obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Slunce tak neupřímně tvoří klam dokonalého světa."
NelaS
obr
obr počet přístupů: 2915295 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39398 příspěvků, 5729 autorů a 389845 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Odi et amo 3 ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Odi et amo
 autor Mon publikováno: 30.12.2011, 21:16  
On je monštrum a verí v dobro ľudí. Prišiel, aby začal nový život.
Ona je človek a ľuďom neverí. Uteká, aby zabudla na svoj starý život.
 

Frieddie opatrne položil bezvládne dievča na svoju posteľ. Nerozhodne prestúpil z nohy na nohu a zamyslene si hrýzol spodnú peru.
Teraz už pochyboval o tom, že to bol dobrý nápad, priniesť to dievča sem. Priniesol ľudskú bytosť do ich úkrytu, čím riskoval viac než si v tej chvíli vôbec vedel predstaviť. Ani sám nevedel, prečo reagoval tak, ako reagoval. Nestávalo sa mu, že by spanikáril, ale v tej uličke po tom, čo ju zachránil a ona ho predtým, než odpadla, spoznala, pocítil, ako sa jeho telom šíri panika.
Vedel, že by ju radšej mal odniesť do nemocnice a všetko by bolo jednoduchšie. Možno, že by si myslela, že Freddie bol len jej halucinácia alebo niečo také. Ale namiesto toho, aby sa správal racionálne a rozvážne, veci len skomplikoval.
Podráždene vydýchol a pokrútil hlavou. Prečo sa takto správal? Čo to bolo za silu, čo ho k tomu dievčaťu neustále ťahalo? Bola len človek. A on sa bližšiemu kontaktu s ľuďmi vyhýbal. Pomáhal im, ale nikdy nie až takto. Nesmel dopustiť, aby ich kvôli jeho nerozvážnosti odhalili.
Zahľadel sa na dievča a jeho pohľad znežnel. Jej telo bolo pokryté drobnými rankami, ale aj modrinami, škrabancami a na čele mala škaredú ranu. Oblečenie mala zamazané od krvi a Freddie nevedel, či to bola jej vlastná alebo toho muža.
Striebrovlasý muž nakoniec len zvesil plecia, otočil sa na pätách a zamieril do kúpeľne len preto, aby sa o pár minút vrátil s teplou vodou a uterákom.
Keď k nej opäť podišiel, ešte stále nejavila žiadne známky, že by bola pri vedomí. Jediné, čo sa v miestnosti zmenilo, bola Tayna, stojaca na prahu dvier so zamračeným výrazom v tvári a rukami vbok.
„Čo to má znamenať?“ Prekrížila si ruky na hrudi a neveriacky pozrela na ľudskú bytosť na posteli.
Frieddie neodpovedal. Nepovažoval to za potrebné a po tých rokoch, čo poznal Taynu, vedel, že v takejto situácií je lepšie mlčať. Tváriac sa, že na neho Tayna ani len neprehovorila, namočil uterák do vody a opatrne začal čistiť ich neželanému návštevníkovi rany.
„Freddie!“ skríkla Tayna očividne nespokojná jeho ignorovaním.
„Ja viem, ja viem,“ odvetil bez toho, aby odtrhol pohľad od dievčaťa. Nemusel sa na Taynu pozrieť, aby vedel, že mu venovala presne jeden z tých pohľadov, kedy bol rád, že pohľad nemôže vraždiť.

Miestnosť bola tmavá, ťažké závesy zakrývali okná a bránili slnečnému svitu vstúpiť dnu. A presne do toho šera sa prebudila Kaya. Opatrne sa posadila a dezorientovane sa rozhliadla naokolo.
Izba, pravdepodobne niekoho spálňa, nebola veľká a nachádzalo sa v nej len niekoľko kusov nábytku. Posteľ, na ktorej sedela, skrine, stolík a v rohu presne oproti nej stálo kreslo. Kaya musela poriadne prižmúriť oči, aby v tom šere rozoznala obrysy niekoho, kto v tom kresle spal.
Malá postavička, schúlená do klbka, pripomínajúca dieťa. Kaya sa zamračila. Nepoznala nikoho, kto by mal dieťa. Takže očividne nie je u nijakého známeho.
Pomalými pohybmi sa opatrne posunula na okraj postele, ktorá však zapraskala do ticha. Kaya stŕpla a zavrela oči. Od bolesti, ale aj zo strachu.
Opatrne pootvorila oči a zadívala sa smerom ku kreslu, aby videla, ako dieťa podskočilo, otvorilo oči dokorán a svižne vyskočilo na nohy. Keď si všimlo Kayu, jeho tvár sa rozžiarila, akoby práve objavilo darček pod stromčekom. Veselo sa ku nej rozbehlo.
Kaya vydesene zaspätkovala na posteli. Odsunula sa až na druhú stranu postele, kým jej chrbát nenarazil na stenu, pri ktorej posteľ stála.
Nebolo to tým, že by mala panický strach zo sedemročných chlapcov. Čo ju vydesilo, boli oči toho dieťaťa. Jasnočervené oči nemá len tak každé dieťa.
Drobec zastal pri okraji posteli. „Konečne!“ zvýskol natešene a chystal sa vyliezť na posteľ a Kaya sa natlačila na stenu za sebou, akoby dúfala, že ju tým preborí.
„Už som sa bál, že budeš spať večne,“ bľabotal natešene chlapec, „ale Freddie mi hovoril, že sa nemám báť...“ Náhle sa zarazil, tleskol rukami a rozbehol sa k dverám. „Freddie, musím mu to ísť povedať!“
Keď zmizol za dverami, Kaya ešte chvíľu čakala nacapená celým svojim telom na stenu. Nakoniec sa odhodlala k pohybu a pomaly sa postavila z postele. Jej telom pri každom pohybe prebehla ostrá bolesť a až vtedy si uvedomila, že sa niekto postaral o jej rany.
Vykročila k dverám, za ktorými zmizol malý chlapec a ktoré ostali mierne pootvorené. Opatrne našľapovala na starú podlahu, aby zbytočne nevydala viac hluku než bolo potrebné. Spoza dverí bolo počuť hlasy, ktoré nevedela nikomu priradiť a podišla až tesne k dverám, aby lepšie počula.
„Čo si, do pekla, myslel?“ Začula ženský hlas. Žena znela neuveriteľne nahnevane.
„Neviem, Tayna, ale je to Freddie. Vždy vie, čo robiť.“ Odpovedal jej akýsi muž.
„Prečo ju priviedol sem? Mal ju nechať pred nemocnicou...“ Odsekla žena podráždene.
„Poznáš ho, má rád ľudí...“ Opäť ten istý muž.
„Aj mne sa páči!“ Ozval sa hlas toho malého chlapca, ktorý bol pred pár minútami v izbe s ňou.
„Matty, choď radš...“
Kaya už zvyšok vety nepočula, lebo niekto k nej podišiel zozadu a zabuchol dvere.
„Mala by si vedieť, že nie je správne počúvať rozhovor iných,“ prehovorila osoba za ňou a Kayino srdce začalo prudko biť, jej dych sa zrýchlil a ruky sa jej triasli, takže ich radšej schovala do vreciek nohavíc. Pomaly sa otočila tvárou k osobe, ale hlavu radšej sklonila a hľadela do zeme.
„Ja... Nemyslela som...“ začala roztrasene.
„To je jedno,“ prehovoril muž. „Mala by si čo najskôr odísť, ale ešte predtým skontrolujem tvoje rany.“
Kaya prekvapene zdvihla pohľad zo zeme a zalapala po dychu, keď spoznala muža, ktorý stál pred ňou. Striebrovlasý muž so žltými očami a klobúkom z parku. Tentoraz ale klobúk nemal a dlhé strieborné vlasy mu voľne padali na plecia. Vyzeral mlado, možno bol približne v jej veku.
„To... Nemusíš.“ Pokrútila hlavou v nádeji, že ju muž nechá ísť, ale on jednoducho prepočul jej slová a opatrne prechádzal prstami po jej rankách a modrinách. Hoci bol jeho dotyk jemný, párkrát sa neubránila a pomedzi zaťaté zuby jej unikol bolestný vzdych.
„Ako dlho som bola mimo?“ Opýtala sa nakoniec, aby odviedla svoje sústredenie od pocitu, ktorý v nej vyvolával jeho dotyk.
„Pár dní,“ odpovedal stručne. „Zdá sa, že väčšina zranení sa zahojila, teraz by si mala ísť.“
Prešiel okolo nej a otvoril jej dvere. Kaya v tom momente zaváhala. Celá situácia sa jej zdala absurdná. Muž so žltými očami, ten chlapec. Starali sa o ňu niekoľko dní a teraz chcú, aby len tak odišla, akoby jej ani nezachránili život. Nebolo to správne, len tak odkráčať a tváriť sa, že sa nič nestalo.
„Uhm,“ váhavo pozrela na muža, ktorý očividne chcel, aby konečne odišla. „Ako sa voláš?“
Kaya zbadala, ako muž stŕpol. Zavládlo medzi nimi opäť ticho a Kaya usúdila, že by naozaj bolo najlepšie odísť.
„Freddie.“
Prekvapene na muža pozrela a neubránila sa úsmevu. „Ja som Kaya, teší ma.“
Muža asi netešilo. Na jeho tvári sa neobjavila žiadna emócia a tak Kaya len zvesila plecia, prešla okolo neho a nechala sa viesť k vchodovým dverám, ktoré jej muž tiež otvoril. Kaya vyšla na ulicu a na prahu dverí sa ešte naposledy otočila k mužovi.
„Ďakujem,“ prehovorila s vďačným úsmevom na perách.
Freddie len mierne prikývol a zabuchol jej dvere pred nosom.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 10 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 30.12.2011, 21:15:59 Odpovědět 
   Zdravím.

Napadla mne myšlenka, že jde o příběh naruby o "krásce a zvířeti". Jak je uvedeno v perexu: on - nelidská bytost - věří v dobro lidí, zatímco ona - žena - díky svým prožitkům lidem nevěří. Náhoda (či prozřetelnost) je dala dohromady a možná se oba ještě setkají (pevně v to věřím), jen netuším co z toho vzejde! Textík se hezky četl. Prostě to odsýpalo (nejen po stránce dějové (ačkoliv se příběh nikam výrazně neposunul), ale také co se popisů a dialogů týče). Uvidíme v dalším díle.
 ze dne 03.01.2012, 18:55:37  
   Mon: Zdravím.
Keď o tom tak premýšľam, naozaj sa to trošku podobá na Krásku a Zviera.
Som rada, že ich osudy nie sú nejak veľmi predpokľadateľné :)
Ďakujem za publikáciu.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Posel smrti VII...
Lukaskon
Vzduchem bez kř...
micromys
Noční tichá sam...
augusta blatouch
obr
obr obr obr
obr

Jedna z věcí
Francis Black
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr