|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 29007 příspěvků, 4550 autorů a 303535 komentářů :: on-line: 3 ::
|
 |
|
:: Ako krysy ::
 Gideon |
publikováno: 03.10.2010, 19:20
|
| Snažil som sa poučiť z rád a pokúsil sa čo najlepšie opísať prostredie laboratórií. |
| |
|
|
Rozrazil som dvere a bežal som cez chodbu. Dlážka bola čisto umytá, trochu sa na nej šmýkalo.
Metrovými krokmi som sa blížil k východu. Dostal som strach, ktorý mi poslúžil ako náhrada za adrenalín. Bol som presvedčený, že dokážem všetko. Aj rozraziť dvoch vedcov, stojacich pred východom.
Rozbehol som sa ešte rýchlejšie. Jeden z nich sa vrhol na mňa. Dal som mu lakťom cez čeľusť. Zajačal bolesťou.
Ten druhý sa o tom pokúsil tiež. No zohol som sa pred jeho päsťou a on stratil rovnováhu. K pádu mu pomohla aj mokrá dlážka.
Dal som pred seba dlane a zatlačil do vchodových veľkých dverí.
Ocitol som sa vo vykachličkovanej miestnosti. Zamieril som ku schodom.
Za chvíľu budem vonku, preletelo mi hlavou. Bolo by to naozaj krásne.
Stúpil som na posledný schod, keď za mnou niekto zvolal: ,,Stoj!“
Nezastavím sa, to teda nie.
Stačil už len kúsok a môžem byť slobodný.
Zaprel som sa do posledných dverí a bol som vonku.
V hrdle mi zrazu ostalo sucho a mierne sa mi zakrútila hlava. Nikde nebolo nič. Len samý sneh. Kopa toho hnusného bieleho hnoja. Takže sa moje obavy potvrdili, sme od civilizácie úplne odrezaní.
Surovo na mňa niekto skočil. Hodil ma o zem a ja som stratil vedomie...
,,Reece, nesmiete nám utekať,“ otvoril som oči. Nado mnou stál vedec. V ruke držal injekčnú striekačku a jemne do nej udrel nechtom. Vystreklo z nej.
,,Prosím pusťte ma, aj ju.“
,,Pustím vás, ak sa všetko podarí.“
,,Toto vám neprejde...“
,,Ale prejde... máme povolenie od vlády,“ na tvári sa mu rozlial úsmev.
,,Na chvíľu si vás uspíme... Aby sme vás mohli preložiť do druhej budovy. Nechcem aby ste nám robili problémy,“ stúpol si ku mne a vstrekol mi injekciu do, už aj tak zakrvavenej, od ostatných vpichoch, ruky.
Nemalo zmysel protestovať. Tým som si mohol vyslúžiť len ďalšiu ranu do hlavy. To už si radšej nechám vpichnúť uspávadlo.
Rozliepal som oči. Dúfal som, že až ich otvorím, nájdem v miestnosti aj Miu. Bola tam.
Ležala na posteli, mala zavreté oči, asi spala. Dlhé, hnedé, strapaté vlasy padali mimo posteľ. Líca jej pokrývali jazvy. Niektoré hlbšie, niektoré si vyžadovali štichy.
Aj cez to všetko, si zachovala svoju krásu. Tej mala požehnane.
Ozvala sa odporná, tichá siréna. Začína to, človek sa ani nespamätá a znova ide na pokusy. Ale ja nechcem... nechcem tu byť a slúžiť ako pokusná krysa, ale cez to všetko by som sa dokázal preniesť, keby tu nebola aj Mia.
Poznal som ju len odvtedy, čo sme tu. Neviem presne koľko to je, prehľad o dňoch som stratil, ale tipoval by som dva mesiace.
Čo na nás testovali doteraz neviem, ale podvedome som cítil, že keď na to prídu, zabijú nás. Určite nechceli aby dvaja blázni pobehovali po svete a všade to roztrubovali. Možno by im nikto neveril, ale načo riskovať?
Musel som byť im aspoň vďačný za to, že ma nechali s ňou. Len keď večer a o tak zvaných prestávkach, ale to stačilo. Nebola to láska, čo bolo medzi nami. Skôr priateľstvo. Veľmi pevné.
Kiežby som len dokázal ujsť, vrátil by som sa po ňu a toto všetko by skončilo. Odišiel by som z tohto hygienického prostredia, kde všetko smrdelo ako Savo.
So škripotom sa otvorili dvere. Mia sa strhla, pozrela na mňa, po tom na vedca, alebo akú to mal profesiu a zosmutnela.
Chcel som jej niečo povedať, ale už ju ťahali von. Otázka pár sekúnd a niekto zdrapil aj mňa.
Stalo sa niečo, čo nebolo zvykom. Viedli ma tou istou cestou ako Miu.
Vošli sme spoločne aj do tej istej miestnosti. Posadili ma na stoličku a pripútali.
S Miou som bol oddelený závesom. Dlhšiu dobu sa nedialo nič. Pripadal som si ako divák pred vystúpením. Alebo som bol hercom?
Dvaja vedci tam stáli pri stolčeku, dačo si medzi sebou mrmlali a prehrabovali sa v papieroch, čo tam boli.
Potom sa jeden z nich, ten čo ma doniesol, otočil a priblížil ku mne. V ruke držal injekciu.
Len injekcia, vyzerá to dobre, pomyslel som si.
Surovo mi ju zarazil do ramena. Nič sa nestalo. Medzitým sa druhý vedec pobral za záves.
,,Tak a teraz sa uvidí,“ povedal ten predo mnou a jednu mi vrazil. Nič som necítil. Za to, vedľa sa ozval ženský výkrik. Okamžite mi doplo.
Vedec sa otočil k stolíku. Zobral nôž. Priložil ho na moju ruku a ťahal. Znova som nič necítil, len počul Miine stony cez záves.
Chcel som kričať, ale nemohol som. Takže ma paralyzovali. V duchu som ich preklínal.
Potom nôž odložil, niečo zapísali, skontrolovali nás pohľadom a plný eufórie odišli. Chcel som sa vymaniť zo spútania. Ale s ochabnutými svalmi, to nešlo. Preto som čakal. Netrvalo to dlho a znova som hýbal svalmi.
Bol som pripútaný len lepiacou páskou, takže som ju odtrhol rýchlo. Vstal som a pribehol k Mii.
Sedela tam, pod okom a ani na ruke nemala nič, takže cítila len bolesť. Rýchlo som ju oslobodil.
,,Si v poriadku?“ nič lepšie ma nenapadlo.
,,Zvládam to,“ odpovedala.
,,Vyzerá to tak, že sem budeme chodiť častejšie. Pomaly prichádzam na to, na čo je zameraný výskum,“ môj pohľad odskočil od Mii k kusu nábytku, zakrytom plachtou.
,,Čo to je?“ spýtal som sa do vetra.
Mia sa postavila a kráčala k tomu so mnou. Chytil som plachtu a strhol ju. Na prvý pohľad som si myslel že je to skriňa. Ale nebola. Mia a aj ja sme boli fyzici. Dokonalá náhoda.
To, čo som videl, mohol byť priestorový deštruktizér. Fantazijný pojem, ale nápis na jeho boku to potvrdzoval. E515. Stroj, ktorý by nás dokázal niekde preniesť. Mohlo to byť hocikde, ale inú možnosť sme aj tak nemali.
,,E515...“ vydýchla Mia.
,,Do kelu., máme šancu!“ okamžite som sa snažil nájsť zapínač. Bol tam v podobe páky.
,,Reece, niekto sem ide,“ upozornila ma Mia.
Schmatol som plachtu a hodil ju na deštruktizér, nemohol som si byť istý, či to bude fungovať a ako dlho sa to bude púšťať.
Mia, už sedela na stoličke, pásku improvizovane olepenú okolo ruky.
Pribehol som ešte k stolíku a vsunul si niečo, čo vypadalo ako vidlička, do gatí.
Potom som sa hodil na stoličku. V tej chvíli vtrhli dnu oni dvaja.
Vysmiatí a nabudení si nevšimli natrhnutej pásky. Prelepili mi reznú ranu a vliekli nás pred sebou. Nevracali sme sa. Išli sme niekde inde.
Chodby boli ako vždy čerstvo umyté. Dlážka bola šmykľavá. Pravdepodobne tu nerobili okrem výskumu nič iné, len čistili dlážky.
Zastali sme pred dverami s označením ŠÉF.
,,Tak teda, je načase povedať vám, prečo tu vlastne ste. Možno si poviete, že je to drzosť a máte aj pravdu,“ usmial sa šéf, úsmevom, ktorý sa zjavne každý, kto tu chcel pracovať, musel naučiť.
Nemo sme na neho hľadeli.
,,Testujeme na vás veľmi zaujímavý vynález. Myslíme si, že dokážeme preniesť jedno vedomie, do tela druhého.“
Nedostal nijakú odpoveď. Trochu ho to znervózňovalo.
Hľadel na nás. Periférnym videním, som si uvedomil, že to isté robí aj Mia. Hľadeli sme na seba. Kto vydrží viac...
Nakoniec odklonil pohľad on.
Rukou naznačil, aby nás odviedli. Milé posedenie.
Znova nás necitlivo zdrapli a vliekli chodbou. Cestu do miestnosti s deštruktizérom som si zapamätal, ak by náhodou.
,,Pre dnešok končíme,“ povedal jeden z nich.
Znova nás surovo vhodili do našej cely. Chápal som, prečo chcú aby sme boli spolu. Nie z dobroty ale preto, aby sme si na seba zvykli. Len ďalšia súčasť pokusu.
Počkal som kým odídu.
,,Zajtra, keď nás zoberú na ďalšie testy, jedného z nich pichnem týmto,“ vytiahol som vidličku z gatí. ,,A potom budeme bežať k tej miestnosti. Pravdepodobne už skončili s výskumom a dosť pochybujem, že nás budú chcieť pustiť.“
,,A čo s tým druhým?“ spýtala sa Mia.
,,Nejak ho odsotím. Zvládneme to.“
,,A keď to nebude fungovať?“
,,Bude, musí...“ presviedčal som ju, ale aj samého seba.
,,Reece, už to tu dlhšie nevydržím,“ zašepkala.
Podišiel som k nej a objal ju.
,,Odídeme, nech to bude stáť čokoľvek, vypadneme z tadeto.“
Nespal som. Do okolo som si opakoval cestu k miestnosti s deštruktizérom. Musel som ju vedieť automaticky.
Prehrával som si možné následky, toho, čo sa mohlo stať a hľadal riešenia.
Keď som si to všetko preopakovával tisíci raz. Zaspal som.
Znova ma trápili nočné mory o tom mieste. Nastali od prvého dňa, čo som tam prišiel.
Bol som pripútaný na lôžku v obyčajnej miestnosti s modrými kachličkami. Bol som napojený na ihlu, ktorá viedla do steny. Cítil som, ako strácam krv a slabnem.
Odrazu sa stena zaplavila krvou. Začala z nej stekať.
Prebral som sa. Srdce mi bilo trochu rýchlejšie, ale dokázal som sa spamätať. Nevedel som ako dlho som spal, ale kroky z chodby mi to povedali. Začala pípať siréna. Buď nás popravia, alebo ujdeme.
,,Mia, Mia, vstávaj,“ snažil som sa ju zobudiť. Prebrala sa rýchlo a posadila sa na kraj postele.
Nenápadne som si strčil vidličku, alebo čo to bolo, do rukáva. A čakal som.
Otvorili sa dvere. Počkal som chvíľu, aby som zistil, kam nás budú chcieť zobrať. Išli sme opačným smerom. Nebolo treba na čo čakať. Zhlboka som sa nadýchol a nechal si z rukáva spadnúť zbraň do ruky. Zahnal som sa a vrazil ju vedcovi do hlavy. Zajačal a povolil zovretie.
Ešte som doňho sotil a umytá, šmykľavá dlážka ho poslala dole.
Otočil som sa na toho druhého. Očividne prekvapený a nepripravený sa stal pre mňa ľahkou korisťou. Zasadil som ju pravý hák a chcel som ešte jeden, ale nebol čas.
Schmatol som Miu za pravú ruku a kĺzavým behom ju viedol k možnému exitu.
Posledný krát som prechádzal pri týchto múroch. Dvere boli otvorené. Strhol som plachtu, no v tej chvíli vtrhol dovnútra ten s vidličkou, ktorá mu ešte stále trčala z hlavy.
V ruke držal pištoľ. Mieril na nás.
,,Posledné slová pred smrťou?“ spýtal sa ma vedec s tým odporným úsmevom a nenávisťou zároveň.
,,Abraka dabra?“ zvolal som, ľavou rukou som stlačil páku a sledoval, ako sa rýchlo otvoril portál. Naozaj som to mohol urobiť už predtým. Pravou rukou som doňho vsunul Miu. Neprestal som ju držať a rýchlo vošiel za ňou. Vedec sa nestihol spamätať.
Bola to len sekunda. Ani som si nevychutnal jeho nechápavý pohľad.
Len žmurknutie okom a boli sme na inom mieste.
Na mojej pokožke som pocítil studený vánok.
Okolo boli ľudia, veľa ľudí, to bolo dobré znamenie. Aj keby nás chcel niekto portálom nasledovať, pred nimi, by nám ublížiť určite nechcel, i keď možno som bol trochu naivný.
,,Zvládli sme to,“ povedala Mia.
A mala pravdu.
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
92.4 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 0 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 0.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
3.0 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 3 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 18 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
| Optimalizováno pro rozlišení 1024x768. Prohlžeče: IE 6.0, Opera, Firefox. |
|
| © 2005-2012 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
|
OprsklinaPlott
|
|
| (24.5.2012, 18:02) |
|
|
Jay
|
|
| (23.5.2012, 16:28) |
|
|
Kostka
|
|
| (22.5.2012, 19:55) |
|
|
mikhal
|
|
| (22.5.2012, 18:14) |
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
| Kde nejčastěji hledáte zatoulanou inspiraci? |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
