obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"I velká láska je jen malou náhradou za první lásku."
Joseph Addison
obr
obr počet přístupů: 2915293 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39397 příspěvků, 5729 autorů a 389841 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Luminiscencia 1 ::

 autor VanillaSky publikováno: 05.03.2014, 0:33  
...
 

Na starý už trocha ošúchaný stôl dopadalo svetlo z lampy. Na prvý pohľad vyzeral ešte
celkom dobre, ale keď ste sa naň pozreli lepšie z blízka, bolo vidieť, že si už čo to
pamätá. Zvyšok miestnosti sa topil v tme. Len na tomto malom kúsku sa svetlo dotýkalo
vecí v jeho malom okruhu. Dopadalo hlavne na ťažký písací stroj a na hárok papiera, ktorý
bol doň vložený. Kúsok svetla sa ešte dostalo na rám s fotografiou, ktorá bola hneď vedľa.
Ticho miestnosti narúšal akurát monotonny tikot hodín a každú hodinu ich ešte hlasnejšie
odbíjanie. Ručičky na hodinách sa práve stretli na dvanástke v polohe keď prekrývali
jedna druhú a ako keby splynuli v jednu. V tej istej chvíli sa z tmy vynorila ruka a siahla
po ráme s fotografiou. Bol na nej muž v stredných rokoch s čiernymi trocha
prešedivenými vlasmi sediaci v pracovni. Vedľa neho stálo malé päť ročné dievčatko s
vlasmi čiernymi ako havranie perie. Na sebe mala ružové šaty a v ruke držalo plyšového
medvedíka. Vedľa na stole bol položený písací stroj. Presne ten istý ktorý bol teraz tu.

Akurát teraz už o čosi starší a opotrebovanejší. Bola to posledná fotografia na ktorej bola s
otcom, ktorá jej ostala. Potom čo ich jej mama všetky po jeho smrti zničila.



Ruka sa znova pohla a vrátila fotografiu na pôvodné miesto. Potom sa presunula smerom
k písaciemu stroju a jedným prstom začala na ňom vyťukávať písmená na čistý, akoby
ešte nepokrstený hárok papiera. Keď sa už na papieri objavil zhluk písmen v riadkoch
tvoriacich zopár odstavcov, ruka sa vymrštila a rýchlim pohybom vytrhla papier zo stroja.
Načo ho v zápätí pokrčila a odhodila do jedného z tmavých kútov izby. Potom sa posunula
k lampe a natočila ju smerom k večnému odpočinku toho nepodarku. Vlastne skôr
nepodarkov, lebo na mieste sa kopilo viac takýchto papierových tiel a vytváralo kopec
podobný mravenisku. Bol to akýsi pomník, nad ktorým na rozdiel od mramorového stačilo
škrtnúť zápalkou a bolo by po ňom. Vlastne by bolo po všetkom. Všetko by zhorelo na
popol ktorý by potom niekto aj spolu s jej pozostatkami zmenenými na nepoznanie
rozsypal na brehu mora.


„Ale malo by to aspoň jednu výhodu, na nejaký čas by sa konečne presvetlila táto tmavá
kobka, “ povedal hlas ktorý patril komusi kto ovládal tú potvorskú ruku plnú pokušenia
vziať zápalky ležiace kúsok od nej.


„Nie, ešte nie Je čas. More času. A na všetko raz príde čas, “ znova sa ozval hlas v
miestnosti a ruka sa načiahla k lampe.


Otočila ju smerom k sebe a tým odkryla ďalší pomník v tejto miestnosti. Ako sama seba
nazývala. No tento raz to bol pomník živý. Či skôr prežívajúci. Čierne vlasy, presne ako
na fotografii a tvár v staršej verzii, mierne poznačená časom a viac ironiou hry, ktorú si
s ňou pred dvomi rokmi zahral ktosi z hora.


Pamätala si ten deň ako keby to bolo dnes. Lisbeth sa vybrala von, že niečo nakúpi
a zároveň sa trocha poprechádza v možno už poslednom peknom jesennom dni.
Zišla dole a v schránke si všimla niečo biele. Otvorila ju a vybrala obálku. Hneď jej
pohľad padol na adresu a písmo, ktoré nepoznala. Otočila ju na druhú stranu, no nikde
nevidela adresu odosielateľa. Ešte chvíľu na ňu hľadela a potom netrpezlivo obálku
roztrhala. Pričom sa usmiala nad tým keď si pomyslela na to, ako by jej mama
zúrila, keby ju bola videla. Neznášala ten jej zlozvyk. Ona by také niečo nikdy neurobila.
Vždy používala na otváranie obálok nožík. V tomto bola až moc pedantná, ako vlastne
vo všetkom. Na rozdiel od Lisbeth musela mať vždy všetko perfektné. Čo bola jedna z
príčin prečo sa stretávali veľmi málo. Lisbeth mala občas pocit, že jediné v čom sa zhodnú
bolo to, že sa nezhodnú v ničom. Preto sa už dávno odsťahovala a ani to čo sa stalo a
vážnosť tejto situácie ju i napriek matkinmu naliehaniu neprinútilo vrátiť sa domov.


Lisbeth vybrala list a popri tom sa pohla smerom k tržnici, kde chcela nakúpiť. Od domu
to nemala ďaleko. Stačilo prejsť cez cestu na druhú stranu a bola na mieste. Pozrela na
stranu papiera pričom sa akosi pozabudla a až hlasné trúbenie ju prinútilo zdvihnúť hlavu.
Posledné čo uvidela, bola červeň požiarneho auta a počula škrípanie brzd. Potom sa všetko
zahalilo na dlhú dobu do tmy. Keď sa po mesiaci prebrala prvé čo uvidela bola tvár jej
mamy.

Sedela pri nej hneď vedľa postele a držala ju za ruku. Presne za tú, ktorá bola jedinou
časťou jej tela s ktorou ešte mohla hýbať. Teda okrem hlavy. Zvyšok jej tela ako keby
nebol. Ako keby už nebol jej súčasťou. A možno ostal tam, niekde v mieste havárie ktorá
ju o tie časti pripravila.


Jediné na čo sa zmohla keď zbadala matku bolo, že pomedzi zuby precedila jedno slovo...
odíď. Zrazu sa jej v mysli nevedno prečo začali vybavovať spomienky z obdobia krátko
potom ako zomrel jej otec. Raz odišiel z domu a už sa nevrátil. Matka jej vysvetlila že
odišiel na dlhú služobnú cestu. Po troch mesiacoch potom, čo sa neustále pýtala na to kde
je a kedy sa vráti, jej mama jedného dňa povedala, že otec zomrel. Bolo to pri obede.
Vyslovila to, ako keby šlo o nejakú bežnú vec. V tedy mala šesť rokov. Bola príliš malá na
to aby sa pýtala na pohreb. Až neskôr začala klásť ďalšie otázky. Mama jej vždy
povedala, že sa o tom nechce baviť. Krátko na to, čo jej povedala o otcovej smrti, vyhodila
všetky jeho veci a všetky fotografie na ktorých boli spolu, alebo on sám. Viac sa o ňom
nerozprávali. Jediné čo jej po ňom ostalo, bola fotografia na ktorej boli spolu v otcovej
pracovni a Lisbeth na nej držala medvedíka ktorého jej kúpil. No aj ten skončil niekde
medzi smetím z vyhodených vecí a spomienok. Už vtedy začala matku nenávidieť.
Pomaly, pomaličky po kúskoch, ako keď skladáte skladačku, sa medzi nimi vytvárala
akási priepasť. Ktorá sa stále zväčšovala. Teraz po rokoch mala dojem, že je taká široká,
že aj keď sú blízko seba, mala by kričať, aby sa počuli.


Matka jej pustila ruku a so slzami v očiach vybehla z izby. Vrátila sa až v deň, keď mali
Lisbeth prepustiť z nemocnice. Prehovárala ju, aby sa vrátila domov, no ona nechcela.
Doma je tam kde býva teraz. V malom bytíku, ktorý si kúpila hneď v deň keď dovršila
osemnásť rokov. Za peniaze, ktoré jej nechal otec. Dopis sa nikdy nenašiel. Možno ho
vietor odvial niekde na neznáme miesto a doteraz tam leží v zabudnutí.


V tmavej izbe na starom ošúchanom stole stála lampa. Osvetľovala jediný bod v
miestnosti. Akýsi kruh v ktorom nepohnute stál starý rozhrkaný vozík. V ňom sedela
žena, ešte pomerne mladá. S vlasmi čiernymi ako perie havrana a tvárou otočenou smerom
k dverám.

„Už môžeš prísť, “ viac šeptom, ako nahlas vyslovila tých pár slov. Ako keby čakala len
na to, vo dverách sa objavila silueta ženy. Podišla k vozíku a odviezla ho aj s Lisbeth
do spálne. Preložila ju na posteľ, zhasla svetlo a vyšla z izby.
Lisbeth ležala nepohnute na posteli a v tme hľadela na strop. Po chvíli, keď si jej oči ako
tak privykli na tmu, aspoň strop bol jedinou belšou časťou miestnosti.


Ako každý večer pred spaním rozmýšľala nad osobou ktorá poslala ten prekliaty list. Aj
keď ju nepoznala a vlastne od začiatku vedela, že to nebola jej chyba. No ona bola
jedinou, či už to bol muž, alebo žena, na koho to mohla ešte zvaliť. Lebo na nič iné, ani
na nikoho iného kto by mohol byť vinníkom tomu čo sa jej stalo, neprišla. A ona tak
strašne potrebovala niekoho, na kom by si mohla vyliať zlosť.


„Ešte nie, ešte je čas. Aj na odpúšťanie, aj na zápalky, aj na všetko. Je more času, celý

oceán, “ povedala si Lisbeth a zaspala bezsenným spánkom.


 celkové hodnocení autora: 99.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 1 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 9 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Adam Javorka 05.03.2014, 9:02:09 Odpovědět 
   Ahojko mojko! príjemné a až zaujímavo si toto dielko napísala. A páčia sa mi tvoje pocity a postrehy. Lebo niečo také, tak nejak poznám aj ja osobne.
 Šíma 05.03.2014, 0:33:04 Odpovědět 
   Zdravím.

Zajímavý nadpis... Celá zápletka se vlastně točí okolo popsaného papíru, zde dopisu, který se stal díky nepozornosti oné dívky hlavním důvodem, proč zůstala na vozíku. Porazilo ji auto - požární vůz, který zřejmě kamsi spěchal. Co na to říci? Napsat? Spěch není dobrým rádcem, stejně tak nepozornost, jenže my lidé jsme už zvyklí, třeba už z principu, že žijeme ve svém stereotypu a svém způsobu myšlení a nazírání na svět. A pak se něco stane a všechno se změní. Stejně tak se změnil svět naší mladé ženy, dívky, která zůstala upoutaná na vozíku...

Textík se mi líbí, je plný detailů a myšlenkových pochodů samotných hrdinů, třeba i proměněných v činy, ať už jde o vyházené věci či roztrhané fotografie. I ono psaní na stroji a nedokončené dopisy (zřejmě) mají svůj smyl. Komu je však ona žena psala? Myšlenka, vše zapálit je zajímavá, ale zřejmě by naši hrdinové přišli k újmě. Kdysi měl i císař Nero podobný nápad a aby očistil svět, zapálil Řím, aby z něj oheň "smyl" všechnu špatnost... Uf.

Co se práce šotků týče, pozor na nadbytečné mezery v textu, slovenskou gramatiku nehodnotím. Koukám, že se Ti text krapet i rozjel (co se vlastní sazby, či formátování týče), jednoduchý (saspi) editor si prostě s těmi lepšími (Word a další) jaksi nerozumí a vše se musí dělat ručně. Není v tom určité kouzlo, jako když píšeš na psacím stroji, avšak s tím rozdílem, že na počítači můžeš před publikací s textem ještě krapet čarovat! ;-)

Hezký večer a múzám zdar.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
MATIČKA
JOFF
Posel smrti VII...
Lukaskon
PEŘINKA
Tilda
obr
obr obr obr
obr

Co se to tu, sakra, děje? III.
Cora
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr