obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Všechno, co vidíme nebo v co věříme, je jen pouhým snem ve snu."
E. A. Poe
obr
obr počet přístupů: 2915293 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39397 příspěvků, 5729 autorů a 389841 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Rozhovor bez slov ::

 autor VanillaSky publikováno: 18.09.2012, 16:48  
...
 

Bolo to v deň, ktorý nastane po dňoch ktoré sú presiaknuté dažďom a už prichádzajúcou jesennou atmosférou.

Sedel som na lavičke v parku a slnko ešte nie až tak páliace, prenikalo celým mojím telom. Oči som mal privreté, takže som nevnímal nič čo sa vôkol mňa deje. Zrazu som zacítil tieň, ktorý zakryl slnko. V duchu som už začal nadávať na mrak ktorý si také niečo dovolil. Otvoril som oči a na chvíľu som zazrel niečiu postavu. Tá sa hneď pohla tak, aby znova odkryla slnko a ja som pre jeho žiaru nevidel na jej tvár. Iba matné obrysy ktoré aj naďalej naznačovali, že tam niekto je.

„Toto je moja lavička,“ povedala, no ani sa nepohla z miesta.

„Kto si?“ spýtal som sa a snažil sa predsa len nejako zaostriť svoj zrak. No naďalej som nevidel takmer nič.

„To je jedno kto som, stačí len, aby ste vedeli, že toto je moja lavička a aby ste si presadli na inú.“

V tej chvíli som nevedel, či sa mám hnevať, na tú osobu, lebo ako ináč môžete nazvať niekoho, koho poriadne ani nevidíte. Alebo sa mám začať smiať nad tým, ako si privlastňuje niečo, čo jej v skutočnosti nepatrí.

„Táto lavička nepatrí nikomu. Alebo aspoň tu nikde nevidím napísané, že má niekto na ňu výhradné právo. Takže si na ňu môže sadnúť kto chce a kedy chce. Pravda, ak predtým nebola už obsadená. A táto obsadená nebola. Teraz je tiež na nej ešte miesto, takže si môžeš sadnúť vedľa mňa. Ak chceš.“

„Nechcem si sadnúť k vám. Chcem si sadnúť na svoju lavičku a chcem na nej sedieť sama. Chodievam sem každý deň. Takže potom predsa len patrí viac mne, ako vám. Vás som tu ešte nikdy nevidela.“

„Ako si môžeš pamätať, koho si videla a koho nie. Vieš koľko ľudí tadeto prejde? Koľko si ich sadne na túto, alebo na inú lavičku v tomto parku?“

No mala v podstate pravdu. Nechodieval som sem často. Len sem tam, keď som sa konečne odtrhol od svojich povinností a nadišiel deň, kedy som už ozaj potreboval byť sám, len so svojimi myšlienkami a ľuďmi, ktorých nepoznám. A ktorý odo mňa nebudú nič chcieť. Zrazu sa tu objaví táto a stále melie niečo o lavičke ktorá je jej majetkom. Nemohla ma teda stretnúť. A keď sme aj náhodou prešli okolo seba, ja som si ju určite nevšimol.

„Niekto ako vy, to nemôže pochopiť. Vy ktorý si nevšímate ani sám seba, ako by ste si potom mohol všimnúť niekoho iného? Preto tu ani nikdy s nikým nesedím. Načo? Nie je dobré si niekoho k sebe pripútať. Nie je dobré si k sebe pripútať líšku a ochočiť si ju. Potom už nie je slobodná, ale spútaná niekým iným. Spútaná všetkým čo vzniká z toho, keď niekoho necháme prísť príliš blízko.“

„Nezdá sa ti, že si protirečíš? Najprv povieš, že ja som tu ten čo si nikoho nevšíma a potom si nechceš ku mne ani sadnúť.“

„Všímať si a pripútať, to nie je to isté,“ povedala potichu a práve vtedy sa slnko presunulo tak, že som ju konečne uvidel.

Nebola ani tučná, ani chudá. Niečo medzi tým. Ani s výškou to nebolo ktoviečo. Dlhé, hnedé rovné vlasy jej splývali až na chrbát. Mala okuliare, ktoré sa celkom hodili k jej tvári. Ako keby k nej patrili odjakživa. Bledozelený rám sa hodil k jej zelenému svetru a toto všetko doplňali biele nohavice o niečo dlhšie, než by mali byť. V podstate nič na nej nebolo nejako výrazné. Nič také, pri čom by ste si povedali, tak tá by stála zato. Snáď až na tie dlhé vlasy. Šedá myška, tak som ju v duchu sám pre seba nazval, keďže som nevedel jej skutočné meno.

Takéto šedé myšky, nevýrazné a ničím zaujímavé ma nemohli zaujať. Veď skoro každý deň sa dostanem do spoločnosti toľkých krásnych žien. V modelingovej spoločnosti predsa iné ani nemôžu byť. No predsa ma niečím zaujala. Neviem čo to bolo, ale niečo v jej vnútri bolo svojím spôsobom krajšie ako to čo bolo na povrchu.

„Dobre, ako chcete. Ja teda pôjdem a prídem až tu nebudete,“ povedala a vytrhla ma z mojich myšlienok.

„Nechoď, presadnem si na lavičku oproti a ty si sadni na tú svoju.“

Chvíľu na mňa pozerala a potom prikývla. Vstal som s presadol si hneď oproti „jej“ lavičke.

„Naozaj chcete, aby som ostala? Lebo keď som sem prišla, nezdalo sa mi, že by ste bol nadšený tým, že som tu.“

Prikývol som a ona si konečne sadla oproti mne. Slnko mi už síce neohrievalo tvár, ale mi svietilo na chrbát, čo už zase nebolo až také príjemné. Na druhej strane som mal možnosť dokonale vidieť šedú myšku.

Teraz sa ona vyhrievala na slnku a mlčala. Keď ani po hodnej chvíli neprehovorila ani slovo, ozval so sa sám.

„To sa nebudeme ani rozprávať?“

„Nie, veď som vám vravela, že si nechcem nikoho k sebe pripútať. A aj v mlčaní sa dá niekedy nájsť niečo čo ste doteraz nemali možnosť spoznať.“

Možno mala pravdu. Celé dni som počúval všeličo možné, niekedy mi to už riadne liezlo na nervy, ale nemohol som s tým nič urobiť. V práci akú som mal, nemôžete jednoducho sedieť a neodpovedať. V podstate som sem prišiel, aby som mal od všetkých pokoj a pri nej som mal presne ten pocit. Pocit pokoja a toho, že odo mňa nebude nič chcieť. Proste tu len bude a nič viac. A to mi nateraz úplne stačilo.

„Môžeme tu len tak sedieť oproti seba a vnímať prítomnosť toho druhého. Len tak. A možno sa tešiť z toho, že je niekto taký kto si s vami zahrá túto hru.“

Hru? Chcel som sa opýtať, ale nechcel som pokaziť to niečo, čo som cítil vo svojom vnútri. Ten spomínaný pokoj z toho, že mám blízko seba niekoho o kom nič neviem a predsa ma niečím priťahuje. Také niečo som ešte nikdy nezažil. A to som mal možnosť spoznať už veľa ľudí, prevažne žien.

Sedeli sme takto asi hodinu. Potom vstala a bez slova odišla. Chcel som ju zastaviť, ale zase niečo čo som nevedel pochopiť, mi to nedovolilo. Aj keď som sa jej chcel toľko toho opýtať, nakoniec som o nej nevedel vôbec nič. Akurát to, že mi s ňou bolo dobre. Nevedel som ani to, či ju ešte niekedy uvidím. Vstal som teda aj ja a pobral som sa domov.

Nikdy potom sme sa už nestretli. Chodil som do parku každý deň, no ona tam už neprišla. Možno mala pocit, že si ma predsa len niečím pripútala. A tak si našla inú lavičku v inom parku. Po čase som sa znova vrátil do starých koľají a park som navštívil len zriedka kedy. Vždy som si ale sadol na tú jej lavičku. A odvtedy čo som ju stretol už nikdy nebolo nič ako predtým. Čosi čo som nevedel pomenovať mi dalo iný pohľad na mnohé z toho, čo som dovtedy skoro ani nevnímal.

... sedel som na lavičke v parku. Keď v tom z ničoho nič, z predtým skoro bezoblačnej oblohy začalo pršať. Pozeral som na ostatných, ako sa zrazu ponáhľali schovať, aby náhodou nezmokli. Zrazu som tam ostal sám, ďalej nepohnute sedieť pričom dážď pokrýval moje telo a zanechával na ňom svoju nezmazateľnú stopu.


 celkové hodnocení autora: 99.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 3 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 8 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 19 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Rado Roh 09.11.2012, 21:51:36 Odpovědět 
   Dobrá povídka, fajn se mi četla.
 ze dne 10.11.2012, 9:33:12  
   VanillaSky: Ďakujem, to ma teší.
 Šaňo 19.09.2012, 10:39:30 Odpovědět 
   Lavíčky v parku sú ako stvorené pre prípadných osamelých samosedcov. Sú mnohokrát nástrojom pre našu osobnú psychoterapiu. Čas okolo nás beží a my si možeme, pripútaný k tej svojej lavičke lietať vo svojich myšlienkach bez slov.
Lavíčka v parku može poslužiť aj pre spontánne prejavy zamilovaných dvojíc. Nejedna nemá lavička v parku by mal o čom rozprávať.
Myslím, že i pre Tvoju poviedočku sa stala peknou zaujímavo spracovanou inšpiráciou.
Pozdravuje zpriaznena duša Šaňo:)
 ze dne 19.09.2012, 15:40:20  
   VanillaSky: Spriaznené duše sú vítané :)... aj na lavičkách, ktoré by určite mohli "povedať" veľa príbehov. Ďakujem za zastavenie.
 Adam Javorka 18.09.2012, 22:20:16 Odpovědět 
   Srdiečko, pekná poviedočka a vieš to... PÍSAŤ. A to skvele!
 ze dne 19.09.2012, 10:36:29  
   VanillaSky: Ďakujem za zastavenie aj komentár.
 Šíma 18.09.2012, 16:48:29 Odpovědět 
   Zdravím.

Takřka až filosoficky laděný příběh. Napadlo mne (s posledním odstavcem), co když nebyli oba živí (ON ani ONA)? Jako by se dvě osamělé duše bez těla setkaly kdesi v parku. Co na tom záleží, čí byla ta (či ona) lavička? Povídka má zřejmě ještě hlubší filosofický podtext. Slovenskou gramatiku nehodnotím. Přeji hezký den a psaní zdar! ;-)
 ze dne 18.09.2012, 18:07:00  
   VanillaSky: Tak musím priznať, že to s tým čí "možno" neboli živí, ma nenapadlo. Takže ďakujem za komentár aj za uverejnenie :).
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Z obchodu žilet...
kimberly1995
Pohlédl jsem jí...
Lulu
Kapitola 3- Set...
Desdemone
obr
obr obr obr
obr

Co se to tu, sakra, děje? III.
Cora
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr