obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Přítel je ten, kdo o vás ví všechno a má vás pořád stejně rád."
Elbert Hubbard
obr
obr počet přístupů: 2915293 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39397 příspěvků, 5729 autorů a 389841 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Fazuľová polievka ::

 autor VanillaSky publikováno: 28.08.2012, 15:24  
.... jeden mesiac, v jednom roku, v jedno leto.... Dúfam, že v tom psom nebi máš každý deň dostatok čerstvej mrkvy...
 

1

Zaujímalo by ma, dokedy tu ešte budem musieť čakať. A kedy po mňa konečne niekto príde.
Aspoň tie dvere nemuseli zavrieť.
Mohla som skúsiť sama, možno by sa to podarilo.
Vidina plnej misky, robí zázraky.
Tak kde toľko...
Dvere sa otvorili a v nich stál môj dvojnožec.
No konečne, spása prišla... teš sa, moja zlatá miska.
Za chvíľu ťa celú vylížem.
Dvojnožec sa nahol a podvihol ma ponad schody.
Už aby sa skončila táto potupa..., ale veď už to dlho nepotrvá.
Už len pár dní a bude po všetkom.
Potom to zase budem celá ja.
Rýchla, svižná, hrabajúca,... ach tie nory, krásne nory, plné tajomna a myší a čo ja viem čoho ešte.
Všetko to čaká len na mňa.
Všetko, aj tá zabudnutá diera v plote, cez ktorú podnikám denne svoju výpravu za dobrodružstvom.
Dvojnožci to vedia, no napriek tomu sú ku mne veľkorysí a nechajú, nech si užívam túto z mnohých radostí môjho života.
Okrem tejto, aká som unavená. Tá cesta od jednej strany pozemku po dvere nášho príbytku je tak vyčerpávajúca.
Ale to sa už čoskoro skončí.
Netreba na to myslieť.
Už len pár krokov a budem tam.
Už sa približujem... len krôčik a...
No fuj, a toto má byť čo?
Ja sa tu snažím zdolať trasu k mojej milovanej miske.
K môjmu milovanému jedlu, ktoré je momentálne mojim skoro jediným potešením a teraz toto.
Teda vážení, ja zjem všetko.
Nikdy mi nerobilo problém zjesť úúúúúplne všetko.
No toto je trocha pres príliš.
Som pokorená.
Odchádzam...
Ja vážne odchádzam, počuje ma niekto?
Možno si to ešte rozmyslia a dajú mi niečo iné.
Nie.
Posledný pokus s názvom „smutné“ oči na dvojnožca zlyhal.
Ešte raz sa otáčam k miske a vdychujem „vôňu“ ktorú teraz nemôžem ani cítiť.
Inokedy by som ani okom nemrkla a miska by bola behom pár minút prázdna.
Ale ako mi to mohli urobiť, teraz keď... fuj, neznášam fazuľovú polievku.
Prejdem pár krokov, snažiac sa, aby som bola čo najviac od misky a s vypätím všetkých síl sa zvalím na zem.
Najlepšie na bok. Môj stav zaguľatenosti mi ani nič iné nedovolí.
Zavieram oči a s myšlienkou, aby bol už tomu všetkému koniec, sladko zaspávam.

2

Prišiel druhý deň.
Niečo sa so mnou deje.
Zdá sa, že už je to tu.
Slabým kňučaním sa pýtam von.
Konečne ma pustili a zavreli za mnou dvere.
Momentálne mi to je jedno.
Hľadám si možnú skrýšu.
Keď po nejakej dobe počujem hlas dvojnožcov, ktorý sa každou minútou mení na zúfalejší, už to mám skoro za sebou.
Hneď vedľa mňa niečo kňučí , do toho sa miešajú hlasy, ktoré sa stále viac približujú až...
Nie, našli nás!
Pri pohľade smerom k otvoru do diery ktorá kedysi slúžila ako pivnica, vidím ruku môjho dvojnožca.
Nebezpečne sa blíži a... nie, neberte ho, nie, nechajte ho so mnou!
Neskoro.
Z úkrytu vidím veľký prútený kôš a ruku ktorá vzala šteniatko a ukladá ho doň.
Znova sa načahuje po ďalšom.
Aj to po chvíli končí v koši.
Či chcem, či nie, musím sa prezradiť a vyliezť von.
Pomaly cupkám za dvojnožcom, ktorý prenáša moje šteniatka do šopy.
Vraj čo ma to napadlo vliezť do takej špiny.
A čo sa ma nahľadali.
Líham si na deku ktorú rozprestreli na dlážku a dvojnožec vyberá postupne obe šteniatka.
Priloží ich ku mne a tie sa okamžite prisajú a začnú piť mlieko.
Ešte šťastie, že sú len dve, to určite zvládnem.
Čo sa to zase deje?
To nie je možné.
To určite nemôže byť pravda.
Ale je...
Prejde zopár minút a na svete sú ďalšie dve.
To máme spolu štyri.
Dve hnedé a dve čierne.
Dve dlhosrsté a dve hladkosrsté.
Guláši, mix, kríženci... veď počkaj až ťa ja ešte raz stretnem!
Toto ti nedarujem!
Ešte že sú to aspoň naši.
Ešte že si nebol mopslík, alebo francúzsky buldoček.
Brrrrrr... to už je lepšie pomyslenie na tú fazuľovú polievku.
Teraz by som si z nej už aj celkom dala.
Miska, moja zlatá miska, kde si?
Pozriem smutne na dvojnožca, ale on nechápe.
Momentálne sa motá okolo mňa, vyškiera sa a stále melie niečo o tom, aké sú zlaté.
A čo ja?
Mňa tu nikto nevidí.
Ľahnem si na bok.
Tí malí príživníci stále cucajú a ja... ja snívam o miske plnej fazuľovej polievky.
Ešte, že čo chvíľa pôjdem domov.
Dvojnožec ešte nejaký čas pobudne, pričom sa stále nadchýna tými malými miešancami a potom sa poberie smerom k domu.
Konečne.
Snažím sa vstať, no dvojnožec na mňa prísne pozrie a z jeho tváre a otvárajúcich sa úst vyčítam, že moje miesto je teraz tu.
Som pokorená.
Tak toto sa mi ešte nestalo.
Nanajvýš som bola vonku, neďaleko dverí domu, vo svojej búde.
Aj keď v poslednej dobe si pravidelne hovím v teple rodinného kozuba.
A teraz toto.
Taká pokora a ešte ani tá fazuľová polievka neostala.
Svet sa úplne zbláznil a nechal mi tu tieto štyri malé, slepé, holé, čosi...

3


Týždeň po...
Tá drobotina je už zase prisatá a nemilosrdne vycuciava aj najposlednejšiu kvapku mlieka.
Takto to ďalej nejde.
Musím vypadnúť.
Nenápadne, pekne potichu sa vytratím a možno si to ani nikto nevšimne.
Drobci pospali.
Postavím sa a pomaly sa presuniem k dverám šopy.
Vystrčím len hlavu, keby náhodou...
Ale nič sa nedeje.
Vzduch je čistý, nikde nikto.
Ešte letmý pohľad na slastne odfukujúcich drobcov a poďme za slobodou.
Prederiem sa cez dieru v plote a už ma nič nemôže zastaviť.
Sladká sloboda...
Asi po polhodinovom úlete sa vraciam naspäť, prenasledovaná prísnym pohľadom dvojnožca, ktorý sa pred tým skláňal nad drobcami.
Ako keby nič v nádeji, že mi to prejde si pokorne líham k šteniatkam.
Jedno z nich sa zamrví, slabo zakňučí a toť, moja spása.
Dvojnožec sa razom prestane zaujímať o mňa a svoju pozornosť s veľkým úsmevom na tvári presunie na to malé holé, slepé, kňučiace.
Som zachránená.
Aspoň na teraz.
Ešte že existujú tieto miniatúrne zmenšeniny mňa.
Aj keď vyzerajú ešte tak podivne.
Ale povedzte... ako by som, nebyť nich, teraz dopadla ja?

4

Konečne už podrástli, vidia, počujú a aj ich srsť sa už oveľa viac podobá na tú moju.
Nebyť ešte tých príliš malých uši, no celá ja.
Teda aspoň tie dve, krátkosrsté.
Dve ďalšie, jedno so srsťou ako drôtenka a to druhé ako mop na umývanie dlážky...
No veď počkaj, až ťa ja raz ešte niekedy stretnem!
Ale teraz je to už jedno, tak či tak sa s tým už nedá nič robiť.
Pospali.
Idem teda radšej „pozrieť“ moju obľúbenú dieru v plote.
Už sme sa dlho nevideli.


5


Nastal koniec sveta!
Ako som sa mohla tak tešiť, že podrástli?
Už chodia.
Po pár minútach vyliezli von a teraz sú všade.
Sú všade..... je ich všade plno.
Nie je miestečka kam by sa nesnažili zaliezť.
Skáču mi po chrbte, hlave, kúšu do uší, kúšu všetko.
Je ich plný dvor a ja už nevládzem.
Veď počkaj, až sa zase stretneme, ja ti ukážem!


6


Je mesiac od tej „radostnej“ udalosti, ktorá nemala nikdy nastať.
Som v koncoch.
Sú všade.
Prvé dve sú ako dva krátkosrsté súdky.
On vyzerá ako plyšák a ona ako jeho dvojča.
On je malý kľudný flegmatik, daj ma kam chceš, len ma tam pokojne polož.
Ona je stále v pohybe.
Mám pocit, že sa mi hlava otočí okolo krku a ten sa skrúti ako motúz na prádlo.
A tí ďalší dvaja?
Tí sú ako deň a noc.
On má srsť snáď teraz už ako dve drôtenky dohromady a ona ako dvojnásobný mop.
On je spurný a vzdorovitý.
Veď koľko krát sme už zažili jeho pozíciu vlka s hlavou, ktorá je mimochodom snáď väčšia ako jeho telo, vztýčenou smerom k nebu a urputne zavýjajúceho.
Dožadujúceho sa pozornosti.
Jeho si snáď ani nikto nevezme.
A to bude môj koniec!
Veď počkaj, až ťa ešte dakedy stretnem!
To bude aj tvoja posledná hodina!
No a ona?
Ona je od začiatku maznáčikom dvojnožcov.
Ani im nevadí ten mop.
Oni si ju snáď aj nechajú, veď už jej dali aj meno.
Mňa si tu už pomaly nikto nevšíma...
Som na úplnom dne.
Je čad pozrieť dieru v plote.
Len ju pozdravím a nakuknem a.... sloboda, ach, sladká sloboda!

7


Dva mesiace po konci sveta.
Konečne nastal deň D.
Konečne si po nich prídu cudzí dvojnožci.
Už prichádzajú.
Najprv prví, potom ďalší.
A ďalší dvaja.
Pozerajú si tie malé ušaté, guľaté, stále niečo kúšuce drobce a ja sa tvárim čo najviac smutne.
Dokonca sem- tam zakňučím, aby to vyzeralo ešte vierohodnejšie.
Aby každý videl, ako mi bude za nimi smutno a prosím vás, len mi ich neberte a...
Otočili sa.
Aj ja som sa otočila.
Smerom k mojej slobode.
Už to dlho nepotrvá.
Už len zopár minút a bránka sa navždy zavrie za týmito malými, ušatými...
Ako sa na mňa podobajú, až na toho čo má srsť ako drôty.
A hlavu, hlavu snáď ešte väčšiu ako pred tým.
Ale dosť bolo, nejaká som rozcitlivená.
No pomyslenie na slobodu ma razom vrátilo naspäť na zem.
Stal sa zázrak, odchádzajú.
A berú si aj ich.
Všetkých do jedného.
Sláva, svet je predsa len úžasný.
Potom čo odišli, snažím sa ešte nejaký čas tváriť skormútene.
Môj pohľad a sklopené uši naznačujú, že toľké sklamanie snáď ani neprežijem.
Dvojnožec ma pohladí a odchádza domov.
Vzduch je čistý.
Konečne.
Zlatá diera v plote, ako dlho sme sa už nevideli...
V momente vstávam, oči mi svietia ako tie najjasnejšie hviezdy na nebi a uši vejú za mnou v tom najrýchlejšom behu za posledné mesiace.
Už idem, už som pri tebe, moja zlatá d...
V tom prudko zastanem a... toto má byť čo?
Kde je?
Kde si, ty moja večná spása slobody?
Je koniec, nastal koniec sveta.
Toto už musí byť isto ono.
Veď čo by iné mohlo byť opravené pletivo v plote?
Svet sa zbláznil, svet sa už úplne zbláznil.
No veď počkaj, až sa zase dostanem von.
Počkaj, až ťa ešte raz stretnem!
To bude potom tvoja posledná miska plná žrádla, ktoré si práve stihol zošrotovať...!


 celkové hodnocení autora: 99.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 3 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 4 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 18 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Nix Raven 19.07.2013, 0:42:02 Odpovědět 
   jéj to sa mi páčilo... :) ľahké, vtipné a s nádychom irónie, presne ako to mám rada... :)
 ze dne 19.07.2013, 11:06:26  
   VanillaSky: To ma teší :)... ďakujem za zastavenie.
 kudlankaW 04.09.2012, 17:39:47 Odpovědět 
   Ze života...zvěře. Jistě není snadné opisovat dění očima zvířete. Vcelku zajímavý a strastiplný pohled fenky..:-)
 Šíma 28.08.2012, 15:22:39 Odpovědět 
   Zdravím.

Ono se řekne: "psí život", že ano? Naše psí hrdinka to nemá lehké. Tolik pejsků, o které se "musí starat". Proč však stále něco opakuje o konci světa? Zdá se mi, jako by se malinko točila v kruhu, přestože těch několik hladových krků určitě dokáže psí mámu pěkně vytočit (a když jsou starší a rostou jim zoubky) i potrápit. Milý a čtivý textík o psím životě. Na slovenskou gramatiku jsem nehleděl. Hezký den a psaní zdar.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Z obchodu žilet...
kimberly1995
Pohlédl jsem jí...
Lulu
Kapitola 3- Set...
Desdemone
obr
obr obr obr
obr

Co se to tu, sakra, děje? III.
Cora
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr