|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 29008 příspěvků, 4550 autorů a 303544 komentářů :: on-line: 1 ::
|
 |
|
:: Tí čo spia vo vákuu ::
|
| |
|
|
Nepríjemné prebudenie prišlo rýchlo a nečakane. Victor sa ledva stihol nadýchnuť a už mu do končatín vrazila ostrá, pulzujúca bolesť. Pevne zovrel päste a vyslobodil sa zo zovretia želatínovej hmoty, v ktorej strávil posledných stoosemdesiat rokov. Snažil sa vykríknuť, ale jeho telo si ešte len zvykalo na staronový typ atmosféry, takže iba bublavo vykašlal kúsky rôsolu, ktoré mu uviazli v hrdle.
Jeho telo s plesknutím narazilo na prekvapivo mäkkú a teplú podlahu. Zhlboka sa nadýchol a rukou si pretrel oči. Stiahol z nich tenkú pokrývku tmavomodrej želatíny, ktorá sa mu okamžite zalepila na prsty. Kým hmotu striasal na zem, jeho zrak sa vyjasnil a telo sa pomaly začalo prispôsobovať. Uvedomil si, že sa nachádza v úzkej kovovej miestnôstke a že jeho pokožka je pokrytá tenkou želatínovou fóliou.
Posadil sa a snažil sa spomenúť si na čokoľvek, čo by mu objasnilo situáciu, ale spomienky pred ním bezpečne unikali. Dezorientácia, strach a neprirodzene rýchle búšenie srdca ho na hodnú chvíľu priklincovali k zemi.
Keď sa mu ako tak podarilo upokojiť, všimol si niekoľko tlačidiel na stene nad sebou. Natiahol k nim ruku, ale najväčší úspech, ktorý dosiahol, bol, že o ne zavadil končekmi prstov. Nesúhlasne zachrčal, čo u neho spôsobilo záchvat suchého kašľa, ale nakoniec sa vzdal márnych pokusov a rozhodol sa postaviť na nohy. V prvom rade si kľakol a zachytil sa o dvere rakvy, v ktorej v modrom objatí ležal obrys jeho tela. Potom sa začal pomaly vyťahovať hore. Takmer počul, ako mu vŕzgajú kolená, cítil ako sa mu do svalov zabodávajú desiatky imaginárnych ihiel. A nakoniec stál, jemne zhrbený, na roztrasených nohách, ale stál.
Tlačidlá boli tri a postupne ich postláčal všetky. To naľavo spustilo v celkom koridore sprchy. Victor cítil ako sa jeho telo postupne zbavuje lepkavej záťaže. Druhé tlačidlo spustilo odsávanie vody a následne vetráky, ktoré do priestoru vhnali teplý vzduch. Uvedomil si, že stojí o niečo istejšie a jeho bolesti poľavujú. Keď vzduch prestal prúdiť, zo steny sa vysunul panel, v ktorom sa ukrývalo čisté oblečenie. Sedelo mu ako uliate.
Posledné tlačidlo otvorilo dvere na opačnom konci miestnosti. Victor, opierajúc sa o steny, pomalými krokmi vyšiel von. Rozprestrela sa pred ním dlhá chodba, riadne osvetlená, ale len symbolicky vykúrená. Bol rád, že ho jeho nové oblečenie hrialo na čerstvo umytej pokožke.
Po jeho pravici ležali desiatky dverí, na chlp rovnakých ako tie, z ktorých vyšiel. Pocítil prudkú bolesť hlavy, akoby mu niekto do mozgu vrazil žeravý klinec. Vedel, že je v chodbe sám, ale zrazu počul hlasy a pred očami sa mu mihali obrazy. Spomienky ho v prvej chvíli zavalili s takou naliehavosťou, že myslel, že omdlie.
Cestoval, nie... utekal. Svet, ktorý opustil bol v plameňoch, ľudstvo rozprášené, zrazené na kolená a popravené. Kým? Nebol si istý, spomienky prichádzali a odchádzali ako sa im zachcelo. Jeho meno mu v jednej chvíli bolo absolútne jasné a v druhej po ňom tápal ako po rohoch v okrúhlej miestnosti. Klaustrofobická miestnôstka, v ktorej sa prebudil, bola hibernačná komora. Mohol v nej prespať stovky rokov a precestovať milióny kilometrov bez toho, aby zostarol čo i len o deň. Ibaže... Niečo nebolo v poriadku. Všetky komory sa mali otvoriť naraz, niekto už mal byť vonku. Prečo bol potom na chodbe sám?
Medzi utečencami koloval príbeh o ľuďoch, ktorých zmrzačené pozostatky našli na iných lodiach. O ľuďoch, ktorých komory kvôli rôznym chybám vyvrhli do chladných a opustených chodieb, aby sa v nich blúdiac zadusili riedkym vzduchom.
„Presne ako mňa,“ zašepkal Victor a znova spadol na kolená. Prišlo mu zle, žalúdok sa mu obrátil hore nohami a zahmlilo sa mu pred očami. Osamotená slza sa predrala skrz jeho pevne zovreté viečko a s rezonujúcim zvukom dopadla na kovovú podlahu.
Zaťal zuby. Možno nevedel kým je, nebol si istý, ako by sa zachoval, ak by neprišiel o spomienky, ale inštinkty mu vraveli, aby sa tak ľahko nevzdal.
Stále mnoho vecí nesedelo. Už dávno mal na kosť mrznúť a aj dýchanie sa malo postupne sťažovať. Podpora života bola počas letu vždy znížená na nutné minimum.
Po niekoľkých minútach oddychovania a zvažovania svojich možností sa Victor konečne postavil na nohy a inštinktívne vyrazil smerom ku kontrolnej miestnosti. Na konci chodby s komorami odbočil doprava a potom vošiel do tretích dverí naľavo.
V tej chvíli si všimol tri dôležité veci. Terminál hlavného počítača, zakrytý kryt smerujúci do pretlakovej komory a kostru ležérne sediacu v kresle. Srdce mu vynechalo jeden úder, čo mu dalo k dispozícii dosť času, aby stratil hlavu a s výkrikom na perách cúvol dozadu. Nádych a prudký výdych. Vzchop sa. Rozmýšľaj.
Victor sa prinútil k niekoľkým rýchlym krokom smerom k terminálu. Na dotykovom displeji blikala červená obálka. Klepol po nej ukazovákom. Obrazovka sčernela a objavil sa krátky text vyvedený v bielej farbe.
„Príliš skoro. Na jednej strane lodi nás upaľuje žiar hviezd. Na druhej mrzneme na kosť. Bože odpusť, ale túto skúšku nevydržíme. Radšej sa rozptýlime po galaxiách ako skrehnuté pomníky toho, čo zostalo z ľudskej rasy. Bože odpusť.“
Niekto sa zobudil už pred ním. Možno tesne po štarte, vtedy sa podmienky na lodi stále menia, raz je teplota privysoká, raz prinízka. Celé miestnosti sa do červená rozpaľujú, aby sa následne so syčaním pokryli hrubou vrstvou námrazy. Neznámy vyrazil do kontrolnej miestnosti, to napadne snáď každému... a z nejakého dôvodu zakryl kryty na oknách. Prečo?
Zatvoril správu a sprístupnil zoznam úkonov, ktoré sa udiali počas letu. Dovtedy neviditeľný príkaz (trójsky kôň?) otvoril všetky hibernačné komory dva dni po vstupe posádky do kryospánku. Vo výpise bolo pri jeho mene červeným napísané: „Mechanická chyba v systéme. Komora uzamknutá.“ Nedokázal si pomôcť a musel sa začať nekontrolovateľne smiať. Aspoň vidím, aký je rozdiel medzi životom a smrťou.
Rovnakou červenou bol zamietnutý príkaz na otvorenie vrát do pretlakovej komory. Chudáci, v chaose zabudli, že tie sú sprístupnené až po prejdení na nižšie stupne rýchlosti, možno pár dní pred pristátím, určite nie po štarte. Bola to ich posledná prosba, uniknúť pred pomalou a bolestivou smrťou.
Vedel čo uvidí, ale aj tak otvoril kryt do pretlakovej komory. Zo stropu dopadal jemný snehový poprašok na desiatky ľudí zmrznutých v obyčajnej gestikulácii, s úsmevmi a mračením naveky prikovanými k tvári, so slzami zaborenými do popraskanej kože. V skupinkách sa k sebe túlili, objímali sa a držali sa za ruky. Matka bozkávala svojho syna na líce a otec sa skláňal, aby dcéru vzdal do náručia. Niekde tam bola pravdepodobne aj Victorova manželka, možno s dieťaťom v náručí, čudujúc sa, kde sa stratil jej drahý manžel.
„Bože odpusť.“ Nevedel, či je veriaci, ale práve tieto slová mal na jazyku, keď spúšťal otváranie pretlakovej komory a keď bral do náručia kostru muža, ktorý sa o to pokúšal pred sto osemdesiatimi rokmi. „Bože odpusť nám.“
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
97.4 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 0 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 0.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
1.5 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 2 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 11 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
| Optimalizováno pro rozlišení 1024x768. Prohlžeče: IE 6.0, Opera, Firefox. |
|
| © 2005-2012 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
|
OprsklinaPlott
|
|
| (24.5.2012, 18:02) |
|
|
Jay
|
|
| (23.5.2012, 16:28) |
|
|
Kostka
|
|
| (22.5.2012, 19:55) |
|
|
mikhal
|
|
| (22.5.2012, 18:14) |
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
|
| Kde nejčastěji hledáte zatoulanou inspiraci? |
|
|
|
|
 |
 |
 |
 |
|
