|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 39817 příspěvků, 5843 autorů a 393388 komentářů :: on-line: 1 ::
|
 |
|
:: II. kapitola ::
Pro hlasování musíte být přihlášen(a)!
 Eryalin |
publikováno: 12.11.2013, 12:43
|
|
| |
|
|
Konečne odbilo šesť hodín a ja som mohla odovzdať kasu, prezliecť sa a ísť domov. Doma by som si narýchlo urobila večeru, najedla sa a potom by som volala svojmu priateľovi, či niečo podnikneme.
Dnes to však ale nebolo také rutinné, ako predošlé dni. Nie, dnes mi stále z hlavy neschádzala spomienka na to dievča, ktoré si ku mne prišlo kúpiť tehotenský test. Ešte teraz mám život pred svojimi očami jej vydesenú tvár a pohľad, ktorý celkom nasvedčoval jej citovému rozpoloženiu. Napriek tomu som však na nej videla akúsi priam hmatateľnú istotu, že nech sa stane čo chce, nech bude výsledok akýkoľvek, bude za ňou niekto stáť. Presvedčovala ma o tom tá vystretá chôdza a pevný hlas, akým si objednala, hoci mnohé iné by sa na jej mieste v momente zrútili a neboli schopné vstať.
A práve to ma donútilo rozmýšľať nad sebou... a nad mojím vzťahom. Keďže som už od môjho detstva nemala s rodičmi dobré vzťahy, rovnako ako z nikým z mojej rodiny, netrvalo veľmi dlho a len čo som sa dostala na výšku, rozhodla som sa osamostatniť. Už vtedy, počas prvého ročníka na výške som si zaumienila, že si raz chcem vybudovať šťastnú rodinku, že raz chcem, aby som dosiahla pre seba, no najmä svoje deti to, čo som ja nikdy nemala.
Keď som sa ale spätne pozerala na svoj vzťah, čoraz častejšie som si uvedomovala, že to nie je celkom tak, ako som si predstavovala. Môj priateľ ma už mnohokrát neuveriteľne ranil, už mnohokrát sa mi otočil chrbtom práve vo chvíli, keď som ho najviac potrebovala. Ešte teraz si pamätám na to, ako mi zomrel dedko a tri dni pred pohrebom som akútne cítila potrebu po pochopení, po objatí a načúvaní. Samozrejme, prvý, kto mi napadol, bol on. Namiesto načúvania a tichého posedenia doma v pokoji ma vytiahol do mesta. Spolu so svojimi kamarátmi. Už vtedy som sa cítila neuveriteľne zranená, o to to ale bolo horšie, keď sa opil a v takom stave mi vyčítal, prečo sa s nimi nebavím a že pokiaľ chcem byť stále taká vážna, mám odísť. To posledné zopakoval za jeden večer hneď niekoľkokrát.
Láska však vydrží veľa a hoci som sa z tejto rany spamätávala ešte dlho, ustála som ju. Ďalšia však na seba nenechala dlho čakať. Priateľ bol vždy veľmi spoločenskej povahy, a preto ma nikdy neprekvapovalo, keď sa zoznámil s niekým iným, kto pribudol na zozname jeho priateľov a zozname tých, s ktorými sme chodili von. Keď však na zoznam pribudlo dievča, s ktorým si pravidelne písal, hoci aj v prípade, keď som bola u neho, a len čo sa na displeji rozsvietila správa od nej, rozžiarili sa mu oči, moja kontrolka začala blikať. Hoci na to nie som hrdá, bolo to prvý (a prisahám, že aj posledný krát) čo som sa niekomu tajne dostala na konto a prečítala si jeho správy, ktoré ani zďaleka neboli len priateľské.
Moja naivita v len pozitívne vlastnosti ľudí a obrovská láska k nemu, zároveň aj túžba po tom, čo som nikdy nemala, ma pri ňom stále držala. Odpustila som mu aj tento prešľap, rovnako ako tie ďalšie, ktoré nasledovali. Vždy mi však sľúbil, že to bude posledný krát, ospravedlnil sa mi a ja som sa pri pohľade do jeho očí nedokázala hnevať. Ranil ma neuveriteľné množstvo krát, už ani zďaleka nebola moja dôvera k nemu stopercentná, no aj tak som ho milovala a tvárila sa, že sa nikdy nič zlé nestalo.
Avšak to dievča... To, čo som cítila z nej, ma donútilo znova zapochybovať nad svojím životom, nad tým, čomu som sa snažila nalepiť nálepku „dokonalé“. Tá jej sebaistota! Vzdychla som si. Ja som čosi také už dávno necítila, hoci som sa z hĺbky svojej duše snažila ju vytiahnuť, vždy to však bol len márny boj.
Preto moje kroky tentoraz neviedli ku mne domov, ale ku priateľovi. Pri zvončeku som mu zazvonila, cítila radosť v jeho hlase, keď ma počul, a po príchode po schodoch a pohľade na jeho tvár, som ju aj mohla vidieť. A asi som sa ju teraz chystala pokaziť. Na tvári som nasadila neutrálny výraz, keď som vošla do bytu.
„Musím ti niečo povedať,“ dostala som zo seba, čo najdôveryhodnejšie to šlo. Reakcia na seba nenechala dlho čakať a už sa jeho šťastný výraz zmenil na prekvapený. Prikývol, pousmial sa a vykročil do obývačky, kde ma usadil na gauč a sám sa posadil vedľa mňa.
„Hovor, čo sa stalo?“ začal z mosta do prosta.
„Vieš... Hoci som ti to nepovedala, už dlhšie mi mešká, no vieš...“ povedala som, hľadiac mu priamo do očí. „Myslela som, že je to len stresom, to vieš, po nedávnom kontakte s mojou rodinou, no mýlila som sa... Som tehotná, akurát mi volala moja gynekologička, ktorá to zistila z testov mojej krvi.“
„Si... si si istá?“ Prekvapenie vystriedalo zdesenie.
Prikývla som.
„Ale... ale ja nechcem dieťa...“
„Ako to myslíš?“ zamračila som sa na neho.
„Jednoducho nechcem, aby si si ho nechala... Mám aj nejaké kontakty, ak chceš, už tento mesiac by som to vedel vybaviť,“ povedal v momente, akoby sa nechumelilo.
„To nemyslíš vážne!“ mierne som na neho zdvihla hlas, pričom vo mne rástla skutočná, nie fingovaná zlosť.
„Ako nemyslím vážne?!“ spýtal sa ešte hlasnejšie. „Predsa o tom ako otec mám právo rozhodovať!“
Tie posledné slová mi celkom stačili. Pomaly som sa postavila, ruky zvierajúc v päste. „V tom prípade nevidím inú možnosť, ako sa s tebou navždy rozlúčiť,“ povedala som teraz už pokojne a skutočne sa mi v tom momente v tele rozhostilo čosi, čo som dávno pred tým necítila. Bola to istota, že už ma viac krát nesklame, že už sa viac nebudem musieť trápiť tým, ako sa ma znovu bude snažiť raniť.
A až teraz, keď som to ukončila, som zreteľne videla, že náš vzťah už dávno nemal silu. Až teraz, keď som sa spätne pozerala na všetky tie spoločné chvíle som si uvedomila, že by som s nim sama nikdy nedokázala mať dieťa. Ako by som mu mohla veriť po tom, čo mi urobil? Ako by som s ním po tom všetkom mohla mať dieťa, keď ma už toľko krát tak neuveriteľne ranil? Akú som mala istotu, že v budúcnosti mne alebo môjmu dieťaťu neurobí ešte čosi horšie ako to, čo sa mi už dovtedy podarilo?
Pokojná som odišla z jeho bytu. Pokojná po neuveriteľne dlhom čase...
Konečne odbilo šesť hodín a ja som mohla odovzdať kasu, prezliecť sa a ísť domov. Doma by som si narýchlo urobila večeru, najedla sa a potom by som volala svojmu priateľovi, či niečo podnikneme.
Dnes to však ale nebolo také rutinné, ako predošlé dni. Nie, dnes mi stále z hlavy neschádzala spomienka na to dievča, ktoré si ku mne prišlo kúpiť tehotenský test. Ešte teraz mám život pred svojimi očami jej vydesenú tvár a pohľad, ktorý celkom nasvedčoval jej citovému rozpoloženiu. Napriek tomu som však na nej videla akúsi priam hmatateľnú istotu, že nech sa stane čo chce, nech bude výsledok akýkoľvek, bude za ňou niekto stáť. Presvedčovala ma o tom tá vystretá chôdza a pevný hlas, akým si objednala, hoci mnohé iné by sa na jej mieste v momente zrútili a neboli schopné vstať.
A práve to ma donútilo rozmýšľať nad sebou... a nad mojím vzťahom. Keďže som už od môjho detstva nemala s rodičmi dobré vzťahy, rovnako ako z nikým z mojej rodiny, netrvalo veľmi dlho a len čo som sa dostala na výšku, rozhodla som sa osamostatniť. Už vtedy, počas prvého ročníka na výške som si zaumienila, že si raz chcem vybudovať šťastnú rodinku, že raz chcem, aby som dosiahla pre seba, no najmä svoje deti to, čo som ja nikdy nemala.
Keď som sa ale spätne pozerala na svoj vzťah, čoraz častejšie som si uvedomovala, že to nie je celkom tak, ako som si predstavovala. Môj priateľ ma už mnohokrát neuveriteľne ranil, už mnohokrát sa mi otočil chrbtom práve vo chvíli, keď som ho najviac potrebovala. Ešte teraz si pamätám na to, ako mi zomrel dedko a tri dni pred pohrebom som akútne cítila potrebu po pochopení, po objatí a načúvaní. Samozrejme, prvý, kto mi napadol, bol on. Namiesto načúvania a tichého posedenia doma v pokoji ma vytiahol do mesta. Spolu so svojimi kamarátmi. Už vtedy som sa cítila neuveriteľne zranená, o to to ale bolo horšie, keď sa opil a v takom stave mi vyčítal, prečo sa s nimi nebavím a že pokiaľ chcem byť stále taká vážna, mám odísť. To posledné zopakoval za jeden večer hneď niekoľkokrát.
Láska však vydrží veľa a hoci som sa z tejto rany spamätávala ešte dlho, ustála som ju. Ďalšia však na seba nenechala dlho čakať. Priateľ bol vždy veľmi spoločenskej povahy, a preto ma nikdy neprekvapovalo, keď sa zoznámil s niekým iným, kto pribudol na zozname jeho priateľov a zozname tých, s ktorými sme chodili von. Keď však na zoznam pribudlo dievča, s ktorým si pravidelne písal, hoci aj v prípade, keď som bola u neho, a len čo sa na displeji rozsvietila správa od nej, rozžiarili sa mu oči, moja kontrolka začala blikať. Hoci na to nie som hrdá, bolo to prvý (a prisahám, že aj posledný krát) čo som sa niekomu tajne dostala na konto a prečítala si jeho správy, ktoré ani zďaleka neboli len priateľské.
Moja naivita v len pozitívne vlastnosti ľudí a obrovská láska k nemu, zároveň aj túžba po tom, čo som nikdy nemala, ma pri ňom stále držala. Odpustila som mu aj tento prešľap, rovnako ako tie ďalšie, ktoré nasledovali. Vždy mi však sľúbil, že to bude posledný krát, ospravedlnil sa mi a ja som sa pri pohľade do jeho očí nedokázala hnevať. Ranil ma neuveriteľné množstvo krát, už ani zďaleka nebola moja dôvera k nemu stopercentná, no aj tak som ho milovala a tvárila sa, že sa nikdy nič zlé nestalo.
Avšak to dievča... To, čo som cítila z nej, ma donútilo znova zapochybovať nad svojím životom, nad tým, čomu som sa snažila nalepiť nálepku „dokonalé“. Tá jej sebaistota! Vzdychla som si. Ja som čosi také už dávno necítila, hoci som sa z hĺbky svojej duše snažila ju vytiahnuť, vždy to však bol len márny boj.
Preto moje kroky tentoraz neviedli ku mne domov, ale ku priateľovi. Pri zvončeku som mu zazvonila, cítila radosť v jeho hlase, keď ma počul, a po príchode po schodoch a pohľade na jeho tvár, som ju aj mohla vidieť. A asi som sa ju teraz chystala pokaziť. Na tvári som nasadila neutrálny výraz, keď som vošla do bytu.
„Musím ti niečo povedať,“ dostala som zo seba, čo najdôveryhodnejšie to šlo. Reakcia na seba nenechala dlho čakať a už sa jeho šťastný výraz zmenil na prekvapený. Prikývol, pousmial sa a vykročil do obývačky, kde ma usadil na gauč a sám sa posadil vedľa mňa.
„Hovor, čo sa stalo?“ začal z mosta do prosta.
„Vieš... Hoci som ti to nepovedala, už dlhšie mi mešká, no vieš...“ povedala som, hľadiac mu priamo do očí. „Myslela som, že je to len stresom, to vieš, po nedávnom kontakte s mojou rodinou, no mýlila som sa... Som tehotná, akurát mi volala moja gynekologička, ktorá to zistila z testov mojej krvi.“
„Si... si si istá?“ Prekvapenie vystriedalo zdesenie.
Prikývla som.
„Ale... ale ja nechcem dieťa...“
„Ako to myslíš?“ zamračila som sa na neho.
„Jednoducho nechcem, aby si si ho nechala... Mám aj nejaké kontakty, ak chceš, už tento mesiac by som to vedel vybaviť,“ povedal v momente, akoby sa nechumelilo.
„To nemyslíš vážne!“ mierne som na neho zdvihla hlas, pričom vo mne rástla skutočná, nie fingovaná zlosť.
„Ako nemyslím vážne?!“ spýtal sa ešte hlasnejšie. „Predsa o tom ako otec mám právo rozhodovať!“
Tie posledné slová mi celkom stačili. Pomaly som sa postavila, ruky zvierajúc v päste. „V tom prípade nevidím inú možnosť, ako sa s tebou navždy rozlúčiť,“ povedala som teraz už pokojne a skutočne sa mi v tom momente v tele rozhostilo čosi, čo som dávno pred tým necítila. Bola to istota, že už ma viac krát nesklame, že už sa viac nebudem musieť trápiť tým, ako sa ma znovu bude snažiť raniť.
A až teraz, keď som to ukončila, som zreteľne videla, že náš vzťah už dávno nemal silu. Až teraz, keď som sa spätne pozerala na všetky tie spoločné chvíle som si uvedomila, že by som s nim sama nikdy nedokázala mať dieťa. Ako by som mu mohla veriť po tom, čo mi urobil? Ako by som s ním po tom všetkom mohla mať dieťa, keď ma už toľko krát tak neuveriteľne ranil? Akú som mala istotu, že v budúcnosti mne alebo môjmu dieťaťu neurobí ešte čosi horšie ako to, čo sa mi už dovtedy podarilo?
Pokojná som odišla z jeho bytu. Pokojná po neuveriteľne dlhom čase...
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
100.0 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 0 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 0.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
1.5 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 1 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 8 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
|
| © 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
|
