|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 29007 příspěvků, 4550 autorů a 303535 komentářů :: on-line: 0 ::
|
 |
|
:: No EXIT 1/2 ::
 Gideon |
publikováno: 04.10.2011, 15:34
|
| Skúsil som to s vnútornými pocitmi a snažil som sa viac "hrabať" v charaktere hlavnej postavy. Poviedka je rozdelená na dve časti, aby toho nebolo tak veľa. |
| |
|
|
Na kruhovom námestí, ktoré ale námestím vôbec byť nemuselo, dláždenom štvorcovými dlaždicami stál vysoký muž. Z oblohy niečo padalo... bol to len dážď.
Mal dlhý čierny plášť proti dažďu s kapucňou cez hlavu a v ruke držal nôž. Odrazu napriahol druhú ruku pred seba a jedným rýchlym a chirurgicky presným švihom si ju odrezal. Vystrekla krv.
Pekelne ostrý nôž nechal skotúľať na zem. Nôž sa pred dopadom na zem ešte stihol odraziť, ale viac už nie. Potom si kapucňu zložil a odhalil svoju tvár. Mal výrazné lícne kosti, zapadnuté oči a napriek tomu si zachovával eleganciu.
Zahľadel sa zvedavým pohľadom a niečo zamrmlal. Muž sa rozplynul ako dym a na jeho mieste sa objavil dav ľudí. Utekajúci ľudia, prosiaci o pomoc, za nimi sa kmital oheň, narážali do seba a akoby sa nemohli dostať z miesta, na ktorom stáli, akoby sa museli držať vo videnom obraze, ktorý im nedovolil ujsť a všetci pomaly umierali. Oheň zapálil jedného z ľudí, od ktorého sa chytili ďalší, a tak nastala úžasná masová reťazová reakcia. Nebolo úniku.
Zjavila sa miestnosť. Chodba, kde na stene boli asi pol metra od seba naukladané obrazy. Neboli to ale maľované obrazy. Skôr zrkadlá, za ktorými sa odohrávali rôzne scény.
A potom všetko sčernelo. Vyzeralo to tak, že je koniec, ale zjavila sa žena. Mohla mať okolo tridsať, mala dlhé neumyté vlasy, ktoré sa od seba oddeľovali a veľké oči. Smiala sa. Smiala sa niekomu do tváre výsmešným tónom, pri ktorom ste ju mali chuť udrieť. A až potom nasledoval koniec.
James Talbot sa prebral z toho najčudnejšieho sna, aký kedy mal. Už len to, že si naňho tak živo pamätal, bolo divné. Celý prepotený zo seba zhodil mokrú prikrývku a posadil sa na kraj postele. Rozhliadol sa po špinavej izbe a pretrel si modré oči a odhrnul si z nich vlasy, ktoré si chcel už dávnejšie nechať ostrihať, ale nenašiel čas, až nakoniec uznal, že sa mu celkom hodia. Ešte bola noc, no s tušením, že dnes už nezaspí, sa postavil a pobral do kuchyne.
Cestou dolu po schodoch robil hluk. Nejakou šialenou paranojou si myslel, že ho niekto sleduje, akoby ho po tom sne niekto očipoval a nechcel sa vzdať svojej obeti, chcel sa detinským spôsobom zbaviť strachu.
Rozsvietil na schodoch, potom v chodbe, v ďalšej chodbe a nakoniec aj v kuchyni. Nechal svietiť všade. Bál sa.
Teraz býval sám, a tak sa aj vo veku dvadsaťosem rokov mohol hrať na vystrašené decko.
Otvoril chladničku a s pocitom veľkého sklamania z prázdnoty ju hneď zavrel. Nad chladničkou mal poličku, kde si kupoval zásoby na ťažšie chvíle. Zašmátral v nej rukou a niekde úplne vzadu našiel balíček solených tyčiniek.
Už vyše týždňa nebol nakupovať. Ako maliar nemusel chodiť moc medzi ľudí. Spoločnosť nevyhľadával.
Vytiahol misku a obsah zo sáčku do nej vysypal. Potlačil slzu nad samotou a nostalgiou na detstvo, kde sníval o lepšom živote a s hlasným mľaskaním tyčinky zjedol.
Potom vytiahol s kadesi zafúľaný pohár a nalial doň vodu. Pregĺgal rýchlo.
Tak, a čo teraz? preblesklo mu hlavou.
Skúsim zaspať... nezaspím.... zapnem si telku, možno to pomôže....
Vlastnil televíziu Panasonic, staršiu a po bokoch obitú. Zázrak, že vôbec ešte fungovala. A zázrak, že na nej išlo aj DVD.
,,Počasie na dnes... a máme šampióna!... takže, ak si to mám správne vysvetliť...“ James prepínal a zachytával len útržky. Bol v amoku. Nesledoval televíziu ale rozmýšľal. Niečo ho zaujalo na tom sne. Nesníval sa mu aj včera? Neklame ho pamäť?
Odrazu si uvedomil ako rýchlo udiera palcom do diaľkového ovládača. Ešte pár sekúnd pozoroval svoj prst, špinavý od temperovej farby, ako besne prepína programy a potom prestal.
Ľahol si na kožený, mäkký gauč, ktorý pred dvoma mesiacmi kúpil na internete za skvelú cenu a ktorý mal teraz pred telkou a zavrel oči. Počúval ju a potom pomaly cítil ako zaspával. Spánok ho predsa len pohltil a prišlo to zas.
Ten sen bol ako nikdy nekončiaci film. Ako nadčasový prírastok do kinematografie juhoeurópskeho štátu, ktorému majú problém porozumieť aj jeho obyvatelia, ale čim viac si ho púšťate, tým viac chápete podstatu. Akokoľvek vám je ale nepríjemné si ten film pustiť znova.
Sen si zachoval tú istú postupnosť. Autosadistický muž, dav ľudí, galéria zrkadiel, čiernota a smejúca sa žena.
Náhle otvoril oči. Sledoval svoj zrýchlený dych. Bol vystrašený. Veľmi sa bál a nevedel, čo má robiť. Za život sa mu snívalo už veľa zvláštnych vecí, ale keď sa stane niečo neobyčajné, niečo, čo bude väčšie, než sa na prvý pohľad zdá, spoznáte to.
,,James, naozaj ma to mrzí, ale prišiel si naozaj nevhod. O hodinu budem mať voľno. Príď potom,“ povedala Chloe, jeho staršia sestra, o niekoľko hodín neskôr.
,,Počkám na teba. Niekde si tu sadnem.“
,,Správaj sa slušne,“ pozrela na neho vážne a potom sa usmiala.
,,Posnažím sa,“ odpovedal a sadol si na drevenú čakárenskú stoličku pred dverami s nápisom Chloe Jackmanová Psychologička.
Chloe vošla dovnútra a zavrela za sebou hrubé drevené dvere.
Bola to lacná stolička, akú vídal dosť často vo všetkých štátnych zariadeniach. Jedna vec ale na nej bola úsmevná. Na podobnej stoličke kedysi dávno sedel jeden z jeho zákazníkov.
Portréty prestal robiť od chvíle, čo za ním prestali chodiť záujemci. Teraz to bol surový boj zarobiť aspoň minimum na jedlo. Keby nebolo jeho agenta, ktorý preňho pracoval za polovicu z polovice tretiny jeho zisku (zdarma), chrúmal by teraz niekde korienky.
Poobzeral sa okolo seba. Sedel v chodbe obloženej drevom, dlhej možno desať metrov. Vedľa neho stál stolík a na ňom asi za tucet časopisov. Bulvárne časopisy. Zobral si jeden do rúk a otvoril ho.
Takéto časopisy, podľa neho slúžili len na dve veci: zabíjanie komárov a podkurovanie za dlhých zimných večerov.
Na tejto chodbe by sa rozhodne zišlo podkúriť. To, že na nej bola zima, bolo nespochybniteľné.
Do kelu, ako tu môže byť taká zima, to im neprekáža?
James pozoroval muchu ako v polovici letu zamrzla a ako ju pomaly obalil ľad. A nielen ona. Červené, umelohmotné hodiny visiace na stene nad dverami pred ním sa zastavili a potiahla ich tenká vrstva ľadu. Prestali tikať. Aká bola šanca, že im došla baterka práve v tejto chvíli...?
Niečo sa dialo.
Chodba začala mrznúť. Z jej koncov sa k nemu začala blížiť námraza. Toto nie je možné... Triaslo ho od zimy. Ak k nemu ten ľad dôjde, je po ňom...
,,James, James,“ niekto volal jeho meno, niekto ním dokonca triasol, ,,James, preber sa, hergot!“ strhol sa. Nad ním stála Chloe.
Všetko bolo v najlepšom poriadku. Hodiny tikali, po ľade ani stopy. Príjemná izbová teplota. Len sa mu to zdalo.
,,Prepáč, schrupol som si,“ žmurkal a tváril sa ospalo
,,S otvorenými očami?“ spýtala sa podozrievavo.
,,To mi... poradil lekár,“ zaklamal.
,,Poď, skočíme sa niekde najesť,“ usmiala sa.
No EXIT bola reštaurácia, ktorá sa po dvadsiatej hodine menila na celkom rušný barový klub. V každom prípade, to bolo jediné miesto, kde platila poukážka CUT PRICE, ktorá zaručovala 15% zľavu na jedlo a nápoje. A cez soboty a nedele na denné menu až 25%! Možno to bolo aj tým, že ju vystavovalo práve No EXIT.
James tu sedával dosť často. Asi pred pol rokom tu horelo. Aj vtedy tu James bol. Nebol to nijak veľký požiar. Vznikol v kuchyni a ďalej sa nedostal. Aj tak ho v ten deň vyhodili von a on sa pobral domov. Nebol to pekný deň. Možno svietilo slnko a bolo príjemne, ale pár metrov pred bytom ho okradli...
Okolo obeda sa tu zhlukovalo dosť ľudí.
Vošli dovnútra. Tlmené svetlo, útulná atmosféra a umelecký nápis na stene (zákaz fajčiť do dvadsiatej hodiny), ktorý tu kedysi, keď ešte len začínal v tomto meste, nakreslil James. To bol No EXIT.
James tu niekedy býval častejšie než doma.
,,Tak teda, čo by si odo mňa potreboval?“ spýtala sa Chloe, po tom, ako objednala jedlo. James, dúfajúc, že bude platiť ona, si objednal tiež.
Zhlboka sa nadýchol a spustil: ,,Mám taký jeden menší problém. Sníval sa mi sen. Viem, že to možno bude divné, ale mal som po prebudení pocit, že som ho už videl. Možno sa mi sníval aj predtým. Neviem. Ale ešte čudnejšie je, že si všetko pamätám úplne jasne. Akoby to bol film. A potom, keď som vstal, šiel som sa najesť a keď som si znova ľahol, zas ten istý sen, ako keby ma prenasledoval a moc sa mi to nepáči.“
Chloe ho po celý čas zamyslene pozorovala. Vedel, že sa mu nebude smiať a robiť si z toho srandu. Preto išiel za ňou.
,,Uhm... zaujímavé. Čo presne je v tom sne?“ spýtala sa po chvíli.
,,Voloviny.“
,,Čo presne?“
,,Nejaký chlapík, čo si reže ruku, potom tam pobehujú nejakí horiaci ľudia, nejaká galéria ako v Lúvri, potom dlho tma a nejaká ženská, čo sa dosť nepríjemne smeje.“
,,Ak sa ti to bude snívať stále dokola, pravdepodobne prepadneš stresu, nebudeš sa vládať sústrediť, možno ti vynechá pamäť a možno prídu aj halucinácie. Insomnia možno, to je keď si hore a pritom snívaš,“ dodala pri pohľade na nechápavú Jamesovu tvár, ,,Neviem...,“ a potom už nepovedala nič.
,,To je všetko?“
,,James, ja neviem, prečo sa ti sníva len jeden sen. Je to nemožné, ale verím ti, že netrepeš...“
,,A čo mám robiť?“
Prišiel čašník a položil pred Jamesa misu šalátu. Paráda.
,,Aj účet,“ povedala Chloe.
,,Ďakujem, že to zaplatíš,“ poďakoval.
,,Máš teraz niečo? Nejaký kšeft?“ spýtala sa, vyťahujúc peňaženku.
,,Momentálne nič, ale budem mať výstavu, s trochou šťastia,“ odpovedal s plnými ústami.
Potom dlhšiu dobu nehovorili. James len dúfal, že Chloe niečo vymyslí. Halucinácie nechcel. Potom, čo zažil v čakárni, ich nechcel vôbec.
Keď dojedli, spýtal sa ešte raz: ,,Tak teda, čo mám robiť?“
,,Neviem, čo by si mal robiť. Mám pre teba len radu odo mňa. Nakresli si čo najviac z toho snu. Ľudí, miesta. A potom... hľadaj... čo iné zostáva.“
,,A čo psychologické finty? Vylieč ma predsa!“ prepadal panike. Hystéria sa prelínala v zúfalstvo a naopak.
,,Žiadne psychologické finty neexistujú. Môžu to byť poruchy hocičoho, ale pokojne to môže byť aj naviazanosť na nejaké miesto, či osobu. Podvedomie nedokáže prijať iný ucelený celok, než ten, čo vidíš.“
,,Čo mám robiť? Ako je možné, že snívam len jeden sen?“ spýtal sa pomaly s plačom, očakával viac. Na toto mohol prísť aj sám.
,,Hľadaj. Ako hovorím, nájdi miesta a ľudí zo sna.“
,,Seriem ti na celé hľadanie!“
,,Snažím sa ti pomôcť, tak so mnou takto nehovor!“
,,TVOJE RADY SÚ NAHOVNO!“ ani nevedel ako, ale kričal.
,,TAK NABUDÚCE ZA MNOU NELEZ!“ odpovedala mu krikom.
,,FAJN!“ zhučal a vyletel von. Prekvapené pohľady ostatných ľudí si nevšímal. Tresol dverami, až sa zatriasli protiľahlé budovy a pobral sa naprieč ulicami domov.
Nadychoval sa a vydychoval, pomaly spomalil tempo a potom ho pochytila ľútosť. Ľutoval, že sa rozkričal na Chloe. Predsa len, chcela mu pomôcť. Jasné, že očakával viac. Zázračnú pilulky na úpravu snov...
Keď prišiel domov a upokojil sa, pochopil, že nič iné, než nakresliť miesta a ľudí zo snu, tak ako mu poradila Chloe, mu nezostáva.
Vedel jedno. Ak bola bezmocná Chloe, budú bezmocné aj iné zdroje a nechať si od niekoho radiť, aby šiel do ústavu nemal za potreby. A preto musel hľadať odpoveď inde.
On, človek pevne nohami na zemi, sa dostal do situácie, kde je veda krátka.
Zatiahol závesy v obývačke, vyšiel na druhé poschodie a rýchlo sa osprchoval. Horúca sprcha preňho vždy symbolizovala spánok, a tak sa teraz musel silno premáhať, aby ho nechytila únava. Rýchlo sa osušil, vyšiel z kúpeľne a zabočil hneď do vedľajších dverí po pravici.
Otvoril šuplík a vybral skicár a ceruzku. Jedným ladným pohybom zhodil prebytočný odpad zo stolu, až sa ozvala rana a namiesto neho naň položil stojan na kreslenie. Položil naň skicár a začal kresliť
Pri prvom ťahu zatlačil moc silno a tak sa hrot ceruzky zlomil. Zanadával, postavil sa a ostrúhal ju.
Znova si sadol a stalo sa to isté.
,,Tak toto nie...“ zašomral si.
Prípustné to bolo aj tretíkrát, ale keď sa to stalo štvrtý, James zapochyboval. Zapochyboval o správnosti postupu a o normálnosti tejto situácie.
Keď piatykrát zatlačil len zľahka a hrot sa znova zlomil, hodil ju o zem. Prudko sa zodvihol a prešiel na druhú stranu izbu, kde otvoril kufor, z ktorého vybral štetec a tempery. Bude to trochu obtiažnejšie, ale nevadí.
Vytlačil čiernu farbu na kus tvrdého papiera a jemne do nej vsunul koniec štetca. Prešiel ním nad papier a priložil s myšlienkou, že nakreslí ženu zo sna.
Štetec sa zlomil.
,,Kurva!“ preniesol s istou hladinou hnevu.
Fajn, teraz aby som kupoval nový štetec o veľkosti štyri. Nakreslím niečo iné...
Ale nešlo to... vždy keď niečo priložil ku papieru, ešte pred prvou čiarou sa zlomil. Mohol spraviť sebeslabší pohyb, bolo to úplne jedno.
Normálne by sa James pri takejto situácii bál. Teraz bol naštvaný. Naštvaný, že ničomu nerozumie.
Takže zo sna si nenakreslí nič. Jediný plán, ktorý mal, ktorý mu mohol pomôcť, práve v tejto chvíli zlyhal. Podoprel si hlavu a zavrel oči. Pomedzi viečka mu vybehla slza zúfalstva, ktorá hlasno dopadla na stôl. Chcel otvoriť oči, ale nemohol.
Niečo mu ich držalo zlepené dokopy. A videl sen.
Cítil zatuchnutý vzduch svojej slabo vybavenej izby, cítil to, že sedí na stoličke a pritom sníval. V tej chvíli ho napadlo, že je to úžasné. Pomaly prestával cítiť kontrolu nad vlastným telom. Dokonale sa uvoľnil. Jeho vlastná podstata zostala len na okraji jeho mysle. Na okraji, kde ho nič netrápilo, akoby lietal a o všetko ostatné sa starala neviditeľná ruka pomocníka, ktorý mu chcel v tejto situácii pomôcť.
Po prvýkrát počul jasne aj zvuky zo sna.
Hustý dážď, nôž, ako sa prerezáva kožou, striekajúcu krv, tupé dopadnutie noža na zem, nesúvislé mrmlanie muža, horiacich ľudí kričiacich o pomoc, praskanie ohňa, a keď nastala tma... začul, že niekto nežne opakuje jeho meno. Ozval sa krik plný bolesti a smiech ženy.
James sa strhol a spadol zo stoličky.
Hlavou tvrdo narazil o dlážku. Svet sa zakrútil, do nosa mu vrazila známa nepríjemná bolesť a za ňou sa vyvalila krv. Potom všetko ustalo a pomaly, tak aby sa mu nezakrútila hlava, sa postavil. S úžasom sa zahľadel na stôl.
Ležalo na ňom päť dokonale detailných obrazov. Presne tak, ako ich videl v sne.
Utrel si nos od krvi, ale zistil, že má ruky od uhlíka, ktorým zjavne kreslil, celé čierne. Krv sa zmiešala s farbou a Jamesovi sa do nosa dostalo pár čiastočiek uhlíka. Kýchol a vyprskol niekoľko kvapiek krvi na svoj chrbát ruky.
Pobral sa na záchod a rýchlo si umyl ruky v umývadle. Natrhal niekoľko kúskov toaletného papieru a priložil si ich k nosu, potom sa rýchlo ponáhľal späť k stolu.
Bola to dokonalá práca. Obrazy boli skoro ako čierno-biele fotografie, takú skvelú prácu by on sám nedokázal.
Na každom jednom obraze bola vystihnutá podstata úseku zo sna. Zarazila ho detailnosť, keď niektorým horiacim ľudom dokázal rozpoznať črty tváre.
Teraz mal konečne niečo, s čím mohol začať pracovať a s trochou šťastia, vyriešiť všetky sračky v ktorých plával.
Hodil krvavý kus toaleťáku do koša a natrhal si ďalší.
Schmatol tašku a narval do nej skicár, zbehol dolu schodmi a vošiel do kuchyne. Z poličky vytiahol sklenený, trochu zašpinený pohár, a napustil ho plný vodou. Zo stola zobral mobil a vyťukal Chloeine číslo. Ešte predtým sa stihol pozrieť na hodinky. Bolo skoro päť. O takomto čase práve končila v práci, On o takomto čase začal piť v No EXITe.
,,Chloe, ahoj, prepáč mi... prepáč mi, že som na teba kričal, nechcel som, naozaj ma to mrzí,“ cítil sa hlúpo.
,,James, to si ty? Teraz akosi nemám čas, prasklo na chodbe vodné potrubie a máme tu menšie kúpalisko, takže sa každý snaží robiť čo sa dá, kým nepríde údržba alebo čo,“ trochu hlasnejšie kričala do telefónu.
,,Už sa na mňa nehneváš?“
,,Čože?“
,,Či sa na mňa teda už nehneváš,“ zakričal hlasnejšie, až mu skoro zabehlo.
,,James, ja som sa nehnevala vôbec, chápem, že ťa to serie. Budem musieť končiť a ísť vyliať ďalší naplnený kýbeľ s vodou.“
,,Počkaj ešte chvíľu.“
,,Ale rýchlo.“
,,Nakreslil som pár obrazov z toho sna,“ o tom, ako ich nakreslil, radšej pomlčal, ,,nechceš sa na ne pozrieť?“
,,O pätnásť minút v No EXIT?“
,, O pätnásť minút v No EXIT.“
,,Dobre, zatiaľ ahoj.“
,,Veľa šťastia, s tou... vodou.“
Ticho.
Cesta z jeho domu do No EXIT trvala približne pätnásť minút, ak by teda šiel priamou cestou, ale keďže vedel, že pätnásť minút je príliš málo na vyriešenie problému s vodou a rozhodne až príliš málo pre jeho sestru, rozhodol to obísť oblúkom. To bolo to úžasné, že každá cesta niekam, má aj svoj oblúk.
Stmievalo sa. Svetlá áut začali svietiť a odrážali sa od každého lesklého bodu, čím vytvárali ľahký pocit útulnosti tohto sveta.
Čierny chodník, postranné uličky, známe nápisy na stenách, nohy, udierajúce o nerovné cesty, chvíľu náhliace sa, neskôr len tak kráčajúce.
Prečo musel od niečoho utekať? A prečo musel utekať tak rýchlo, aby ho nechytila podstata tejto absurdnej veci?
Premýšľal o tom, ako mechanicky riešil túto situáciu. Akoby sa do nej sám nechcel preniesť celý, zatiahnuť do nej svoj život naplno a tým potvrdiť, že je reálna. Správal sa akoby to bol len rýchlo napraviteľný problém. Lenže ako sa začínalo zdať, nebol.
Pomaly, ako tak kráčal si začal niečo uvedomovať. Niečo, čo ho natoľko vystrašilo, až dostal brnenie do nôh.
Uvedomil si, že jeho život vyšiel zo stereotypu, čo by možno nebolo tak zlé, keby z neho vyšiel nejakým normálnym spôsobom. Lenže toto nebol normálny spôsobom. Toto bol sud ostro studenej vody, kde na jej dne bol ešte ľad, ktorý sa surovo zaryl do kože na tvári a na tele.
A potom ho napadla jedna myšlienka, ktorá tam bola od samotného začiatku, ktorá mu prebleskla hneď ako sa zobudil. Lenže vtedy ešte nebol natoľko zúfalí, aby sa dokázala pretlačiť do popredia. Teraz ju ale prijal. Možno aj z toho dôvodu , aby sa upokojil, niekto za tým stál.
Nie niekto ako neživá, nadľudská sila. To by James neprijal ani keby priletel Ježiš Kristus na obláčiku. Niekto ako niekto.
Nejaký srandista, človek, ktorý možno nemal čo robiť. Človek, ktorý sa s ním proste len hral. To, že by toto všetko obyčajný človek nedokázal a to, že to v prvotnosti nedávalo zmysel, James neriešil. Pretože ak by šiel až do hĺbky problému, spanikáril by. A to predsa nechcel. Na druhej strane však vedel, že ak sa chce zbaviť všetkého, čo ho trápilo, bude musieť na podstatu veci prísť. Lenže vtedy bude podaná hmatateľne, vtedy uvidí, čomu má čeliť.
Vstúpil na chodník poslednej ulice zdĺženej cesty do No EXIT, ktorá mu celá zabrala niečo vyše polhodinu a tým, že mu sestra ešte nevolala, usudzoval, že ešte stále nemešká.
Bolo zvláštne ako dokáže nejaké miesto prischnúť k telu. Vždy keď James vstúpil do No EXIT, zdalo sa mu, že všetkých ľudí, ktorí tam sedia, pozná. Akoby tam boli stále. Tí istí.
Sedeli na plastových bielych stoličkách, podopierali sa o stoly prikryté čiernym obrusom, jedli, smiali sa, žili. Servírky poznal všetky. Vedel, kedy tu ktorú nájde a nikdy sa to neučil naspamäť.
Za jedným z týchto stolov sedela aj jeho sestra. Chloe Jackmanová. Žena, ktorú poznal od svojho narodenia a ktorá mu pomáhala so všetkými ťažkosťami, ktoré kedy mal. Môžete sa obklopiť miliónmi známymi, ktorí vás budú mať radi, miliónmi priateľmi, ktorým na vás bude záležať, ale aj tak vždy nakoniec skončíte len u rodiny.
James vedel, že Chloe sa kvôli nemu dnes dostaví domov neskôr. Našťastie vedel aj to, že jej manžel, Sean, nepovie nič. Nebude klásť sprosté otázky a narážať na nevernosť. Tu išlo o úplnú dôveru.
Z diaľky sa na neho usmiala a zahľadela sa dolu. Bolo skvelé uvedomiť si, že je tu. Praktická, vyrovnaná Chloe. Opora v každej ruine.
,,Čakáš dlho?“ spýtal sa.
,,Niečo vyše pätnásť minút. Ale neboj, vedela som, že pätnásť minút je pre teba až príliš málo,“ dodala rýchlo, keď zbadala Jamesov výraz, ,,tak teda, sem s tými obrázkami.“
Zložil si tašku z ramenu a posadil sa. Vytiahol skicár a nechal ju skĺznuť na zem.
,,Presne tak, ako idú za sebou, ich vidím aj v sne“ podal jej ho.
Chloe sa na ne so záujmom pozrela. James čakal, že toto bude presne to, čo ho posunie vpred. Nečakal, ale až taký jasný posun vpred.
,,Tohto poznám,“ povedala po chvíli.
,,Prosím?“ James sa mierne nadvihol.
,,Poznám tohto muža. Myslím, že učí tu na univerzite. Keď som párkrát minulý rok prednášala, stretávala som ho na chodbe, jeho lícne kosti sú neprehliadnuteľné. Ostatné mi nič nehovorí. Prečo si celý jeden papier začiernil?“ zdvihla skicár a ukázala čiernu stranu.
,,Ja... nevšimol som si...,“ James si všimol, že na čiernom papieri sa jemne odráža biela plocha.
,,Nevšimol si si?“
,,Podaj mi to,“ načiahol ruku a schytil kus papieru.
Rukou prešiel po bielej ploche a nechápavo otvoril ústa. Nápis bol malý, ale prečítať sa dal. Stiahlo ho v žalúdku. Stálo tam jednoducho:
Milujem ťa.
,,Čo?“ dostal zo seba nasilu, len aby si vrátil slová do úst.
,,Čo, čo?“ nechápavo sa naňho pozrela.
,,Nič, nič,“ toto nepovie.
Vrava okolo nich začala hustnúť. James sa odobral myšlienkami niekam úplne inam. Predtým si ešte stihol objednať večeru. A tak, ticho jedli. Za oknom nastala tma.
Pred sebou mal možnosť vyriešiť toto všetko. Bolo to úžasné. Bolo to ako po dlhej dobe sa skutočne poriadne nadýchnuť. Bol zvedavý a cítil sa bezpečne. Ešte dnes pôjde za dotyčným profesorom a všetko sa vyrieši. Keď príde domov, pokojne zaspí. Všetko bude dobré.
Dojedol, napil sa.
,,Ako sa volá?“
,,Ten muž? Dylan. Viem len prvé meno.“
,,Zverejňuje tá univerzita domáce adresy profesorov?“
,,To nerobí nijaká univerzita, James.“
,,Do kelu.“
,,Zverejňuje ale telefónne čísla. Myslím, že sú osobné. Služobné mobily nerozdávajú.“
,,Máš internet v mobile?“
,,Moment, chceš ho otravovať ešte dnes?“
,,Chloe... nemôžem spať. Nechcem spať. Je len krátko po šiestej. Takže to nie je ani moc neslušné.“
Po dlhšej chvíli podala Jamesovi mobil.
Naťukal do vyhľadávača názov univerzity a za tým meno.
Asi tretí odkaz bol zoznam stálych profesorov, pri ktorých menách stáli emailové adresy a čísla.
Problém bol v tom, že Dylanovia tam boli dvaja. Pri takomto mene to bola len sprostá náhoda. Prepísal si obidve čísla na svoj mobil. Chloe vrátil ten jej.
,,Ďakujem za večeru,“ poďakoval sa, keď stáli vonku, pri Chloeinom aute.
,,V poriadku, tak zatiaľ teda ahoj. Potom sa mi ozvi, načo si prišiel.“
,,Chloe, prosím ťa, je mi to trochu hlúpe, ale nepožičala by si mi pár libier?“
,,Čo mám s tebou robiť,“ pozrela sa do peňaženky, ,,viac nemám. Štyridsaťosem libier ti snáď stačiť bude.“
,,Ďakujem, ďakujem ti... veľmi,“ pokúsil sa o úsmev, ale vzhľadom na to, že sa nič nestalo, prestal.
,,Ahoj,“ povedala rázne a zabuchla dvere.
Ustúpil a sledoval ako auto štartuje, následne sa rozbieha a mizne. James zostal náhle sám.
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
92.4 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 0 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 0.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
2.0 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 3 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 6 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
| Optimalizováno pro rozlišení 1024x768. Prohlžeče: IE 6.0, Opera, Firefox. |
|
| © 2005-2012 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
|
OprsklinaPlott
|
|
| (24.5.2012, 18:02) |
|
|
Jay
|
|
| (23.5.2012, 16:28) |
|
|
Kostka
|
|
| (22.5.2012, 19:55) |
|
|
mikhal
|
|
| (22.5.2012, 18:14) |
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
| Kde nejčastěji hledáte zatoulanou inspiraci? |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
