obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Teorie lásky je božská, její praxe ďábelská."
Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais
obr
obr počet přístupů: 2915228 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39280 příspěvků, 5723 autorů a 389252 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Na ceste za snom, IX. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
 autor Mon publikováno: 31.03.2012, 14:08  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

Moje katastrofické scenáre nerátali s jednou jedinou vecou. A to tou, že Jin bol jednoducho typický chlap. Neležal v kóme, práve naopak vyzeral až príliš živo, keď sa na parkete vlnil v rytme hudby a okolo neho sa točili dve mladé slečny.


Úprimne, neviem, ako som sa dostala na svoju izbu. Cez slzy som takmer nevidela, celé moje telo sa otriasalo plačom a prekvapila som samú seba, že som sa nezrútila priamo na ulici.
Na izbe som sa neobťažovala zapnúť svetlo, topánky som odkopla do tmy, kabelka a kabátik skončili na zemi, ako som kráčala s roztrasenými kolenami k posteli, na ktorú som sa hodila.
Tvár som zaborila do vankúša, o niekoľko sekúnd úplne premočeného vďaka mojim slzám, ktoré sa bez prestania kotúľali po mojej tvári.
Netuším, ako dlho som tam len tak ležala a plakala, dúfala, že všetka tá bolesť vsiakne cez slzy do vankúša a ja už nebudem cítiť nič. Nakoniec som sa nejakým zázrakom upokojila a jediný znak toho, že som plakala, bolo len moje ťažké dýchanie, červené oči a mokrý vankúš.
V izbe panovalo ticho, ale ani to netrvalo dlho a v kabelke začal zvoniť môj mobil. Napriek tomu, že som nemala v plane hovor prijať, priplazila som sa ku kabelke, aby som zistila, kto ruší moju depresiu.
Môže človek zomrieť na zlomené srdce? Zdá sa mi, že som o nejakom takom prípade raz počula a ani by som sa nečudovala, keby to bola Pravda. Bolí to. Mať zlomené srdce bolí. Mala som pocit, akoby sa moje srdce roztrieštilo na million drobných kúskov a netušila som, ako ich pozliepam späť. A či sa to vôbec dá.
Keď som konečne z kabelky vylovila neustále zvoniaci mobil, zistila som, že Lizzy je ten neželaný rušiteľ. Stíšila som zvuky a ignorovala hovor. Nemala som chuť, ani náladu na nikoho. Chcela som byť sama.
A aj keby som ten hovor prijala, čo by mi povedala? Že bude všetko dobré? Že jej je to ľúto? Nadávala by na chlapov a snažila by sa ma utešiť. Ale ja som o útechu nestála. Bolo úplne jedno, čo by mi povedala, moju bolesť by to nezmiernilo. A ak by sa mi snažila nahovoriť, že čas zahojí všetky rany, asi by som jej rovno rozbila nos a povedala: “Chvíľu počkaj, čas predsa zahojí všetky rany.”
Sedela som v tej tme, ktorá ma obklopovala. Chrbtom som sa opierala o posteľ a v mysli som si celú tú scénu dookola opakovala. Bez sĺz, bez plaču, lebo na to som už nemala síl.
Niekto zaklopal, ale ja som sa ani nepohla. Ani len som nepozrela k dverám. Dúfala som, že dotyčný to skúsi ešte párkrát a potom to vzdá a odíde. A naozaj. Klopanie sa zopakovalo. Raz. Druhýkrát. Tretí.. A potom som oľutovala, že som nezamkla, lebo dvere sa v tej chvíli otvorili a do mojej izby vošli dve osoby. Lizzy a Dominic. Spoznala som ich predtým, ako Lizzy zapla svetlo a ja som skoro oslepla.
“Nat!” Dominic ma oslovil a bez váhania ma chytil po pazuchami, zodvihol zo zeme a so smiechom hodil na posteľ ako vrece zemiakov. Nestihla som ani pípnuť a oni už sedeli na posteli každý z jednej mojej strany.
“Guys, seriously, I wanna be alone,” prehovorila som hlasom zachrípnutým po toľkom plači.
“That’s bullshit,” pokrútil hlavou Dominic a podal mi fľašu piva. Lizzy s vlastnou fľašou piva sa vedľa mňa pohodlne rozvalila a preklikávala program v telke, dúfajúc, že nájde niečo zaujímavé. Ani jeden z nich nevyzeral, že by sa chystal v najbližšej dobe opustiť moju izbu.
“Really. I wanna be alone.” Zopakovala som tentoraz pevnejším hlasom.
“Yeah, yeah, whatever,” mávol nad mojimi slovami rukou a ja som vedela, že akýkoľvek ďalší môj prostest bude odignorovaný.

Od toho večera som Jina akoby zázrakom nestretla. Môj pobyt v Amerike sa priblížil ku koncu a ani som sa nenazdala a ocitla som san a rozlúčkovom večierku. Na druhý deň ma čakala cesta domov rovnako ako takmer všetkých ostatných. Rovnako ako aj Jina.
Stála som na balkóne, opierala sa o zábradlie a zahľadela som sa na mesto pred sebou. Neustále žiariace svetielka na mňa pôsobili priam magicky. Mohla som ich pozorovať každú noc a nikdy by ma to neomrzelo.
Cítila som jeho prítomnosť na balkóneskôr, než ku mne podišiel a oprel sa o zábradlie vedľa mňa. Nepozrela som sa na na neho. Tak, ako predošlé dni, som ho statočne ignorovala.
„Nat?“ prehovoril prvý, ale ja som pokračovala v ignorácii. Počula som, ako sťažka povzdychol a úplne presne som vedela, že sa práve tvári ako odkopnuté šteniatko. Tušila som, že ten pohľad by zlomil moju obranu a preto som sa naďalej tvárila, že je len vzduch.
„Viem, že čokoľvek poviem, budú pre teba len prázdne slová,“ nedal sa odradiť. „A asi ma nebudeš ani počúvať,“ odmlčal sa, akoby čakal na nejakú moju reakciu, ale keď som sa aj naďalej hrala na tichú domácnosť, pokračoval: „Preto som pre teba zložil pesničku.“
Až po týchto slovách som sa k nemu s prekvapeným výrazom v tvári otočila. Jin sa na mňa jemne usmial, chytil ma za ruku a do dlane mi vtisol USB kľúč.
„Nemusíš mi odpustiť, viem, že si to ani nezaslúžil, ale prosím, naozaj ťa prosím,“ prehovoril opäť a díval sa mi priamo do očí, „vypočuj si to, nájdi si štyri minúty a vypočuj si to.“
Keď som aj naďalej mlčala, úsmev mu z tváre zmizol. Nervózne prešľapol z nohy na nohu a rukami si začal žmoliť koniec trička.
„Nat, I...“ odmlčal sa, zhlboka sa nadýchol a hneď na to sa hlboko uklonil. Tak, ako to je zvykom v jeho krajine. „Naozaj prepáč.“
Ale ja som nebola pripravená prikývnuť, usmiať sa a povedať, že sme v pohode, lebo sme neboli. Ja som nebola. Pozrela som sa na Jina, na USB kľúč v mojej ruke, zase na Jina.
Mierne nadvihol hlavu, aby sa na mňa zadíval s očami pripomínajúcimi malé šteniatko, ktoré vás prosíka o kúsok mäsa. „Prosím.“
S povzdychol som na pár sekúnd zavrela oči. „Fajn,“ porušila som bobríka mlčanlivosti, „vypočujem si tú pesničku.“
Jinovi viditeľne spadol kameň so srdca. Čo kameň, rovno obrovský balvan, súdiac podľa jeho výdychu a iskričiek v očiach.
„Musím ísť,“ doplnila som, pustila som sa zábradlia a vykročila som k balkónovým dverám. Skôr, ako som stihla zmiznúť, pocítila som, ako ma Jin chytil za zápästie. Pootočila som sa k nemu a pozrela na neho s mierne nadvihnutým obočím.
„Ďakujem,“ prehovoril úplne vážne, dívajúc sa mi priamo do očí.
Nedokázala som odignorovať toto posledné slovíčko, ale ani som nevedela, čo povedať. Nakoniec som sa na neho len usmiala a prikývla. A s tým som sa otočila a vrátila sa na rozlúčkový večierok.

Keby mi niekto pred šiestimi mesiacmi tvrdil, že si Ameriku zamilujem a bude ťažké ju opustiť, vysmiala by som ho. Nerátala som vtedy s jednou vecou. Nebola to Amerika, vďaka ktorej som si študijný pobyt zamilovala, ale boli to ľudia, ktorých som tu spoznala a kvôli ktorým som túžila, aby čas plynul pomalšie. Ale... Nemám silu zastaviť tie ubiehajúce týždne, dni, hodiny, musím sa len prispôsobiť a zmieriť sa s tým, že všetko má svoj začiatok a svoj koniec. A koniec mojej návštevy v Amerike mi pripadal takmer ako blesk z jasného neba.
Bolo pre mňa jednoduché nájsť si tu priateľov, ale teraz bude o to ťažšie udržať si s nimi kontakt. Život ma naučil, neveriť tým frázam „určite sa stretneme“ alebo „budeme si písať“, ale nakoniec som sa prichytila, ako ich sama v posledné dni používam. Akoby som v sebe živila nádej, že to bude s nami inak. Ale nebude...
Iste. Vydrží to pár dní, možno týždňov, ale potom človek postupne zabudne. Putá sa pretrhnú, spomienky vyblednú.
Lane, Dominic, Lizzy, Eric a v neposlednom rade aj Jin. Tí všetci mi budú nesmierne chýbať. A keby som ich raz chcela navštíviť, minula by som na to celý majetok, keďže každý sme boli z iného kúta sveta.
Pri tej myšlienke, že ich všetkých uvidím jedine na fotkách, mi stislo srdce od žiaľu. Radšej na to ani nemyslieť. Ale napriek tomu, keď som sedela na svojom mieste v lietadle, neubránila som sa spomienkam, ktoré ma prenasledovali odkedy som sa s nimi všetkými rozlúčila na letisku.
Najťažšie bolo dať zbohom Lane a Jinovi. Na uslzené oči Lane sa mi bude len ťažko zabúdať. Stískala ma, akoby tu nebol žiaden zajtrajšok. Vlastne... pre nás ani nebol. Držala ma za ruky a nútila ma, aby som jej prisahala, že sa ozvem hneď, ako prídem domov. A ja som podľahla a prisahala.
Jinovo lietadlo odlietalo tesne po mojom a mala som podozrenie, že nebyť toho, ani by tu nebol. Napriek všetkému, čím som si kvôli nemu v posledné dni musela prejsť, bola som rada, že sa s ním môžem rozlúčiť.
Vo chvíli, keď som ho objala, uvedomila som si, že k nemu necítim nenávisť, ani zlosť. Privinul si ma na svoju hruď a nežne ma pobozkal na spánok. Nebolo v tom ani kúsok mileneckej intimity. Ale necítila som sa čudne, skôr príjemne, akoby ma objímal niekto dôležitý, komu na mne záleží.
Ešte aj teraz, v lietadle, sledujúc vzďaľujúcu sa pevninu a počúvajúc pesničku, ktorú pre mňa zložil Jin, ma opantával ten hrejivý pocit, že všetko je presne tak, ako má byť. Ale ktovie, čo ma čaká teraz?
Netušila som, čo bude, až prídem domov. Čo som ale vedela naisto bolo, že ma čaká ťažké rozhodovanie sa, lebo vo vrecku nohavíc som ukrývala letenku do Japonska, ktorú mi Jin s nervóznym úsmevom strčil do ruky predtým, ako som im naposledy zamávala.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 6 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 31.03.2012, 14:08:10 Odpovědět 
   Zdravím.

Předně se omlouvám za jisté "přešlapování", ale v mysli mi splynuly dva Tvé příběhy na pokračování: tento a Odi et amo. Jak se to mohlo stát? Bůh ví, čekal jsem pokračování vyprávění o servírce a bytosti nepodobné člověku, a ono další pokračování vyprávění o hrdince, která se vydala na studijní pobyt do USA. Moje chyba... ;-)

Ale k textu... Je docela jiného ražení než již zmíněný příběh a má svou vlastní atmosféru. To že mám možnost publikace obou, mám také možnost srovnání. I zde má prim přátelství a láska. Jsme lidé, překypujeme city a pocity a jsme tvorové společenští (tedy alespoň většina). Proto není ničím zvláštní onen smutek plynoucí z nutnosti rozloučení. Pokud jde o Jina, opravdu jsou všichni muži takoví? Třeba v tom nic vážného nebylo, jen ona měla "velké oči" a cítila se podvedená (nikdo není dokonalý). Nechme však psychologii postav na pokoji... Chybek jsem si nevšiml, občas člověk narazí na překlep, nebo tečku namísto čárky na konci přímé řeči (ne vždy může uvozovací věta stát sama o sobě). Jinak slovenskou gramatiku nehodnotím. Textík se četl dobře, byť se mi zdá, že v této části dostala ona "pocitová stránka" hlavní roli. Ale což. Jsem zvědavý, zda se naše hrdinka vydá do Japonska, nebo zůstane tato cesta jen dalším z jejích snů... Hezký den a psaní zdar.
 ze dne 01.04.2012, 16:37:11  
   Mon: Zdravím.
Ďakujem za publikáciu a koment :)
Popravde, nečudujem sa, že sa niečo také stalo. Popri písaní Odi et amo som akosi na tento príbeh zabudla a chvíľu mi trvalo dostať sa zase do toho :)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Vítězslav Dvořák
(16.7.2019, 08:42)
Adelaide
(13.7.2019, 17:25)
Petronela Patricellí
(9.7.2019, 20:54)
Marfy
(7.7.2019, 22:14)
obr
obr obr obr
obr
O bílém verši
Charles
ŠLENDRIÁN
Johannes Faustus
Cíga, láska, sm...
Polly
obr
obr obr obr
obr

Moderní láska
Creshaw
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr