obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Nic nezničí lásku tak jako ženin smysl pro humor."
Oscar Wilde
obr
obr počet přístupů: 2915322 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39437 příspěvků, 5735 autorů a 389997 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Na ceste za snom XI. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
 autor Mon publikováno: 25.10.2012, 17:22  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

Obrovské letisko v Tokiu ma desilo viac ako to v L.A. V momente, keď som vstúpila do haly, kde ma mal čakať môj japonský priateľ, cítila som, ako zo mňa rýchlosťou svetla vyprchá všetko sebavedomie a nahrádza ho panika.

„So, Nataša,“ oslovil ma Japonec a ja som sa konečne otočila tvárou k nemu. Povzbudivo sa na mňa usmial a natiahol ku mne ruku. „Som Miroku. Som rád, že ťa konečne spoznávam.“


Miroku vyzeral, akoby bolo úplne normálne priviesť na rodinnú večeru niekoho úplne neznámeho. Niekoho, koho spoznal pred pár hodinami, keď ma s ním Jin nechal. Čo ma prekvapilo bolo, že dokonca aj jeho rodina sa správala, akoby pri stole nesedel nik, kto by tam nepatril. Oceňovala som ich veľkú snahu zapojiť ma do debaty a chudák Miroku a jeho mladší brat Yuya sa zhostili rolí tlmočníkov.
Pán a pani Takahashi sa ma pýtali na najrôznejšie veci o mne, o mojom živote, o krajine, z ktorej pochádzam. Zaujímalo ich všetko. Od jedla až po hudbu. Ich angličtina bola slabá a miešali japonské a anglické slovíčka, ale Miroku a Yuya mi vždy všetko vysvetlili.
Práve vďaka ich pohostinnosti, otvorenosti a snahe som sa necítila ako vyhnanec. Skôr som mala pocit, že som tak takmer ako doma, hoci som z japončiny nerozumela ani slovo a jedlo bolo úplne iné, na aké som bola zvyknutá.
Dokonca sa na mňa nevrhli, keď som si neobula akési papuče, ktoré mali v chodbe a nekrútili hlavou nad mojím umením s paličkami. Pani Takahashi sa nado mnou zľutovala a doniesla mi obyčajnú vidličku a nôž.
Všetko tam bolo iné. Pred jedlom sa každý jeden akoby jemne uklonil a vyslovili akési zvláštne slovo, až potom začali jesť. Sŕkali a mliaskali, čo by našinec asi nepredýchal, ale u nich je to prejav toho, že im jedlo chutí, čiže tým vlastne chvália kuchára.
„Dúfam, že si sa necítila úplne mimo,“ prehovoril Miroku, keď sme sedeli v jeho aute. „Rodičia zbožňujú ľudí z iných krajín a keďže nemajú veľa príležitostí stretnúť nejakých, boli z teba úplne nadšení. Takže som rád, že si neušla v momente, keď sa na teba vrhli s tými ich otázkami.“
Pobavene som sa zasmiala a pokrútila som hlavou. „Bol to pekný večer,“ odpovedala som mu, „to ja som rada, že ma nevyhodili hneď na začiatku.“
„Toho sa báť nemusíš,“ mávol rukou Miroku. „Oni takéto veci prehliadajú. Sú radi vždy, keď niekoho dovediem, najmä ak je to dievča.“
Keby som vedela ako, určite by som to zastavila, ale bohužiaľ červeň mi stúpla do tváre v momente, ako na mňa Miroku zvesela žmurkol. Radšej som od neho odtrhla pohľad a zadívala sa na budovy, okolo ktorých sme prechádzali.
Nerozumela som tomu, prečo sa správam ako nejaké pubertiačka. Nepoznala som ho a napriek tomu som sa v jeho spoločnosti cítila dobre. Na vine bol však on. Jeho šarmu sa nedalo odolať. Svojím spontánnym priateľským správaním dokázal vytvoriť atmosféru, v ktorej sa človek nemohol cítiť nepríjemne.
„Kam ideme teraz?“ Zmenila som tému a pohľad som aj naďalej upierala na mihotajúce sa budovy.
„Ku mne,“ odvetil Miroku a ja som na neho pozrela s mierne nadvihnutým obočím, na čom sa Miroku schuti zasmial. „Jin má ešte nejaké povinnosti, tak ma budeš mať na krku o niečo dlhšie, ako bolo v pláne.“
Prikývla som a pousmiala som sa, keďže mi táto zmena pôvodného plánu ani zďaleka nevadila.

Jin stál pred veľkou otvorenou skriňou a skúšal si už tretiu košeľu. Bolo sedem hodín ráno, čo bol presne čas, keby začínala akási schôdza, na ktorej mal byť aj Jin. Ale ten bol ešte stále vo svojej spálni a absolútne mu netrhalo žily to, že mešká do práce. Bez mihnutia oka ignoroval neustále zvoniaci mobil, ktorý ležal na nočnom stolíku a budil ma každých desať minút.
„Agr,“ zavrčala som podráždene, schytila som vankúš, ktorý som si doteraz tlačila na hlavu, aby som potlačila zvuky okolia, a hodila som ho z celej sily po Jinovi. „Baka!“
Vankúš ho trafil medzi lopatky a spadol na zem. Jin sa otočil tvárou ku mne, v tvári prekvapený výraz. „Odkiaľ máš to slovo?“
„Miroku,“ uškrnula som sa a zvalila sa na chrbtom na posteľ, zatiaľ čo Jin sa opäť otočil ku skrini a pustil sa do pátrania po ďalšej košeli.
„Tráviš s ním nejako veľa času,“ poznamenal čiernovlasý Japonec, ktorý sa obliekol do štvrtej a ja som dúfala, že aj poslednej košele. „Čo myslíš?“ otočil sa ku mne a rozhodil rukami.
„Myslím, že už dávno si mal byť v práci. Okrem toho všetky tie košele na tebe vyzerajú rovnako dobre. Ešte počkaj pár sekúnd a trhneš ženský rekord v obliekaní sa.“
„Oh, shut up,“ prevrátil očami a hodil po mne vankúš, ktorý zdvihol zo zeme. „Stretneme sa na obed. Pamätáš si, kam máš prísť?“
So smiechom som zachytila vankúš predtým, než dopadol na moju tvár a položila som si ho za hlavu, aby som mala lepší výhľad na Jina. „Boli sme tam už miliónkrát,“ vyplazila som na neho jazyk. „You are baka, not me.“
„Ha, ha, ha, veľmi vtipne, Nat-chan,“ pokrútil hlavou. „S tým chlapom už nikam nepôjdeš, má na teba zlý vplyv.“
Iba som sa nad tým zasmiala. Jin schmatol kľúče, mobil a peňaženku, zamával mi a s tým konečne odišiel do práce. V momente, keď sa za ním zabuchli dvere, zapípal môj mobil, aby mi oznámil, že mi prišla smska. Prevrátila som očami, lebo som si myslela, že mi Jin už po stý krát posiela adresu reštaurácie, kam pôjdeme na obed. Ale na obrazovke svietilo meno Miroku a na perách sa mi objavil žiarivý úsmev.

Meet me for lunch? M

I have plans with Jin allready.

Where~ M

Like allways.

Will be there.M



„You must be kidding me.“
Tak to boli prvé slová, ktoré som povedala Jinovi po tom, čo ukončil svoj monológ. Sedeli sme v obývačke. Na stole pred nami chipsy, fľaša vína a v telke bežal akýsi starý film, ktorý sme pôvodne chceli pozerať, ale ešte sme sa k tomu nedostali, keďže sme sa zakecali.
„Nemáš na to, čo?“ uškrnul sa na mňa provokatívne a ja som oduto prekrížila ruky na hrudi.
Nešlo o to, že by som na to nemala, ale stávka, s ktorou Jin prišiel sa mi zdala pritiahnutá za vlasy. Iba Jin mohol prísť s niečím takým a ja som začínala ľutovať, že som sa do toho vôbec zamiešala.
„Ja som za,“ pokrčil plecami Miroku a keď som sa na neho pozrela, akoby spadol z višne, iba mierne nadvihol obočie. „Bojí sa, že prehráš?“
„You are crazy. Both of you.“ Pokrútila som hlavou.
„V klube si s našou predošlou stávkou nemala problém,“ pripomenul mi Jin ostatný piatok, kedy sme boli v akomsi novo otvorenom klube. Vtedy sme sa stavili, že ten, komu sa nepodarí nikoho zbaliť, platí náš účet a ten nebol najnižší. Hoci som s tým mala problém, zistila som, že to nebolo až také ťažké. Jin, ktorý prehral, neustále frflal, že som vo výhode, lebo som žena a cudzinka.
„Toto je iné,“ snažila som sa z toho vykrútiť.
„You are a player, Nat,“ poznamenal Jin a nalial nám všetkým víno.
„So let’s play a game,“ žmurkol na mňa Miroku.
Nepáčilo sa mi to. A zároveň ma to lákalo. Miroku a Jin boli hráči. Nehľadali lásku, hľadali len niekoho, s kým by boli. Bolo jedno, či na noc alebo týždeň. Sledovala som, ako do ich životov prišli rôzne ženy a videla som ich aj odchádzať. A čím viac času som s nimi trávila, čím viac mužov som stretla, tým viac sa mi začínala páčiť ich filozofia. Keď som si zrekapitulovala, koľko sĺz som preplakala pre niekoho, kto si to ani nezaslúžil. Koľko rán mi láska uštedrila a koľkokrát som sa musela štverať zo samého dna, zdalo sa mi, že ich spôsob ma zachráni pred bolesťou. Nebolo to správne a ja som to vedela, ale bolo to jednoduchšie. A prečo by som nemohla aspoň chvíľu kráčať tou jednoduchšou cestou? Myslela som si, že na to nemám povahu, hovorila som si, že niečo také nedokážem, ale stačila jedna stávka v klube a zistila som, že moje svedomie sa iba mlčky prizerá.
Pozrela som sa na Jina, z Jina na Miroka a opäť na Jina. „Okay,“ pokývala som hlavou. „Len mi zopakuj, ako to bolo.“
„Let’s sweet talk. Let’s play fight. Rozprávajme sa 24 hodín 7 dní v týždni. Poďme si hovoriť dobré ráno a dobrú noc každý deň. Prechádzajme sa spolu. Dajme jeden druhému prezývky. Poďme na rande. Rozprávajme sa celé noci cez telefón. Let’s hold each other. Let’s kiss and hug. A kto sa prvý zamiluje, prehráva.“ Prečítal pokyny z papiera Miroku a ja som mala chuť otrieskať si hlavu o stôl.
„Fajn,“ prikývla som nakoniec a zhlboka som sa nadýchla. Vyhrám to, musím to vyhrať a dokážem im, že nie som taká slabá ako si obaja myslia, keďže si obaja boli istý, že ja budem tá, ktorá túto stávku prehrá.
„Deal,“ uškrnul sa na mňa Miroku a natiahol ku mne ruku.
„Deal,“ zopakovala som a stisla som mu ruku.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 3 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 6 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 25.10.2012, 16:57:07 Odpovědět 
   Zdravím.

Zatiaľ to vyzerá, že bude mať naša hrdinka v Japonsku pomerne bezstarostný život, napokon žije u kamarátov a nič jej nechýba. Premýšľam, čože bude v tom tajomnom a orientálnom Japonsku robiť. Nájde si nejakú prácu? So znalosti cudzej reči to bude vyzerať tak, akoby sa Eskymák pokúšal volačo robiť na Slovensku a nerozumel tunajšej reči ani za mak. Ja však tvojej hrdinke zo srdca fandím a preto dúfam, že sa nielen aklimatizuje, no že sa jej podarí ako tako prežiť a nájsť si aspoň na chvíľu nejaký cieľ, ktorý by bol majákom na jej dlhej ceste boh vie kam... Na "chybky" som nepozeral, vo slovenskej gramatike zatiaľ pomerne dosť plávam (no snažím sa, pretože by som nerád urobil svoje slovenskej polovičke hanbu, pretože som z časti tiež Slovákom - aspoň po ocovi). Napadlo ma, akú že má naša cestovateľka rodinu (na Slovensku) a prečo vlastne opustila svoju rodnú hrudu. Bolo jej doma zle? Vlastne som už zabudol, prečo sa vypravila do sveta za svojím šťastím... Pekný zvyšok večera želám a písaniu zdar.

P.S. No, keď že sa pokúšam s Tebou komunikovať v Tvojej rodnej reči, môžeš opravovať môj písomný prejav Ty mne a oznámkovať môj komentár, či je na výši, alebo by som sa mal vrátiť do školy (hoci som do slovenskej nikdy nechodil). ;-)
 ze dne 01.11.2012, 21:50:17  
   Šíma: Ďakujem. ;-)
 ze dne 01.11.2012, 18:19:28  
   Mon: Zdravím.
Ďakujem za publikáciu a komentár v slovenčine dokonca :) Ide ti to úplne skvelo, hoci zopár chybičiek sa objavilo.
So znalosti cudzej reči - so znalosťou cudzej reči
Eskymák - Eskimák
ako tako - ako tak
napadlo ma - napadlo mi
Ale inak je to úplne skvelé, naozaj. Je super, že niekto z Česka vie takto po slovensky, ja osobne by som sa česky neodvážila ani rozprávať, ani písať.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Měneznáš
(8.10.2019, 16:27)
Sakkas
(8.10.2019, 08:19)
Faithy Rocks
(7.10.2019, 15:24)
Wiktoria
(7.10.2019, 15:00)
obr
obr obr obr
obr
Věšení prádla
Tom A. Trammel
Nikdy bych do t...
Centurio
: Tvé dlouhé ka...
Akras
obr
obr obr obr
obr

Dětské lásky
Kostka
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr