obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Slova jdoucí ze srdce, hřejí tři zimy."
K. Čapek
obr
obr počet přístupů: 2915371 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39505 příspěvků, 5743 autorů a 390388 komentářů :: on-line: 3 ::
obr

:: Na ceste za snom X. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
Pro hlasování musíte být přihlášen(a)!
 autor Mon publikováno: 16.10.2012, 21:11  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

„Viem, že čokoľvek poviem, budú pre teba len prázdne slová. A asi ma nebudeš ani počúvať. Preto som pre teba zložil pesničku.“

Vo chvíli, keď som ho objala, uvedomila som si, že k nemu necítim nenávisť, ani zlosť.

Netušila som, čo bude, až prídem domov. Čo som ale vedela naisto bolo, že ma čaká ťažké rozhodovanie sa, lebo vo vrecku nohavíc som ukrývala letenku do Japonska.


Keby som povedala, že mi Amerika nechýbala, škaredo by som klamala. Samozrejme, že mi chýbala. Cnelo sa mi za priateľmi, ktorých som si tam našla. A na moju zlosť neprešiel deň, čo by som aspoň kútikom oka nezavadila o letenku do Japonska, ktorá ležala v poličke medzi ostatnými papiermi.
Sedela som vo svojej izbe na posteli, na kolenách mi ležal notebook a v rukách som opäť držala letenku. Čakala som na Lane, ktorá sa každú chvíľu mala prihlásiť na Skype a popri tom som zase premýšľala o Japonsku.
Nemohla som uveriť, že som už takmer mesiac mala v rukách kľúč ku splneniu ďalšieho z mojich snov. A čo bolo najhoršie – Jin bol ten, kto mi dokázal splniť ten sen. Len tak. Iba mi tú letenku strčil do ruky, akoby sa ani nechumelilo.
„Are you hearing me?“ zachrapčal z reproduktorov hlas Lane hneď na to, ako som prijala jej hovor. Lane sa na mňa usmievala z okienka na obrazovke a zvesela mi mávala, akoby ma nevidela sto rokov.
„Yeah,“ pousmiala som sa na ňu a letenku som položila na posteľ vedľa seba.
„Neviem, prečo o tom toľko premýšľaš. Chceš tam ísť, tak tam choď. Čo môžeš stratiť? Iba tým získaš.“ Pustila sa hneď do mňa. „Aký je problém?“
Chcela som jej povedať, že tomu nerozumie. Že nevie, aké to je a že to nikdy ani nepochopí, ale Lane by na to určite mala odpoveď. Jej životná filozofia bola jednoduchá. Ak sa ti život dáva možnosť, chyť ju za pačesy, využi ju, aby si si na smrteľnej posteli nevyčítala, že si si nechala život len tak pretiecť pomedzi prsty. A v niečom mala pravdu. Svoj život som do Ameriky nežila, len som prežíva. Deň za dňom, dúfajúc, že ďalší deň bude iný. Ale neboj. A až v Amerike som si uvedomila, že žiť sa dá aj inak.
A naozaj? Aký bol problém? Letenku som mala, bývať kde som mala a dokonca by som tam ani nebola sama. Jediné, čo ma držalo na mieste, bol ten prirodzený strach zo všetkého nového a v mysli som si vymýšľala všetky dôvody, prečo tam neísť.
„Nat? Are you there?“ zachrapčali repráky a vytrhli ma z myšlienok.
„Yeah, I’m here,” odvetila som jej a Lane sa na mňa podozrievavo zadívala z toho malého okienka na obrazovke notebook. „So, sweetie, how are you?“

Celá rozklepaná som kráčala letiskovou halou a ťahala za sebou obrovský kufor. V mysli som nadávala Lane, lebo na koho iného by som toto celé mala zvaliť? Na seba určite nie. To ona mi dala chrobáka do hlavy a ja som o tom celom premýšľala, kým som si nepovedala, že je zbytočné vymýšľať somariny, ale treba konať.
Obrovské letisko v Tokiu ma desilo viac ako to v L.A. V momente, keď som vstúpila do haly, kde ma mal čakať môj japonský priateľ, cítila som, ako zo mňa rýchlosťou svetla vyprchá všetko sebavedomie a nahrádza ho panika.
Hala plná ľudí, ktorí sa hrnuli všetkými možnými smermi. Len občas som v tom dave zahliadla niekoho neázijského pôvodu a všade naokolo mňa znela japončina a vďaka tomu všetkému som sa cítila ako Alica v krajine zázrakov. Desilo ma to, cítila som sa ako vyhnanec, ktorí tam nepatrí. A to aj vďaka kontrole, ktorej som sa musela podrobiť. Otlačky prstov, nasnímanie tváre, pohovor. Úradník, ktorý si síce robil len svoju prácu, bol krajne nesympatický a keby som tam stála o niečo dlhšie, asi by som samú seba začala považovať za teroristku.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že som nevedela, kam ísť, čo robiť a zo všetkých síl som sa snažila nepotknúť sa a neskončiť na zemi. Predstava, že by ušliapanie davom bol môj prvý a posledný zážitok v Japonsku, ma veľmi nelákala. V mysli som si opakovala dookola tú istú vetu: Prežila si Ameriku, prežiješ aj toto.
Nabrala som odvahu a výrazom strateného šteniatka som zastavila jednu japonskú dievčinu. Ale keď som na ňu spustila po anglicky a ona na mňa nechápavo pozrela a začala sa mi klaňať a ospravedlňovať, pochopila som, že moja jediná nádej je, že ma tu nejakým zázrakom nájde Jin.
So zvesenou hlavu som si sadla na voľné miesto na lavičke, kufor postavila vedľa seba a pohľadom som blúdila po okolí, akoby sa tam mal Jin zjaviť.
„Prečo tu sedíš ako nejaký vydedenec?“ ozvalo sa nado mnou a ja som prudko zdvihla hlavu a moja tvár sa celá rozžiarila, lebo predo mnou stál Jin. Vyskočila som na nohy a doslova som sa na neho vrhla od samej radosti, že konečne vidím známu tvár. Jin len tak tak udržal rovnováhu a so smiechom ma objal.

„Jin!“ zafňukala som a vrhla som zúfalý pohľad na jeho chrbát, keď mladý Japonec kráčal rezkým krokom a ja som za ním musela doslova utekať, aby sa mi nestratil z dohľadu. Jina moje fňukanie ale nezastavilo, dokonca ani nespomalil a ja som ofučane odula líca, hoci ma nemohol vidieť.
„No tak, Nat, pohni, už teraz meškám,“ prehovoril ku mne ponad plece a mne neuniklo, že sa na mojom zjave pobavene usmial. „Nishiko-san mi odtrhne hlavu, ak prídem príliš neskoro.“
Podráždene som prevrátila očami, ale zrýchlila som. Napriek tomu, že ma vývoj situácie netešil, nechcela som, aby kvôli mne prišiel o prácu. Problém bol v tom, že som si pôvodne myslela, že Jin bude mať čas hlavne na mňa a bude so mnou. Až teraz som si uvedomila, aká naivná som bola. Samozrejme, že Jin si nemohol len kvôli mne zobrať na tri mesiace dovolenku. To, že mám ja voľno a môžem sa flákať, automaticky neznamená, že sú na tom tak aj iní ľudia.
„Jin,“ pokúsila som sa ho zastaviť tým, že som ho chytila za lakeť, ale nemalo to na neho žiaden účinok. Skončilo to tak, že on chytil za ruku mňa a teraz ma za sebou ťahal ako vrece zemiakov a ja som sa snažila prepletať nohami ako najrýchlejšie som vedela.
„Jin! Čo budem robiť ja, kým ty budeš pracovať?“ opýtala som sa ho konečne to, čo ma trápilo od momentu, kedy mi v aute oznámil, že ideme rovno k nemu do práce.
Jin náhle zastavil a ja som nestihla zabrzdiť a narazila som do jeho chrbta.
„Auč,“ vydýchla som a voľnou rukou som si pošúchala nos.
Tmavovlasý Japonec sa prudko otočil a bez slova vyrazil chodbou opačným smerom a ja ako poslušný psík za ním. Dvere, na ktorých bolo niečo napísané japonskými znakmi, otvoril bez jediného zaklopania a vtiahol ma do miestnosti hneď za sebou.
„Jin!“ ozval sa šokovaný mužský hlas tak charizmatický, že upútal moju pozornosť natoľko, že som vykukla spoza Jinovho chrbta, aby som videla na majiteľa. A ostala som stáť s otvorenými ústami.
Ak bol Jin ideál krásy, tento muž bol zrejme boh. Boli rovnako vysokí, mali rovnako šikmé oči čokoládovej farby. Neznámy muž mal ale o niečo svetlejšiu pleť, tmavohnedé vlasy mu siahali po bradu, mal ich strapaté, čo ale neuberalo na jeho dokonalosti. Nemohla som si nevšimnúť, že pod biely tielkom ukrýva zrejme vyšportovanú postavu.
Jin a neznámy muž sa medzi sebou dohadovali vo svojej rodnej reči, čo bola pre mňa totálna španielska dedina a tak som tam stála ako soľný stĺp a čakala, čo sa bude diať. Nerozumela som im ani slovo, ale z ich výrazov mi bolo jasné, že Jin sa ho snaží o niečom presvedčiť zatiaľ, čo jemu sa to ani zďaleka nepáči.
„Okey,“ prehovoril Jin anglicky a otočil sa ku mne. „Vyzdvihnem ťa po práci. Bye!“
Než som stihla zareagovať, Jin zmizol z miestnosti, v ktorej po jeho odchode nastalo trápne ticho. Stála som chrbtom k neznámemu Japoncovi a šokovane som sa dívala na dvere pred sebou. Cítila som sa ako nechcené zvieratko, ktoré práve doniesli do útulku. Toto Jinovi pekne vytmavím, keď sa s ním najbližšie stretnem a rozhodnem tu neostanem tri mesiace. Nemala som sem vôbec chodiť...
„So, Nataša,“ oslovil ma Japonec a ja som sa konečne otočila tvárou k nemu. Povzbudivo sa na mňa usmial a natiahol ku mne ruku. „Som Miroku. Som rád, že ťa konečne spoznávam.“


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 10 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 16.10.2012, 21:11:32 Odpovědět 
   Zdravím.

Příběh pokračuje ve stejném rytmu (či tempu). Jen hrdinka vystřídala za Spojené státy Japonsko (zemi ještě více neznámou, kde se hovoří jazykem, kterému nerozumí, snad se i zde alespoň trochu dohovoří anglicky). Zatím má více štěstí než rozumu a čtenářům nezbývá, než jí držet palec! Slovenskou gramatiku nehodnotím. Žádné výrazné šotkoviny mne do očí nebouchly a pokud jsem něco náhodou přehlédl, další čtenáři mne zcela určitě rádi poopraví! Hezký den a psaní zdar.

P.S. Japonsko je zajímavou zemí s dlouhou historií a tradicí, uvidíme, zdali se i toto do příběhu nepromítne. Držím palec! ;-)
 ze dne 24.10.2012, 20:14:30  
   Mon: Krásny podvečer,
ďakujem za publikáciu a ohodnotenie, ši už slovné alebo čiselné :) Japonsko je rozhodne zaujímavá krajina, ale aj nebezpečná a mätúca pre človeka, ktorý tam nikdy nebol a nevie povedať ani slovo po japonsky :) Nat to ale určite zvládne.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Livinginthedream
(7.12.2019, 22:31)
Antonio
(25.11.2019, 23:53)
Albína Alba
(25.11.2019, 01:02)
Amy
(23.11.2019, 22:43)
obr
obr obr obr
obr
Příliš divoká z...
Iserbius
Naivní dívenka ...
Chci jen něco sdělit
Starý svět, Pří...
alder
obr
obr obr obr
obr

Tydlibrky čuli brk
Centurio
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr