obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"V knize osudu jsme všichni zapsáni v jednom verši."
William Shakespeare
obr
obr počet přístupů: 2915287 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39387 příspěvků, 5727 autorů a 389805 komentářů :: on-line: 3 ::
obr

:: Luminiscencia 5 ::

 autor VanillaSky publikováno: 31.03.2014, 16:59  
...
 

Lisbeth si odpila z kávy, položila šálku na stôl a načiahla sa za kartičkou opretou o lampu. Zobrala ju do ruky a ešte raz už ani nevedela po koľký krát čítala čo bolo na nej napísané. Bola to vlastne pozvánka od toho neznámeho. Ako, že sa volá? Spýtala sa v duchu.
Aha, Hugo. Keď sa mu neozývala, poslal toto. Keď jej slúžka priniesla pozvánku a ona si prečítala čo bolo na nej napísané, chcela ju roztrhať. Ale akýsi vnútorný hlas jej, ako už tieto vnútorné hlasy začala nenávidieť, jej našepkával, aby to nerobila.
Prečo nie, povedala si nakoniec a ušetrila ju jej predurčenému osudu zomrieť v jej rukách. Zrazu sa nahlas rozosmiala. Vraj rukách. Jediné čo jej ešte ostalo bola jediná ruka a hlava a hlava s krkom, ktorý ňou pohyboval. Všetko ostatné sa mohlo kľudne stratiť do večných pekiel.
Znova sa zasmiala, no jej smiech sa po chvíli premenil na plač. Už ani nevedela, kedy naposledy plakala. Dokonca si myslela, že to už ani nevie a predsa sa ešte našla doba vhodná na tento slabošský výlev citov.
Tresla rukou o stôl, až jej pozvánka vyletela a bolesť jej prenikla do celej ruky.
Bolesť, niekedy ju dokonca mala rada. Aspoň viac cítila ten zvyšok tela, čo bol ešte funkčný.

Ale mala rada ešte niečo iné. Dokonca sa na to aj tešila, keď prišiel čas. Nestávalo sa to, ale často, že si dovolila otvoriť túto Pandorinu skrinku. Bolo to tak raz ta pár mesiacov, keď už nevedela, či chce aby už bol koniec, alebo nie. Dobre vedela, ako pri tom mučí Ninet, ale nemohla si pomôcť. Ten pocit možnosti rozhodnúť sa aspoň v tej chvíli bol silnejší. A ona mala takých možností málo.
Prekliate málo. Mala pocit, že väčšina jej života, je v rukách niekoho iného. Keď že ona sama už toho veľa nenarobí. Niekedy mala pocit, že je ako more uzavreté vo fľaši.
Mocné, burácajúce, ale bez možnosti úniku. Uväznené.

Rozhodla sa. Ešte je čas. A keď nie, nech si na ňu počkajú. Už sa nevedela dočkať výrazu toho Huga, keď ju prvý raz zbadá.
Zatiaľ ju nevidel. Komunikovali iba cez jej vydavateľa. Teda on komunikoval, ona tvrdohlavo mlčala. No keď poslal pozvánku, niečo sa v nej pohlo, zlomilo. Ako časť ozubeného kolieska v hodinách, ktoré razom zastali nadobro.

Stlačila zvonček a po vytrvalom zvonení sa otvorili dvere a vošla Nynet.
„Kde zase trčíš? Ty snáď nikdy nie si tam kde máš byť!“
Nynet podišla k nej a Lisbeth pokračovala. „Obleč ma a priprav. Pôjdeme na tú výstavu. Čo stojíš, nepozeraj na mňa, ako na nejaký výjav a pohni sa. Ešte sa musíme zastaviť na jednom mieste. Tak nech neprídeme príliš neskoro. Ak vôbec prídeme.“
Nynet už dobre vedela, čo Lisbeth myslí pod slovom, jedno miesto. Aj keď neverila, že by to Lisbeth urobila, predsa len, človek nikdy nevie.
Cítila, ako sa chveje na celom tele, no musela sa premôcť a vychystať ju tak ako chcela.
Keď po hodine bola konečne hotová, pohľad na Lisbeth bol tým, kým ešte stále aj napriek nepriazni osudu bola. Krásna žena, pri ktorej by sa nebyť čejsi ruky čo ju uvrhla do tohto zmätku, isto zastavil nejeden muž. Ale teraz bolo všetko iné a ona mala pocit, že už ani pes po nej neštekne. Vo svojich tridsiatich piatich rokoch mohla už len ticho snívať o dobe z pred dvoch rokov.

Konečne vyrazili z domu. Zastavili sa až na mieste kde chcela Lisbeth ísť. Bola to úzka cesta vedúca popri strmom zráze, končiacom v nekonečnej hlbke. V takej nekonečnej, akou bola jej duša.
Zmätená, bojaca sa, padajúca a opäť vstávajúca. A potom radostná, chvejúca sa pocitom, ktorý vyvolával nádej a znova padajúca až na dno jej možností.
Prikázala Nynet, aby ju s vozíkom priviezla až na samý okraj. Až po najtenšiu hranicu ktorá ešte stále dávala pocit rozhodnúť sa. Ale napriek tomu, mohla ešte vždy uniknúť tomuto nutkaniu vrhnúť sa dolu a...
Padať, padať a možno v nejakej chvíli ktorou bol u ž najvyšší čas, aby sa totálne nezničila. V tej chvíli roztiahne ruky zmenené na krídla a... Dosť! Radšej to dnes nebude skúšať. Ešte nechce vedieť, či by to bla pravda. Ako jej to vravel jeden záhadný muž, čo ju navštívil, keď ležala na izbe. Bol tiež pacient a ako povedal, k nej sa dostal akousi náhodou. Odvtedy ho už nevidela.

Povedal jej, že keď už je niekto pevne rozhodnutý a skočí, že vtedy, práve vtedy sa stane tento zázrak. Dostane krídla a bude môcť lietať. Raz to možno vyskúša. Ale nie dnes. Dnes určite nie. Má predsa na to dôvod. Chce vidieť tvár Huga presne v momente, ako ju zbadá. Chce si to vychutnať až do konca.
Zasmiala sa v duchu a pokynula Nynet, aby už išli.


 celkové hodnocení autora: 99.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 1 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 2.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 6 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Adam Javorka 03.04.2014, 14:49:49 Odpovědět 
   Ahoj Vivien! Si šikovná a zaujímavá a cítim to v tvojej póze prózy. A ty už máš krídla, lebo vieš k nám doletieť a to až okázalo, dôstojne a ľahko. Dôkaz: Luminiscencie!
 Šíma 31.03.2014, 16:58:50 Odpovědět 
   Zdravím.

Příběh se stále odehrává v jakémsi komorním duchu. Žena uvězněná ve svém vlastní těle, toužící po tom, aby se z něj vymanula, či se některé události vůbec nestaly... A její nálady vždy odnese její služebná (či opatrovatelka). Pomalu, pomaloučku rozplétáš všechny nitky a ukazuješ svým čtenářům jednotlivé postavy takové, jaké ve skutečnosti jsou...

Pozor na čárky. Jinak slovenskou gramatiku nehodnotím. Zarazilo mne však jedno slůvko, které se jaksi vymyká Tvému běžnému vyjadřování (nářečí?): načiahla.

Hezký den a múzám zdar.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
Straba
(15.8.2019, 14:44)
Biskup z Bath&Wells
(9.8.2019, 10:09)
obr
obr obr obr
obr
Mamince
bumik
Bojovnice- Příb...
Deliria666
První případ Da...
Bob Cileček
obr
obr obr obr
obr

S kohoutem na víně (i bez něj)...
Irrecoverable
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr