obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Manželství je památka na lásku."
H. Rowland
obr
obr počet přístupů: 2915287 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39387 příspěvků, 5727 autorů a 389805 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Zázraky sa dejú ::

 autor VanillaSky publikováno: 04.01.2012, 13:57  
...
 

„Už som doma, dúfam, že si poslúchal. Veď vieš, že Ježiško všetko vidí,“ zavolala Táňa odo dverí a zabuchla ich nohou.
„Jasné mami, veď už nie som malý,“ odvetil pohotovo Tomáš.
„Jasné, veď ja viem, ty si už veľký chlap. A kde sa skrývaš, keď nejdeš pomôcť mamičke s nákupom?“
„Idem, počkaj chvíľu. Pozerám sa z okna. Ten pán je zase tam. Pozerá sa smerom k nám, ako vždy. A vieš čo som zistil? On nemá vianočný stromček. Myslíš, že neposlúchal a preto ho nemá?“
„Neviem, ale ak ty neprídeš okamžite sem tak Ježiško si to rozmyslí a ten náš si vezme späť.“
„Veď už idem,“ zamrmlal Tomáš a rozbehol sa k dverám. Pred stromčekom sa zastavil a jeho oči sa rozžiarili ako svetielka.
Keď vošiel do kuchyne, Táňa už ukladala nákup na svoje miesto. Sadol si na stoličku a hompáľal nohami. „Veď som ti vravela, že mi máš pomôcť.“
Tomáš vstal a začal ukladať jednotlivé kusy potravín do kredenca. „Mami? Myslíš, že Ježiško na mňa tento rok nezabudne? Vieš s tým darčekom. Minulý rok zabudol a aj ten pred tým.“
„Neviem Tomáško, veď vieš čo sme si hovorili o niektorých darčekoch. Si na ne ešte príliš malý a pes do bytu to nie je moc dobrý nápad.“
„Už nie som malý. Mám osem rokov a vedel by som sa oň postarať,“ zafňukal Tomáš.
„Nič ti nesľubujem. Uvidíme, ako sa rozhodne Ježiško. Ale najskôr počká pokým predsa len trocha vyrastieš.“
Táňa už vedela, ako sa Ježiško rozhodol a už teraz sa bála, ako to Tomáš prijme. No zázraky sa dejú a hlavne na Vianoce... Kúpila mu aspoň plyšového psa. Snáď ho to poteší. Keby tu s nimi bol Ondrej, možno by mu psíka kúpili, ale takto. Odkedy Ondrej pred tromi rokmi zomrel na všetko je sama. Už ani na Vianoce sa neteší ako kedysi. Všetko robí hlavne kvôli Tomášovi. Aby sa aspoň on potešil. Beztak mu ocko veľmi chýba aj keď ho v poslednej dobe toľko nespomína.
„Mami? Môžem už ísť? Chcem sa pozerať na rozprávky.“
„Bež, ale o hodinu bude obed.“
„Jasné mami,“ zakričal Tomáš už zo sedačky v obývačke.“
O chvíľu Táňa počula hlasy zo zapnutého televízora. Usmiala sa a začala krájať mrkvu na polievku.

Konečne večer, pomyslela si Táňa. Zajtra to začne. Tomáš už síce spal, ale lež sa jej ho podarilo dostať do postele nejakú tú chvíľu jej to trvalo. Nevedel sa dočkať zajtrajška. Hlavne darčekov. Ešte niekoľko krát spomenul psa. Vôbec nevedela, ako mu vysvetlí, že Ježiško naňho s týmto darčekom zase zabudol. Vlastne už sa jej dnes nechcelo vôbec premýšľať. Bola unavená a potrebovala si oddýchnuť. Pobrala sa k pohovke v obývačke a už si chcela sadnúť keď jej pohľad padol k oknu. Podišla k nemu a odhrnula záclonu. Zase tam bol. Stál pri okne a hľadel smerom k nim. Ani sa len nepohol keď ju videl. Zvláštne pomyslela si a sadla si na pohovku.

