit a melancholii, která působí víc na pocity než rozbalení loučení v obšírném líčení. Dovedl jsem se do příběhu vcítit a chápat ho, i když realisté ho označí za jen letmo nahozený a nepravděpodobný či uměle sentimentální. Mně se líbí tím ostychem a vnitřní bojácnosti, snad i určitou osudovostí, na rozdíl od často dryáčnicky líčených lásek. Rád bych si přečetl pokračování, které však bude těžší tím, že úskalí Červené knihovny budou větší.
 ze dne 17.12.2010, 19:29:38  
   Mon: Ahoj.
Zack, ani Kyra nie sú osoby, ktoré by svoje skutočné city dávali najavo. Hoci uznávam, že v tomto príbehu je to mierne (možno až moc) zveličené.
Zack bol ten, čo mal vo vzťahu jasnejšie. Kyra naň nebola pripravená, práve preto sa príbeh končí tak, ako sa končí a Kyra radšej zvolí útek.
Už som aj premýšľala o pokračovaní, ale najskôr musím nájsť odvahu pustiť sa do toho :D
Ďakujem za komentár a hodnotenie a som rada, že sa ti príbeh páčil. :)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Cestovní
Danderfluff
Pro nejkrásnějš...
Tobi
8. Trichloflorm...
pilot Dodo
obr
obr obr obr
obr

Pátek třináctého...
Šíma
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr