obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Krutá jsi lásko, kam ty až doženeš smrtelná srdce."
Publius Vergilius Maro
obr
obr počet přístupů: 2915295 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39398 příspěvků, 5729 autorů a 389845 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Odi et amo 13 ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Odi et amo
 autor Mon publikováno: 06.08.2012, 11:56  
On je monštrum a verí v dobro ľudí. Prišiel, aby začal nový život.
Ona je človek a ľuďom neverí. Uteká, aby zabudla na svoj starý život.
 

Trhalo jej to srdce. Po kúskoch. Každá myšlienka. Každá spomienka. Jej srdce sa postupne rozpadávalo ako uschnutá ruža a ona netušila, či niekedy bude schopná pozliepať tie kúsky späť do jedného celku. Bolelo to a netušila, ako tú bolesť zmierniť.
Teraz už nevedela, či spravila dobre. A čo bolo vlastne dobré a zlé? Mala vôbec niekedy na výber, či za ňu rozhodoval celý čas nejaký osud, alebo čo? Lebo rada by hodila vinu na niekoho iného a nie na seba a svoju zbabelosť. Hovorí sa, že všetko sa deje z nejakej príčiny a Kaya by sa tak rada niekoho opýtala, čo komu kedy spravila, že bol jej život taký zmätok.
V to skoré ráno, keď sa zobudila v náručí striebrovlasého muža, o ktorom vedela tak málo, vyhral rozum nad srdcom a ona zbabelo utiekla. Napriek svojmu sľubu, napriek svojim citom. Ušla a ani raz sa neotočila. Za sebou nechala Freddieho, Mattyho a svoje srdce.
„Vždy, keď sme sa zblížili s človekom, skončilo to pre neho zle.“
Tá veta ju desila, hnala ju dopredu, ďaleko od Freddieho, od monštier a od sveta, ktorému nerozumela.
Tak dlho sa snažila. Pochopiť to, čo sa okolo nej dialo odkedy sa do jej života priplietli tí, ktorí by nemali v tomto racionálnom svete existovať. Monštrá. Ako bolo vôbec možné, že existovali? Veď to bolo proti všetkým zákonom prírody, proti rozumu, proti všetkému, čo ju učili. A najhoršie na tom všetkom bolo, že ich milovala k smrti. Oboch. Mattyho. Freddieho.
„Vždy, keď sme sa zblížili s človekom, skončilo to pre neho zle.“
Prečo to len musel povedať? Prečo jej neklamal? A čo vôbec znamenalo, že to s nimi skončilo zle? Zomreli? Zabili ich? Zradili? A chcela vôbec poznať celú pravdu?
Pravdou však bolo, že napriek tomu celému zmätku, strachu, panike, čo cítila, keď od nich utekala, nakoniec ostala sedieť vo svojom byte a hlboko v duši dúfala, že na prahu dverí sa objaví striebrovlasé monštrum. Príde po ňu a nedovolí jej len tak zmiznúť z jeho života.
Ale prešli hodiny, dni, týždne a Freddie sa ju ani raz nepokúsil vyhľadať. Dokonca ani Matty sa neobjavil a netvrdil, že je jeho matka. To im ani trochu nechýbala?
Dni sa jej zdali prázdne, šedé a nezaujímavé. Niekedy premýšľala, či sú vôbec ešte v meste a pri myšlienke, že odišli a ona ich už nikdy v živote neuvidí, mala pocit, akoby jej ľadová ruka zovrela srdce.

Oblohou sa tiahli ťažké mračná, zdalo sa, akoby vzduch stál na mieste a striebrovlasý muž cítil, ako celé to napätie padá na jeho plecia. Temné nebo preťal blesk, zahrmelo a spustil sa prudký dážď. Veľké kvapky dopadali aj na okraj Freddieho klobúku a vytvárali podivnú melódiu, ktorá ešte umocňovala nepokoj, ktorý cítil.
Striebrovlasé monštrum zdvihlo pohľad od zeme a nechápavo sa zahľadelo pred seba na veľkú starodávnu bránu, za ktorou sa rozprestieral cintorín. Tajomné, tiché miesto s ponurou atmosférou v daždi nadobudlo ešte pochmúrnejší charakter.
Freddieho sa zmocnil neblahý pocit, keď prešiel bránou. Nevedel, prečo tam je, nevedel, kam ísť, ale nohy ho sami niesli pomedzi rady hrobov, ktoré vytvárali pomyselnú cestičku až k najvzdialenejšiemu hrobu. A tam Freddie zastal.
Biely mramorový náhrobný kameň so zlatými písmenkami vyzeral, akoby ho na cintorín dali len nedávno. Pri náhrobnom kameni ešte stále svietila sviečka, jej plamienok z nejakého neznámeho dôvodu odolával silnejúcemu dažďu. Žena, ktorá na Freddieho hľadela z čiernobielej fotografie, bola príliš mladá na to, aby skončila svoju púť životom. A pod fotografiou vyryté meno:
Kaya Morrisová.
Freddie mal pocit, že svet sa prestal točiť. Srdce sa mu pri pohľade na fotografiu prudko rozbúchalo a náhle bolo pre neho až nemožné dýchať. Pod náporom emócii sa mu triasli kolená, netrvalo dlho a mladý muž sa zosunul na zem.
Po líci sa mu skotúľala osamelá slza, nezotrel ju. Slza stiekla po líci k brade a odtiaľ na golier kabátu, kde vsiakla do látky.
„Slzy sú len pre slabých,“ doľahol k jeho ušiam ženský šepot a Freddie sa prudko otočil a šokovane sa zahľadel na ženu, ktorá stála pár krokov pred ním.
„Emily,“ šepol meno ženy, ktorá teraz stála vedľa hrobu a opatrne naň položila biely kvet.
Vyzerala presne tak, ako si ju pamätal. Prečo tu ale stála ona, keď mala byť dávno mŕtva? Až v tej chvíli mu pohľad padol na krvavé stopy na jej korzete, nariasenej sukni a bledej koži.
Žena k nemu pomaly pristúpila a zohla sa, aby sa mu zadívala do tváre. Prázdnymi očami bez života sa zadívala do tých jeho. „Máš jej krv na svojich rukách.“
„Nie... Nie...“
„Máš moju krv na svojich rukách.“
„Nie... Ja...“ Freddie odmietavo krútil hlavou, odsunul sa v snahe dostať sa od nej čo najďalej, ale šmykol sa na blate a spadol na chrbát. Klobúk sa mu zošmykol z hlavy a keď k nemu Freddie natiahol ruku, vyplašene stiahol ruku späť.
Krv. Na jeho rukách bola krv.
„Máš našu krv na svojich rukách...“

Prudko sa posadil a vydesene sa rozhliadol naokolo. Bol vo svojej izbe, ticho, ktoré všade naokolo panovalo, prerušoval iba jeho zrýchlený dych a tlkot jeho splašeného srdca. S panikou v očiach sa pozrel na svoje dlane, ale po krvi nebolo ani stopy. Napriek tomu, že to bol len sen, Freddie sa nevedel upokojiť.
Zvalil sa na chrbát a zavrel oči v snahe vypudiť z mysle všetky obrazy tej hroznej nočnej mory, ale jeho snaha bola márna a pred očami sa mu neustále zjavoval Kayin hrob.
Krvavé, temné sny, ktoré boli tak strašné, že zakaždým otriasli celou jeho dušou, ho prenasledovali odo dňa, do ktorého sa zobudil bez hnedovlásky po svojom boku. Za tými snami sa skrývala časť jeho minulosti, časť jeho prítomnosti a úprimne dúfal, že budúcnosť sa k nim nepripojí.
Koľkokrát sa vzdal a prisahal, že sa už s ľuďmi nezapletie? Koľkokrát ten sľub ešte poruší? Prečo nemohol prestať pomáhať, keď o jeho pomoc aj tak nik nestál? Prečo nikdy neposlúchol ostatných, keď ho prosili, aby s tým prestal? A koľko nevinných ľudí bude ešte trpieť kvôli jeho neuváženým činom?
Šťastie mu zrejme nebolo súdené, šťastena sa mu nakoniec vždy otočila chrbtom. A hoci pár dní mal pocit, že jeho život má konečne nový zmysel, teraz videl iba temnotu. Zakaždým, keď zatvoril oči, cítil už len prázdnotu.
Spomienky na Emily boleli. Spomienky na Kayu však boleli viac. Ako môže byť život taký krutý?
Predtým to nevidel, alebo to nechcel vidieť. Teraz ale vedel, že Kaya a on sú až príliš iní. A hoci v hĺbke srdca cítil strašnú bolesť, nemohol s tým nič robiť. A tak zostával aj naďalej stáť v tej nekonečnej temnote.
Nemohol na Kayu prestať myslieť nech sa snažil akokoľvek. Ich osudy sa preplietli a už nebolo úniku. Prečo ich vzťah ale skončil skôr, ako tomu mohli dať šancu? Rád by z toho vinil ju, ale v skutočnosti ich zničili tajomstvá, ktoré jej nikdy nemohol povedať.
„Nikdy nebudeme takí, akí sme chceli byť,“ prehovoril do ticha a pri tej myšlienke mal pocit, akoby sa jeho srdce roztrieštilo na malé kúsky.

Pohľadom vyprevadila posledných zákazníkov, ktorí sa chôdzou námorníka vytratili do noci, zamávala Susan na rozlúčku a tiež vyšla z reštaurácie. Ovial ju studený nočných vánok, dovolila, aby jej rozfúkal vlasy a chrbtom sa oprela o stenu na rohu ulice.
Z vrecka bundy vytiahla krabičku cigariet, jednu stisla medzi perami a zapálila ju. Vdýchla dym do pľúc a zavrela oči, akoby si chcela v pokoji vychutnať ten pocit. Na jej rozčarovanie ale cigarety na ňu už nemali taký ukľudňujúci účinok ako predtým.
Frustrovane zamrmlala nadávku a zahodila cigaretu na zem. Keď však otvorila oči, takmer dostala infarkt. Pred ňou stál Freddie a jeho čokoládové oči pozorovali každý jej pohyb.
„Freddie,“ oslovila ho ešte stále šokovaná jeho náhlym zjavením sa.
„Odchádzame,“ prehovoril striebrovlasý mladík a z Kayi sa v tej chvíli vytratil aj posledný kúsok nádeje, ktorú v sebe živila.
„Prečo?“ šepla, lebo nedôverovala svojmu hlasu.
„Je len otázka času, kedy nás odhalia. Čítala si v poslednej dobe noviny? Objavilo sa niekoľko článkov, ktoré nie sú pre nás najlepšie. Musíme odísť skôr, ako nás nájdu a vypukne panika.“
„Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú,“ povedala Kaya potichu, jej vlastný hlas jej znel cudzo. „A pritom by sa mali najviac báť seba.“
Freddie mlčal. Len tam stál a pozoroval ju pohľadom, z ktorého Kaya nevedela vyčítať absolútne nič. Mala pocit, že vidí až do hĺbky jej duše, cítila sa nesvoja a hoci vedela, čo by chcela urobiť, nemala na to odvahu.
„Ja...“ začala neisto a na chvíľu sa odmlčala, aby pozbierala posledné kúsky odvahy, ktorá v nej ostala. „Za celý svoj život som počula toľko sľubov, že ich nemám rada. Ale práve teraz by som dala všetko za to, aby si mi sľúbil, že sa ešte stretneme.“
Dokonca našla silu, aby sa mu pozrela do očí, ale keď stále mlčal, cítila sa ako tá najväčšia hlupaňa na svete. Čo čakala? Že sa jej vrhne k nohám a bude ju prosiť, aby šla s ním? Že jej bez zaváhania sľúbi, že sa k nej vráti? Ako to od neho mohla čakať? Neboli hlavní hrdinovia romantického filmu, nečakal ich žiadny šťastný koniec a žiadne „a žili spolu šťastne až naveky“.
Freddie k nej podišiel, vzal jej ruky do svojich a jemne ich stisol. Usmial sa, ale bol to smutný úsmev a Kaya nebola schopná mu úsmev opätovať.
„Buď šťastná, Kaya Morrisová,“ prehovoril a vtisol jej nežný bozk na čelo.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 6 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 06.08.2012, 11:56:19 Odpovědět 
   Zdravím.

Snad není tato část poslední (jako vyústění celého příběhu). Není jednoduché být člověkem (neustále se ocitáme ve válce mezi srdcem a rozumem). Zřejmě také není lehké být monstrem (už o onen další rozměr nečlověčí existence). Žít v utajení a neustále ve střehu také jednomu nepřidá. Byly sny našeho stříbrovlasého hrdiny obrazem budoucnosti? Co všechno by se mohlo stát a možná i nestane? Kdo ví. Láska zde neměla dlouhého trvání a pokud ano, nemá "na růžích ustláno". Jsem zvědav, jak se příběh dál vyvine (takto přeci nemůže skončit). ;-) Hezký den a psaní zdar.

P.S. Slovenskou gramatiku nehodnotím.
 ze dne 07.08.2012, 10:16:46  
   Mon: Zdravím :)
Ďakujem za hodnotenie a komentár.
Popravde, premýšľala som, že príbeh ukončím touto kapitolou, ale keď som ju dopísala, nezdalo sa mi, že by si monštrá a Kaya zaslúžili práve takýto koniec. :)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Posel smrti VII...
Lukaskon
Vzduchem bez kř...
micromys
Noční tichá sam...
augusta blatouch
obr
obr obr obr
obr

Jedna z věcí
Francis Black
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr