obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"V pohromách se většinou z přátel stávají nepřátelé."
Caesar
obr
obr počet přístupů: 2915291 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39393 příspěvků, 5729 autorů a 389828 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Na ceste za snom XIV. ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Na ceste za snom
 autor Mon publikováno: 23.04.2013, 10:27  
Sny sú na to, aby sme nimi žili, nie aby sme o nich len hovorili. No pre to, aby sa zo sna stala skutočnosť, sa musí človek snažiť a nikdy sa nevzdávať. Malými krôčikmi sa približovať k splneniu svojho sna a prekonávať každú prekážku, ktorú mu do cesty postaví sám život.
 

„Prečo mám ja také šťastie?“ prehovorila som do tmy šeptom.
„Vieš ako sa hovorí. Musíš pobozkať veľa žiab, kým nájdeš svojho princa.“ Prehovoril nakoniec.

„Ja... Strácam nádej. Už nevládzem. Nevládzem stále vstávať a padať. Je to, akoby som neustále čakala na zázrak. Ženiem sa za niečím, čo nikdy nedosiahnem.“ Odmlčala som sa, hlas sa mi zlomil a musela som sa párkrát nadýchnuť, aby som mohla pokračovať. „Chcela by som to všetko vymazať. Začať s čistým štítom.“

Vravia, že som hráč. Tak ním teda budem. A už nikdy neprehrám. To, čo hľadám už nie je láska. Od tohto okamihu láska v mojom živote nemá miesto. Lebo život bez lásky je ľahší.

„You don’t get it,“ šepla som zlomeným hlasom. „I loved you. Always. But you did not even care.“


Niekedy, keď tak sedím vo vlastnej izbe a tvárim sa, že tam ani nie som – to preto, lebo cez tie prekliato tenké steny počujem jeho hlas, ako rozpráva niečo vtipné Jinovi – tak niekedy v tých chvíľach premýšľam, že by som si ho vlastne ani nezaslúžila. Miroku si predsa zaslúži niekoho lepšieho ako som ja. Napriek tomu, že si to neustále opakujem dookola, nemôžem sa zbaviť toho pocitu, že mi chýba. Nedokážem zastaviť bolesť, ktorú cítim, keď viem, že je s niekým iným. A stále si pripomínam, že on vlastne nikdy nebol môj, tak prečo sa trápiť niečím, čo nikdy nemohlo ani byť?
Ešte stále premýšľam, prečo sa vôbec trápime láskou, keď nikdy netrvá večne. Láska. Láska. Láska. Na čo je vôbec dobrá? Absolútne na nič. Ak to ma to má vždy tak neuveriteľne bolieť, keď ho vidím, keď počujem jeho hlas, keď náhodou začujem jeho meno... Nechcem to. Láska vie byť krutá, keď zhasne aj posledný plamienok nádeje.
Niekedy, keď som v bare a alkohol mi pomáha zabudnúť na svet naokolo, premýšľam, že som nikdy nechcela takýto život. Chcela som len byť šťastná. Nič menej, nič viac. Splniť si sny, aspoň tie najmenšie, mať pri sebe priateľov, milovať a byť milovaná. Chcela som len to. Namiesto toho sa zo mňa stal niekto, kým som vždy opovrhovala.
Niekedy, keď sa okolo mňa točili pochybné existencie, našla som v sebe ešte kúsok súdnosti a s úsmevom na perách som ich odpálkovala. Prečo som to nespravila v ten večer, to mi bude záhadou do konca života.
Keď sa ku mne priblížil mladý muž, až nebezpečne pekný, až príliš podobný tomu, ktorý mi ukradol srdce, vedela som, že by som sa mala otočiť a ujsť. Mala som zastaviť ten vlak, ktorý sa rútil do priepasti. Mala...
„I make the good girls bad and the bad girls worse,“ prehovoril tajomným hlasom a v úsmeve, ktorý mi venoval, odhalil svoj dokonalý chrup. Bol stelesnenie toho, po čom ženy túžia a to mi malo byť výstrahou, malo mi to naznačiť, že s ním sa zapliesť nebude dobré. A napriek tomu, keď mi podal svoju ruku, chytila som ju a nechala sa odtiahnuť z baru.
O pár hodín neskôr som ležala na posteli, pohľad som upierala na biely strop a v mysli som si prehrávala spomienky. Snažila som sa nájsť ten jeden moment, ktorý mi zmenil život. Ten moment, kedy sa to všetko zlomilo a veci sa začali kaziť.
Priatelia, ktorí predtým stáli po mojom boku, sa zmenili na cudzincov. Už som ich ani nespoznávala. Necítila som sa v ich prítomnosti dobre, nevedela som s nimi nájsť spoločnú reč. Keď som sa s nimi stretla, bolo to utrpenie a myslela som len na to, keby sa rozlúčime a každý pôjde svojou cestou. Hoci som predtým s nimi riešila ich a aj moje radosti a starosti, teraz som sa im radšej vyhla. Prečo? Lebo to neboli len moji priatelia, ale aj Mirokoví.
Jediný, kto ostal bez ohľadu na to, čo som mu povedala, čím všetkým som ho previedla a ako otrasne som sa k nemu správala, bol Jin a ja som ďakovala celému vesmíru, že sa ma práve on držal ako kliešť, že ma nepustil a nedovolil mi, aby som ho vyhnala zo svojho života.
Opatrne som vstala z postele, obliekla sa a pohybujúc sa po špičkách, pozbierala všetky svoje veci, než som vyšla z hotelovej izby.
A keď som sedela v taxíku na ceste domov, neľutovala som to, nebola som zhrozená, ani zdesená, necítila som absolútne nič. A to nič bolo úžasné.
O to šokujúcejší bol vzlyk, ktorý sa z mojich úst vydral, keď som konečne dorazila domov a v otvorených dverách stál Jin. Stačil pohľad na neho a moja maska nezraniteľnosti opadla. Inštinktívne som si dlaňou prekryla ústa, aby som zastavila nával vzlykov, ktorý nasledoval v momente, keď ma Jin bez zbytočných rečí vtiahol do bytu a hlavne do svojej náruče.
„Sh, it’s okay,“ šepol mi do ucha, pritiahol si ma bližšie k svojmu telu a vtisol krátky bozk na líce. „Som tu, všetko bude v poriadku.“
„Zastav to, prosím, zastav to,“ vzlykala som, moje slzy sa mu vpíjali do trička, ale nepustil ma, nesťažoval sa. „Ja to už nechcem, už to nechcem cítiť, prosím.“
„No tak, zlato, neplač,“ objal ma pevnejšie, ale ja som stále mala pocit, akoby sa svet okolo mňa rúcal, akoby som strácala pod nohami pevnú zem a jediné, čo a držalo na nohách, bola Jinova náruč. Mala som pocit, že sa prepadnem do temnoty, ak by ma pustil.
„Ja nechcem, prosím, chcem zomrieť, ja už nechcem takto žiť,“ plakala som, v mysli som mala neuveriteľný zmätok a nevedela som, či vôbec dáva zmysel to, čo hovorím nahlas. Jediné, čo som vedela, bolo, že už nevládzem. Už nemám síl pokračovať v tak ako doteraz. Zmyslom môjho života bolo potlačiť všetku tú bolesť, ktorú som cítila pri myšlienke, pri spomienke na Miroka. Ale... Ako dlho sa to dá vydržať? Ako dlho si človek dokáže nahovárať, že je všetko v poriadku? Ako dlho zvládne ignorovať, že sa mu celý svet rúca priamo pred jeho očami?
„Nat,“ šepol mi do ucha a začal sa so mnou kolísať, akoby som bola malé dieťa.
Ani neviem ako sa mu to podarilo, ale keď som sa konečne upokojila, keď môj záchvat prešiel, boli sme na gauči. Zatiaľ čo Jin sedel, ja som ležala s hlavou na jeho kolenách. Neskutočne ma bolela hlava, cítila som sa vyčerpane a k tomu všetkému sa pridal zlý pocit z toho, čo som pred Jinom predviedla.
Opatrne som sa posadila, dlaňami si pretrela oči a radšej som sa ani nezamýšľala nad tým, ako vyzerám. Keď som sa ale odvážila zdvihnúť pohľad k Jinovi, prívetivo sa na mňa usmial, ako keď sa matka usmieva na malé dieťa. Špičkami prstov ma pohladil po tvári a zopár neposlušných prameňov vlasov zastrčil za ucho.
„Oh, god, prepáč,“ prehovorila som zachrípnutým hlasom. „Som troska, mala by som sa niekam odtrepať, aby som svojimi záchvatmi neobťažovala tých, čo si to nezaslúžia.“
Jin sa pobavene zasmial, akoby som povedala vtip, a jemne pokrútil hlavou. „Shut up and come here,“ povedal a stiahol ma na svoju hruď, aby ma v ďalšej chvíli objal ako veľký plyšový medveď. „I love you, Nat. Vždy budem. Si skvelá taká, aká si.“
„Kiež by to bola pravda.“ Schúlila som sa v jeho náručí, hlavu som si oprela o jeho plece a zavrela som oči, aby som si naplno mohla vychutnať blízkosť iného človeka, príjemné teplo a pocit, že svet je gombička.
„Je to pravda,“ namietol Jin takmer urazene. „Prečo by to nebola pravda?“
„Lebo... Lebo som len tieň toho dievčaťa, ktorým som kedysi chcela byť. Mám pocit, akoby som bola len prázdna schránka toho, kým som bola.“ prehovorila som šeptom. Ak by som ich povedala nahlas, nebol by to len zlý pocit, bola by to realita.
„Moja malá zblúdilá dušička.“ Vtisol mi bozk na čelo a náhle sa odo mňa odtiahol, ruky mi položil na plecia a zadíval sa na mňa očami, v ktorých mu žiarili iskričky nadšenia. „Nat! Veď ty máš čoskoro narodeniny! Bude žúrka!“
Pokúsila som sa na neho usmiať, ale vystrúhala som len akúsi strnulú grimasu. Môjmu najlepšiemu priateľovi to ale nevadilo, ale sa na mňa natešene zaškeril.
„Zabavíš sa! Pozveme všetkých, bude to párty roka!“
„Jin, neviem, či mám práve ná-“
„A možno by sme to mohli urobiť neobvyklejšie. Vieš, niečo ako púť od baru do baru a cieľová rovinka by bola tu.“ Hovoril ďalej, akoby som ani nič nepovedala, akoby si ani nevšimol moju ľahostajnosť, ale napriek tomu, že som na žiadnu oslavu nemala náladu, neubránila som sa úprimnému úsmevu, keď bez prestania pokračoval v plánovaní legendárnej oslavy mojich narodenín.

Sama som nevedela prečo, ale v tej chvíli sa to zdalo ako tá najsprávnejšia vec na svete. Na tých pár minút som mala pocit, že všetko je presne tak, ako má byť. Nebolo ťažké vytočiť jeho číslo a nevadilo, že som ho už nemala uložené v mobile, lebo jeho číslo som mala vpísané v srdci večným perom.
Tých pár sekúnd, kedy sa mi v uchu ozýval vyzváňací tón, mi pripadalo ako večnosť a to bol aj moment, kedy ma ovládla mierna panika. Ale tá sa vyparila ako ranná hmla hneď po tom, čo sa ozval jeho hlas.
„Moshi-moshi.“
A ja som prestala dýchať. Zrazu som si uvedomila, že ani nemám dôvod, prečo mu volám a nevedela som, čo povedať. Prišla som si dokonale hlúpo.
„Haló?!“ ozvalo sa netrpezlivo a ja som mobil zovrela v dlani.
„M-Miroku,“ vykoktala som zo seba.
„Hai. Čo sa deje? Prečo mi voláš?“ spýtal sa a možno sa mi to len zdalo, ale v jeho hlase som počula odtieň strachu, akoby čakal zlé správy.
“Ja…” začala som, ale nikdy som tú vetu nedokončila. Namiesto toho som zrušila hovor, mobil odhodila do najvzdialenejšieho kúta a skryla sa pod periny v snahe ukryť sa pred celým svetom. Len škoda, že som ešte predtým nevypla mobil.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 6 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 23.04.2013, 10:26:26 Odpovědět 
   Zdravím.

Trápení s láskou. Nevinná hra se proměnila v bolavý kolotoč pocitů - proč jsme my lidé plní emocí, proč cítíme a vnímáme jinak než ostatní tvorové na zemi? Jsme více než zvířata a přesto i s námi mnohdy cloumají pudy... Díl spíše psychologicky laděný, děj se výrazně neposunul vpřed, spíše více odkryl nitro samotné hrdinky. Slovenskou a anglickou mluvnici nehodnotím. Nezdá se mi to, nebo jsem viděl i nějaké to japonské slůvko? Zajímavá směska pro mne exotických jazyků. Tedy, slovenštinu slyším dnes a denně, žmurk! Uvidíme, zda se holčina sebere a vykročí dál s hlavou vztyčenou, snad se nebude do smrti litovat (boj o vlastní místo na slunci a vlastní pocit štěstí může být zajímavý, poutavý a sympatický)...

Hezký den a psaní zdar.
 ze dne 06.05.2013, 22:15:08  
   Mon: Krásny večer želám :)
Ďakujem veľmi pekne za publikáciu a príjemný komentár.
Áno, áno. Pár japonských slovíčok sa objavilo :)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Tim Burnet
obr.cz
Nejsi Romeo a j...
triste.franceska
Lucreziino srdc...
Petra Vávrová
obr
obr obr obr
obr

Pátek třináctého...
Šíma
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr