obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Je jen jediné štěstí v životě: milovat a být milován."
George Sandová
obr
obr počet přístupů: 2915699 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39816 příspěvků, 5810 autorů a 392518 komentářů :: on-line: 3 ::
obr

:: Volám sa Thyra... ::

 autor D.B. publikováno: 04.10.2013, 12:24  
Thyra prišla o rodičov. Od tej doby je jej jediným cieľom zistiť, ako zomreli a prečo, pretože to nikto netuší. Celé detstvo aj mladosť srávila trénovaním a cvičením, aby sa mohla dostať do služieb polície, tak ako jej rodičia, ktorým ich práca zobrala život. A teraz sa konečne dostáva do cieľa, lenže to má malý háčik...To, o čo predtým nikdy nestála - muž.
 

Volám sa Thyra. Pred trinástimi rokmi mi zabili oboch rodičov. Bola som len malé decko, takže som si myslela, že len odišli na veľmi dlhú dovolenku. Kým mi došlo, že sú už navždy preč, urobila som pár ťažkých krokov do budúcnosti a zmierila sa so skutočnosťou. Mala som pätnásť, keď si ma zavolali na políciu, aby mi vysvetlili, čo sa vlastne stalo. Nechcela som to vedieť. Nechcela som sa vracať späť do minulosti, nie, keď ma stálo toľko síl dostať sa z toho. Ale po vypočutí o strašnom ráne, ktoré mi vzalo rodičov, som bola rada, že ma prinútili. Keby nie, nedozviem sa, čím v skutočnosti boli moji rodičia. Pamätám sa, že otec bol policajt a mama jeho sekretárka. To však bolo iba maskovanie. Rodičia patrili medzi špeciálnych agentov so špičkovým výcvikom, na ktorý sa teraz pripravujem aj ja.
Stará mama s tým nesúhlasila, ale skôr ako ma stihla presvedčiť, zobrala si ju zem. Starala sa o mňa celý život. Bývala s nami a zaskakovala za mamu, keď musela zostať v práci. Preto mám niekedy výčitky, že som ju nepočúvla. Prihláška do systému Eva sa však nedá odvolať, takže si ma vláda pomaly berie do svojich pazúrov. No aj tak mám pocit, že robím správne. Hoci by si niektorý možno mysleli, že taká mladá sotva môžem vedieť, čo je správne. Vyrastala som bez rodičov. Dospela som oveľa skôr než väčšina mojich vrstovníkov. Inak by ma do Evy nikdy nepozvali.

Bola som na ceste do centra hlavného mesta, kde sa mal "začne môj nový život", ako hovorili vo filme, čo mi poslali na uvítanie medzi nováčikmi. Budova EVY patrí medzi najväčšie hviezdolapy v celom štáte. Celú tú dobu zavretá v taxíku som sa v mysli neustále napomínala, aby ma prešla nervozita. Počiatočné vzrušenie berú tréneri s nadšením, tréma je nevítaným spoločníkom. Musím urobiť dojem. Pri troche šťastia ich očarím aspoň vzhľadom. EVA chce mať vo svojich radoch aj dobre vyzerajúcich agentov, ktorý by sa hodili na misie ako napríklad: Zahraj modelku alebo milenku.
"Ach, prestaň snívať," udrela som sa potichu do čela.
"Už sme tu, pani," oznámil mi taxikár.
"Slečna," opravila som ho. Vystúpil z auta a otvoril mi dvere. Väčšina taxikárov to nerobí, ale zrejme ho potešilo pár drobných na viac, ktoré som mu dala ešte počas cesty. Bol mladý. Len o pár rokov starší ako ja. Hádam si šetrí na nové auto. Usmiala som sa naňho a on mi úsmev opätoval. Podal mi kufor a zmizol naspäť v taxíku. Chvíľu som sledovala ako sa snaží zaradiť medzi ostané autá. Anti-gravitačný pohon zápcham veľmi nepomohol, ale predsa... žijeme v dvadsiatom druhom storočí.
Stála som pred druhou najvyššou budovou v meste – prvému miestu sa samozrejme tešila radnica. Napadlo mi, že je to dosť nepraktické. Keby na mesto útočili vznášadlá, táto budova by to schytala ako prvá. Až príliš púta pozornosť svojou majestátnosťou. Bola celá akoby zo skla. Okolie sa odrážalo na povrchu enormne veľkých okien. Tvarom pripomínala vesmírnu raketu s malou vežičkou na vrchole. Dívala som sa na ňu celé dve minúty a tipovala jej výšku. Prišlo mi zle. Zatočila sa mi hlava a podlomili kolená. Keď som sa znovu pozrela hore, všetko sa na mňa rútilo. Samozrejme, že to bol len pocit, ale veľmi nepríjemný. Potriasla som hlavou a pozerala sa už len pred seba. Vykročila som k skleneným dverám, od ktorých ma delili tri schodíky. Kvôli môjmu menšiemu závratu však predstavovali dosť veľkú prekážku. A navyše som za sebou ťahala ťažký kufor. Keď som sa dostala hore, nahlas som vydýchla. Pozrela som sa na dvoch vysokých mužov v šedých oblekoch, ktorý stáli pred vchodom. Smiali sa. Všimla som si ich posmešné pohľady. Na čom sa smejete, idioti? Prebleslo mi hlavou. Prvý deň a hneď negatívne pocity. Namyslený hundráci, pomyslela som si, keď som ich míňala. Ešte chvíľu som cítila na chrbte ich pohľady a potom som prešla dverami, ktoré sa predo mnou starostlivo odsunuli.
Vstúpila som do obrovskej miestnosti bez stropu. Teda strop tam bol, ale veľmi vysoko a ja som nechcela riskovať ďalší závrat kvôli jeho obzeraní. Len letmo som zodvihla pohľad. Pred očami mi zostal majestátny obraz. Kam som až dovidela, boli dookola balkóny so skleneným zábradlím. Po stranách sa ťahali šachty s výťahmi. Strach z výšok by tu bol pre každého najväčším nepriateľom. Vtedy som si predstavila, že stojím na niektorom z vyšších balkónov a pozerám sa dolu. Okamžite som sa tej predstavy zbavila. Výšky pre mňa nikdy nepredstavovali problém, ale toto je fakt niečo extra.
Kráčala som stredom cez celú halu. Nečakala som, že tu bude toľko veľa ľudí. Predieranie sa pomedzi davy patrilo do zoznamu činností, ktorým sa snažím vyhýbať.
Mala som namierené k pultu na opačnej strane, kde dostanem visačku a niekoho, kto ma zavedie na príslušné miesto. Najviac som zvedavá na svoju izbu. Dúfam, že bude niekde nižšie. Neviem ako bude vypadať, či má každý vlastnú, alebo sú aj spoločné. Fotografovanie tu nie je povolené. Všetkým tu prítomným to pripomínajú cedule s preškrtnutými fotoaparátmi.
Zrazu mi po chrbte prešli zimomriavky. Cítila som niečí pohľad. Popri chôdzi som sa nenápadne obzrela ponad plece.
„Dočerta!“ zaklala som najtichšie ako sa dalo a rýchlo otočila hlavu späť. Bol to jeden z tých dvoch spred vchodu. Predieral si cestu pomedzi ľudí rovno za mnou. Teda, to som si aspoň myslela. Nemusí to byť pravda, ale všetko tomu nasvedčuje. Ešte stále mám pred očami ten ich idiotský úškrn.
Konečne som sa dotackala k pultu. Stála za ním mladá žena v uniforme. Na hlave mala čapičku a na ušiach slúchadlá. Hlavu mala sklonenú. Pozerala sa na obrazovku počítača a prstami ťukala na plochu stola, na ktorej bola premietnutá klávesnica. Asi po pól minúte čakania som sa konečne dočkala pozornosti.
„Ospravedlňujem sa,“ povedala milo. „Vitajte v hlavnom stane medzinárodnej organizácie vládnych služieb a systému ochrany EVA. Želáte si?“ vydralo sa to z nej tak rýchlo a plynulo až ma to normálne zaskočilo. Potriasla som hlavou.
„Ja...Prišla som na výcvik, teda na...,“snažila som sa zo seba dostať. Prepadla ma nervozita. Slečna za pultom sa snažila pochopiť, čo jej chcem povedať.
„Ste členkou výcviku nováčikov?“ opýtala sa ma, na čo som jej vďačne prikývla.
„Vaše doklady prosím.“ Rýchlo som sa otočila, zohla a začala hrabať v najmenšom vrecku kufra. Kabelky nenosím. Z nejakého dôvodu mám voči nim apatiu. Keď som konečne našla peňaženku, vystrela som sa. Zľakla som sa mužskej tvári, ktorá sa tisla blízko k mojej. Usmieval sa. Zostala som zarazená. Dívala som sa do medených očí a oni sa dívali do mojich svetlomodrých. Moment, ako vystrihnutý z romantického filmu, iba že tie oči patrili jednému s dôvodom, prečo sa mi tu nepáči. Otočila som sa ku slečne v uniforme a vytiahla z peňaženky doklady. V mysli som ďakovala sekretárke za je trpezlivosť. Mňa by takýto pozastavený zákazník v momente rozčúlil. Čakala som, kým bude slečna za pultom hotová a blúdila očami všade niekde v prázdnote. Stáli rovno za mnou. Cítila som ich pohľady, bodali ako divé včely. Znervóznela som ešte väčšmi. Začala som si podupkávať. Kufor som si pritiahla bližšie k sebe a vtedy som si spomenula, že som nechala odopnuté vrecko. Môže sa doňho pozerať a obzerať si moje veci! Na chvíľu som zavrela oči, aby som sa upokojila. Ale namiesto pokoja prišlo len ďalšie rozhorčenie, keď som sa pristihla, ako rozmýšľam nad jeho krásnymi očami. Kdeže krásne! Škaredé. Fuj! Už chcem byť vo svojej novej izbe, sakra!
Sekretárka mi konečne vrátila doklady a s nimi mi podala aj nejaký zelený lístok.
„Visačku zatiaľ nedostanete. Náhradou je tento zelený lístok, ktorý vám umožní vstup do všetkých častí výcvikového strediska. Sú to poschodia deväť až štrnásť. Tu je kľúč od vášho apartmánu,“ a podala mi aj malý platinový kľúčik.
„Pri výťahu nájdete poslíčka, pomôže vám sa batožinou. O dvanástej po vás príde jeden z trénerov. Dáte mu tento papier. “ Vzala som si od nej poslednú vec a poďakovala. Schmatla som kufor a...
„Ak chceš, rád ti pomôžem.“ Tá veta do mňa doslova vrazila. Zase som sa dívala do medených očí. Čo najrýchlejšie som sa spamätala.
„Nie, ďakujem.“ Odmietla som a snažila sa ho aj s kufrom obísť, sklápajúc pohľad k zemi.
„No tak,“ zastavil ma dotknutím sa môjho pleca. Otočila som sa s podozrievavým pohľadom. Bol to prvý drzý muž, ktorý sa ma dotkol. Väčšina mužov ma bralo s rešpektom. Tí, ktorí ma dobre poznajú aj s dvojnásobným.
„Som zástupca hlavného trénera nováčikov.“ Povedal, ale jeho ironický úsmev ho prezradil. Určite patrí medzi nejaký druh ochrany, alebo je to len obyčajný idiot. To druhé sa mi zdalo viac pravdepodobné.
„Ó, naozaj. Tak si to prosím vyniesť do izby číslo...“prezrela som si platinový kľúčik, ale nijaké číslo na ňom nebolo, iba písmeno A.
„...písmeno A,“ opravila som sa a strčila mu držiak kufra do ruky. Chvíľu pohľadom skákal z kufra na mňa a potom ho pevne chytil. Zvrtla som sa na päte a vykročila k prvému výťahu. Občas som sa obzrela, či ide za mnou. Ide a neustále sa na mňa díva. Plus ten jeho provokujúci úsmev. Ale aspoň som sa zbavila ťarchy. Premasíroval som si zápästie. Celý čas bolo vykrútené dozadu. Mám ho poriadne stuhnuté.
Došla som pred výťah. Otočila som sa k nemu a vystrčila ruku, aby mi podal držiak.
„Apartmán číslo A.“ povedal a posmešne sa zachechtal. Chybu urobil zámerne, na odozvu môjho menšieho pomýlenia pri prezeraní kľúčika. Uškrnula som sa. Snažila som sa vypadať, že to vôbec nie je vtipné, ale v duchu som sa zasmiala. Vtipný, medené oči... Sakra! Thyranela prestaň! Zbavila som sa myšlienok a rýchlo hľadala tlačidlo na privolanie výťahu. Ale bola tam len šípka hore.
„Ehm!“ odkašľal a pritisol sa mi o bok, aby dostal rukou na neviditeľné tlačidlo pod šípkou.
„Už dávnejšie som im radil, aby sem dali nálepky s návodom.“ Povedal príjemným tónom v hlase. Celkom ma to prekvapilo. Dokonca aj výraz sa mu zmenil.
Zrazu sa v šachte rozsvietili modré čiary a s podzemia dorazil výťah. Bola to milisekunda. Výťahy sa pohybujú pomaly, ale keď sú prázdne, vidieť iba šmuhu.
Dvere sa odsunuli a my sme nastúpili. Iba my. Stlačil číslo štrnásť a výťah sa pohol. Chvíľu sme ticho stáli. Dívala som sa hore ako sa jednotlivé balkóny približujú a zasa vzďaľujú.
„Takže,“ ozvalo sa. Vrátila som hlavu do normálnej polohy a zahľadela sa doň ho, teda naňho ho.
„...výcvik.“ vzdychol. „Čo ti o EVE narozprávali, že si sem prišla?“
„Nechápem,“ zamračila som sa. „Som v zbore s tridsiatimi ďalšími členmi, prečo sa neopýtaš ich?“ Usmiala som sa a zdvihla jedno obočie. Tento môj výraz každého rozosmieval. A jeho tiež. Zachechtal sa a pokračoval, akoby moju reakciu vôbec nepočul.
„Každý z tých tridsiatich patrí buď do veľmi slávnej a bohatej rodiny a je tak egoistický, že si myslí, že na to má, alebo je to syn či dcéra vojaka, po prípade policajta.“
„Prečo si myslíš, že nie som jedno z toho?“ spýtala som sa namyslene.
Zasmial sa. „Dobrý pokus.“ Potom sme zostali zase ticho. Z vrecka na kabátiku som vytiahla žuvačku a tváriac sa, že to nerobím naschvál, som si ju flirtujúco položila na jazyk.
„Už viem, prečo ťa sem tak chceli.“ Ozval sa. Venovala som mu letmý pohľad a nič viac.
„Bola si tou najlepšou herečkou v dramatickom krúžku, že? Vedel som to. Ty sa budeš perfektne hodiť do mojej jednotky.“
„Tvojej jednotky?“ zopakovala som, pretože ma až príliš zaujali tieto dve až čudné znejúce slová.
„Presne tak,“ dôrazne prikývol. Otvoril ústa, že chce pokračovať, ale v tom výťah zastal.
„Sme tu.“ Povedal na koniec a schytil držiak od kufra. Cestou von z výťahu ho zasunul do vnútra a chytil ho za držiak na boku. Zastala som a spýtala sa, či nie ťažký, ale on si ho pre zmenu ešte vyložil na plece.
„Nemáš aj druhý? Nechcem mať krivý chrbát.“ Znel ako ten najväčší egoista na svete, ale svaly mu veru nechýbali. Usmiala som sa a otočila sa smerom k dlhej chodbe pred sebou. Prešil popri mne s kufrom na pleci.
„Tadiaľ to,“ a ukázal prstom pred seba.
Prišli sme až na samí koniec. Na začiatku boli dvere s číslami, ale na posledných bola zlatá ceduľka s nápisom: S4. Tieto dvere boli z kovu, zatiaľ čo ostané iba obyčajné drevené. Chvíľu som sa dívala na ceduľku.
„Sektor 4.“ Zahlásil s povzdychom. Vyzeral akoby na niečo spomínal. Na niečo veľmi príjemné a vtedy mi došlo, o čo tu ide. Chcel som sa ho opýtať, ale prerušil ma.
„Tvoj nový domov na štyri a pol mesiaca. Potom sa presunieš do špeciálnej jednotky, ktorá bude zameraná na to, v čom najviac vynikáš. Ani nemusím premýšľať nad tým, kam ťa zaradia,“ urobil krok ku dverám a dotkol sa čiernej plochy. Dvere sa odsunuli a mne sa naskytol pohľad na ďalšiu chodbu, ale oveľa kratšiu ako bola táto. Na jej konci boli sklenené dvere a za nimi som videla náčinie na posilňovanie. S úžasom som kráčala dopredu. Chodili tade ľudia, ale vôbec si ma nevšímali. Rozprávali sa a smiali. Vyzeralo to ako na internáte. Niečo ma na tom strašne fascinovalo. Všimla som si, že na podlahe je niečo ako koberec. Zo stropu viseli svietiace vlákna. Civela som na to, ako na anjela. Úplne som zabudla, že sa snažím upútať pozornosť toho idiota. Je mi to jedno, za chvíľu bude preč. Otočila som sa. Zase. Stál ešte pred vchodom s kufrom na pleci.
„Ty nepôjdeš ďalej?“ Opýtala som sa. Bol zamyslený.
„Jasné.“ Odpovedal po chvíľke a prekročil prah.
„Je to divné.“ Zahlásila som.
„Áno. Ako návrat do minulosti.“ poznamenal a zložil si kufor z pliec. Usmiala som sa, ale potom ma to zabolelo. Spomenula som si na rodičov a na deň, keď si ma zavolali na policajnú stanicu, aby som sa dozvedela o nich pravdu. V ten deň mi dali pozvánku na výcvik nováčikov. Býva od sedemnástich, ale ten som odmietla. Neskôr sa ozvali znova a ešte prívetivejším a doliezavším spôsobom vyjadrili, aký by boli nesmierne poctený mojím členstvom v EVE. Napadlo ma, že mi predsa len nepovedali všetko a jediný spôsob, ako to zistiť, je ich pozvanie prijať. Moji rodičia museli byť pre nich veľmi významní, preto som aj ja. A všetko to mám zadarmo, hoci moja rodina bola odjakživa tá s plnším kontom.
Prebrala som sa zo zamyslenia, keď do mňa niekto vrazil. Prešiel okolo mňa, ani sa neospravedlnil. Bol to nejaký chalan s modrou šiltovkou na hlave. Kto dnes ešte nosí šilty? Zafrflala som si v duchu.
„Poď, zavediem ťa do izby.“ vyzval ma...Bože, veď ani neviem ako sa volá. Ale mám dosť trpezlivosti, aby som si na to počkala. Určite mi ho povie neskôr sám.
Zobral kufor a vykročil ďalej chodbou.
„Ako vieš, kde mám izbu?“ vyzvedala som.
„Kedysi...,“ začal ale nedopovedal, až keď sme sa dostali do vedľajšej uličky. Boli na nej len jedny dvere s veľkým písmenom A.
„...patrila mne.“ Čertovsky sa usmial.
„Páni, tak to je teda náhoda!“ zvolala som ironicky a pre efekt som vypúlila oči.
Položil kufor na zem a natiahol ruku s vystretou dlaňou ku mne. Podala som mu kľúčik a on ho strčil do vyhĺbeného priestoru na čiernej ploche. Kedysi sa kľúčikmi otáčalo, ale to mali trošku iný tvar. Tento spôsob je jednoduchší a navyše sa predchádza ohnutie, alebo zlomeniu.
Dvere sa odsunuli do oboch strán. Zazrela som rozľahlí priestor a zelené listy kvetu. Chcela som vstúpiť, ale on sa mi postavil do cesty.
„Skôr ako sa zoznámiš so svojou izbou, zoznám sa so mnou.“ poprosil. Vzdychla som sa a s úsmevom mu podala ruku.
„Thyra.“
„Patrik.“ Povedal sme naraz. Rozpačito sme sa zasmiali a potom ešte raz. Najskôr on potom ja.
„Thyra,“ zamyslel sa, „to je zvláštne meno.“
„Pustíš ma prosím do môjho apartmánu.“ Naliehala som. Chvíľu sa tváril, že rozmýšľa, potom konečne ustúpil. Vošla som to nádhernej izby. Po dvoch stranách boli veľké sklené okná čiastočne zakryté dlhými závesmi. Miestnosť bola priestranná. Na pravo bola menšia obývačka s pohovkou, skleneným stolíkom a televíznou stenou. Na druhej strane bol stolík s dvomi stoličkami a vázou plnou kvetov uprostred. Malá kuchynská linka. Jedávať budeme spoločne, ale ak by som náhodou umierala hladom, určite sa zíde. Všimla som si ďalšiu miestnosť, nepochybne spálňu. Dvere boli odsunuté, ale bol tam ešte aj ružový, trochu priesvitný záves. Odhrnula som ho. Priamo predo mnou stála veľká posteľ s baldachýnom. Takú som si vždy priala mať, ale stará mama sa bála, že to na mňa spadne. Ona žila v inej dobe a tak moderným veciam veľmi nerozumela. Nedokázala som ju presvedčiť, že toto sú už iné baldachýny. A tým sa moje nádeje skončili.
Podišla som k nej a prešla rukou po hodvábnej perine a vankúšoch. Na jednej strane bol nočný stolík na druhej taburetka. Dvoje odsúvacie dvere do šatníkov na ľavej strane a na druhej zrkadlo na celú stenu. Jeho povrch bol matný, takže mi bolo jasné, že je to len zamaskované okno. Nasvedčovali tomu aj nenápadné závesy v rohu z oboch strán.
Sadla som si na posteľ a dívala sa na môj nejasný odraz. Konečne vidím svoje dvojča s neprirodzene bledou farbou vlasov a tmavšou pokožkou. Podobám sa na mamu. Všetci mi to hovoria. Väčšmi teraz, keď som už staršia. Niekto sa oprel o zárubňu.
„Vyzerá to, že si spokojná.“ Povedal polohlasne.
Postavila som a trochu som sa ešte prechádzala po izbe.
„Nemôžem uveriť, že si býval v takomto prostredí.“ Zažartovala som. Aj on sa zasmial a potom sme obidvaja vyšli zo spálne. Dvere sa v momente zasunuli.
„Keď som tu býval ja, vyzeralo to tu strašne, tomu ver. Toto je apartmán prvej triedy. Dali ti ho zrejme preto, lebo si pre nich veľmi dôležitá,“ neuvedomujúc si to, zopakoval moje myšlienky.
„Prečo?“ opýtal sa rázne a úplne iným tónom. Trochu ma to zarazilo. Chvíľu som premýšľala nad tým, či sa rozhovorím o minulosti, alebo to uzavriem mojím presvedčivým: neviem. Ani jedno, ani druhé.
„Mal si pravdu, s tým, že moji „kolegovia“ sú buď bohatí, alebo patria do vojenskej rodiny. Ja som bohužiaľ oboje.“ Sama som neverila, že som to dokázala povedať takýmto spôsobom, ako tá najnamyslenejšia a najegoistickejšia žena pod slnkom. Obočie mu vyletelo hore, ale viac ho to neprekvapilo.
„Wau.“ vyletelo z neho. „Tak to by všetko vysvetľovalo. Okrem jedného - nesprávaš sa ako ostaní. S pár s nich som sa už stretol a poviem neurobili na mňa moc dobrý dojem, ale ty,“ ukázal na mňa, „ty si šou.“
Nahodila som nechápavý výraz a čakala, či ešte niečo netrepne.
„Ja som šou? No tak díky za kompliment. Myslím, že je načase nechať ma tu samu, aby som sa mohla pripraviť a čakať na príchod môjho trénera.“ Ukázala som smerom k dverám. Tvárila som sa spokojne, ale to som netušila, že za pár sekúnd sa stane čosi strašné.
Díval sa na mňa, ani sa nepohol. Stále ten istý výraz, stále ten istý pohľad, až ma z toho zmrazilo. Začala som byť nedočkavá. Už som ho chcela mať s krku. A potom to povedal:
„Na koho by si čakala? Však som tu.“


 celkové hodnocení autora: [ - ]

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 2.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 11 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 04.10.2013, 12:23:28 Odpovědět 
   Zdravím.

Osobitě pojatý příběh o hrdince, která navzdory osudu kráčí ve šlépějích svých rodičů (malinko jsem myslel na použitá klišátka v rámci užitého žánru a dějové linky, o "brutální Nikitu" tu zřejmě nepůjde, naše hrdinka se bude spíše pohybovat na opačném "pólu" - co do charakteristiky literární postavy, přestože bude také tajnou agentkou, ale nechme se překvapit). Místy vyznívá samotné vyprávění krapet naivně, chybí mu větší hloubka a detaily, ovšem i zde může text "klamat tělem" a můj "pohled na věc" se může mýlit. Uvidíme, jak zareagují další čtenáři. Vyprávění se tváří jako takové odpočinkové čtení (dívčí romány) střižené více akcí - se vším, co s sebou život agenta přináší (byť se ona dívka do výcviku teprve přihlásila a jen autorka a bůh vědí, jak to celé vlastně dopadne).

Hezký den a múzám zdar.

P.S. Pozor na psaní přímé řeči - zejména na interpunkci - jukni na odkaz níže, napoví také pravidla, popřípadě dobrá kniha (i oblíbeného autora):

http://fabulator.cz/prima-rec-a-jak-ji-nezmrvit/

(existují i více "ukecané a odborněji se tvářící linky, ale v jednoduchosti je síla)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
marker.publishers
(27.10.2020, 20:24)
Emmajackson2711#
(23.10.2020, 08:22)
Filion
(14.10.2020, 22:49)
Koala
(14.10.2020, 20:43)
obr
obr obr obr
obr
Slunce
beck betl
Mateřídouška
Jindřiška
Sestra padlých ...
Marbal Škutin
obr
obr obr obr
obr

JARNÍ 2007
Floridor
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr