obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Člověk umírá tolikrát, kolikrát ztratí přítele."
Francis Bacon
obr
obr počet přístupů: 2915661 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39760 příspěvků, 5802 autorů a 392280 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Experiment ::

 autor iwka publikováno: 17.01.2012, 15:46  
Toto je moja prvá poviedka, ktorú som vytvorila v 19. rokoch. Je to dosť zvláštne a zrejme nepochopiteľné dielo. Napriek tomu ho sem dám, pretože obsahuje niekoľko myšlienok, ktoré v dobe vzniku ovládali moju myseľ.
 

Confusion in her eyes that says it all.
She's lost control.
And she's clinging to the nearest passer by,
She's lost control.
And she gave away the secrets of her past,
And said I've lost control again,
And of a voice that told her when and where to act,
She said I've lost control again.

(Ian Curtis, Joy Division)

Volám sa Volam. Samozrejme, Volam je pseudonym. Dlho trvalo, kým sa mi vplazil do mysle. Asi 3 sekundy. Zaslúži si úctu vzhľadom na jeho originálnu neoriginalitu. Som zviera. Občas. Prameň zvierackosti sa nachádza v názve mojej osoby. Pojem Volam nemá ďaleko od vola. Mimochodom, zas zamieňam príčinu za následok. Môj pseudonym vyplýva z na mňa lepiacej sa zvierackosti. Nie! Myslím, že vôl s mojím menom určite nesúvisí.

Zas je tu jeden z tých okamihov, počas ktorých som vyzmizíkovaná zo sveta. Skutočne. Ležím s rozpaženými rukami a roztiahnutými nohami medzi štekliacimi lístkami trávy, objímam vzduch tmou zaliateho mesta a vlny šíriaceho sa rachotu rozbíjajúcich sa fliaš, hysterického spevu odsúdencov na nekonečné neuspokojenie nepoužívanej nezmyslovej zložky duše plaziacich sa po priechodoch pre chodcov so snahou dotknúť sa halucinácií mi štiepia mozog na milióny čiastočiek bez akéhokoľvek náznaku jednoty, či spoločných vzťahov. Áno, odpykala som jeden z ďalších orgazmických zážitkov.

Človek si odskočí do najlacnejšieho nenápadného baru, vypije litre alkoholu. Buďte požehnané, továrne na výrobu pijatiky, za vašu nekvalitnú výrobu. Mladá žena v podniku, ktorá nepozná mieru. Po prvom poháriku sa usmieva, po piatom sa jej prihovárajú neznámi muži a po jedenástom odhadzuje pás cudnosti a stáva sa vareškou do každého hrnca. To som ja, deklasovaná vládkyňa chodu každého milimetra tela, ktorá je absolútne podriadená tónom hudby opantávajúcej posledné zbytky rozumu odolávajúceho alkoholu, vzápätí oheň tancujúci s anonymným mužom, závrat objímajúci panvou pohlavie neznámeho. A som priklincovaná k tráve, priviazaná k steblám neviditeľnými putami, putami držiacimi mozog v nečinnosti. A zvratky sa rozpriestierajú po mojom boku. A cudzinec s priepustkou do môjho povrchného vnútra tiež. A som odosobnená od diania sveta, nie som, jediné čo mi pripomína moju existenciu je zvláštny pocit v žalúdku. A nie som. Už nie som ani zviera, hoc mám ešte zbytky pudov, no bez akejkoľvek vôle, vôle konať, vôle k životu. Nedokážem zdvihnúť ruku, zrak vníma len farebné machule podobné psychadelickým obrázkom hipisákov. Svet neexistuje. Oči, hmat, čuch odmietajú pripustiť prítomnosť vesmíru. Som, no človek bez sveta nemôže existovať. Svet bez človeka áno. To svet je a ja nie. Nemôžem byť. Ja a svet sa navzájom vylučujeme. Jestvuje návod ako sa stratiť z kolotoča. Asi … asi zatvorím oči.

Pracujem za okienkom na pošte. Pečiatka sa mi stala obľúbenou hračkou. Nie je jednoduché osem hodín denne dávať možnosť stoličke vymodelovať na zadku preležaniny. Alebo minimálne celulitídu. Najprv som považovala prácu za prameň dhotrvajúcich radostí. Približne po prvých troch hodinách sa optimistická predstava utopila v monotónnosti. Som jedna z tých chmúriacich sa nepríjemných žiab nemajúcich pochopenie pre ľudí, ktorí namiesto chovania poštových holubov, obťažujú moju svätosť. Kam sa podeli romantické človečie duše so zmyslom pre prírodu, najmä pre zdomácnene zvieratá naučené pragmatickej činnosti ako je doručovanie liebesbriefov? Po prvom týždni v práci sa vo mne prebudila progresívna alternatívna muzikantka. Choroba môjho umeleckého génia sa prejavovala opečiatkovávaním podacích lístkov do rytmu. Trhanie nálepok s označením listov prvej triedy bravúrne plnilo funkciu činelov a klavír sa prevtelil do podpisovania. Nechápem, že tvory zákazníckeho rodu neocenili moje skladby. Všimla som si hluchotu ľudí voči nekomerčným dielam. Následne som so skladaním skoncovala a robila si špeciálny účes zakrývajúci uši. Hurá sluchátka do satelitov a osem hodín denne mi hudba spríjemňovala hnus z práce. Ba neresť počúvania muziky počas pracovnej doby bola matkou novej cnosti. Po niekoľkých dňoch som sa naučila čítať z pier. Úprimne, nebolo to náročné, keďže slovná zásoba homo sapiens sapiens je úbohá. Potom som súťažila s kolegyňou o to, ktorá z nás obslúži za deň viac zákazníkov, či ktorá opečiatkuje väčšie množstvo podacích lístkov. Samozrejme, ona o kompetícii nevedela. Prehrávala som a prehrávala až kým som si jedného dňa nezložila sluchátka. Odvtedy som šampión.

„Ahoj!” škerí sa na mňa pohľadný mladík spoza okienka.
„Dobrý deň, čo to bude? Servírujeme všetky druhy poštových služieb,” žmurknem na neho.
„Nemusíš mi vykať. Alebo ma nespoznávaš?”
„Spoznávam vás tak ako všetkých smrteľníkov. Ste večná neuspokojená túžba.”
„Že to hovoríš práve ty!? Raz si ju uspokojila!” A zameria na mňa šibalský pohľad.

Pánabeka, občas ma ľudia poznávajú a ja o ich existencii nemám ani tušenia. Tak napríklad tento milý ma očaril v bare pred týždňom, ako mi neskôr prezradil. Teda, buď si zo mňa vystrelil alebo bol jednou z mojich víkendoviek. Nedokáže pochopiť, že som panna napriek tomu, že ma pretiahol. Ale ja som skutočne panna. Nikdy som sa nevyspala s mužom v stave plného, ba ani čiastočného vedomia. Bývam opitá. A nedržím opraty skutkov vo vlastných rukách.

Chcela som študovať na univerzite. Dokonca som na výšku chodila tri semestre. Viac som sa ta neukázala. Bolo deprimujúce dostávať najlepšie známky pri minime práce a absolvovať povinné prednášky, na ktorých som si opakovala zväčša učivo zo strednej školy. Tak radšej trčím na pošte. Po večeroch a nociach sa vzdelávam, som finančne nezávislá. Viac-menej. Minule mi odpojili plyn. Myslela som si, že som zabudla zaplatiť. Suseda mi o pár dní povedala, že aj ona je bez. Vraj kvôli nejakej plynovej kríze. Čo je zač tá kontrola nad vlastným životom, keď Rusi rozhodujú o mojom obede? Ale o to nejde... .

A tak sa mi sem-tam prihodí, keď neležím v rieky povodí, že oči otvorím, v tráve sa narodím, s policajtmi nad hlavou, vraj okoloidúci nazval ma mŕtvolou.

