obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Slunce tak neupřímně tvoří klam dokonalého světa."
NelaS
obr
obr počet přístupů: 2915228 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39280 příspěvků, 5723 autorů a 389252 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Na ceste za snom XII. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
 autor Mon publikováno: 29.12.2012, 18:42  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

Poďme si zahrať hru.
1. Hovorme si nežnosti.
2. Naťahujme sa ako malé deti.
3. Rozprávajme sa 24 hodín 7 dní v týždni.
4. Hovorme si dobré ráno a dobrú noc.
5. Prechádzajme sa spolu.
6. Dajme si prezývky.
7. Poďme na rande.
8. Rozprávajme sa celú noc.
9. Objímajme sa.
10. Bozkávajme sa.
A kto sa prvý zamiluje?
Prehráva.

„Deal,“ uškrnul sa na mňa Miroku a natiahol ku mne ruku.
„Deal,“ zopakovala som a stisla som mu ruku.



Skôr som to cítila, niekde hlboko vnútri, než vedela, že sa mi to celé akosi rozsýpa medzi prstami. Hrala som nebezpečnú hru a každým dňom som sa cítila, akoby som mala čoskoro prepadnúť cez tú tenkú hranicu, ktorú sa mi ešte z posledných síl darilo držať medzi mnou a Mirokom. Dostával sa mi pod kožu, akoby to ani nebolo nič ťažké a komplikované. Prehrávala som, ustupovala som z bojiska a cítila som, že porážka mi dýcha na krk.
Mala som pocit, akoby som mu dávala svoje srdce na striebornom podnose. On iba hral, hral tú stupídnu hru, krok za krokom postupoval podľa pravidiel a ja som tomu prepadala, prepadala som jeho šarmu, jeho činom, jeho slovám.
Bola som slabá. Na míle vzdialená od toho, kým boli Jin a Miroku. Nemala som na to, aby som žila život ako oni. Kľúč od svojho srdca som nedržala pevne v rukách, ale bez premýšľania som ho rozdávala každému, kto zaklopal na moje dvere.
Ako som mohla dopustiť, aby som sa zaplietla do niečoho takého? Kde som nechala rozum? Prečo som im dovolila, aby ma zatiahli do každej ich primitívnej hry? Ako bábka som kývla na všetko, čo vyšlo z ich hláv a ignorovala to, čo mi hovoril môj vlastný rozum.
„Hey, prečo tu len tak ležíš?“ nakráčal do obývačky Jin. Prešiel až ku gauču, na ktorom som ležala a naklonil sa nado mňa. „Miroku na nás už čaká.“
Pousmiala som sa na neho a pomaly som sa posadila. Nechcelo sa mi ísť nikam, chcela som jednoducho ostať tam na tom gauči a tváriť sa, že všetko je tak ako má. Netúžila som vidieť Miroka, nemala som chuť pokračovať v tej hre.
„Come on, Nat,“ ozval sa Jin, keď prešiel okolo mňa a zo stolíka zobral naše mobily, kľúče a peňaženku a nastrkal ich do mojej kabelky, ktorú mi otrčil pred tvár. „Už teraz meškáme.“
Neochotne som od neho zobrala kabelku, ale ostala som sedieť. Premýšľala som, či existovala aspoň malá šanca, že ma tu nechá a pôjde bezo mňa. Ale Jin buď moju neochotu ignoroval, alebo ju nevidel. Sťažka som si povzdychla a uprela na neho neistý pohľad.
Možno, keby som mu povedala, čo sa deje, nechal by ma. Bol predsa môj najlepší priateľ, on by to mal pochopiť a mal by mi pomôcť. Ale... Aj Miroku bol jeho najlepší priateľ.
„I-“ začala som, ale náhle som nevedela, ako pokračovať a či vôbec chcem pokračovať. Na ústup už bolo neskoro, lebo Jin na mňa upieral ustaraný pohľad. Zvesila som plecia, kabelku som nechala padnúť na zem a tvár som si skryla v dlaniach. „I think I lost it.“
„Whoa, what?“ prehovoril šokovane Jin a prirútil sa ku mne ako hurikán. Sadol si na koberec k mojim nohám a jeho prsty sa ovinuli okolo mojich predlaktí. Držal ich pevne, ale jemne a keď sa pokúsil odtiahnuť ich od mojej tváre, nebránila som sa. Jin sa mi zadíval do tváre a povzbudivo sa na mňa usmial. „Nat, čo sa deje?“
„That stupid game,“ šepla som pomedzi zaťaté zuby.
„Chceš to skončiť? Môžeš. Hocikedy. Stačí povedať, že je koniec a ukončíme to. Aj hneď teraz.“ Chytil mi tvár do dlaní a palcami ma jemne pohladil po lícach. „Je to len hra, Nat, nedovoľ, aby sa ti to dostalo pod kožu.“
Smutne som sa na neho pousmiala. Chcela som mu povedať, že na to je už neskoro, ale nemohla som. Díval sa na mňa, akoby som sa každú chvíľu mala zrútiť ako domček z kariet.
„It’s over, okay? I’m going to tell Miroku.“ Ukončil to Jin, vtisol mi bozk na čelo a postavil sa, aby zavolal Mirokovi. A v tej chvíli som si to celé rozmyslela. Nechcela som byť tá slabá, nechcela som byť tá, kvôli ktorej ustúpia a budú sa tváriť, akoby ani s tou hrou ani nezačali.
„Nie,“ chytila som ho za rukáv. „Nie, dohrám to. A vyhrám to.“
Jin na mňa prekvapene pozrel a pákrát zažmurkal očami. „Are you sure?“
„Áno, som predsa Nataša! To zvládnem!“ odhodlane som prikývla, vyskočila na nohy a hrdo vypla hruď.
Jin sa na mňa usmial, pokrútil hlavou, ale neprotestoval, keď som sa zohla po kabelku a ráznym krokom vykročila k dverám. Za chrbtom som počula, ako sa zachechtal a v nasledujúcej minúte stál vedľa mňa, jedna ruka prehodené okolo mojich pliec a neuniklo mi ani to, ako na mňa veselo žmurkol.

„Do pekla,“ prehnalo sa mi mysľou, keď som sedela v bare medzi Jinom a Mirokom. Miroku sedel až príliš blízko, cítila som každý jeho pohyb, jeho vôňa útočila na moje zmysly a viac ako na rozhovor som sa sústredila, na to ako sa jeho ruka občas dotkla môjho kolena. Netušila som, či to robil naschvál, alebo to bola len nešťastná náhoda. A koniec koncov zrejme to bolo všetko súčasťou tej našej skvelej hry.
„Cheers!“ zvolal Jin a zdvihol pohárik s vodkou. Ja a Miroku sme nasledovali jeho príklad, štrngli sme si a vypili alkohol na ex. Prestala som počítať, koľkokrát som ten pohárik otočila. Dúfala som, že alkohol mi pomôže upokojiť sa a uvoľniť sa, ale želaný efekt sa akosi nedostavil.
Nakoniec som sa však uvoľnila až natoľko, že ma ani neprekvapilo, keď som sa o pár hodín neskôr ocitla na posteli, hoci som ani len netušila, ako to celé začalo. Kto to celé začal. Matne som si spomínala na klub, na drinky, ktoré sa zakaždým ocitli na stole predo mnou, na to, ako som tancovala a ako ma Miroku odtiahol späť k stolu. Spomínala som si aj na chuť alkoholu na jeho perách. Tiež som si ešte pamätala taxík a nervózneho taxikára, ktorý niečo zafrflal, keď sme sa začali bozkávať a ako nám niečo povedal, keď som skončila na Mirokovom kline. A potom... Potom bola všetko jedna veľká masa nezreteľných obrazov a zvukov.
A keď som bola opäť pri zmysloch, ležala som na posteli a Miroku sa skláňal nado mnou. Jeho dych ma šteklil na krku, v rukách som zvierala plachtu. Vedela som, že to nie je správne, vedela som, že som sa dostala do pasce, z ktorej niet úniku, ale v tom momente mi to bolo úplne jedno.
Pootočila som hlavu a Miroku ma pobozkal na pery. Jednu ruku som ovinula okolo jeho pliec a pritiahla som ho bližšie k sebe.

Na druhý deň ráno, keď ma otravný zvuk budíka prebudil do nového dňa, nedovolila som svojmu svedomiu, aby mi zničil tú príjemnú atmosféru, ktorá okolo mňa vládla. Miroku ležal na posteli, jeho hlboké čokoládové oči hľadeli na mňa a ja som ležala na ňom, prikrytá tenkou dekou. Nebolo mi však chladno, práve naopak. Celým mojim telom sa šírilo príjemné teplo. Keď sa naše nosy čas od času dotkli a hebkosť jeho pier som cítila na mojich, pripadala som si ako v siedmom nebi.
„Good morning,“ šepla som mu do ucha a ukazovákom som ho pohladila po hrudi. Miroku ma pritiahol o kúsok bližšie k sebe a zaboril svoju tvár do môjho krku. Keď sa zhlboka nadýchol mojej vône a jeho dych ma pošteklil, zachichotala som sa ako tínedžerka.
“Hey,” usmial sa, zdvihol ruku a neposlušný pramienok vlasov zastrčil za moje ucho. Neubránila som sa spokojnému úsmevu. Neklamala by som, keby som povedala, že som sa cítila ako v nejakom romantickom filme, ktorého dej mi naháňal strach. Strach z blížiaceho sa konca.
Lebo ležať po jeho boku a vedieť, že nikdy nebude môj, bolo bolestivejšie než nôž zabodnutý v chrbte. Cítila som sa, akoby som stála na okraji priepasti a bola to len otázka času, kedy sa do nej zrútim. Vedela som, že sa tam zrútim a vedela som, že ten pád bude bolestivý a napriek tomu som sa toho tenkého záchranného lanka držala zo všetkých síl. Neodvážila som sa premýšľať o tom, čo bude, keď sa celá tá hra skončí. Čo bude so mnou? Čo bude s nami? Bála som sa myslieť na to.
A kto sa prvý zamiluje? Prehráva.
Tá veta, ktorá znamenala môj pád, mi prebehla mysľou zakaždým, keď sa naše pohľady v to ráno stretli.
Miroku na mňa so šibalským úsmevom na perách žmurkol, pritiahol si ma k sebe a opäť zaboril svoj studený nos do môjho krku. Uškrnula som sa nad jeho detinským správaním, ktoré by som čakala skôr od tínedžera ako od dospelého muža. Ale koniec koncov ja som sa nesprávala o nič lepšie.
Stisol ma v náručí a pobozkal ma. Najskôr na čelo, potom na nos, na líce, na kraj pier a keď už som takmer stratila trpezlivosť, konečne aj na pery. Spokojne som sa usmiala. Miroku využil situáciu a v nasledujúcej chvíli som ležala na chrbte, zatiaľ čo on sa skláňal nado mnou. Sklonil sa a pobozkal ma na krk.
„You are beautiful,“ šepol a opäť ma pobozkal na pery. V tom momente som vedela, že zo všetkého najviac chcem, aby tá hra ani neexistovala, aby toto všetko bola realita. Keď vyslovil tie slová, jeho oči žiarili úprimnosťou. Mala som pocit, že v nich môžem čítať ako v knihe. Ak to myslí vážne, ak to všetko nie je len kvôli hre, kvôli stávke, tak predsa už nezáleží na tom, kto vyhrá alebo prehrá.
„I love you,“ vydýchla som šeptom, keď som cítila jeho pery na krku. Miroku stuhol a ja som mala pocit, že sa celý svet prestal točiť. Nemohla som uveriť, že som tie slová len tak vyslovila. A keď sa na mňa Miroku zadíval, jeho tvár žiarila. Nie však preto, v čo som dúfala ja. Uškŕňal sa na mňa, akoby práve vyhral olympiádu a ja som túžila len po tom, aby ma tam na mieste zhltla čierna zem.
„Vyhral som,“ prehovoril neveriacky do ticha, ktoré medzi nami zavládlo. „Vyhral som.“
Oči ma pálili, srdce mi šlo vyskočiť z hrude, tak silno bilo a točil sa so mnou celý svet. Čo som to spravila?


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 9 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 29.12.2012, 18:41:54 Odpovědět 
   Zdravím.

Nemá se dělat z některých věcí žerty? Či snad zacházet s vážnými věcmi nevážně? I samotný život je jen hra a my samotnými aktéry. A veliký Osud je našim velkým režisérem (i scénáristou v jednom). Tento díl se mi líbil (snad nejvíce z celého dosavadního příběhu). I přesto, že naše hrdinka podlehla a třeba i nenáviděla sebe sama, že na tuto hru vůbec přistoupila. Na šotky (kolegy ze Slovenska) jsem nekoukal, nic vážného mi necvrnklo do nosu a pokud se v textu (nedej bože) i objevilo, přešel jsem to (nevědomky). Přeji hezký den a psaní zdar.
 ze dne 29.12.2012, 19:03:29  
   Mon: Krásny podvečer.
Ďakujem.
Som rada, že sa páčilo :) To vždy poteší, keď si niečo také prečítam :)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Vítězslav Dvořák
(16.7.2019, 08:42)
Adelaide
(13.7.2019, 17:25)
Petronela Patricellí
(9.7.2019, 20:54)
Marfy
(7.7.2019, 22:14)
obr
obr obr obr
obr
Lukášův život
AnnaSova
Prosím, nevhazu...
Salor
Nic není jisté ...
Miss Rebeka
obr
obr obr obr
obr

Moderní láska
Creshaw
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr