obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Krutá jsi lásko, kam ty až doženeš smrtelná srdce."
Publius Vergilius Maro
obr
obr počet přístupů: 2915053 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 38954 příspěvků, 5685 autorů a 387173 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Na ceste za snom, VI. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
 autor Mon publikováno: 01.02.2011, 12:52  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

Kroky. Tichá ozvena krokov. Akoby niekto chodil okolo mňa po špičkách. To bolo prvé, čo som počula, keď som precitla z tvrdého, hlbokého spánku. Odmietajúc otvoriť oči a čeliť ránu, som sa pritúlila k vankúšu odhodlaná spať ďalej. To sa mi už ale nepodarilo, lebo zrazu som si uvedomila, že niečo nie je tak, ako by malo byť.
Kroky. V mojej izbe, kde bývam sama. A ani vankúš nevoňal tak, ako ten môj. Ale...kroky boli to, čo ma zarážalo najviac. Lebo, ak som počula kroky, tak tie kroky museli niekomu patriť.
Zdesene som otvorila oči, aby som zistila to, čo mi bolo už jasné ako facka. Nebola som vo svojej izbe.
Prudko som sa posadila, čo nebol práve dobrý nápad po včerajšej noci. Zaprotestovala nielen moja hlava, keď sa so mnou zatočil celý svet, ale aj môj žalúdok. Automaticky som si prekryla dlaňou ústa a z postele som vyletela ako strela rovno do kúpeľne.
A keď som sedela a objímala záchodovú misu, akoby to bolo záchranné koleso, prišla som na to, že ani len netuším, kde som. Čo však bolo horšie, netušila som ani to, s kým som. Zavrela som oči a pokúsila som sa spomenúť si na niečo zo včerajšej noci, ale...okno ako výklad v nákupnom centre.
„Mhmf,“ zafňukala som. Situácia, v ktorej som sa ocitla sa mi ani zďaleka nepáčila a v duchu som prosíkala, nech som u nejakej kamošky, ktorá sa o mňa včera postarala a nenechala ma urobiť somarinu, ktorú by som ľutovala do konca svojho života.
„Nat?“ ozvalo sa od dverí a ja som od prekvapenia nadskočila. Neveriacky som zastonala, lebo ten hlas som poznala a zdvihla pohľad k osobe pri dverách.
„Jin?“ šepla som.
„Are you okey?“ opýtal sa a v jeho hlase som zachytila odtieň strachu, kvôli čomu som sa cítila ešte horšie. Sklonila som hlavu a pohľad zabodla na podlahu, na ktorej som sedela. Túžila som po tom, aby ma zhltla čierna zem. To sa samozrejme nestalo a ja som tam stále sedela, odmietajúc pozrieť sa na Jina.
„Hey.“ Prehovoril opäť tentoraz stojac pri mne aj s pohárom vody a dvoma tabletkami. „Eat it.“ Bez slova som poslúchla, zobrala tabletky, zapila ich a vrátila mu prázdny pohár. „Môžeš sa osprchovať, bude ti lepšie.“
„Yeah,“ prikývla som so slabým úsmevom na perách. Jin sa na mňa usmial, pomohol mi na nohy a potom spravil niečo, vďaka čomu moje srdce vynechalo úder a pľúca zabudli, na čo vlastne slúžia. Pobozkal ma. Rýchlo a nežne, jeho pery sa sotva dotkli tých mojich, ale...pobozkal ma. Ešte raz sa na mňa usmial a potom sa otočil a vyšiel z kúpeľne. Až keď sa za ním zavreli dvere, uvedomila som si, že som celý čas zadržiavala dych. Opäť som sa zosunula na podlahu a skryla si tvár v dlaniach.
„What the hell,“ šepla som a prstami sa opatrne dotkla pier, na ktorých som ešte stále cítila tie jeho.
„Spomeň si!“ Zafňukala som a bezúspešne sa snažila spomenúť si na noc.

Netrvalo dlho, kým som si pospájala dve a dve a domyslela som si, čo sa v tú noc stalo. Možno k tomu dopomohol nielen ten nečakaný bozk, ale aj cucflek, ktorý som si našla na krku. Čeliť Jinovi tvárou v tvár bolo po tom ráne ťažké. Vyhýbať sa mu ešte ťažšie. Nemala som silu a ani to srdce ignorovať ho a tváriť sa, že ho nepoznám. A práve preto som to nakoniec vzdala a nechala veci plynúť. Čo sa má stať, to sa stane.
Možno práve preto sa mi už nezdalo čudné, keď som sa raz za čas zobudila v posteli vedľa Jina. Začiatočný apatický postoj k tomu, ako sa náš priateľský vzťah vyvíjal, však po pár týždňoch vystriedali dotieravé myšlienky a otázky, ktoré sa v mojej mysli vynárali čoraz častejšie.
A tak, keď som v jedno ráno otvorila oči a na krku ma pošteklil Jinov dych, namiesto toho, aby som sa k nemu pritúlila bližšie a nechala sa uspať zvukom jeho srdca, hrdlo mi zovrelo a celé moje telo stuhlo, lebo zase na mňa zaútočilo moje svedomie. Zničene som opäť zatvorila oči v snahe odohnať tie myšlienky. No o pár sekúnd som ich opäť otvorila, opatrne som sa vymanilo z príjemného objatia, aby som Jina nezobudila. Chvíľu som sedela na kraji postele a dívala sa na muža, ktorý pokojne spal s jemným úsmevom na tvári. Rada som ho pozorovala, keď spal a častokrát som musela bojovať proti nutkaniu pobozkať ho. Niekedy som tomu odolala, inokedy som to vzdala a bozkom ho prebudila do nového rána.
Pri tej myšlienke som sa usmiala a konečne som vstala z postele. A kým som zbierala svoje oblečenie rozhádzané po celej izbe, sama seba som sa pýtala, či je to naozaj to, čo chcem.
Keď som ho prvýkrát spoznala, cítila som sa ako zamilovaná tínedžerka a v tej dobe by som dala všetko za to, aby som sa ráno zobúdzala v jeho objatí. Ale teraz...Teraz som už nevedela, čo skutočne chcem. Niekedy sa to zdalo tak správne, že som túžila, aby sa to nikdy neskončilo. Inokedy som mala pocit, že robíme najväčšiu chybu v živote a obaja skončíme zlomení a ranení.
S ťažkých povzdychom som si prevliekla cez hlavu tričko a natiahla na seba nohavice. Spod postele som vytiahla svoj opasok a kým som ho navliekala, zamierila som do kúpeľne. Keď som za sebou zavrela dvere, chrbtom som sa o ne oprela, zaklonila som hlavu a uprela pohľad na strop.
Prečo to vôbec robíme? Sme predsa len priatelia. Ale priatelia takéto veci nerobia. Nespávajú spolu, nezobúdzajú sa vedľa seba s oblečením rozhádzaným po celej izbe. Nebozkávajú sa. Priatelia. To slovo sa k nám nehodilo. Ale...Ak sme neboli priatelia, čo ste teda boli?
Milenci. Blyslo mi mysľou a takmer som sa rozosmiala. Nie. Ani toto slovo nevystihovalo to, čo bolo medzi nami. Nehovorili sme si sladké slová, teda väčšinou nie. Málokedy sme sa k sebe túlili. A na verejnosti sme sa k sebe správali len ako priatelia.
Neznášala som ten pocit neistoty. Nenávidela som to, keď som nevedela, čo vlastne cítim. Môj vzťah k Jinovi sa menil rýchlejšie ako aprílové počasie a ja som sa cítila zmätenejšie a zmätenejšie. Mala som plné zuby všetkého toho, čo sa medzi nami dialo a najradšej by som vrátila čas do doby, keď bol náš vzťah jednoduchý, keď sme boli len priatelia. Ale...Teraz, keď som vedela, ako chutia jeho bozky, aké je to byť s ním, aké je to prebudiť sa v jeho náručí...Nechcela som sa toho vzdať.
„Nat?“ ozvalo sa z druhej strany dverí a nasledovalo krátke zaklopanie na dvere, o ktoré som sa stále opierala.
„Yeah?“ prehovorila som a hlas sa mi triasol od nervozity, lebo zrazu som nevedela, čo robiť. Netušila som, ako sa k Jinovi správať, keď sme boli sami.
„Everything’s okey?“
„Yes!“ Odpovedala som príliš rýchlo, vďaka čomu Jin hneď vedel, že to nie je pravda.
„Môžem vojsť?“ opýtal sa a aj keď som ho nevidela, vedela som, ako sa tvári. Už dávno pre mňa nebolo ťažké odhadnúť podľa hlasu jeho náladu. A práve teraz som poznala, že sa o mňa bojí.
„Yeah,“ šepla som a odstúpila od dverí. Skôr ako som ich otvorila, prinútila som sa vyčariť na tvári bezstarostný úsmev.
Jin sa opieral o rám dverí, ruky mal prekrížené na hrudi a jedno obočie mierne nadvihol, keď zbadal môj úsmev. Oprela som sa o dvere a pobavene na neho žmurkla. „Hey.“
„Hey,“ odpovedal, podišiel ku mne a nahol sa ku mne, aby ma pobozkal. Ale ja som pootočila tvár a tak namiesto pier sa dotkol môjho líca. Zmätene som poklipkala očami, lebo sama som netušila, prečo som niečo také spravila. Jin sa odo mňa prekvapene odtiahol a z jeho očí som vyčítala otázku, ktorú nemusel povedať nahlas.
„Musím ísť,“ prehovorila som rýchlo, aby som mu nedala možnosť pýtať sa a vyletela som z jeho izby, skôr než stihol niečo spraviť. Nechcela som sa teraz o tom s ním rozprávať, najskôr som si musela sama utriediť myšlienky a zistiť, čo vlastne cítim. Teraz by to aj tak nemalo zmysel, keď som nerozumela sama sebe. Ako by mohol rozumieť on mne?
A keď som kráčala k svojej izbe, nahnevaná sama na seba som mala chuť do niečoho kopnúť.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 6 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 01.02.2011, 12:51:51 Odpovědět 
   Zdravím!

Tato část je více o pocitech, o znovu nalezení lásky, nebo jen zamilovanosti (které předcházely snad i bouřlivé noci). Děj se příliš vpřed neposunuje, ale naopak nám příběh naskýtá alespoň malý pohled do duše naší hrdinky... Pozor na chybějící mezery v textu (za interpunkcí). Hezký den přeji a psaní zdar! ;-)
 ze dne 06.02.2011, 20:26:59  
   Mon: Zdravím :)
No láska, či len zamilovanosť alebo len fyzická príťažlivosť? Čas ukáže :)
Ďakujem za hodnotenie :)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Peter Lacey
(22.1.2019, 19:24)
ERROR
(4.1.2019, 21:27)
abeekr
(2.1.2019, 17:57)
Elvíra
(30.12.2018, 14:05)
obr
obr obr obr
obr
Post Mortem
Garth
Zmatenost
Rodny
Řekl
Charles
obr
obr obr obr
obr

Obskurníci aneb z Nových pověs...
čuk
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr