obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Slunce tak neupřímně tvoří klam dokonalého světa."
NelaS
obr
obr počet přístupů: 2915325 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39443 příspěvků, 5736 autorů a 390023 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Majstri kovu - Janka, 1. časť ::

 autor Sushi publikováno: 10.12.2015, 20:51  
Pokračovanie predošlej poviedky Majstri kovu - Alfréd. Dúfam, že sa bude páčiť a uvítam akúkoľvek kritiku.
 

Jana vyšla z kúpeľne a zamierila rovno do spálne. Pohľad jej spočinul na fascikli položenom na stole. Boli v ňom podklady k prípadu, ktorý jej nedávno pridelili. Povedala si, že dnes už to nechá tak. Bola príliš unavená, než aby mohla produktívne premýšľať.
Stále musela myslieť na rozhovor s Alfrédom. Vedela, že jej slová v ňom vyvolajú staré bolestivé spomienky a predsa ich vyslovila. Ale čo mohla robiť? Vôbec sa s ňou o tom nechcel baviť. Takto sa nad tým proste bude musieť zamyslieť. Aj keď vedela, že sa zachovala rozumne, jej svedomie ju nenechávalo na pokoji.
Ako bolo jej dlhoročným zvykom, dala si vedľa postele mobil, ktorý zároveň slúžil ako budík a vliezla pod perinu. Kvôli hýriacim myšlienkam a hryzúcemu svedomiu jej trvalo dosť dlho kým nakoniec zaspala.
Po niekoľkých hodinách ju zobudilo vyzváňanie. V polospánku vzala mobil do ruky, boli štyri hodiny v noci a volal jej Juraj, kolega z práce.
„Áno?“ zamumlala do telefónu.
„Jana?“ mužský hlas v telefóne znel rozrušene. „Príď rýchlo do práce, k cele predbežného zadržania. Ide o Alfréda, ponáhľaj sa!“
„Čože? O čo ide?! Haló!“ volala do telefónu, ale Juraj už zložil. Odrazu bola úplne čulá.
Vyskočila z postele, rýchlo sa prezliekla, otvorilo sa okno, päť kovových guličiek sa spojilo v plochý tanier. Vyskočila cez okno, tanier sa jej prichytil k nohám, okno sa za ňou zavrelo a letela na stanicu. Mala zlú predtuchu, volali jej neskoro v noci, išlo o Alfréda, čo sa mohlo stať? Je niečo s Alfrédom, zranil sa alebo sa mu snáď stalo ešte niečo horšie? Zahnala tieto myšlienky a aj keď nebola veriaca, prosila boha aby bol Alfréd v poriadku.
Vybehla z výťahu a rútila sa cez chodbu. Miestnosť pred celou bola plná detektívov, niektorých poznala, ale niektorí boli z iného oddelenia. Na zemi ležalo telo v strážnickej uniforme. Pozrela sa na tvár mŕtveho. Jej najhoršie tušenie sa potvrdilo. Bol to Alfréd!
„Nie!“ cez celú chodbu zaznel jej hysterický výkrik. Bežala k Alfrédovi, ale Juraj ju chytil skôr než sa k nemu dostala, a odtiahol ju až k stene. Objal ju a snažil sa ju upokojiť.
Prvotný záchvat hystérie ju pomaly prešiel, ale ešte stále nebola schopná jediného slova. Nebola smutná ani neplakala, iba si ohromene prezerala miestnosť. Alfréd ležal pred dverami do cely s hasičskou sekerou zaseknutou v ľavom ramene a na tele mal početné zranenia, spôsobené zrejme tou istou sekerou. Pri ňom stáli dvaja detektívi a fotograf, ktorý fotil telo z rôznych uhlov.
„Čo sa stalo?“ nechápavo pozrela na Juraja.
„Ešte nevieme,“ začal Juraj. „Našiel ho jeden detektív, ktorý sem práve viedol podozrivého. Marcel teraz vypočúva väzňov v cele.“ Marcel bol schopný majster kovu, v cele by mohlo byť aj päťdesiat väzňov a on by vyšiel bez jediného škrabanca.
„Pusti ma prosím,“ povedala Jurajovi, keď sa mierne spamätala. Pustil ju.
„Kamery boli vyradené skôr než stihli niečo zachytiť,“ ozval sa Janin nadriadený, ktorý stál vedľa skla a rozprával sa s mužom stojacim vedľa neho. „Nenašli sme žiadne odtlačky, ani iné dôkazy. Nie je sa tu čoho chytiť. Pochybujem, že v tomto prípade niečo zmôžeme.“
„Snáď to nechcete zabaliť hneď na začiatku?! Stala sa vražda a musíme ju vyriešiť!“ vykríkla Jana. Jej zmätené emócie sa začali meniť v hnev.
„Vy sa do toho nepleťte, Lamajová!“ vyštekol jej nadriadený. „Podľa predpisov by ste tu ani nemala byť!“
Janin hnev prerástol v zúrivosť. Guličky v kýbli aj tri spadnuté vedľa neho, vzlietli do vzduchu, vyformovali sa v meč a ten vletel rukoväťou Jane priamo do ruky. Namierila ho k svojmu nadriadenému a predĺžila čepeľ až k jeho krku. Čepeľ bola niekoľko metrov dlhá, tenká, ale zato široká. Pre Janu bol meč ľahký ako pierko.
„Zbláznili ste sa?!“ vykríkol jej nadriadený, pritisnutý až k stene. „Toto nemôžete!“
„Nezastavíte to vyšetrovanie!“ precedila cez zuby. Odklonila meč trochu na stranu a čepeľ sa predĺžila až prerazila dvere od cely. Čepeľ sa ešte viac stenčila a zúžila. „Čo na vaše konanie asi povedia väzni?“
Nadriadený na ňu niečo kričal, ale ona bola hluchá voči akýmkoľvek hrozbám. Až keď sa Juraj jemne dotkol jej ruky, uvedomila si čo vlastne robí. Trochu sa upokojila a potom skrátila čepeľ až zanikla v rukoväti. Jana ju zdrvene pustila. Teraz na ňu všetko dopadlo plnou silou, rozplakala sa a skryla si tvár v Jurajovej hrudi.
Juraj ju viedol preč, ale nemohli odísť. Bola jedna z posledných ľudí, ktorí videli Alfréda živého. Museli ju vypočuť. Odviedli ju do vypočúvacej miestnosti a doniesli jej kávu. Bola to len žbrnda z automatu a ona rozhodne ospalá nebola. Radšej si nechala priniesť čaj.
Ako detektívka zažila nespočetné množstvo výsluchov, ale nikdy ako vypočúvaná. Vždy sa snažila byť k ľuďom pri výsluchu empatická a zbytočne ich netrápiť. Aj k nej chceli byť detektívi šetrní, ale ona si uvedomila, že na tom vôbec nezáleží. Teraz len chcela aby Alfréd stále žil a bol tu s ňou. Hnevala sa, že po nej stále niečo chcú.
Všetko vnímala iba čiastočne a akoby z diaľky. Každú otázku jej museli aj niekoľkokrát zopakovať kým na ňu odpovedala. Netušila ako dlho už výsluch trval, mohlo to byť pár minút, ale aj niekoľko hodín. Keď bolo konečne po všetkom, Juraj ju odprevadil von a vrátil jej rukoväť z meča. Chcela ísť domov sama, ale on trval na tom, že ju odvezie. Najprv odmietala, no keď videla, že nedokáže mysľou ani vytiahnuť guličky z vrecka, súhlasila.
Juraj ju odprevadil až k bytu, kde sa jej po dlhej chvíli podarilo sformovať guličky do kľúča, ale odomknúť už musel on.
„Si si istá, že to zvládneš?“ spýtal sa jej.
„Áno,“ povedala bezducho.
„Dobre. Keby si niečo potrebovala tak mi zavolaj.“
„Ďakujem,“ rozlúčila sa s ním, keď za sebou zatváral dvere.
Nevnímajúc čo robí, sa prezliekla do pyžama, ľahla si do postele a začala plakať.

Keď vstala, boli dve hodiny poobede. Nechcela sa utápať v smútku. Aj keď bola zničená a všetko jej išlo ťažko a pomaly, rozhodla sa, že bude pracovať aby nemusela myslieť na svoj žiaľ. Otvorila fascikel s podkladmi k jej prípadu.
Bol plný fotografií ženy s ranami zacelenými kovom, po celom tele. Našla medzi nimi aj jej fotku, keď ešte vyzerala normálne. Medzi tými dvoma ženami nevidela takmer žiadnu podobnosť. V papieroch sa písalo, že dotyčná utrpela množstvo nielen strelných zranení, ale niekto - zrejme veľmi mocný majster kovu - z nej guľky vytiahol a pokúsil sa ich použiť na záchranu jej života. Stalo sa to pred viac ako rokom a žena zostala v kóme. Kvôli nedostatku dôkazov sa vyšetrovanie čoskoro skončilo. Až teraz sa prebrala z kómy. A keďže detektív, ktorý na prípade pracoval odišiel medzičasom do dôchodku, pridelili prípad Jane.
Hoci oceľ, ktorá sa bežne používa v nábojoch, sa ovláda veľmi ľahko, zranenia boli príliš vážne aj na veľmi zručného majstra kovu. Napadlo ju, že pozná len jediného človeka, ktorý by to dokázal a ten včera zničil Tokio. Martin si asi ako jediný v histórii vyslúžil od verejnosti titul „veľmajster kovu“ aj keď oficiálne mu ho nikto neudelil.
Spomenula si ako Alfréd hovoril o Martinovom dievčati, tá myšlienka jej začala vŕtať hlavou. V papieroch vyhľadala kedy žena utrpela svoje zranenia. Bolo to iba pár dní pred tým než sa Martin vrátil. Bolo možné, že by to bola jeho priateľka? Tá žena, kvôli ktorej sa pred mnohými rokmi vzdal ničenia a potlačil tak seba samého?
Žena sa volala Katarína Alinová, takže ak skutočne žila s Martinom, tak sa nevzali. Ale to by ju až tak neprekvapilo. Zapísala si jej adresu a pritiahla k sebe svojich päť guličiek. Začala ich tvarovať do taniera, keď v tom jej zazvonil telefón.
Volala jej mama. Polícia informovala aj Alfrédovu rodinu a niekto od nich zrejme zavolal jej matke, pretože obe rodiny spolu mali dobre vzťahy a poznali sa. Za celý deň mala už veľa zmeškaných hovorov a tak jej to vyhovovalo, nechcela s nikým hovoriť. Jej matka sa však s Alfrédom dobre poznala a skvele si rozumeli a tak vedela, že jej nebude hovoriť len formálne slová ľútosti, ale že spolu budú môcť zaspomínať a smútiť za Alfrédom.
Zdvihla to. S matkou hovorili málo, väčšinu času obe plakali a spomínali. Napriek tomu aký bol ten rozhovor bolestivý, Jana si uvedomila, že jej pomáha, keď sa môže vyrozprávať. Keď s matkou dovolala, všimla si, že spolu hovorili viac než hodinu.
Nastúpila na kovový tanier, ktorý pred tým vytvorila. Všimla si rukoväť položenú na stole. Boli v nej aj tri strieborné guličky, ktoré používal Alfréd – tie, ktoré boli spadnuté vedľa kýbľa. Včera ho donútila aby ich schoval. Možno keby to neurobila tak by ho ochránili. Prečo to vôbec spravila? Kvôli takej hlúposti ako názor iných ľudí? Ucítila ako sa jej po lícach kotúľajú slzy. Zúrivo si ich zotrela. Vytiahla z rukoväte striebro z Alfrédových guličiek a vytvarovala ho do predošlej podoby. Vložila si guličky do samostatného vrecka.
Odomkla okno a vyletela von. Z jej domu to bolo na tanieri ku Kataríne len niečo cez hodinu. Katarína bývala v rodinnom dome.
Po zaklopaní Jane otvorila žena, ktorej tvár ani telo sa vôbec nepodobali fotografii pred útokom. Jej tvár bola zjazvená a cez stred sa na nej tiahla veľká rana. Po oceli už nebolo ani stopy. Doktori všetky časti vyoperovali a rany zašili. Žena stála tak nejak pokrivene a na jej tvári bolo poznať, že má bolesti. Jana už videla všelijaké zranenia a naučila sa nepozerať na jazvy, ale na človeka.
„Pomôžem vám?“ spýtala sa Katarína.
„Dobrý deň. Som detektívka Jana Lamajová, pridelili mi vyšetrovanie vášho prípadu. Potrebovala by som vám položiť pár otázok.“ Jana vytiahla svoj odznak, aby ukázala, že je skutočne od polície.
„Ale ja už som všetko povedala policajtom v nemocnici,“ odvetila Katarína prekvapene.
„Áno, ale mám ešte pár nejasností a myslím, že by ste mi s nimi mohli pomôcť,“ povedala Jana.
„No tak dobre,“ privolila Katarína váhavo.
„Nepôjdeme radšej dovnútra? Chvíľu nám to asi potrvá,“ Jana sa potrebovala len na moment dostať do domu aby zistila či je táto žena skutočne tou, za ktorú ju považovala. Katarína súhlasila a pozvala ju dnu.
„Prinesiem vám niečo, kávu alebo čaj?“ spýtala sa Katarína keď prešli do obývačky.
„Kávu, prosím,“ odvetila Jana.
Keď Katarína odišla do kuchyne, Jana prešla ku krbu, na ktorom boli rodinné fotografie. Bola na nich Katarína s nejakým mužom. A ona hneď spoznala Martina. Na niektorých fotkách boli aj s príbuznými. Martin sa na všetkých fotkách usmieval a Jana poznala, že to bol úprimný úsmev plný radosti. Zrejme Katarínu skutočne miloval. Keď skončila v kóme a vyzeralo to, že už sa nepreberie, stratil zmysel života a musel ho znovu nájsť v ničení.
„Boli sme vtedy v Tunise,“ povedala Katarína od dverí. Miesila sa v nej radosť zo spomienok a zároveň ľútosť, že to sú už len spomienky. Povzdychla si.
„Ako dlho sa s Martinom poznáte?“ vyhŕkla Jana skôr, než sa vôbec zamyslela nad svojimi slovami.
„Odkiaľ viete jeho meno? Kto ste?“ znepokojene sa spýtala Katarína. Jana si uvedomila, že asi použila príliš tvrdý tón a preto sa snažila znieť prívetivejšie.
„Budeme sa baviť na rovinu Katarína. S Martinom som sa poznala dávno predtým než vás stretol. A viem, že to on včera zničil Tokio,“ vysvetlila Jana. „Určite hovoril o mne alebo mojom manželovi...“ musela potlačiť dojatie, „...Alfrédovi.“
Katarína si rezignovane povzdychla.
„Áno, hovoril o Alfrédovi a akejsi Jane. Aj to s tým Tokiom je pravda,“ priznala Katarína. Sadli si na gauč.
„Viete, včera Martin zabil Alfréda,“ Janu prekvapilo, že to povedala nahlas, sama si tým nebola istá. Ale teraz keď to vyslovila, všetko jej to do seba zapadlo. Kto iný by vyradil kamery ešte skôr než by ich videl? Kto by chcel zabiť bezvýznamného strážnika a pritom neoslobodil väzňa? A aký majster kovu silnejší než Alfréd, by ho mohol chcieť zabiť? A prečo zrovna v práci? Bolo veľa lepších príležitostí.
„To ma mrzí,“ povedala Katarína úprimne. „Ale bojím sa, že neviem ako by som vám mohla pomôcť.“
„Musíte ho zastaviť,“ povedala naliehavo Jana.


 celkové hodnocení autora: [ - ]

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 2.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 4 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 čuk 10.12.2015, 20:50:51 Odpovědět 
   Povídka pomalu postupuje dopředu, o Martinovi se stále dovídáme docela málo, zřejmě mnohé je skryto v minulosti. Povídce chybí tah na bránu, některé fantasy prvky se už zbytečně rozvláčně opakují (kuličky). Prozatím nedovedu odhadnout, co se za příběhem skrývá, i když lze očekávát identifikaci Martina a jeho zničení. Katarína bude zřejmě funkční postava. Uvidíme, co se vyklube z Juraja
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
aldebaran
(22.10.2019, 14:59)
Měneznáš
(8.10.2019, 16:27)
Sakkas
(8.10.2019, 08:19)
Faithy Rocks
(7.10.2019, 15:24)
obr
obr obr obr
obr
Vzduchem bez kř...
micromys
Potopa
petulin
TERMINÁLY
Danny Jé
obr
obr obr obr
obr

Sestře a nám
Fantagiro
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr