obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Pít bez žízně a milovat se kdykoli, tím se člověk liší od jiných zvířat."
Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais
obr
obr počet přístupů: 2915228 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39278 příspěvků, 5723 autorů a 389244 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Na ceste za snom XIII. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
 autor Mon publikováno: 22.01.2013, 13:00  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

„I love you,“ vydýchla som šeptom, keď som cítila jeho pery na krku. Miroku stuhol a ja som mala pocit, že sa celý svet prestal točiť. Nemohla som uveriť, že som tie slová len tak vyslovila. A keď sa na mňa Miroku zadíval, jeho tvár žiarila. Nie však preto, v čo som dúfala ja. Uškŕňal sa na mňa, akoby práve vyhral olympiádu a ja som túžila len po tom, aby ma tam na mieste zhltla čierna zem.
„Vyhral som,“ prehovoril neveriacky do ticha, ktoré medzi nami zavládlo. „Vyhral som.“
Oči ma pálili, srdce mi šlo vyskočiť z hrude, tak silno bilo a točil sa so mnou celý svet. Čo som to spravila?



Inokedy slnečná miestnosť bola dnes zahalená do tmy. Cez ťažké závesy nepreniklo žiadne svetlo a všetky lampy ostali vypnuté. Ležala som na obrovskej posteli s hlavou zaborenou do vankúša. Neplakala som. Už som na to nemala síl. Plač ma vyčerpával, tak som tam len nehybne ležala a mlčky sa utápala v depresii. Nevedela som, ako dlho som tam ležala. Striedavo som upadala do bezsenného spánku a zobúdzala sa v ešte mizernejšej nálade ako predtým. Jediné, čo sa nezmenilo, bola prítomnosť Jina po mojej strane.
Jin sedel vedľa mňa. Chrbtom sa opieral o stenu, v jednej ruke držal tú moju, len občas ju stisol, akoby mi tým dával najavo svoju podporu. V druhej držal zapálenú cigaretu. Mlčal. A ja som mu za to bola vďačná. Nepotrebovala som prázdne slová, stačilo mi, že som vedela, že je pri mne, že nie som sama.
Opatrne som vyslobodila svoju ruku z jeho stisku a pretočila som sa na chrbát. Sťažka som vydýchla, pohľad som upierala na temný strop nad nami a v duchu som sa rozhodovala, či o tom všetkom chcem hovoriť, alebo to chcem pochovať niekde hlboko a už nikdy sa k tomu nevrátiť.
Otvorila som ústa, ale nevedela som, ako začať. Nevedela som nájsť tie správne slová. Nechcela som habkať, koktať a tápať. Túžila som, aby ma niekto chápal. Aby niekto vedel, ako som sa cítila. Alebo vlastne necítila, aby som bola presnejšia. To bolo to najhoršie. Necítila som bolesť, iba prázdnotu. Akoby bolo celé moje telo otupené, akoby moje srdce už nemohlo cítiť nič.
„Prečo mám ja také šťastie?“ prehovorila som do tmy šeptom.
Jin neodpovedal hneď. Zdvihol cigaretu k perám, potiahol si a vydýchol dym pred seba. Pootočila som k nemu hlavu a v tej tme som videla len obrysy jeho tela a žiarivú špičku cigarety.
„Vieš ako sa hovorí. Musíš pobozkať veľa žiab, kým nájdeš svojho princa.“ Prehovoril nakoniec. Nemusela som mu vidieť do tváre, aby som vedela, že sa na mňa uškŕňa.
„Čakám na princa na bielom koni,“ vzdychla som zničene. „Škoda, že zatiaľ chodia len tie kone.“
Izbou sa ozval jeho tlmený smiech. „Je to síce trpký humor, ale som rád, že aspoň komunikuješ. Už som premýšľal, kam skryjem telo, keď si tu ležala tak bez duše.“
Mlčala som. Vedela som, že ma chcel rozveseliť, ale už som na úsmev nemala síl. Chcelo sa mi plakať, ale nešlo to. Chcela som kričať, ale nevidela som v tom zmysel. Chcela som cítiť aspoň niečo, ale cítila som len prázdnotu.
„Ja... Strácam nádej. Už nevládzem. Nevládzem stále vstávať a padať. Je to, akoby som neustále čakala na zázrak. Ženiem sa za niečím, čo nikdy nedosiahnem.“ Odmlčala som sa, hlas sa mi zlomil a musela som sa párkrát nadýchnuť, aby som mohla pokračovať. „Chcela by som to všetko vymazať. Začať s čistým štítom.“
V izbe opäť zavládlo ticho. Jin pomaly zahasil cigaretu v popolníku, úplne sa zošmykol na posteľ, prisunul sa ku mne a jednou rukou ma objal. Zaborila som hlavu do jeho ramena a dovolila som mu, aby ma poriadne stisol.
„Nemôžeš zmeniť to, čo sa už stalo. Želal by som si, aby si mohla, ale… Nemôžeš.” Šepol a vtisol mi bozk na čelo.
„Ja viem,“ prikývla som, pevne som zavrela oči a zhlboka som sa nadýchla. „Ja viem.“

Život bez lásky je prázdny. Nemá zmysel.
Obľúbená veta hlavnej hrdinky zo známeho muzikálu som mala nalepený nad stolom od dňa, kedy ma Jin donútil pozrieť si ten muzikál. Dnes som ten papier bez okolkov strhla a zahodila do koša. Život nie je muzikál, život bez lásky je život bez bolesti. Bez sĺz, bez zbytočných starostí. Láska bolí, zraňuje, prináša utrpenie a sklamanie.
Koľko sĺz som kvôli láske preplakala? Koľko trápenia som prežila? Koľkokrát som padla na samé dno a topila sa v temných vodách bolesti? Všetko to len a len kvôli tej úžasnej, nádhernej láske.
Pch. Nie, nepotrebujem lásku. Moje srdce by už ďalšie sklamanie nezvládlo, už by som si ho neposkladala späť z tých črepiniek, ktoré mi z neho ostali po každej falošnej láske. S každým zákerným úderom od madam lásky pribudla nová tehlička na múre, ktorý som si okolo seba celé tie roky stavala. Teraz je už múr kompletný. Pevný, vysoký. A ak opäť na tie drevené padacie dvere zaklope láska, zhodím ju bez mihnutia oka do jamy levovej.
Po všetkých tých pádoch už necítim nič. Žiadnu bolesť, smútok, sklamanie. Je mi to všetko jedno. Obklopuje ma temnota, prázdnota. Pohlcuje ma a ja z nej začínam šalieť. Moje srdce je neschopné cítiť, je chladné ako ľad. Môj svet je bezfarebný, plný a zároveň prázdny. Moja minulosť postupne upadá v zabudnutie, bledne ako staré fotky, z ktorých slnko vyťahalo farbu. Som silná, no slabá, veselá, avšak smutná. Cieľ, za ktorým som kráčala, je môj vlastný a pritom sa zdá byť tak cudzí.
Vravia, že som hráč. Tak ním teda budem. A už nikdy neprehrám. To, čo hľadám už nie je láska. Od tohto okamihu láska v mojom živote nemá miesto. Lebo život bez lásky je ľahší.
A tak som sa v ten deň ocitla v spoločnosti Jina a jeho priateľov, tváriac sa, že svet je gombička. Klub na štýl tých európskych praskal vo švíkoch, hudba dunela zo všetkých strán, náš stôl bol plný prázdnych poldecákov a ja som sa predierala davom k baru.
„Dve strieborné tequily!“ zamávala som jenmi na barmana, ktorý predo mňa bez váhania položil dva poldecáky, soľničku a tanierik s dvomi mesiačikmi citrónu. Bez toho, aby som počkala na výdavok, vybrala som sa aj s objednávkou späť k stolu, kde sedel Jin so svojimi priateľmi.
„Tak ktorý?“ opýtala som sa ho, keď som sa napchala medzi neho a akéhosi jeho kamaráta, ktorého meno som zabudla hneď ako nás Jin zoznámil. Môj najlepší kamarát pohľadom blúdil po klube ako lovec, ktorý pátra po svojej koristi. Kým sa on venoval tomuto pátraniu, ja som vypila tequilu a tiež som si pozorne prezrela ľudí na parkete. Ale zatiaľ čo Jin pozoroval mužské osadenstvo, ja som sa zamerala na nežnejšie pohlavie.
Na perách sa mi objavil úsmev, keď mi do oka padlo nesmelé dievča. Stálo v skupinke vyzývavo oblečených slečien, ktorých oblečenie priam kričalo, aby sa pri nich pristavil nejaký muž a zviedol ich. Ale ona nie. Vyzerala, akoby tam ani nepatrila. Akoby tam ani nechcela byť. Neustále sa dívala smerom k východu a naprávala si tričko, keď sa je náhodou zošmyklo ramienko. Pohľad vystrašenej srnky ma utvrdil v tom, že som našla korisť, ktorá mi vyhrá stávku.
„Mám,“ oznámila som mu spokojne.
„Ja tiež,“ prehovoril Jin a ukazovákom ukázal na tmavovlasého muža na druhej strane parketu. Vyzeral mlado, oblečený v obyčajných rifliach a čiernom tričku a pohľadom nesmelo sledoval ľudí na parkete.
„Pch, nič jednoduchšie nebolo?“ odfrkla som nad Jinovým výberom a kývla som hlavou k dievčine, ktorú som pre neho vybrala. Všimla som si, ako mu úsmev zmizol z tváre a neubránila som sa pobavenému úsmevu. „Veľa šťastia, láska,“ šepla som mu do ucha, vtisla som mu bozk na líce a potom som už ladným krokom zamierila k nesmelému chlapcovi na opačnom konci miestnosti.
Ostávalo mi už len pár krokov. Naše pohľady sa stretli, provokatívne som na neho žmurkla a môjmu pohľadu neuniklo, ako mu sčervenali líčka. Už v tej chvíli som vedela, že dnešnú stávku som vyhrala.
Potom sa ale stalo niečo, s čím som nerátala. V jednej chvíli som zacítila stisk na mojej pravej ruke a v ďalšej som hľadela do tváre človeka, ktorého som už nikdy v živote nechcela stretnúť.
„Hey,“ prehovoril Miroku. Hľadel mi do tváre uprene, akoby z nej chcel vyčítať všetky moje myšlienky. Srdce mi prudko bilo v hrudi, žalúdok mi stislo a v hrdle som cítila knedlík.
„Volal som ti, ale... Ani raz si to nezdvihla.“ pokračoval, keď som aj po niekoľkých sekundách mlčala. „Nat, ja... Mohli by sme sa porozprávať?“
„Nie,“ odvetila som stručne a pokúsila som sa okolo neho prejsť, ale Miroku ma iba chytil za rameno a opäť otočil k sebe. V tej chvíli do mňa vošla taká zlosť, že som vybuchla. Vytrhla som ruku z jeho zovretia a škaredo som na neho zazrela.
„What the fuck, Miroku?! Just leave me alone!“ skríkla som na neho.
„Chcem sa len rozprávať.“
„Ale ja sa s tebou nechcem rozprávať. Ja ťa nechcem ani len vidieť. Čo to nechápeš? Jednoducho mi daj pokoj. Vyhral si tú hlúpu stávku. Koniec príbehu. Nemáme sa o čom rozprávať.“ Nechcela som kričať, ale nevedela som tomu zabrániť. Vidieť ho tam stáť predo mnou bolelo. Mala som chuť ho udrieť, chcela som mu ublížiť, chcela som, aby aj on mal pocit, že je celý jeho život stratený.
Chytil mi ruky, keď som ho chcela udrieť do hrude. Pevne mi zovrel zápästia, keď som sa mu chcela vytrhnúť. „Natasha, please. Boli sme priatelia, prečo sa nemôžeme vrátiť tam, kde sme boli pred tou hrou? Záleží mi na tebe, chcem ťa vo svojom živote, chcem, aby sme boli priatelia. Prosím, Nat. Bola to len hra. Jednu si prehrala, ďalšiu môžeš vyhrať.“
Vtedy mi to došlo. Miroku nevedel alebo nechcel vedieť, čím som prechádzala. Po celý ten čas si myslel, že ho ignorujem, lebo som prehrala. Že trpí moja hrdosť, nie moje srdce. Preto mi posledné dva týždne neustále volal. Nie preto, aby sa ospravedlnil, nie preto, aby sme vyriešili to, čo sa medzi nami stalo.
„Tebe to nedochádza, však?“ šepla som a keby sme nestáli tak blízko seba, ani by ma nepočul cez tú hlasnú hudbu.
„What?“ nechápavo sa na mňa zadíval.
Nemohla som dýchať, mala som pocit, že sa so mnou točí celý svet. Pred očami sa mi zahmlievalo a túžila som len po tom, aby ma nechal. Aby odišiel. Nielen z toho klubu, ale z môjho života.
„You don’t get it,“ šepla som zlomeným hlasom. „I loved you. Always. But you did not even care.“
Nemohla som sa na neho viac dívať, nemohla som tam stáť a vysvetľovať mu to, čo som mu práve povedala. Musela som odtiaľ zmiznúť. Využila som ten moment, keď na mňa šokovane hľadel, vytrhla som sa z jeho zovretia a zmizla som mu v dave ľudí na parkete.

Slnko ma zobudilo do nového dňa. Niekoľkokrát som zažmurkala, akoby som sa snažila ubrániť sa slnečným lúčom, ale nakoniec som to vzdala. Prevrátila som sa na chrbát a otvorila som oči. A vtedy som si uvedomila, že prežívam niečo, čo mi je známe a čo mi je proti srsti.
Čo sa to stalo? Kde to som? Prebehlo mi mysľou a prudko som sa posadila na posteli. Bolela ma hlava. V pamäti nič len prievan. Bolelo ma celé telo, akoby ma prešiel parný valec. Pohľadom som preletela izbu. Neznáme skrine, neznámy stôl, jediné, čo som poznala bolo moje oblečenie porozhadzované po celej izbe. Izbe, ktorá mi nebola moja, ani Jinova.
Bola som v cudzom byte s cudzím mužom po mojom boku. Kto je to? A kde mám telefón? Musím zavolať Jinovi. Alebo radšej niekomu inému? Myšlienky mi behali mysľou ako splašené.
Potichu som vstala z postele, aby som ho nezobudila. Nechcela som čeliť niekomu, koho už – dúfam- nikdy v živote nestretnem. Narýchlo som pozbierala oblečenie a bez premýšľania na seba natiahla tričko, nohavice a mikinu. Topánky na opätku som niesla v ruke a po špičkách, čo najtichšie som sa vybrala preč z izby a bytu neznámej nočnej známosti.
Mobil som našla v zadnom vrecku nohavíc a v ňom snáď milión zmeškaných hovorov. Jin. Miroku. Lane. Bože, prečo mi volala Lane, ktorá je na inom kontinente? Zmeškané hovory boli ale oproti smskám slabá káva.

Nat, kde si? M

Hey, stupid, pick up your phone! Or I will kill ya. Jin

Nat, gomen, zavolaj mi, keď si toto prečítaš.M


A tak to pokračovalo ďalej. Miroku a Jin zaplnili históriu môjho mobilu a posledná smska od Jina o šiestej ráno bola naozaj výstižná:

I kill ya if I find ya!

Vo výťahu som mala chuť otrieskať si hlavu o stenu. Staršia dáma, dôkladne upravená s účesom bez jedinej chybičky, po mne poškuľovala, akoby som ju mala každý sekundu okradnúť. Nečudovala som sa jej. Musela som vyzerať ako strašiak. S vlasmi na všetky strany, rozmazaným make-upom, v oblečení, ktoré páchlo po cigaretách a pote.
Snažila som sa spomenúť si na to, čo sa so mnou včera stalo. Ako je vôbec toto možné? Posledné, čo som si pamätala bola moja hádka s Mirokom. Čo som robila potom, mi však bolo jasné aj bez toho, aby som si na to spomenula.
„Ow, crap,“ nadala som a staršia dáma sa na mňa zamračila, akoby vedela, čo to znamená.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 9 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 22.01.2013, 13:00:10 Odpovědět 
   Zdravím.

Líbí se mi popisy, dialogy i děj. Není dobré si hrát s láskou. Pro někoho znamená mnoho a pro jiného nic než slovo. Naše hrdinka je docela zajímavě zpracovaná (co do psychologie postavy). Některé myšlenky (v textu) mne zaujaly. Pasáže týkající se pobytu v Japonsku se mi líbí více, než ty z USA. Proč? Možná jsi o krapet vypsanější, možná ses do děje více "zažrala" (čili položila). Někdo může namítat, že se vše stále točí kolem hrdinky, jejích vztahů a citů (i pocitů), ale zdá se, že ona dívčina pomalu roste, co bude, až "vyroste"? ;-) Hezký den a psaní zdar.

P.S. Na chybky jsem nenarazil, na nic výrazného, co by mi jako pomyslná kaňka plesklo do tváře (anglicky psané věty si hodnotit příliš netroufám, ale také vypadají vcelku dobře, z angličtiny jsem měl vždy trojku, nechtělo se mi šprtat slovíčka, že já se ten jazyk více neučil)... Ať se daří.
 ze dne 23.01.2013, 13:00:14  
   Mon: Krásny deň :)
Ďakujem :) Tvoj komentár ma potešil :)
Neviem, čím to je. možno tým, že ja sama si to písanie teraz užívam viac ako na začiatku.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Vítězslav Dvořák
(16.7.2019, 08:42)
Adelaide
(13.7.2019, 17:25)
Petronela Patricellí
(9.7.2019, 20:54)
Marfy
(7.7.2019, 22:14)
obr
obr obr obr
obr
Zeď - sedmá čás...
Charlotte vL
LODĚNKA
Tilda
Život
Gropswell
obr
obr obr obr
obr

Moderní láska
Creshaw
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr