obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Člověk umírá tolikrát, kolikrát ztratí přítele."
Francis Bacon
obr
obr počet přístupů: 2915228 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39280 příspěvků, 5723 autorů a 389252 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Na ceste za snom, VIII. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
 autor Mon publikováno: 19.12.2011, 12:43  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

Cítili ste sa niekedy úplne bezmocne? Chceli ste nájsť tie správne slová, ale práve v tej chvíli, akoby sa tie slová ukryli niekde na dne jazera bezmocnosti? Chceli ste niečo spraviť, utešiť niekoho, ale akoby zmizol celý svet a vy ste tam len tak stáli a nevedeli, čo ďalej? A aj keby ste v tej chvíli chceli spraviť hocičo, vedeli by ste, že už sa tým nič nezmení, lebo čo sa stalo, už sa neodstane, lebo čas sa nedá vrátiť mávnutím ruky.
Sedela som na posteli vo svojej izbe. Lane na nej ležala schulená do klbka s hlavou na mojich kolenách. Slzy jej stekali po tvári a vpýjali sa do mojich nohavíc. Jednou rukou zvierala moje tričko, ako keď sa topiaci chytá záchranného kolesa.
Bezmocne som tam sedela a jediné, čo som mohla robiť, bolo hľadiť ju po chrbte a čakať, kedy sa sama upokojí. Ja sama som sa celá triasla a hrýzla som si spodnú peru, aby som sa nerozplakala, lebo z tej bezmocnosti mi bolo do plaču.
Chcela som jej niečo povedať. Nevedela som však čo. Všetky tie slová, ktoré sa objavili v mojej mysli, sa zdali len ako otrepané frázy. Túžila som ju utešiť, že všetko bude zase dobré, že nič ešte nie je isté.
„Honey, come on, don’t cry,” šepla som do ticha, ktoré náhle v izbe nastalo, keď sa Lane na chvíľočku upokojila, ale odpoveďou mi bol len opäť ďalší nával vzlykov. A tak som ju stisla pevnejšie a pobozkala ju do vlasov.
„Prečo on? Prečo nie niekto iný? Veď nikomu nič zlé neurobil, tak prečo sa zlé veci stávajú vždy ľuďom, ktorí si to nezaslúžia?” vzlykala Lane a jej slová ako ľadová ruka stisli moje srdce. Nepoznala som odpoveď na jej otázku a pochybujem, že niekto iný by jej vedel odpovedať.
Ako som tam sedela, objímala zlomenú Lane, v kútiku duše sa ozval môj egoistický hlások, ktorý mi šepkal, že je rád, že sa niečo také nestalo mne. Ľudia nie sú schopní čeliť bolesti. Vždy nás zlomí, položí na kolená a nám trvá nejaký čas, kým sa vyštveráme späť na rovné nohy. Vyhýbame sa bolesti míľovými krokmi a dúfame, že nás nikdy nechytí do svojej krutej náruče. Nehovorím o fyzickej bolesti, tú mnohí z nás dokážu vydržať s kamennou tvárou, bolesť, o ktorej hovorím, je tá, ktorá vychádza z duše, z nášho srdca a trhá nás na kúsky. Psychická. Tá najhoršia bolesť, lebo na ňu neexistuje tabletka, ktorá by ju stlmila.
Lane sa utíšila, jej dych sa spomalil a ja som spoznala, že zaspala. Plač jej telo úplne vyšťavil. Opatrne som ju uložila na posteľ, prikryla a ostala som sedieť na kraji posteli, keby sa náhodou zobudila. Tušila som, že by nechcela byť sama. Nie teraz.
Ticho sa rozhostilo okolo mňa. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Moje srdce ešte stale bilo rýchlejšie než to bolo normálne. A do toho upokojúceho ticha sa otval môj mobil.
Schmatla som ho rýchlosťou blesku a venovala Lane rýchly pohľad, či ju to neprebudilo, ale ona spala pokojne ďalej. Znovu som pozrela na mobil a otvorila som správu od Jina.
Ciao! Party. Tonight. Same place. Same time. Take Lane with u. Love u. J

Keď som v tú noc vošla v dobrej nálade do nášho obľúbeného podniku a pohupujúc sa v rytme hudby som zamierila k nášmu obvyklému stolu, kde sedeli moji priatelia, nemala som ani len tušenie, čo všetko ma čaká a neminie. V tej chvíli som pohľadom neskenovala ľudí na parkete, lebo som nevedela, že niekde v tej mase tancujúcich tiel je človek, ktorý ma dnes zraní.
A tak som s úsmevom na tvári prišla k nášmu stolu a zvalila sa vedľa Lizzie, ktorá ma natešene stisla a vtisla mi bozk na lice. Mala som podozrenie, že v tom mal prsty alkohol, ktorý tesne predtým vypila.
Jemne som sa od nej odtiahla a schmatla nápojový lístok. „Dnes mám chuť na niečo výnimočné.”
„Babe.” Z druhej strany stola sa ku mne naklonil Dominic. Pozrela som na neho ponad nápojový lístok a keď som v jeho očiach zbadala odtieň starotí, odložila som lístok a mierne nadvihla obočie na znak toho, že ho počúvam. „Videla si… Ehm… Jina?”
Pocítila som, ako sa náhle atmosféra pri stole zmenila. Zrazu všetci stíchli a predstierali, že steny a podlaha baru sú oveľa zaujímavejšie než hocičo iné.
V mojej hlave sa rozsvietila červená kontrolka. Vedia niečo, čo ja nie! – kričal môj mozog a hneď si začal vytvárať všemožné scenáre, väčšinou však katastrofické. Stalo sa niečo Jinovi? Je chorý a slabý a teraz leží v posteli neschopný sa čo i len pohnúť? Dostal sa do nejakých problémov? Stala sa mu nejaká nehoda a teraz leží v kóme v nemocnici?
Keď ani po niekoľkých minútach trápneho ticha nikto neprehovoril, pozrela som na Dominica. „Dom?”
„Ja… Ja…Vieš, on…”
„Dom!” skočila mu do reči Lizzy a s významným pohľadom pokrútila hlavou.
V tej chvíli pretiekol pohár mojej trpezlivosti a nahnevane som tresla dlaňou po stole.
„Tak dosť! Čo sa to tu deje? Kde, do pekla, je Jin?” skríkla som na nich. Môj výbuch mal jediný efekt. Všetci na mňa vystrašene hľadeli a mlčali. Zničene som vzdychla, zvesila plecia a zosunula sa hlbšie do sedačky, zmierená s tým, že sa zrejme nikdy v živote nedozviem, čo sa deje.
Nakoniec sa ale nado mnou zľutoval Eric. Bez jediného slova zvihol ruku a ukázal smerom k parketu. Stočila som pohľad tým smerom a keď som konečne našla Jina, mala som chuť vynadať si a vrátiť späť tú sladkú nevedomosť.
Moje katastrofické scenáre nerátali s jednou jedinou vecou. A to tou, že Jin bol jednoducho typický chlap. Neležal v kóme, práve naopak vyzeral až príliš živo, keď sa na parkete vlnil v rytme hudby a okolo neho sa točili dve mladé slečny – blondína a červenovláska. Jedna nalepená na jeho hrudi s rukami zaborenými do jeho vlasov ako sa jej pery dotýkali tých jeho vo vášnivom bozku. Druhá mu zase takmer vyliezla na chrbát s rukami niekde pod jeho tričkom.
V prvej chvíli mi to celé nedoplo. Bolo to, akoby všetky moje zmysly prestali pracovať. Nepočula som, necítila som… Len som tam bezmocne sedela a sledovala tú bolestivú scénu. Ale potom šok pominul a ostala len bolesť a hnev.
Schytila som prvý pohár, ktorý mi prišiel pod ruku a ráznymi krokmi som zamierila k trojici na parkete. Nepočula som, ako za mnou Lizzy vykríkla. Nevidela som iných ľudí, popri ktorých som prešla. V mojom svete existovali len Jin a jeho dve fanynky.
“Nat!” vytrhol sa Jin zo zovretia blondíny a červenovlásky, keď si ma konečne všimol. Videla som na jeho tvári zmes šoku, zdesenia, viny a niečoho, čo mi našepkávalo, že sa snaží vymyslieť nejakú výhovorku, o ktorú som ani zďaleka nestála.
Naše pohľady sa stretli. Jeho vydesený, môj chladný. Bez slova som na neho vyliala obsah pohára, hodila ho po ňom a hneď na to sa otočila na pätách a vybehla z baru.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 4 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 13 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Zacharias 28.12.2011, 0:58:52 Odpovědět 
   Slovenština je nádherná :) líbila se mi docela práce s textem .... je super být idol...to mě napadlo když jsem to dočetl, ani nevím proč :)
 ze dne 28.12.2011, 13:36:36  
   Mon: Zdravím :)
Ďakujem za chválu :)
Zaujímavé, že sa ti text spojil práve s "idolom" :)
 Šíma 19.12.2011, 12:42:49 Odpovědět 
   Zdravím.

Příběh popisuje životní osudy naší hrdiny tak, jak tomu bývá i v běžném životě. Malé výhry střídají malé i větší zklamání a prohry (ne všem a všemu se dá věřit a cesta za sny bývá trnitá). Slovenskou gramatiku (včetně anglické) nehodnotím). Jsou-li jednotlivé díly publikovány s delší prodlevou (i několik týdnů) napoví čtenářům malá rekapitulace - třeba i v perexu, aby se nemuseli vracet k předchozím částem, aby byli v obraze. Ovšem, nejde o špatné čtení. Přeji hodně zdaru do dalšího pokračování...
 ze dne 27.12.2011, 18:14:35  
   Mon: Krásny podvečer :)
Ďakujem za publikáciu a komentár.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Vítězslav Dvořák
(16.7.2019, 08:42)
Adelaide
(13.7.2019, 17:25)
Petronela Patricellí
(9.7.2019, 20:54)
Marfy
(7.7.2019, 22:14)
obr
obr obr obr
obr
Lukášův život
AnnaSova
Prosím, nevhazu...
Salor
Nic není jisté ...
Miss Rebeka
obr
obr obr obr
obr

Moderní láska
Creshaw
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr