|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 29007 příspěvků, 4550 autorů a 303535 komentářů :: on-line: 1 ::
|
 |
|
:: No EXIT 2/2 ::
 Gideon |
publikováno: 09.10.2011, 18:10
|
|
| |
|
|
Vytiahol mobil a zavolal na prvé číslo.
Zvonilo to asi desať sekúnd.
,,Áno?“ zahrmel dakto z druhej strany.
,,Dobrý večer, ja by som sa prosím pekne chcel spýtať, či máte dve ruky,“ nič lepšie ho v tejto situácii nenapadlo.
,,Čo prosím?“
,,Či máte dve ruky.“
,,Kto volá?“
,,Len mi odpovedzte.“
,,Samozrejme, že mám dve ruky!“
,,Tak v tom prípade, dopočutia,“ zložil a mal jasno.
Vytočil druhé číslo a čakal. Potili sa mu ruky, a tak si musel mobil preložiť z jednej do druhej a tú otrieť o nohavice.
,,Prosím?“ ozval sa celkom svieži, mladý hlas.
,,Dobrý večer. Ja... vy ste Dylan?“
,,Áno, ja som Dylan Hooper, a vy ste?“
,,Ja som James Talbot. Aspoň teda to, čo sa z neho drží na nohách,“ poznamenal si viac menej pre seba.
,,A čo potrebujete?“
,,No, toto sa bude veľmi ťažko vysvetľovať. A neviem, ako vám to povedať do telefónu. Nechceli by ste sa stretnúť? Alebo by som ja prišiel ku vám?“
,,O čo sa jedná?“
,,Naozaj to nedokážem povedať takto.“
,,Aha... Je to naozaj až tak moc dôležité?“
,,Otázka života a spania. A toho, ako ste stratili ruku, s nožom v ruke, s pršiplášťom na sebe, pri padajúcom daždi.“
Nastalo ticho. Myslel si, že to Dylan zložil. Nechcel ale nič hovoriť a mobil stále odpočítaval trvanie hovoru. Po chvíli sa niekto zhlboka nadýchol. Bol to Dylan.
,,Dobre prídem, ale zoberiem si zo sebou nabitú zbraň. Pre istotu. Máte auto?“
,,Nie.“
,,Kde teraz ste?“
,,Poznáte No EXIT?“
,,Ten pajzel na Rose Street?“
Toto bral trochu osobne.
,,Áno ten... podnik.“
,,Čakajte tam, za chvíľu prídem. Ak je to nejaký vtip, mám zbraň, nezabúdajte. Žarty nemám v obľube.“
Ticho.
James si sadol na obrubník a čakal. Vysvetlenie príde za chvíľu. Na štyroch kolesách a bez ruky... moment. Bez ruky. Ako môže bezruký šoférovať auto? Možno to nebola najkorektnejšia otázka na premýšľanie, ale Jamesovi zabrala na dosť dlho. Dokonca na tak dlhú dobu, že za ňu stihol Dylan doraziť a zodpovedať ju.
Jednoduchou odpoveďou bola protéza a James sa tak trochu zatváril zahanbene.
,,Vy ste James?“ z okienka sa vyklonil dobre vyzerajúci štyridsiatnik v krátkom čiernom tričku a stredne dlhými vlasmi. Na prvý pohľad bolo jasné, že tento chlap bude chcieť mať všetko čo najrýchlejšie za sebou.
,,Áno, to som ja,“ mierne rozpažil ruky, ale rýchlo si to rozmyslel.
Dylan si ho premeral a potom asi usúdil, že od neho riziko nehrozí a povedal mu, aby nastúpil.
James sa nemotorne posadil do novšieho modelu Forda a zabuchol dvere.
,,Nechcel ste si ísť sadnúť dovnútra?“ spýtal sa James, ktorému nebolo moc príjemné sedieť v aute s podstate neznámym mužom, ktorý mal možno masochistické potreby.
,,Nie, tam nepôjdem. Čo chcete?“ prešiel rázne k veci.
,,Chcem vedieť, ako ste prišli o ruku. Vlastne nie... chcem vedieť prečo ste prišiel o ruku.“
,,Kto ste?“
,,Len chlapík, čo sa snaží zachrániť ako najlepšie vie. Pozriete sa na toto, chcem aby ste si ich pozreli a povedali mi, čo o nich viete, o všetkých. Prosím“ podal mu skicár.
Dylan ho otvoril a James spozoroval, že zostal na chvíľu zarazený. Bolo to len nepatrné mihnutie a bolo v ňom vidieť pravý záblesk strachu.
Pozrel si ich všetky, pri poslednej sa mu zbehli slzy v očiach a ešte niečo- hystéria.
,,Je mi ľúto,“ podal mi skicár späť.
,,Prosím, musíte mi pomôcť.“
,,Nie... je mi ľúto... vás,“ pozrel na Jamesa a potom pred seba.
,,Viete, čo sa so mnou deje?“ neuvedomil si naliehavosť vo svojom hlase.
Dylan zavrel oči. Oprel si pravú ruku o volant a podoprel si ňou hlavu.
,,Helena Eveganová... to je meno tej ženy na poslednom obrázku. Liečil som ju, asi dva roky. To na začiatku, to som bez pochyby ja. Mladší približne o jedenásť rokov. To ďalej je požiar, ktorý sa stal tesne pred mojím odchodom, ktorý ma nadobro presvedčil, aby som z tade odišiel. Zahynulo pri ňom asi dvadsať z vtedajších pacientov. Nikdy som to nemohol povedať nahlas, ale urobila to ona.“
,,Helena Eveganová?“ spýtal sa krotko.
,,Presne ona. Tak ako ma donútila odrezať si ruku a potom jej do očí šepkať, ako sa mi to páči. Ako ma to vzrušuje...“ odmlčal sa.
James netlačil, čakal. Nedokázal si predstaviť do akých hrôz sa Dylan dostal a ako sa premáha aby toto všetko dokázal povedať. Ako to vyťahuje z čierneho bahna svojich spomienok starých jedenásť rokov a hádže ich pomyselne znova na seba, len aby sa zdôveril človeku, ktorého pozná sotva dvadsať minút, ale ktorý sa dostal do podobných problémov ako on.
Nevedel, čo zažil a ani to vedieť nechcel, podrobnosti nie... pretože nejakým zvláštnym spôsobom tušil, že toto čaká aj jeho.
Nebol schopný myslieť na nič. Mal prázdnu myseľ a mierne ním triaslo, zatiaľ nepočul nič, čo by ho čo i len trochu povzbudilo.
,,Ten obrázok potom, to je chodba z ústavu. Nechápem tým obrazom na okolo, ale z prvého obrázku usudzujem, že tak vidí ona. Tento je tiež pohľad z jej očí. Ten čierny obraz z odkazom pre vás... to je dobrá správa. Aspoň pre mňa. Konečne viem, že ma už nechá na pokoji, zostarol som, mňa už nechce. A to potom... to je ona. Viac povedať neviem... Teraz choďte a... zabite sa.“
James sa totálne rozklepal. Plánoval sa spýtať otázku, či to myslí vážne a vrazil by do nej nepatrnú stopu pohŕdania, ale pri Dylanovom rozprávaní sa to nedalo. Bola by to urážka. Urážka pravdy, jednej z mála objektívnych právd mimo nás.
,,Nechcem sa zabiť,“ povedal po chvíli odhodlane James, ,,aspoň teraz nie. Kde je ten ústav?“
,,Preboha nie... nechoďte tam,“ prudko sa otočil a vyľakane sa naňho zahľadel, ,, potom budete pri nej. Ona vás bude chcieť mať len pre seba, a bude chcieť, aby ste jej svoje city opätoval a ukázal jej ich,“ pri posledných slovách mu skĺzol pohľad na protézu, ,, ona cez vás nakreslila tie obrazy, len aby ste ju našli a išli za ňou!“
,,Vy to nechápete... ak zaspím, objaví sa mi len jeden jediný sen. Lenže ja nespím a nesnívam. Ja len proste vidím tento pseudosen a viete čo to znamená? Insomnia... halucinácie, depresie. A verte mi, že už to prišlo.“
Niektoré tichá sa vyznačujú tou zvláštnosťou, že všetky prítomné strany ich v tú chvíľu chcú pretnúť. Vtedy nastáva vo vzduchu jedna z najzvláštnejších atmosfér ľudského myslenia, naplnená pátosom.
James bol presvedčený, že neodíde, pokiaľ nebude vedieť, kde ten ústav je. Bolo mu jedno, čo sa bude diať, ale bez pokusu sa nevzdá. Nie teraz, keď sa dostal k podstate veci, ktorá ho dostala a teraz sa konečne začalo prejavovať to, čo v ňom bolo.
Nikdy to nezistíte, pokiaľ sa nedostanete do situácie podobnej tejto. Situácie, kedy vám na život bude siahať retardovaná bosorka.
Vtedy zabudnete na svoj charakter. Vtedy zabudnete na všetko, čo ste doteraz prežili a popriete všetko, čo ste prežiť mali. A žiadne sračky okolo nebudú podstatné, aj keď si to možno niektorí príliš prechytračení ľudia myslieť nebudú.
,,Crusted Island. Ide tam autobus aj od tadeto, keďže... nemáte auto. A teraz vypadnite. Vyserte sa z tohto auta, hneď,“ predniesol chladno a pokojne.
,,Ďakujem,“ šepol James razantne s pevným odhodlaním v sebe. Prudko otvoril dvere a vydal sa na autobusovú stanicu.
Neprešiel sotva pár krokov a začul svoje meno. Obzrel sa.
,,Hej James,“ zakričal za ním Dylan, ,,pokúste sa zabiť tu kurvu.“
James sa usmial.
,,Pokúsim,“ a potom sa oprel do svojho kroku snáď ako nikdy predtým. Všetko už bolo tmavé a prechod malými uličkami vzbudzoval menšie napätie.
James sa ale po prvýkrát v živote nestrhol pri buchnutí, ktoré spôsobila mačka. Ani pri silnejšom zafúkaní vetra. To by ich musel najprv vnímať.
Ale on rozmýšľal nad niečím úplne iným.
Premýšľal nad snami, nad tým, z kade sa berú a ako ľahko sa dajú pokriviť. Premýšľal aj o tom, čo urobí, keď príde na Crusted Island.
Prvotný plán bol zohnať si zbraň, vkradnúť sa tam a zabiť ju, ale keď sa zamyslel nad postupom, musel to pozmeniť.
Vyžiada si návštevu a potom ju uškrtí. Ak bude medzi nimi sklo, rozbije ho a veľkú črepinu jej zaryje pomaly do hrdla a potom sa jej spýta, či ju to vzrušuje.
Pretože vedel, že pištoľ nezoženie.
Pretože vedel, že celý Dylanov hnev a túžba po pomste prešla doňho a bola znásobená tou jeho...
Autobusová stanica bola jedna z tých prvých vecí, čo postavili v tomto meste. Všetko požierala hrdza. Hrdzavé lavičky, hrdzavé prístrešky, hrdzavé zábradlia. Dokonca aj odchody autobusov boli hrdzavé.
Okolo siedmej hodiny bola plná ľudí, ktorý sa náhlili domov po práci. James, akokoľvek sa o tom snažil, s davom nesplynul.
Podišiel bližšie ku jednej stene prístrešku a vytiahol mobil, ktorým zasvietil na odchody autobusov. O sekundu na to ho pochytil strach a úzkosť. Crusted Island je ostrov, takže naňho nijaký autobus nedôjde úplne a bude musieť pokračovať trajektom, čo by bolo úplne v poriadku, keby vedel, z ktorého mesta trajekt vypláva.
Pár dialógov s náhodnými čakajúcimi mu priniesli odpoveď na otázku a taktiež udali približný čas desať minút, kým príde autobus.
Vylovil z tašky peňaženku a pobral sa k automatu na kávu. Prezeral možnosti od vrchu po spod až sa nakoniec rozhodol pre dva plastové poháre čiernej. Vhodil dnu drobné a nechal si naliať prvý, ktorý si položil na vrch automatu, potom vhodil drobné zas a počkal, kým mu pripláva aj druhý pohár. Oba si ich zobral a sadol na posledné voľné miesto a začal pomaly sŕkať prvý z nich.
Cez hrdlo a pažerák sa mu do žalúdku vlievala horúca čierna tekutina a zo všetkých síl sa snažila, aby jej konzument nezaspal. Aby ho prebrala k životu.
James to možno nevedel, ale bol nakazený. Niečo z Heleny Eveganovej plávalo v jeho krvi, dotýkalo sa stien jeho žíl a nežne, ale vražedne, tie steny hladkalo. Nemohol tomu vzdorovať plastovým pohárom kávy. Dokonca ani dvomi.
Schladilo sa. James si neuvedomil, že najlepšou alternatívou by bolo najprv ísť domov a zobrať si sveter alebo bundu.
Ak by ho to aj v tej chvíli napadlo, bolo by to úplne jedno, pretože práve prišiel autobus a ďalší by štartoval svoje motory až o päť hodín, čo by tiež nemusel byť zlý nápad, vzhľadom na ranný odchod trajektu.
Počkal kým sa všetci náhliaci ľudia dostanú dovnútra, potom na ex dopil zvyšok kávy a hodil obidva poháre do koša a nastúpil.
,,Na konečnú,“ zasalutoval namiesto pozdravu.
,,Jedenásť libier,“ chlapík si niečo naťukal do kalkulačky.
,,Koľko hodín trvá cesta?“ spýtal sa pri podávaní peňazí.
,,Šesť hodín,“ odpovedal pri prevzatí peňazí.
,,Dokelu, toľko?“ spýtal sa pri prevzatí lístku.
,,Bohužiaľ,“ odpovedal pri predávaní lístku.
James sa pobral hľadať voľné miesto. Postupoval pomalým tempom a obhliadal sa doprava a doľava. Chcel sedieť sám.
Mal šťastie, že v autobuse nebolo veľa ľudí a voľné miesto našiel za polovicou autobusu na opačnej strane od vodiča. Hodil sa na mäkko vyzerajúce sedadlo, zhlboka sa nadýchol a zahľadel sa von oknom. Nesmie zaspať, to bola úloha číslo jeden, jediné, čo mohol, bolo bezvládne hľadieť von oknom.
Po dvoch hodinách cesty sa autobus pomaly naplnil. James bol medzitým dvakrát na záchode. Ľutoval, že si nič nezobral, nič čo by mohlo zabaviť jeho pozornosť a odpútať ho od pocitu únavy.
Nemohol vzdorovať.
Chcel, no nešlo to.
A keď to prišlo, nedokázal sa ani pohnúť...
Bola tam. V temnej, krvou a ťažkým kovom nasiaknutej miestnosti, stála tam Helena.
Pozerala naňho, bol neschopný pohybu, hlásky, dokonca aj nádychu.
,,Oh, James, pozri sa ako vyzeráš,“ prehovorila s odporným hlasom. Vlastne nie... ten hlas bol krásny.
On stál v rohu miestnosti a ona sa k nemu pomaly približovala. Jej prítomnosť sa dala opísať slovom ťažká. S každým jej krokom, ktorým krátila vzdialenosť medzi ním sa mu strácal dych a zatemňovala myseľ. Potom sa ovracal. Tekutina mu stekala po tvári.
To už bola pri ňom a jazykom mu prešla po brade, strčila si prst do krku a začala dáviť.
,,James, myslíš si, aký si ušľachtilý, že ideš za mnou? Vieš ty vôbec o tom, že ty sem ideš len preto, že to chcem ja? Potom nám už nikto nič neurobí a budeme spolu, tak blízko, ako to len bude možné. Preskúmam ťa z vnútra a ty zas mňa. Previnieme naše tekutiny v jedno. Krv, spermu, sekrét. Oh, James,“ plakal a dusil sa, napínalo ho a tiekla mu krv z ucha. Ten nádherný hlas ho miloval, ale on si to nezaslúžil.
Krásny sen sa rozplynul a zostal len hnusný pocit, pocítil normálny vzduch, začul hluk motoru a niekoho krik. Rýchlo sa postavil, že trpiacemu človeku pomôže, ale vtedy si uvedomil, že s ústami dokorán kričí on a všetky pohľady sa upierajú naňho. Autobus zastal.
Rýchlo prestal kričať, a posadil sa na miesto. Zachytil ešte nechápavé pokrútenie hlavou vodiča a potom sa celý rozklepaný schúlil do rohu.
Motor znova nabehol.
Po hodnej chvíli z Jamesa opadla triaška a jeho srdce sa vrátilo do normálu. Po tvári mu stekal pot a na brade cítil nepríjemný pocit skutočnosti.
S otvorenými ústami a neutíchajúcim pocitom strachu sa pohyboval na svojej ceste dopredu. Autobus ho ťahal spolu so sebou.
Bolo to neuveriteľné, ako ho čiasi cudzia sila ťahala dopredu a jeho vlastné presvedčenie a prirodzený strach, ktorý ho chránil pred nebezpečenstvom, snažil odtrhnúť z tohto prúdu.
Ale toto bola vojna, kde sa počíta s jedným víťazom. On to zjavne nebol.
Cesta postupovala dopredu a plány na útek boli zažehnané pocitom splniť povinnosti a záväzky, ktoré sa od neho očakávali.
A zrazu pre neho motory zastali natrvalo. Vytrmácal sa celý pokrčený z autobusu, ešte predtým sa rýchlo spýtal na cestu ku trajektu. Možno to bola len slepá túžba hľadať niečo čudné v niečom, v čom to nie je, ale trajekt mal odchod z pobrežia, ktoré bolo od nástupišťa vzdialené len pár metrov. Prvý odchod mal samozrejme až ráno a tak mal James vyše päť hodín čas a keďže sa nechcel stratiť v cudzom meste, radšej sa pobral cestou k pobrežiu.
Nie každý dokáže oceniť krásu fúkajúceho vetra s prímesou slanej vody za príjemne studenej noci, James si to labužnícky vychutnával, pretože sa mu nenaskytovalo veľa možností chodiť k moru alebo vôbec do iných miest. Nie odvtedy, čo sa presťahoval z Londýna, len aby mohol bývať so svojou sestrou v jednom meste a ešte aj vtedy mu musela zaplatiť polovicu na jeho malý domček. Vtedy ešte kreslil, vtedy bolo čo. Vtedy...
Prístavov sa James bál. Vzbudzovali v ňom rešpekt a obligátnosť lodí ho doslova desila. Tento sa nelíšil od ostatných, ktoré James väčšinou videl na obrázkoch.
Prechádzal okolo motorových lodí a člnov až došiel k pokladni na trajekt. Premeral si cenu, aby sa presvedčil, či sa tam vôbec dostane a potom vliezol do jedného z člnov, zobral prikrývku, ktorou boli chránené náradia proti dažďu a začal čakať a čas začal plynúť.
James svojou povahou nedokázal popierať umelca. Dokázal sa tam vystrieť, ľahnúť a začať čakať aj s vedomým, že tam bude len tak ležať vyše päť hodín. Dokázal pritom vnímať veľa vecí naraz a ak by sa na ne niekto neskoršie spýtal, dokázal by povedať aj témy rozhovoru, ktorý začul asi o tretej ráno.
Oči mal nasilu otvorené, už nedovolí, aby zaspal.
Krátko po piatej začalo svitať a James sa zdvihol z vlhkej prikrývky, ktorú prehodil naspäť na miesto. Potom sa pomocou triku s kľúčmi, ktoré vypadli potom ako zatriasol s prikrývkou dostal do kajuty, kde skočil na záchod a trochu sa zahrial. Pred šiestou z tade vyšiel a zamkol. Prišiel trajekt a s ním aj autá a pár ľudí.
Nakoniec teda Jamesovi zostalo len na cestu naspäť a možno jedna minca na vyše, keď sa nebude vedieť rozhodnúť, či má odísť.
Trajekt to bol veľký, s jednou malou reštauráciou pri parkovisku, keďže cesta trvala len dve hodiny. Pretlačil sa pomedzi zaparkované autá a vstúpil do nej
Bolo v nej v porovnaní s vonkajškom celkom teplo. Svietilo tam silné svetlo a vo vzduchu boli cítiť cigarety.
Svižným a ráznym krokom prešiel k pultu, kde stálo mladé rozospaté dievča, s karpinami v očiach.
,,Prosíte si?“ zachrčalo neprirodzene hlbokým hlasom.
,,Káva a cigarety,“ odmlčal sa, nech majú tieto dve slová väčšiu váhu, ,,a toast.“
,,Akú, aké?“
,,Čiernu, Paramountky.“
Naliala mu do šálky kávu a podala cigarety. Naťukala doterajšiu cenu, potom rýchlo zapla toastovač a ani nie za desať minút dopísala horibilnú cenu za toast. Naspäť to pravdepodobne bude musieť preplávať.
,,Ďakujem, môže sa tu fajčiť?“
,,Hej,“ posadila sa na stoličku a oprela si hlavu o stenu.
James prešiel k voľnému stolíku a ani nie na šesť hryzov toast, bez zbytočného žuvania, zjedol. Odsunul tanier a pritiahol si bližšie k sebe kávu.
Otvoril krabičku cigariet, z ktorej sa vyvalila sladkastá vôňa a jednu vytiahol. Na konci každej cesty sa niečoho vzdáme. On sa vzdal svojho záväzku, že už nikdy do rúk nechytí nič, čo obsahuje nikotín.
Vyklepal z nej tabak a nasypal si ho do úst. Nebolo to presne ono, ale pripomínalo mu to staré časy, kedy sedával na schodoch, ktoré viedli do jeho domu spolu s kvalitným žuvacím tabakom, nápadmi na obrazy a poriadnym kýbľom kávy.
Keď vyprázdnil prvú, vypýtal si od muža, ktorý sedel vedľa, oheň a ďalšiu si už zapálil. Usrkol z kávy.
Káva a cigarety.
A čerstvý morský vzduch z rána.
Akosi sa mu vynorila myšlienka, že toto je jedna z najkrajších chvíľ akú kedy zažil. Na mori, sám.
Želal si, aby tu s ním bola jeho žena. Rachel zomrela pred rokom. Na rakovinu pľúc. Aj to mohol byť jeden z dôvodov, prečo odišiel z Londýna. Akoto už tak býva, utekal. Možno naozaj nebol až tak závislí na svojej sestre. Možno bol dospelejší, než si chcel priznať. Možno zvládal všetko, čo sa mu dialo, s neuveriteľnou pevnosťou. A možno ani nie...
Vyklonil sa cez okraj trajektu a nechal do mora spadnúť slzu, potom dlho potiahol z tretej cigarety. Mračil sa a bol hlboko zamyslený. Je dobrý človek? Nemal by teraz plakať za svojou ženou a nie tváriť sa ako najväčší drsňák z Mokrej štvrti?
A on sám stál vo svojich predstavách na ostrove, hľadel do diaľky a videl tak krásne veci. Videl tam budúcnosť, akú si želal a bolo mu krásne, pretože akokoľvek to bolo nereálne, jeho realitu nikto, nikdy nepodlomí.
Trajekt s buchotom narazil o kovové mólo a Jamesovi vypadol z ruky do mora špak. Prerušil silný tok myšlienok a otočil sa. Cesta to bola naozaj rýchla.
S mužom od ktorého si požičal zapaľovač sa dohol, že ho odvezie až k ústavu, keďže to mal po ceste.
Nasadol do veľkej dodávky a zabuchol za sebou dvere. Muž naštartoval a pomaly vyšiel z trajektu, potom nabral rýchlosť a pravdepodobne vošli na niečo ako hlavnú cestu, ktorá ale aj tak zarastala trávou.
Za tú krátku cestu k ústavu sa dozvedel veľa o ostrove. O tom, že počet obyvateľov je tu skoro tri tisíc, že už dlho sa chcú stať samostatným štátom a podobne. Keď došli pred ústav, James s radosťou vystúpil, pretože napätie, ktoré v ňom bolo sa pýtalo po samote. Poďakoval a pozdravil sa.
Počkal, kým auto zájde za zatáčku a pristúpil k bráne z vypáleného kovu a mierne do nej zatlačil. Samozrejme, bola zamknutá.
Zazvonil na elektronický zvonček na stĺpiku.
,,Áno?“
,,Ehm, som... návšteva,“ povedal jednochu a dvere začali bzučať, otvoril ich.
,,Ďakujem,“ zakričal, aby dal signál, že môžu prestať bzučať.
Prechádzal po pekne pokosenom trávniku až k vstupným dverám. Keď ich otvoril, do nosa mu vnikla známa nemocničná vôňa a akoby vstúpil do iného sveta.
Len v tejto malej miestnosti bolo asi desať ľudí, niektorý sedeli na stoličkách, iní pobehovali okolo a pritom to zvonku vyzeralo na skoro prázdny objekt. Nepatrne mu odľahlo.
Pristúpil k nízkej tučnej paní, čo stála pred veľkým plagátom s písmenom I, čo si preložil ako informácie.
,,Dobrý,“ pozdravil sa.
,,Dobré,“ odzdravila nevrlo, ,,pomôžem?“
,,Prišiel som na návštevu.“
,,Koho?“ presunula svoje tučné ruky ku klávesnici.
,,Helena Eveganová.“
Chvíľu čakal, kým vyťuká všetko potrebné do stroja.
,,Vy ste otec?“
,,Hm, áno, ja som otec.“
,,Vyzeráte mlado,“ poznamenala uznanlivo, ,,môžete sa preukázať.“
Jamesa mierne zamrazilo a vytiahol peňaženku, rýchlo ju otvoril v mieste kde mal doklady a len tak ledabolo tú časť predstrčil.
,,V poriadku,“ povedala po chvíli písania do počítača, kedy ani jediným okom nepozrela na preukaz totožnosti.
,,Za chvíľu sem príde dozorca, pôjdete s ním, toto je vaše číslo, zatiaľ sa posaďte.“
A tak sa posadil.
A keď sa posadil, začalo ním pulzovať desiatky pocitov, medzi ktorými nepatrne vypozoroval aj šťastie. A potom, ako inak, strach.
Začal zhlboka dýchať, ukľudňovať sa a nenápadne pevnejšie nahmatal nôž, ktorý mal vo vrecku.
Ešte predtým, než nastúpil na trajekt a vyšiel z člnu, v ktorom preležal skoro päť hodín, našiel v ňom nôž. Na výmenu tam nechal päť libier.
,,Dvestošestnásť, číslo dvestošestnásť, je tu také?“ začal hulákať malý chlapík, ktorý mal na sebe čiernu uniformu.
James sa energeticky postavil: ,,To som ja!“
,,Poďte za mnou,“ zavelil a James ho nasledoval.
A ono to prišlo.
Koniec.
Uvedomelosť a úplný útlm.
Triasol sa. Bol horko vzdušný balón plný emócii.
Hľadel na zem a nasledoval len nohy dozorcu. Vnímal každý jeden svoj nádych a okrem neho nič.
Už viac nič.
Schody, výťah, schody, chodby, dvere. Veľa dverí. Ľudia. Veľa ľudí. Pach. Len jeden, všade.
Občas zavrel oči, keď vedel, že teraz pôjde cesta len dopredu. Potom ich otvoril, aby sa ubezpečil, že realita je stále pevná.
A v závere sa to stalo.
Prišli ku dverám, ktoré boli od druhých vzdialené asi pol metra, a dozorca ich otvoril. Striaslo ho. Zase. Zaťal zuby a vstúpil do úplnej tmy, ktorá s jeho prvým krokom dovnútra stmavla ešte viac. A dvere sa zavreli.
Proti vlastnej vôli nahmatal vo vrecku nôž.
A on tam bol. A bola tam aj ona. Dvaja milenci.
Svet sa pre Jamesa celý zatočil. Zatvoril oči a nechcel ich otvoriť. Pomedzi ne sa mu tlačili slzy, stekajúc do úst otvorených v kŕči výkriku.
Možno to zažil už predtým, keď bol veľmi malý, pretože nepatrne spoznal tento pocit. Pocit, keď sa spojí sen s realitou.
Trasúcou rukou pred sebou vystrel nôž, ale viac už nič.
,,James,“ prehovorila hlasom plného nehy, tak prenikavo vražednej až James zavzdychal.
Kráčala k nemu. V hlave mu hučalo a prestával cítiť svoje telo, akoby sa pomaly začal vznášať a ustupovať dozadu.
Presne stredom jazyka prešla po čepeli noža. Začala jej z neho tiecť krv, usmiala sa, zuby a ďasná mala od krvi.
,,A teraz ty,“ pošepkala mu do ucha.
Z celej sily si zarazil nôž do ľavého ramena.
,,Je to krásne, však?“ lahodne šepkala.
Strácal sa. Nedokázal vnímať svoje telo, nedokázal vnímať tú zdravú časť, kde necítil bolesť. Zostalo mu len malé miesto v jeho mysli, niekde na okraji, niekde úplne vzadu, v ktorom dokázal rozoznať svoju vlastnú podstatu.
Nič nebolo stratené. Dnešného rána zachránil veľa ľudí.
Vedel, že už sa navždy odvrátila od Dylana, ktorý odteraz, potom všetkom čo si vytrpel, mohol chodiť s pokojom spávať.
Ochránil svoju sestru, jej manžela a možno aj jej budúce deti, lebo pomsta z neopätovanej lásky má veľa podôb.
A zachránil aj Helenu Eveganovú.
A stal sa hrdinom a bol milovaný, pretože láska je tak krásna vec v hocijakej forme.
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
92.4 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 0 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 0.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
1.5 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 5 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 9 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
| Optimalizováno pro rozlišení 1024x768. Prohlžeče: IE 6.0, Opera, Firefox. |
|
| © 2005-2012 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
|
OprsklinaPlott
|
|
| (24.5.2012, 18:02) |
|
|
Jay
|
|
| (23.5.2012, 16:28) |
|
|
Kostka
|
|
| (22.5.2012, 19:55) |
|
|
mikhal
|
|
| (22.5.2012, 18:14) |
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
| Kde nejčastěji hledáte zatoulanou inspiraci? |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
