» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
» MTP 2009

» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání

» Workshopy
» Fórum
» SASPI Chat! (1)
» FAQ

» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví

"Láska je povídka v citoslovcích."

C. Baudelaire

počet přístupů: 2141659

obr

:: Na SASPI.cz je právě 29007 příspěvků, 4550 autorů a 303535 komentářů :: on-line: 5 ::

:: Stále som tu, láska - stále nažive! ::

Sonya	publikováno: 14.02.2011, 9:11

Voľné pokračovanie Sáriných zážitkov. (Dielo Stále som tu, priatelia - stále nažive!)


	Mohla som vedieť, že to nepôjde tak ľahko. Všetko má háčik. Vždy. Obraz: dievča sediace v kresle, tvár skrytú v dlaniach. Jedno predlaktie zjazvené, druhé čerstvo dorezané. Kdesi tikali hodiny. Ale čas plynul tak pomaly a rýchlo zároveň... Sára chodila k školskému psychológovi už pol roka. Pôvodne prišla so sebapoškodzovaním. Ale ako viac a viac odhaľovala svoj život, prichádzala na to, že problémov je omnoho viac a sú hlbšie. A všetko je podčiarknuté depresiami. Dostala teda lieky a jej stav sa zlepšil. Na nejakú dobu. „Pomáhajú ti tie sedenia?“ pýtala sa jej babka. Sára prikyvovala. „Chodíš tam iba kvôli nemu, však?“ zapárala mama. A Sára v duchu opäť prikyvovala. Pretože to bola spolovice pravda. Obraz: dievčina sediaca oproti mladému mužovi, ktorého začala postupne pokladať za veľmi sexi. Tmavé vlasy, hlboký pohľad a podmanivý úsmev, ktorý vždy musela opätovať. A tichý hlas, ktorý jej už sám osebe liečil dušu. Objektívna skutočnosť: Sára sa do svojho psychológa zamilovala. I keď popravde si uvedomovala, že zbožňuje skôr jeho vzhľad a vystupovanie (príznačné pre psychológov, nie je tak?), než vnútro, do ktorého ju on rozhodne nepúšťal. Šlo predsa o ňu. Asi som nemala súhlasiť, keď mi navrhol tykanie. „Ja som Leo.“ Leo! Vážne sa k nemu hodí. Zlaté meno. Ako on. Spočiatku sa u nej prejavovali poruchy koncentrácie kvôli depresiám. Potom preto, že celé dni myslela na Lea. Vo štvrtok je terapia. Ale dnes je len sobota! Nevydržím to. Pomôžte mi! Našla jeho profil na Facebooku. Zo svojej steny vymazala všetky statusy ospevujúce Lea a potom ho požiadala o priateľstvo. Neprijal. „Klientov, s ktorými dlhodobo pracujem, si nepridávam,“ vysvetľoval. „Veľmi by to narušilo terapeutický vzťah.“ Tvárila sa, že ho počúva, a bola dostatočne bystrá, aby si hneď po odoslaní žiadosti sama sklamane uvedomila, že jej to kvôli tomuto neprijme. Ale jej vnútro sa búrilo. „Ty bastard!“ revala naňho, hoci navonok bola pokojná. „To ti nestojím ani za to, aby si ma prijal za priateľku na blbej sociálnej sieti?!“ Avšak mlčala. Na jednej terapii bola tak zúfalá, že ho ostýchavo požiadala o objatie. Nie preto, že ho milovala. Potrebovala len dotyk od človeka, čo ju chápe. A on jej to splnil. Vnímala jeho vôňu, psychickú silu a energiu, ktorá z neho prúdila. Objímali sa dlho a Sára si naveky zapamätala, čo jej to dalo, bolo toho dosť. No tiež to zapečatilo jej vzťah k nemu. Jednostranný, nutno dodať. Potom vyšlo najavo, že Leo sa o nej zhovára s vedením školy viac, než by jej bolo milé. Dávala mu čas jedného jediného sedenia na to, aby sa obhájil. Vtedy mu skoro prestala veriť a možnosť, že človek, ktorého pokladala minimálne za priateľa, ju zrádza, ju hlboko ranila. „Musíme sa vážne porozprávať, Leo,“ začala ľadovo, pričom mu nepozerala do očí. To vlastne nerobila skoro nikdy, i keď jej bolo trápne, že to nedokáže. Nenávidím ťa, nenávidím ťa tak, že by som ti s radosťou zničila život, ak sú moje podozrenia pravdivé, myslela si, keď mu so zúrivosťou hľadela na kolená. Miluješ ho, miluješ ho tak, že by si sa naňho najradšej vrhla a vášnivo ho pobozkala, šepkalo jej srdce a aj to bola pravda. Sára nevedela, čo preváži. Leo sa však dokázal obhájiť, a keď sa na ňu pri rozlúčke podmanivo usmial, cítila, ako sa jej opäť podlamujú nohy. Obraz: Sára surfuje po internete a nachádza fotografiu Lea, vystupujúceho v hudobnej skupine. Štvrťhodinu ju uchvátene pozoruje, potom si ju vytlačí a vlepí do denníka. Nekreslí naokolo srdiečka ani nič podobné, na to je už priveľká, ale do jej srdca sa jeho obraz vryl ešte hlbšie. Rada ho tešila. Teda aspoň dúfala, že ho teší. Rozprávala mu – a vždy pravdivo –, že depresie ustúpili, vrátili sa je staré záujmy, plánuje do budúcnosti. Už sa nechce zabiť. Skutočne nechcela. Nech by bolo akokoľvek, stále tu bo človek, kvôli ktorému ostávala nažive... Striedavo ho milovala a nenávidela. Keď ešte trpela depresiami, rozpovedala mu o pokuse zabiť sa. On od nej vynútil sľub, že to už nebude skúšať. Prisahala, a nasledujúcu noc strávila v slzách, že to nemôže porušiť. Zabila by ho. No keď sa na ňu usmial... Obraz: List v kalendári s nápisom apríl strieda máj. Prichádzajú maturity. Výbornú študentku Sáru čaká vyznamenanie a hladké ukončenie školy. Ale aj práce s terapeutom. Prišla k nemu na poslednú konzultáciu. Celý čas zadržiavala slzy. Keď už ručičky hodín ukazovali štyri hodiny poobede, rozpačito vstal. „Sára, uvedomujem si čas,“ povedal jemne pri pohľade na mobil (ako milovala túto vetičku! A na druhú stranu ju neznášala, museli sa rozísť...). „Je ešte niečo, čo by si odo mňa potrebovala?“ Prikývla, vstala a podišla k nemu, akoby mu chcela podať ruku. Natiahol ju, ale Sára mu chytila tvár do dlaní a nekonečne dlho – v skutočnosti len pár sekúnd – ho bozkávala na pery. „Toto som chcela spraviť, odkedy som ťa zbadala prvý raz,“ oznámila mu, a keď videla jeho šokovaný výraz, musela sa usmiať. „Milovala som ťa, Leo, ale nemohla som ti to dať najavo.“ „Prečo nie, Sára?“ „Nedokázala som to,“ odpovedala jednoducho. Chápal, napokon, je to psychológ. Vedel, že na vyrozprávanie aj najbolestivejších zážitkov zo svojho života potrebovala nazbierať veľa síl a postupne dokázala spĺňať svoje potreby. Ale nevedela naplniť najväčšiu túžbu a získať silu na toto – až doteraz. Chytil ju za ruku a vtedy jej z predlaktia skĺzol obväz. Nepýtal sa, čo tam robí, možno si myslel, že spadla pri korčuľovaní. Vedel, samozrejme, že sa už dávno prestala rezať. No keď teraz videl hlboké, nepekné rany, z ktorých jednu jej museli zašiť na pohotovosti, cúvol. „Toto so mnou robí nešťastná láska, Leo,“ šepla a akoby jej všetky tie slzy naraz vyhŕkli z očí. „Ja už iná nebudem. Prepáč. Skutočne si mi pomohol, ale s týmto nenarobí nikto nič, len ja sama, až budem chcieť a môcť.“ Zvrtla sa a ticho povedala: „Zbohom, mon amour.“ Odchádzala, mladá a veľmi nešťastná žena. Keby sa obzrela, vedela, čo by mu videla v očiach. Bolesť, smútok a ľútosť. Nenávidela sa za to, že svojím postojom k životu ho do týchto stavov uvádzala často. Leo za ňou dlho pozeral. Uvažoval, že keby mal odvahu, mohol ju zavolať späť a navrhnúť, že terapia mohla pokračovať nejakým spôsobom aj po škole. Tá jej ruka ho vydesila, netušil, že jej city sú tak hlboké. Zreteľne ich videl v hĺbke rezov. Vzdychol, vzal svoj zápisník a k Sárinmu menu pomaly dopísal: KONIEC. Nezvládam to. Neunesiem, že príliš skoro prišiel koniec a už niet nikoho, kto by ma tak trpezlivo počúval a vždy mi podal pomocnú ruku. A v srdci opäť prázdne miesto... Obraz: dievčina vzala malú vyrezávanú škatuľku a na pokrývku vysypala zo desať žiletiek, ktoré odrazili mesačný svit. Vzala prvú a na zápästí spravila hlboký rez. Potom ďalší. A ďalší. Láska nie je pre mňa. Neprospieva mi. Ale aspoň už budem schopná prežiť sklamanie. A ak Lea ešte niekedy stretnem, možno mu podám zjazvenú, čerstvo dorezanú ruku. No budem môcť prehlásiť: I´m still here, my love, still alive...


celkové hodnocení autora: 91.0 %		přidat autora k oblíbeným

hodnotilo celkem autorů: 0		komentovat příspěvek

autorské hodnocení: 0.0		uložit příspěvek

známka poroty: 1.0		tisk příspěvku

počet komentářů: 6		zaslat vzkaz autorovi

počet shlédnutí od publikace: 21		výpis autorského hodnocení

:: Komentáře k příspěvku ::

Stone	14.02.2011, 21:29:08

Napsáno je to výborně a věrohodně. Škoda že skutečná Sára(Sonya) nenašla odvahu o svých citech mluvit. V psychoterapii je vztah mezi klientem a psychologem klíčový a dobrý psycholog ví, jak s tím pracovat, aniž by překročil hranice. Díky vztahu s psychologem. který je důkladně prozkoumán, lze pochopit i ostatní vztahy, které si k lidem vytváříme a které jsou třeba problémové.


ze dne 17.02.2011, 19:58:39
Sonya: Srdečná vďaka za pochvalu! Odvahu ešte vždy môžem nájsť, moja terapia ešte neskončila, ale je to ťažké :(

čuk	14.02.2011, 9:05:37

Tato tvá próza je otřesná a současně velmi dobrá. K literární formě: stačilo by málo a byl by text prvním nárysem filmového scénáře (vidím tam tři roviny: obraz - vypravěč- samomluva hrdinky). Hrdinka je psychicky nemocná, zde nevíme, jak daleko její obsese půjde, zda k sebevraždě nebo jen k přežití, a jaký bude její další vývoj. Psychiatrický portrét hrdinky však není jen samoúčelný, v textu je patrna snaha zapojit se mezi lidi, a její hluboká odcizenost, nejen světu, ale i nevybudovanému vlastnímu já. Bylo by zajímavé, kdybys ve psaní příběhu pokračovala, snad i po diskusi s psychiatrem. Je tady problém, který nedovedu rozřešit, a to chování psychiatra. Měl Sáru převést k jinému psychiatrovi, a teď: vedl by její už neprofesionální vztah Sáře k jejímu vyléčení nebo úplnému zhroucení? Jak dalece by psychiatr obětoval sám sebe a překročil hranice své profese? Zajímal by mě odborný názor. Text inspiruje k filmovému scénáři, jen vymyslet konec, aby nebyl ani sladký, ani tragický. (Zajímal by mě názor psychiatra a spisovatele dr Cimického, což mu oba díly poslat?)Před chvílí jsem četl poslední práci Nuviho. Myslím, že by tě zajímala. Přečti si ji (i můj koment k ní) a doporuč mu k přečtení tvůj text. Dnes mě oba texty dost vykolejily.


ze dne 17.02.2011, 14:27:29
Sonya: No, takto: Sára už netrpí depresiami a dospela k sebauvedomeniu. Ale so sebapoškodzovaním zatiaľ seknúť nedokáže, záver vlastne predstavuje nový začiatok, keď sa po prestávke v ubližovaní si opäť k tomu naplno vracia. Je to smutné, ja viem, ale nedá sa s tým seknúť naraz a definitívne. Teda silnejšia osobnosť by to hádam zvládla, ale Sáre stačí zvládať iné problémy a automutiláciu zatiaľ nerieši.


ze dne 14.02.2011, 22:00:02
čuk: Kontakt s dr. Cimickým nemám, ani mě nezná, takže by ses musela s ním spojit přes léčebnu. V textu píšeš o psychologovi. tady jsem se přehlédl (myslel jsem i psychologický portrét). Abych se přiznal, nevím, kde je hranice, kdy psychologický problém přechází v psychiatrický. Trochu vidím rozpor: před koncem je vidět posuv v psychice směrem k sebeuvědomění a překonání potíží. Dovětek Sára naopak říká, že pokračuje v sebepoškozování: snad je to naposled jako loučení - bod zlomu. Pochopil jsem to správně?


ze dne 14.02.2011, 19:53:40
Sonya: Neviem, kde naberám tú odvahu priznať to, ale tvoje hodnotenie, že hrdinka je duševne chorá, ma neteší, pretože - nuž, pretože ten text je o mne. Svojho psychológa som nebozkávala, ale ináč je to pravda... Hovoríš, že po diskusii s psychiatrom - predpokladám, že myslíš psychológa, však? (Chodím totiž aj k psychiatričke, ale s tou sa o tomto baviť nemienim.) Chcela som mu tieto texty dať po skončení terapie, neviem, či by to som dokázala aj skôr! Pokiaľ to dokážem posúdiť, Sáru (Sonyu) by takýto vzťah doviedol k totálnemu krachu, pretože psychológ by hranice profesie neprekročil - a ona by tým trpela, pretože dokáže milovať aj nenávidieť fakt z celého srdca... Ale to je realita. Myslím teda, že v tomto budem pokračovať aj naďalej, samu ma zaujíma riadne rozriešenie príbehu. K dr. Cimickému - poznáš ho, môžem sa odvolať, že s nápadom poslať mu to - napokon, prečo nie - si prišiel ty? (A keď už sme pri tom, nemáš teda kontakt?)