„Mami, mami, zobuď sa, už je ráno. Vianoce, sú Vianoce. Mami, počuješ? No tak, zobuď sa už,“ kričal Tomáš, pričom vyliezol na posteľ a skákal po nej.
Táňa rozospato čosi zamrmlala a pomaly otvorila oči. Pozrela sa na budík ktorý odkrajoval z času. Nie, pomyslela si v duchu. Veď je ešte len šesť hodín. Mala pocit, že tento deň nezvládne. Chcela znova zaspať a zobudiť sa až druhý deň ráno. Ten už pre ňu nebude taký bolestivý. Odkedy tu nebol Ondrej Vianoce pripravovala hlavne kvôli Tomášovi. Ani nechcela pomyslieť na to, aký bude smutný keď pod stromčekom nenájde vytúženého psíka.
„No tak, mami, zobuď sa už konečne.“
Táňa sa prebrala z myšlienok a usmiala sa na Tomáša. „Veď už som hore, nevidíš? Bež a zapni si telku. Za chvíľu prídem za tebou.“
Deň prebehol v duchu sviatočnej nálady a predtuchy niečoho čo malo prísť, ale nikto o tom nevedel. Len čosi ako keby bolo v povetrí. Ako keby duch niečoho tajomného mal prísť medzi nich a zmeniť priebeh udalostí tak, ako ich nikto nečakal.

Táňa prestrela stôl a na obrus položila štyri taniere. Tretí bol ešte stále pre Ondreja, aj keď ten už s nimi večerať nebude. Štvrtý dávali vždy pre prípadného hosťa. Keby náhodou, veď človek nikdy nevie.
Po večeri išli s Tomášom k stromčeku. Pri rozbaľovaní darčekov sa pozerala na jeho šťastím žiariace oči. Kúpila mu knihu, ktorú tak chcel a aj mikroskop o ktorom stále básnil. Potom dostal ešte zopár drobností. „To je všetko?“ spýtal sa s nádejou v hlase.
„Nooo, neviem, skús sa pozrieť. Možno ti tu Ježiško ešte niečo nechal.“
„Žeby predsa len nezabudol?“ zvolal Tomáš a začal obchádzať stromček dokola. Našiel ešte jeden balíček. No pri pohľade naň už tušil, že Ježiško naňho zase zabudol. Zohol sa a s balíčkom sa pobral k sedačke. „Psík,“ povedal smutne keď sa mu podarilo vybaliť plyšovú hračku.
„Zatiaľ aspoň takýto,“ hlesla potichu Táňa. Nemohla sa pozerať na Tomášovu smutnú tvár v ktorej sa zračilo sklamanie.
Tomáš vzal psa a odišiel s ním k oknu. „Budem ho volať Ben,“ povedal a nosom sa oprel o okennú tabuľku. Zrazu zbadal, že ten muž znova stojí pri okne a pozerá sa naňho. „Mami, pozri, ten pán je zase pri okne. Myslíš, že je doma sám?“
„Neviem Tomi. Poď od toho okna, pozrieme si nejakú rozprávku.“
„Nechcem rozprávku. Chcem aby sme šli za tým pánom. Možno je na Vianoce sám a je mu smutno.“
„Ale to nemôžeme a nemôžeš vedieť či je sám. Možno sa len tak pozerá ako inde svietia vianočné stromčeky.“
„Nie mami, chcem aby sme sa išli presvedčiť. Vezmeme mu nejaké koláčiky. Potom to nebude také nápadné. Keby sa hneval, povieš mu, že mu ich u nás nechal Ježiško.“
Táňa sa musela pousmiať. „No tak dobre. Ale len mu dáme koláčiky a pôjdeme zase domov.“
„Jasné mami,“ zvýskol Tomáš a už si aj obliekal vetrovku a naťahoval čižmy. „A mami? Nemali by sme vziať aj ten malý stromček čo máš v spálni? Určite by sa potešil, keby mal aspoň takýto stromček.“
„Nevymýšľaj už toľko a poď, lebo si to napokon rozmyslím.“

„Myslím, že by to mohlo byť tu. Len dúfam, že sa nemýlim, lebo ak nám otvorí niekto cudzí, neviem čo z toho potom bude.“
Niekto cudzí, zasmiala sa v duchu Táňa keď to dopovedala. Ako keby ten muž nebol cudzí. A čo tu vlastne robí. Predo dvermi úplne neznámeho človeka. Čo si ten o nej pomyslí. Ale napokon nech si myslí čo chce. Robí to pre Tomáša a ak to jeho poteší tak to stojí za to. Tomu neznámemu to už nejako vysvetlí. Letmo sa pozrela na menovku. Mráz, aké výstižné na toto ročné obdobie, pomyslela si a zazvonila na zvonček. Chvíľu počkala a keď nikto neotváral zazvonila ešte raz. „Už idem, moment. Kto je tam?“
„Ja, no, neviem ako vám to mám takto narýchlo vysvetliť. Bývam vo vedľajšom paneláku a môj malý syn si vymyslel, že by sme vám mohli zaniesť nejaké koláčiky. Viete, často vás vída ako sa pozeráte smerom k nám a tak si myslel, že ste asi sám a..., ale nič, prepáčte. My už radšej pôjdeme.“
Táňa schmatla Tomáška za ruku a ťahala ho preč. V tom sa dvere otvorili a keď sa Táňa obzrela uvidela pred sebou muža v čiernych okuliaroch. „Poďte prosím ďalej,“ povedal muž a ustúpil dozadu.
Vošli dnu a Tomáš hlesol: „Vidíš mami a ty si chcela odísť.“
Muž sa usmial a zaviedol ich do obývačky. „Sadnite si ak chcete.“
Táňa aj s Tomášom si sadli na pohovku. Muž si sadol do kresla a usmial sa. „ Takéto niečo sa mi ešte nestalo, aby takto ku mne niekto cudzí prišiel s koláčikmi.“
„Viem, nemala som sem chodiť, ale viete, syn naliehal aby sme sem išli a keď sa mu nesplnilo jeho vianočné želanie, chcela som aby sa aspoň trocha potešil.“
„Fajn, ja som Igor a ty mladý muž?“
„Ja som Tomáš a toto je moja mamička Táňa.“
„Teší ma. A aké že to bolo želanie čo sa ti nesplnilo?“
„No, chcel som... aha mami pes,“ zvolal Tomáš miesto odpovede. Do obývačky práve prišiel zlatý retríver.
„Tak presne toto je to čo chcel,“ povedala Táňa.
„To je Asta, moja verná kamarátka,“ povedal Igor.
Asta prišla k Tomášovi a olízala mu ruku. „Aká je pekná, môžem sa s ňou hrať?“
„Môžeš, ale hádam by sme si mohli najprv dať z tých koláčikov. Prinesiem tanieriky. Dáte si aj niečo na pitie?“
„Kávu a Tomášovi čaj ak môžem poprosiť.“
„Samozrejme o chvíľu som naspäť,“ povedal Igor a pobral sa do kuchyne.
Keď priniesol tanieriky a rozložil ich na stôl povedal: „Mohli by ste mi pomôcť priniesť ten čaj a kávu? Viete ja nevidím a takto by to bolo predsa len rýchlejšie a myslím, že aj bezpečnejšie.“
„Vy ste slepý?“ opýtal sa Tomáš.
„Ale Tomáško...“
„Nechajte ho. Deti sú spontánne a úprimné. Na všetko sa pýtajú bez obalu a to sa mi na nich páči. Ano, som slepý. No už to zvládam celkom dobre.“
„To by som nikdy nebola povedala, chodíte po byte ako keby ste na všetko videl,“ povedala udivene Táňa.
„Ano, ale mali ste ma vidieť tak pred dvomi rokmi. Všade som narážal, všetko zhadzoval. Čo vám budem rozprávať, hotová katastrofa,“ zasmial sa Igor.
„Je fajn, že to už takto zvládate,“ povedala Táňa.
„Je to aj vďaka Aste. Keby nie jej, neviem ako by to so mnou dopadlo. Orientáciu a iné bežné veci som ako tak zvládol, ale zvyknúť si na to, že už možno nikdy neuvidím, to bol ťažší oriešok. Až Asta mi pomohla sa s tým ako tak zmieriť. Ale Ty si sa chcel ísť s ňou pohrať, tak bež, isto sa poteší, má veľmi rada deti.“
Tomáš vstal a išiel do vedľajšej izby kde Asta ležala.
Po chvíli dobehol naspäť a v rukách niesol čosi malé huňaté. „Pozri mami, Asta má šteniatko.“
„No, tak to si ťa musela už hneď na začiatku veľmi obľúbiť. Toto by len tak každému nedovolila, aby si vzal jej šteniatko na ruky.“
„Aké je zlaté. Ako sa volá?“ opýtal sa Tomáš.
„Ben.“
„Ben? Veď tak som pomenoval aj môjho plyšového psíka, ktorého mi dnes priniesol Ježiško. Ale ja som chcel živého. Možno sa pomýlil a priniesol ho k vám.“
„Možno, ale ak aj to tak bolo, tak ho priniesol skôr, lebo tento má už dva mesiace. Ak by tvoja mamička súhlasila, môžeš si ho vziať.“
„Naozaj?“ zaradoval sa Tomáš.
„Počuješ mami? Mohol by som si Bena vziať, môžem, však? No, povedz. Ja, budem sa oňho starať. Aj von s ním budem chodiť.“
„Veď práve. So psíkom treba chodiť von a na to si ty ešte malý, aby si s ním chodil sám. A vieš, že ja chodím do práce. Kto by s ním šiel keď nebudem doma?“
„Mohli by sme chodievať spolu, aj tak chodím s Astou. Takže by mi nevadilo keby sa Tomáš aj s Benom k nám pridali,“ povedal Igor.
„Vidíš mami, už budem mať s kým ísť. Tak môžem si Bena nechať?“
„Dobre teda, možno to nakoniec bude dobré pre nás všetkých,“ povedala Táňa a usmiala sa.
„Ďakujem mami a aj vám, za to, že mi Bena dáte.“
„To nie ja, to Ježiško si ho tu odložil pre teba. Ja som mu ho tu len postrážil kým si preňho neprídeš,“ povedal Igor a usmial sa na Táňu.
„Môžem sa ísť ešte hrať s Astou a Benom?“
„Bež, ale už nie dlho, pomaly pôjdeme domov. Už je neskoro,“ povedala Táňa.
„Nechoďte ešte, teda ak nemusíte. Nestáva sa mi často, že by som mal návštevu. A už vôbec nie takú, ktorá prišla za takých zvláštnych okolností.“
„Dobre, ešte tu teda ostaneme. Môžem sa vás niečo opýtať?“
„Len smelo do toho.“
„Prečo stávate pred oknom, ako keby ste sa na niečo pozerali keď nevidíte?“
„Neviem, viete ja, asi sa potom necítim tak sám. Predstavujem si čo sa asi deje za oknom a to mi dodáva pocit, že okolo mňa sú ľudia aj keď nie blízko pri mne. Hlúpe, že?“
„Nie, ani nie.“
V tom zazvonil telefon. „Prepáčte, ospravedlňte ma na chvíľu,“ povedal Igor a vyšiel do chodby.
„To nie je možné, tak predsa sa to možno podarí,“ zasmial sa Igor keď sa vrátil späť do obývačky.
„Čo, nejaké dobré správy?“ opýtala sa Táňa.
„Tie najlepšie. Ak by išlo všetko hladko, tak možno znova uvidím. Pred pár týždňami som bol na jednom vyšetrení a tam mi povedali, že mám šancu, ale že musia ešte počkať na výsledky. Teraz mi volal jeden môj kamarát z nemocnice, že šanca, že sa to podarí je veľká,“ povedal Igor a nahlas sa rozosmial.
„To ma veľmi teší,“ povedala Táňa a tiež sa zasmiala.
„Ježiško asi ozaj existuje a zázraky sa dejú. Keď nie počas roka, tak na Vianoce určite,“ povedal potichu Igor a podišiel k oknu.
„Aha, sneží,“ povedal po chvíli.
„Ako to viete?“ spýtala sa Táňa a podišla k nemu.
„Cítim to, neviem ako, ale jednoducho to cítim,“ odpovedal Igor.
„Máte pravdu, sneží,“ povedala udivene Táňa.
Medzi tým prišiel k ním aj Tomáš s Benom v náručí. Ak sa práve vtedy niekto pozeral smerom k oknu kde stáli, mohol si pomyslieť, aká šťastná rodinka. Hádam nikto by neuveril tomuto zvláštnemu príbehu o stretnutí sa týchto troch ľudí a tomu, že ani nevieme kde, kedy a za akých okolností sa môžu naše sny splniť. A možno práve na Vianoce...


 celkové hodnocení autora: 99.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 5 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 7 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 16 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 obaleč 10.01.2012, 13:01:24 Odpovědět 
   Jen tak náhodou jsem si klikla na tvou povídku, nelituju,
moc se mi líbila.
 Aini 07.01.2012, 22:13:37 Odpovědět 
   Pokud se splní tajná přání, nemusí se hned jednat o zázrak. O Vánocích mají lidé k sobě blíže, než kdykoliv jindy. Otevírají svá srdce. Na zázraky už moc nevěřím, ale tomu, že se lidé budou k sobě chovat jako o Vánocích, ano. To si přeji. Zní to také naivně, že?
Něčemu se prostě věřit musí. A tato povídka mě o tom přesvědčuje, Vivien. Hezky se mi četla, příběh je psán plynule. Jedna opakující se pasáž sice ruší, ale jen malinko (ve třetím odstavci o otci, podstatné vyplynulo již v prvním).
I tak dávám jedna. A díky.
 ze dne 08.01.2012, 16:26:31  
   VanillaSky: Máš pravdu, že tá časť tam už nemusela byť. Tiež som nad tým rozmýšlala či ju nemám vymazať, no nakoniec som to nechala tak.
 Adam Javorka 05.01.2012, 22:14:04 Odpovědět 
   Vianoce majú svoje čaro a ďakujem ti za peknú poviedočku!
 ze dne 08.01.2012, 16:27:29  
   VanillaSky: Ja ďakujem, že si si ju prečítal...
 maja52 05.01.2012, 0:44:43 Odpovědět 
   Krásná povídka. moc ráda jsem se začetla. Ahojky.
 Šíma 04.01.2012, 13:56:34 Odpovědět 
   Zdravím.

Jímavý příběh (malinko psychologicky laděný) s tématikou Vánoc. Ano, kdo ví, jaké věci se mohou dít o tomto vánočním čase a jaké sny a přání nám může Ježíšek splnit (třeba i formou dárků, které přijdou z docela jiné "strany" než sami čekáme). Ono souznění a pomáhání si navzájem by nemělo platit jen o Vánocích. Na chybky jsem nehleděl, ve slovenské gramatice plavu jako zednická sekera (čili ke dnu). Text se čte dobře a zdá se, že i mezi řádky má co říci. Hezký den přeji.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
Straba
(15.8.2019, 14:44)
Biskup z Bath&Wells
(9.8.2019, 10:09)
obr
obr obr obr
obr
Schýza
Danny Alonso
Roj - 1. část
Ronkar
Princezně
GoldGabIchFürEisen
obr
obr obr obr
obr

S kohoutem na víně (i bez něj)...
Irrecoverable
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr