» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
» MTP 2009

» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání

» Workshopy
» Fórum
» SASPI Chat! (1)
» FAQ

» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví

"Přítel je ten, kdo o vás ví všechno a má vás pořád stejně rád."

Elbert Hubbard

počet přístupů: 2141712

obr

:: Na SASPI.cz je právě 29007 příspěvků, 4550 autorů a 303540 komentářů :: on-line: 2 ::

:: Sľuby, sľuby, sľuby ::

Mon	publikováno: 26.06.2011, 11:41

Sľuby vyryté do kôry stromu nikdy nezmiznú. Je jedno, koľko rokov uplynie alebo kam pôjdeš, tvoj sľub nikdy nevybledne.


	Slnečné lúče pohladili jej tvár. Zamračila sa, keď jej slnko zasvietilo priamo do očí a pretočila sa na brucho. Rukami si podoprela bradu a modrými očami sa zadívala na mohutný dub pred sebou. Jediný strom na celej lúke vyzeral majestátne a koľkokrát sem prišla, vždy sa pristihla, ako od neho nevie odtrhnúť pohľad. „Sľuby vyryté do kôry stromu nikdy nezmiznú,“ prehovorila k svojmu spoločníkovi, ktorý ležal v tráve vedľa nej s jednou rukou pod hlavou a druhou prehodenou cez oči. „Je jedno, koľko rokov uplynie alebo kam pôjdeš, tvoj sľub nikdy nevybledne.“ „Strom vyschne alebo ho vyrúbu,“ ozval sa po chvíli mlčania, „a spolu s ním zanikne aj ten tvoj večný sľub.“ „A práve prehovoril najväčší pesimista,“ podpichla ho a detinsky na neho vyplazila jazyk napriek tomu, že sa na ňu nedíval. Posadila sa s pohľadom stál upreným k dubu. Zdvihol sa jemný vánok a ona zavrela oči a nechala ho, nech sa hrá s jej dlhými vlasmi. „Som realista. To len tebe, bezhraničnému optimistovi, sa zdám byť pesimista,“ namietol s jemným úsmevom na perách. Na jeho slová nereagovala a opäť medzi nimi zavládlo príjemné ticho. Na tej lúke za mestom trávili už roky väčšinu svojho voľného času. Ďaleko od všetkého ruchu a stresu mohli ujsť pred problémami, ktoré ich čakali tam dole v objatí mesta. Lúka bola ich oáza pokoja a dub nemým svedkom ich dobrodružstiev, hádok, ale aj chvíľ ako bola táto. Strom nebol vždy taký mohutný a majestátny, ale ako plynuli roky, rástol spolu s nimi. „Fajn!“ Prerušila ticho ráznym hlasom. Vykukol spoza ruky, ktorú mal prehodenú cez oči, aby videl, ako postavila na nohy a založila si ruky vbok. V očiach sa jej odrážalo odhodlanie a on vedel, že má niečo v pláne. „Čo?“ „Sľúbme si, že nech sa v našich životoch stane čokoľvek, nech naše cesty pôjdu kamkoľvek, nech do našich životov vstúpi ktokoľvek, takto o rok sa stretneme pod tým dubom!“ Prevrátil očami a znovu si prekryl oči rukou, aby mohol pokračovať v tom istom ničnerobení, ktorému sa venoval celý čas, čo tam boli. Počul ako nespokojne zamrnčala. „No tak, Dom!“ Nedala sa odradiť. Chytila ho za ruku a proti jeho vôli ho vytiahla na nohy. Dotiahla ho k dubu a až potom pustila jeho ruku. „Máš nôž?“ „Nie,“ zaklamal, ale z pohľadu, ktorý mu hneď na to venovala, vedel, že je to márne. A tak porazene vydýchol a z nohavíc vytiahol vreckový nožík, ktorý jej chcel podať. „Vyryješ to ty, si predsa chlap,“ pokrútila hlavou a Dominicovi neostalo nič iné, len sa podriadiť a poslušne urobiť to, čo chcela. „Čokoľvek,“ zamrmlal si popod nos a otočil sa tvárou ku kmeňu. „Čo tam mám vyryť?“ „Ja neviem. Ja som vymyslela sľub, ty vymysli, čo tam vyryjeme.“ Frustrovane vydýchol. „Ženská!“ Hneď ale svoj výrok oľutoval, keď ho štuchla do ramena. Rozhodol sa to ale pre tentokrát ignorovať a namiesto toho, aby jej to vrátil, začal ryť do kôry. „Spokojná?“ Opýtal sa po pár minútach, keď dokončil svoju prácu a ustúpil, aby sa mohla pozrieť bližšie. Na perách sa jej objavil spokojný úsmev a s pohľadom stále upreným na vyryté slová prikývla. Potom sa otočila k nemu a jej oči žiarili ako hviezdy na nočnej oblohe. „Takže?“ Mierne nadvihol obočie a čakal, čo má v pláne teraz. „Takto o rok sa tu stretneme,“ prehovorila vážnym hlasom a natiahla k nemu ruku. „Sľubujem.“ „Jedno, čo sa stane, budeme tu.“ Prikývol a stisol jej ruku. „Sľubujem.“ Šedivý muž v monterkách zabuchol dvere na sťahovacom aute a otočil sa smerom, kde stála jeho dcéra a jej najlepší priateľ. Hoci vedel, aké je to pre ňu ťažké, nemohol jej dať viac času. Už aj tak meškali, bol najvyšší čas vyraziť na cestu. „Audrey! Je čas ísť.“ Zakričal na ňu a keď jemne prikývla, nastúpil do auta, aby im nechal aspoň nejaké súkromie. Audrey sa otočila späť k svojmu najlepšiemu priateľovi a s vypätím všetkých síl sa jej podarilo na perách vyčarovať úsmev. „Budeš mi chýbať.“ „Aj ty mne. Drž sa a nenechaj nikoho, nech po tebe šliape. Nezabúdaj, Audrey, si silná osobnosť.“ Opätoval jej úsmev a silno ju objal. Zaboril tvár do jej krku a zhlboka vdýchol tak dôverne známu vôňu. Trhalo mu srdce, keď si pomyslel, že je to možno naposledy, čo ju takto drží. Ovládla ho túžba nepustiť ju, nenechať ju odísť do iného mesta. No a čo, že jej otec tam dostal lepšiu prácu, no a čo, že sa tam dostala na skvelú školu. Nič z toho nie je dosť dobré, aby to nahradilo jeho. „Voláme si?“ Opýtala sa a musela sa premáhať, aby sa jej netriasol hlas. Dominic iba prikývol a keď ju konečne pustil a ustúpil, videl v jej očiach slzy, ktoré už nedokázala viac zadržiavať. Bolelo to. Jej srdce pukalo pri myšlienke, že musí odísť. Čo bude robiť bez Dominica? „Voláme si,“ prehovoril so smutným úsmevom. Audrey prikývla, otočila sa a vykročila k autu, kde na ňu už netrpezlivo čakal jej otec. Nechcela, aby Dominic videl jej slzy a vedela, že keby tam stáli o niečo dlhšie, bolo by takmer nemožné odísť. „Audrey!“ Začula jeho hlas a ešte naposledy sa na neho pozrela. „Nezabudni na náš sľub.“ Prikývla, nastúpila do auta a on nemohol robiť nič, iba jej zakývať a pozorovať, ako sa auto s jeho najlepšou kamarátkou stráca v diaľke. A keď v ten deň prišiel na lúku za mestom a ľahol si do trávy, akosi nemohol nájsť pokoj, ktorý bol pre to miesto tak typický. A po pár minútach to pochopil. Bez Audrey po jeho boku to miesto stratilo svoje čaro. Dni sa premenili na týždne, týždne na mesiace a Dominic neveril tomu, že život bez Audrey nebol až taký ťažký ako si pôvodne myslel. Človek sa dokáže prispôsobiť, keď nemá na výber. A keďže odchodom Audrey sa jeho život neskončil, išiel ďalej. Na začiatku si volali každý deň a pretelefonovali celé hodiny. Ale ako plynul čas, v ich rozhovor čoraz viac prevládalo ticho. Ich telefonáty sa skracovali až nakoniec už ani jeden z nich nevytočil číslo toho druhého. Dominic si našiel nových kamarátov a namiesto na lúku, chodieval s nimi do barov. Ale aj v kruhu všetkých kamarátov a priateľkou po boku stále sa nedokázal zbaviť pocitu, že v jeho živote niečo chýba. V jeho srdci ostalo po Audrey prázdne miesto a on ho nevedel zaplniť. Nech sa snažil akokoľvek, nech robil čokoľvek, nech sa pohol kamkoľvek, nedokázal sa toto pocitu zbaviť. A keď v jeden večer prišiel na lúku za mestom a zastal pri dube, pochopil, prečo sa nemôže pohnúť ďalej. „Sľúbme si, že nech sa v našich životoch stane čokoľvek, nech naše cesty pôjdu kamkoľvek, nech do našich životom vstúpi ktokoľvek, takto o rok sa stretneme pod tým dubom!“ Sľub, ktorý si v jeden jarný deň dali, mu nedovolil na to dievča s modrými očami zabudnúť a vymazať ju zo svojho života, aj keď v ňom už nebola. Čakal. Čakal, kým prejde rok a oni dodržia, čo si pod tým stromom sľúbili. Slnko pohladilo jeho tvár. Na pár minút privrel oči, ale aj keď ich otvoril stále sa scéna pred ním nezmenila. Prišla jar, prešiel rok od ich sľubu, ale Audrey tu nebola a nebol tu ani strom. Bol tu len on. Pomalým krokom podišiel k suchému kmeňu a prstami opatrne prešiel po kôre. Bolo ťažké uveriť, že tu kedysi stál majestátny dub a v jeho kôre sa ukrýval sľub dvoch naivných tínedžerov. Bolo to zvláštne, ale v ten deň si uvedomil to, čo vedel po celý čas. Len pred tým utekal, skrýval sa a nechcel si to pripustiť. Ale od toho dňa, keď naposledy objal Audrey, tušil, že ona sem už nikdy nepríde. Len chcel ešte chvíľu snívať ten naivný sen o sľuboch, ktoré nikdy nezmiznú. „Strom vyschne alebo ho vyrúbu,“ prehovoril so smutným úsmevom na perách, „a spolu s ním zanikne aj ten náš večný sľub.“


celkové hodnocení autora: 94.4 %		přidat autora k oblíbeným

hodnotilo celkem autorů: 1		komentovat příspěvek

autorské hodnocení: 1.0		uložit příspěvek

známka poroty: 1.5		tisk příspěvku

počet komentářů: 2		zaslat vzkaz autorovi

počet shlédnutí od publikace: 7		výpis autorského hodnocení

:: Komentáře k příspěvku ::

Šíma	26.06.2011, 11:39:34

Zdravím. Dalo by se říci, že jde o silný příběh. Malinko i k zamyšlení (filosoficky laděný). "Sliby se slibují a blázni se radují..." Naše dvojice se již nikdy nesetkala. Zůstalo jen prázdné místo v srdci. Někdo v něm chyběl. Čekal jsem, že slib poruší právě ON a ne ONA. (ale možná to byl právě Tvůj záměr, pohrát si s myslí čtenářů) Stejně tak dopadl i strom (podle JEHO proroctví - buďto uschne, nebo jej někdo porazí). Slovenskou mluvnici řešit nebudu, všiml jsem si jen velikosti písmena na začátku uvozovací věty po vykřičníku a otazníku na konci přímé řeči, mělo by to být asi takto: "Přímá řeč?" uvozovací věta. "Přímá řeč!" uvozovací věta. "Přímá řeč..." uvozovací věta. "Přímá řeč," uvozovací věta. "Přímá řeč." Uvozovací věta. (ovšem jen v případě, že jde skutečně o větu, která doplňuje onu přímou řeč a obě věty - přímá řeč i uvozovací věta - na sobě svým způsobem závisejí, v opačném případě je písmenko na začátku nové věty velké, jako obvykle) A ještě pár pastiček na autory: Popisný text: "Přímá řeč." "Přímá řeč," uvozovací věta. "Pokračování přímé řeči." "Přímá řeč," uvozovací věta, "pokračování přímé řeči." (za popisným textem pokračuje přímá řeč po dvojtečce, pokud na něj navazuje a v případě pokračování přímé řeči za uvozovací větou se řídí velikost písmene v prvním slově podle toho, zda je na konci uvozovací věty tečka, nebo čárka) Tak... Tolik malá vsuvka o pravidlech psaní přímé řeči a uvozovací věty... P.S. Opravdu pěkný text! ;-)


ze dne 23.07.2011, 10:44:42
Mon: Zdravím :) Prečo by mal sľub porušiť práve on? :) Vo veľa poviedok sú zlí väčšinou muži, ale v skutočnom živote každý z nás nesplní nejaký ten sľub, ktorý dáme. :) Ďakujem za komentár :)