Prvé letné dni si pre nás pripravili príjemný vetrík ochladzujúci naše spotené čelá. Pri pohľade na belasú oblohu som pocítila bezhraničnú radosť. Radosť sedemročného dieťaťa. Bola som sedemročným dieťaťom. Ocko mi ukazoval rôzne rastlinky prevŕtavajúce sa cez suchú pôdu, cez ich najväčšiu prekážku, ktorá im je zároveň najväčším bohom, najdôležitejším živiteľom, a pomenoval ich vznešenými názvami. Dnes by som ich označila ako burinu. Mama zostala doma. „Ako ideálna žena starajúca sa o výživu milovaného manžela,” poznamenal otec. Užívala som si absolútnu prítomnosť otca, bola som stredom jeho vesmíru. Raz ma pohladil po líci, neskôr po vlasoch, inokedy ma bozkal na líce. Cítila som sa ako jeho princezná. Vdychovala som atmosféru šťastia a lásky s detskou naivitou. Nič tento nádherný okamih nemohlo prekaziť. Bola som pánom situácie.
„Oci, pozri sa, pozri, vrtuľník!”
Otec natočí hlavu smerom, ktorým ukazuje malinký prštek dievčatka. Ruku si položí na čelo odporujúc tak slnečným lúčom snažiacim sa oslepiť jeho zrak. Druhou rukou mi objíme hornú končatinu a usmeje sa na mňa. Šantíme, šteklíme, naháňame sa. Zrazu pocítim úzkosť. Cesta pre automobily ma oddeľuje od môjho šľachetného a skutočného rytiera. V sekunde sa za ním rozbehnem... . Počujem akýsi zvuk, náraz trieštiaci sa v tesnej blízkosti... Niekto ma chytá a ťahá ďaleko od miesta úderu... A od ocka... Chcem sa pozrieť, ale zakrývajú mi oči. Kričím! Môj rev značí túžbu uzrieť ocinka ale ostávam bezmocná v rukách nesúcich ma do diaľavy od incidentu.... Viac som ho nevidela.

Moja matka je senilná. Viac senilná ako stará. Bojím sa zverovať jej predmety do rúk po tom ako som jednú slnečnú sobotu išla na nákup. Zliezla som zo štvrtého poschodia bytovky a vzďaľovala sa od bytu, keď sluch zachytil ozveny trasúceho sa hlasu: „Eva, zabudla si si okuliare! Počkaj hodím ti ich!”
„Nie, mama, nehádž, veď sa rozbijú!”
Ale okuliare už neohrozene plachtili vzduchom poháňané tiažovou silou. Ba doleteli by až do neprebádaného stredu Zeme nebyť nepriateľskej zemskej kôry, ktorá ich rozsekala na cimpr-campr. „Oh, to som nechcela!” ozývalo sa zúfalé vzlykanie zo známeho balkóna zo štvrtého poschodia.

Vymyslela som si cieľ. Splodila ho moja myseľ bez akéhokoľvek pridŕžania sa konformity. Vyprázdnila som byt spôsobom: “Veci, utekajte mi z očí!” Všetko nepotrebné svinstvo putovalo do smetného koša a ďalší zbytočný hnoj, ktorý som nedokázala vyhodiť zo života, zo spomienok, som s opatrnosťou uskladnila v pivnici. Môj domov teraz pozostáva z nábytku vrátane postele, minima oblečenia, kefky, zubnej pasty, toaletného papiera, vložiek,... jednoducho zo základných hygienických potrieb. Nakúpila som päťdesiat krabíc ovsených vločiek. Konečne budem držať neplánovanú respektíve nechcenú ale nutnú diétu. Je tu neskutočný priestor, byt som vyprázdnila spôsobom, na ktorý by bol Lao-C´ hrdý. Neostalo nič, nič z nadobudnutého počas života, iba prirodzenosť príbytku. Ak možno ľudský umelý výtvor považovať za prirodzený. Teraz očakávam, že sa naplní doposiaľ nepochopiteľným. V práci som podala okamžitú výpoveď, hŕstke priateľov oznámila vymyslený príbeh o mojom odchode do Viedne za lepšími pracovnými možnosťami s varovaním, že sa ta zdržím minimálne dva mesiace, minimálne osem týždňov ma nebude možné zastihnúť. Účty som zaplatila o dva mesiace dopredu, nakúpila som množstvo kníh a stacionárny bicykel. Všetko je pripravené, myslím, že môžem začať.

Zamkla som dvere od bytu a priklincovala ich latami ukradnutými z plotu domčeka z neďalekej dediny. Zabarikádovanie bytu má skôr estetický, ba až dramatický zmysel. Keď som zabarikádovaná, mám pocit väčšej zmysluplnosti môjho činu. Čím viac síl musím na dosiahnutie cieľa vydať, tým je dôležitejší. Viem, že to nie je pravda, ale moje naivné city týmto spôsobom oklamem. Heart and soul, one will burn.

Sadla som si do kúta. Mám knihy kvôli nasýteniu duše, stacionárny bicykel na mierne zaťaženie tela, jedlo vďaka ktorému organizmus prežije. Je tu všetko, čo potrebujem. Mesiac ostanem v byte, presne ako som si naplánovala. Čítanie, jedlo, bicyklovanie, spánok.

Všetko ide a vracia sa, večne sa krúti koleso bytia. Všetko umiera a opäť kvitne, večne beží rok bytia. Zažijem minibudhistický návrat životov. Presnejšie povedané, skôr kolobeh činností počas jedného mesiaca. Ale o to nejde.

Zvyknem si vyberať z viacerých možností práve jednu. Práca alebo škola. Masarykova alebo Karlova univerzita. Ale výsledok, ktorý voľba prinesie, nemá s mojou snahou, vôľou a schopnosťami mnoho spoločného. Samozrejme, mohla som si vybrať obe školy, ale o to nejde. A nie vždy je uskutočniteľné zvoliť všetky možnosti, i keď o to nejde.

Už ako krpca ma fascinoval okamih, ten malý moment nepostačujúci na dostatočné uvedomenie si jeho priebehu, stotina sekundy, kedy sa človek pošmykne a stratí kontrolu nad svojim telom. Okamih, kedy neviem, čo sa deje, ale cítim chaos, čosi vymykajúce sa z normálu a odbočujúce z vlastných podvedomých očakávaní o najbližšom kroku, až kým nespadnem na hubu. Je to ten istý okamih, ako keď som sa rozbehla cez cestu a môjho otca zrazilo auto, ten istý skrat matky hádžucej okuliare z balkóna. To isté nevedomie opilca ležiaceho v tráve.

A tým, že o udalostiach neviem, nepodieľam sa na nich. Nech ma zlodej zabije v kóme, ja sa na tom nezúčastním. Nemám s vraždou mojej osoby nič spoločné. V nevedomí moja spása spočíva, večný únik z reality je mi partnerom, zviera vo mne ožíva, vzápätí odžíva. Večný únik-rituál osobného náboženstva. Stav bez pamäte je vynikajúcim svedkom pred božím súdom. Aké nebožské, aké ľudské jest trestať človeka za skutky nepoznané. Toto alibi mi je zárukou neviny za neveru či smrť otca. Aké podlé, aké účinné! Heart and soul, one will burn.

Dosť s ukrývaním! Teraz hneď chcem, aby sa veci diali po mojom! Podľa mojej logiky. Ja budem udávať príčiny a následky! Už nebudem K. z Kafkovho zámku.

Budem filozofom. Toto je môj prvý experiment, prostredníctvom ktorého si trúfam priblížiť sa k odpovediam na otázky, či svet pozostáva z náhod alebo je nevyhnutnosťou. V mojej nore som sa pokúsila zabrániť vzniku všetkých možných náhod. Experiment je vytvorený mozgom človečím, nemôže byť teda náhodou ani nevyhnutnosťou. Pokiaľ nie som bábkou inej makovice. Ak sa mi tu mesiac neprihodí nič zvláštne, napríklad zrážka s lietadlom alebo s korelou, ale len to čo som si zaumienila, potom čiastočne vyvrátim svet ako náhodu a čiastočne svet ako nevyhnutnosť. Izba bude moje kráľovstvo, ktoré budem ovládať tým istým spôsobom ako Pol Pot udával taktovku nad Kambodžou. Tyraniou voči realite.

Ak je svet plný náhod, tak Hitler nie je zodpovedný za časť utrpenia storočia. Potom sme nič, nerozhodujeme, teda nenesieme vinu. Len tak sa zrazu stalo, že okuliare padali, až kým náhodou nedopadli na betón a nerozbili sa. Neexistuje kauzalita, A nie je príčinou B. A sa udialo, B tiež, ale s rovnakou pravdepodobnosťou sa mohlo uskutočniť i C či D. Ak je toto pravda, stanem sa matematičkou.

Ak je svet nevyhnutnosť, tak Hitler nie je zodpovedný za časť utrpenia storočia. Potom sme nič, nerozhodujeme, teda nenesieme vinu. Okuliare padali a rozbili sa, lebo to tak niečo naprojektovalo, lebo to tak muselo byť, nie preto, že ich matka hodila z balkóna. Nedalo sa tomu vyhnúť. Môj otec by zomrel v rovnaký deň, i keby som nežila. Existuje iba jedna príčina, mne neznáma, a všetko ostatné sú jej následky. Ak je toto pravda, stanem sa budhistickým mníchom.

Pravdu nedosiahnem, ale týmto experimentom môžem získať aspoň pocit, že som tvorca, nadobudnúť stratené sebavedomie vlády nad životom. A preto budem mesiac absolútnym bohom svojho okolia a seba!


22. Júna 2009 začal horieť byt na Rázusovej ulici. Incident má jednu obeť, 23-ročnú Evu K. bývajúcu pod vznieteným bytom. Z neznámych dôvodov mala zosnulá priklincované dvere i okná bytu. Z toho dôvodu nebola schopná utiecť pred šíriacim sa ohňom v potrebnom čase.


 celkové hodnocení autora: 90.6 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 15 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šaňo 19.01.2012, 21:02:05 Odpovědět 
   Poviedku by som, s dovolením, prirovnal k práci umelca maliara (možno expresionistu), ktorý vie narábať s farbami i štetcom, má pred sebou plátno, na ktoré potrebuje dostať svoje vnútorné pocity. Je jedno z ktorého kúta začne. Bez kopírovania nejakého zaškatuľkovaného modelu. Vie aké farby má použiť a že výsledok sa dostaví posledným ťahom štetca. Mám rád „náladové“ poviedky.
Dávam jednotku.
Šaňo
 Šíma 17.01.2012, 15:44:55 Odpovědět 
   Zdravím.

Mi se textík líbíl. Je o hledání. Nejen o hledání vlastní identity, ale také o hledání lásky a porozumění. Zamýšlí se, proč se stalo to a to a co by se stalo, kdyby se stalo něco jiného. Hrdinka netuší, čí je a oddává se uspokojováním svých potřeb (tělesných či duševních). Měli bychom ji za to kamenovat? Nikoliv, nejen že jsme jako lidé nedokonalí, ve své (ne)dokonalosti máme právo na lásku a na vše, co naše životy naplní (ne všichno to však naleznou, nebo toho jsou schopni). Slovenskou gramatiku hodnotit nebudu, v Perexu bych anglicky psaný text třeba i přeložil (ne všichni jsou v tomto jazyku zběhlí, přestože i mé docela průměrné vědomosti stačily k jeho překladu). Hezký den přeji a mnoho zdaru v další tvorbě.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
APV
(18.9.2020, 13:40)
xcvx
(9.9.2020, 11:54)
Alexandr Heartless
(7.9.2020, 14:47)
houseofcandy
(7.9.2020, 12:01)
obr
obr obr obr
obr
Keď ide o život
aegitalos
Píseň přežití- ...
Iserbius
Záležitost s du...
Maria M
obr
obr obr obr
obr

..příběh nového začátku
Mája
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr