obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Přítel všech - přítel nikoho."
Aristoteles
obr
obr počet přístupů: 2915732 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39651 příspěvků, 5807 autorů a 392671 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Od stvorenia, cez opice, až po krach ::

 autor aegitalos publikováno: 06.12.2016, 15:38  
Trocha nadnesenej sci-fi filozofie. A erotiky: Už ste sa milovali s mimozemšťanmi?
 

OD STVORENIA, CEZ OPICE, AŽ PO KRACH


Konečne nastala doba, keď ľudstvo žije v tej slávnej ďalekej budúcnosti a má spojenie s vesmírom. Toľko sme sa tešili, že sa s nimi raz stretneme, a už je to tu: mimozemšťania. No neprišli na tých otrepaných lietajúcich hrncoch, ale dostali sme pozvánku rovno na konferenciu. Supergalaktickú! Prišla internetom do Bruselu, že keď chceme, môžeme prísť. Cha, ale ako? Na tých starých sojuzoch? Však nič iné nefunguje.
Takže museli pre nás poslať taxík, ako tomu hovoríme my a bola to vlastne diera v stene na tom... teda na záchode tam v tom bruselskom koloseu. Zrovna tak to vyšlo, čo sa dá robiť. Kto chcel na konferenciu, musel na záchod a do diery. Ja som sa prihlásil.
Nie že by som bol nejaký prezident alebo predseda vlády, nie, ja som normálny človek. To oni tak chceli, vraj niekoho normálneho: rozvedený, zdeptaný, narobený a úplne švorc. Som doslova vzorka modernej vyspelej spoločnosti. Delegáti Európskeho parlamentu závistlivo postávali bokom.
„Tak čau, vtáci!“ zamával som im a skočil som do diery.
Netrvalo to ani toľko, čo zápcha na Prístavnom moste. Vlastne oveľa menej, len ma trocha natriasalo. A už som bol tam, teda tu. Vypľulo ma do akejsi brečky. Myslel som, že je to... ale nie, to by si nedovolili. Asi nie.
Keď ma vytiahli, bol som žltý od rôsolu. Umyli ma v slanej vode a potom trocha do octu, aby som nesmrdel. Dali mi aj druhé oblečenie, také vesmírne. Konečne niekoho napadlo, že nemusím mať rifle a tričko, ale prehodili cezo mňa deku a tá sa vcucla na všetky moje končatiny. Elasťáky na celé telo, to je vynález! Tie bytosti vyzerali ako chobotnice.
„Zdravíme obyvateľa planéty Zem!“ povedal ten jeden. „My sme sa vyvinuli z chobotníc. A ty, ako vidím, z opice.“
Na to nastal akýsi hukot, teraz viem, že sa rehotali ako kone.
„No, to nevadí, každý sme nejaký,“ poľutoval ma. „Daj si banán.“
Čumel som ako puk, oni mali banány!
„Zobrali sme pre teba. Chceš aj trocha červíkov?“
„Čoho?“ zaskočilo mi.
„Opice to jedia...“
Hovoril takým otvorom na spodku tela.
„Nie, ja... my už sme prešli na inú stravu.“
Chvíľu hľadel do prázdna, mal taký otvor na vrchu tela a natáčal ho ako periskop. V podpazuší, ktorých mal niekoľko, asi päťdesiat, keďže toľko mal chápadiel, mal zastrčený note book. Náš, pozemský. Než ho zapol, a t ď, trvalo to týždeň, tie naše zázraky, a potom už vyťukal naše jedlo (mali tam stiahnutý celý internet). Objavila sa sviňa domáca.
„Á, vy papáte prasiatka. Tak tu máš jedno.“
Kde sa vzalo, tu sa vzalo, stálo predo mnou prasa. Normálne živé.
„No zjedz ho,“ pobádali ma.
Preglgol som. Sviňa na mňa zakrochkala.
„Ja nie som hladný.“
„Tak to bol uvítací ceremoniál, postúpme k ďalšiemu bodu.“
Bytosti naskákali do bazénu, ja som sa nemal okúňať a vraj mám pelášiť za nimi. No amen, nech sa aj utopím, ale idem! Obklopili ma stovky chápadiel. Cítil som, ako ma omakávajú. To nemôže byť náhoda!
„Neboj, môžeš pokojne dýchať, neutopíš sa.“
Tak som dýchal. Panebože, dýchal som, čo to len šlo!
„Nejaká riedka voda,“ prehodil som duchaplne.
Akési chápadlo ma nadnášalo, nemusel som ani plávať. Sedel som na ňom, vychádzalo mi spomedzi nôh a hladkalo ma po hlave.
„Páčiš sa mu,“ mrkli na mňa.
„Komu?“
Ukázali na jedného, čo bol na opačnom konci bazénu a bol celý ružový.
„No ale ja nie som totiž...“ koktal som pod vodou.
„Čo je, hanbíš sa?“ pritisla sa ku mne jedna, zdalo sa mi, že samička. „My máme trinásť pohlaví,“ hovorila. Zľakol som sa, že sú všetky na mne prilepené. „Desať je udržiavacích a tri sú na rozmnožovanie.“
Líškala sa, asi som mal uhádnuť, kam patrí ona.
„Ja som na rozmnožovanie,“ počul som ju až v uchu.
„Akože tri,“ topil som sa, či koktal, „samec, samička a čo?“
„Chcel by si vedieť?“
Jej dôvernosť som pocítil tak, že ma celého omotala. Vôbec jej nevadilo, že je tam ešte to jedno chápadlo.
„Už chápeš? Sme trojpohlavní. Vieme si to robiť všakovakým spôsobom a náš potomok bude mať gény od všetkých troch.“
Fúha, už aj potomok! A svadba je kde?
„Prosím prítomných, aby sa sústredili,“ zachránil ma akýsi chobotiak. „Je tu s nami aj...“ opäť zaznel ten hukot, „jeden príslušník z planéty opíc, ale predovšetkým chcem privítať našich milých hmyzomravcov!“
Okolo bazénu sa začali rojiť stovky mravcov, či čo to bolo, chodili jeden po druhom a boli chlpatí. Každý z nich mal vyše metra dĺžky.
Potlesk nenastal, lebo nikto nemal ruky, zato chápadlá vystrelili z vody ako vodotrisk. Konečne ma pustili.
„Naši mravčí priatelia objavili spôsob tunelovania priestorom a prišli sami na konferenciu, nie ako tuto...“ a zas ten hukot, „táto naša opička. No nevadí, možno jeho potomkovia budú chytrejší.“
A zas ma lapili! Ani neviem kto.
„Mravčekovia priniesli aj video z ich planéty. Všimnite si najmä tú organizáciu práce a tie pedantné stavby! Všetko vymakané do detailov. No a súdržnosť. Je nám veľmi blízka táto civilizácia z mravčej planéty, lebo spolupráca medzi nimi dominuje, nie ako tuto...“
Tentoraz žiadny hukot. Skôr ticho.
„No my, my...“ chcel som niečo povedať.
„Radšej mlč,“ povedal ten uvádzač, či čo bol zač. „My sme tu všetci z planét, kde zvíťazila symbióza. Nie evolúcia darwinovského typu, ako by si povedal ty, ale skôr snaha využiť energiu slnka v prospech celku.“ Obrátil priezor na ostatných. „Všetky civilizácie, čo poznáme, sú také. Len tuto kolega zo Zeme...“ a zas to strašné ticho.
„Skrátka u nich, keď si chcete zabezpečiť energiu, čiže potravu, tak odhryznete si z iného tvora, ktorý práve ide okolo.“
To bola sila, tak to predsa nie je!
„Tak to je. V skratke povedané, žerú sa navzájom ako besní psy.“
Miesto mlčania sa ozval zlovestný sykot. Chápadlá ma jedno po druhom začali opúšťať.
„Dokonca sa na ich planéte vyvinul spôsob žrania cudzieho tela priamo zvnútra, volajú to cudzopasenie. Vtip je v tom, že je viac cudzopasníkov ako ich obetí.“
Sýkali na mňa ako husi.
„Aj on sám.“
„Ja?!“ zjačal som, ani som sa nebál. „Ja že som parazit?“
„A nie?“ pokračoval pokojne ten predsedajúci. „Však ciciate kravy zaživa.“
„Akože?“
Aha, myslí mlieko. Nikdy mi to ako parazitizmus nepripadalo.
„A čo je to iného? Ďalej prasiatka. To už nie je chov, čo predvádzate, ale výroba mäsa. A je vám jedno, že je živé. Hlavne že rastie. Že má aj nejaké city, nežnosť, lásku, inteligenciu... je vám ukradnuté. Ste práve tak krutí, ako pásomnice v čreve. Ako kliešť cicajúci krv, ako strečok množiaci sa v nose. Sliepky mučíte v uzučkých klietkach. Čo keby ste v tých klietkach boli vy?“
Stále ťažšie sa mi dýchalo, a nebolo to vodou.
„Alebo aby si lepšie chápal: Čo keby v tých klietkach boli zavretí psy a mačky. A kŕmení hormonálnym svinstvom za účelom rýchleho rastu mäsa?“
Zrazu som ich nemal rád. Ani trocha.
„A vy? Ako to riešite?“
„Elegantne. Papkáme iba to, čo nám naše rastliny dobrovoľne ponúknu. Vyvinuli sa im také časti tela, ktoré sú určené nám na konzum a my ich za odmenu rozmnožujeme. My spolupracujeme, vy sa žeriete.“
V šoku som nevedel, čo na to povedať. Na supergalaktickej konferencii taká hanba!
„Boli sme šokovaní, keď sme objavili vašu planétu. Kto započal u vás život, čo sa učíte v škole?“
Na otázku som najprv nevedel odpovedať. Bola akosi príliš praktická.
„V škole? Najnovšie sa učíme, že nás stvoril boh.“
„No to je jasné, ale ktorý?“
„Akože ktorý? Však ten ... no oný, z biblie.“
Predsedajúci sa poškrabal na hlave, či čo to mal a požiadal kolegu o pomoc.
„Pozri, kto tam vtedy fušoval.“
„Ja neviem, ako to myslíte, však boh je len jeden,“ povedal som.
Konečne zaznel zase ten príjemný hukot. Zase ma mali za blázna.
„Jeden, vravíš? Hu-hu-húúú! To by si sa divil, kamoš!“
„Teda,“ opravil som sa, „u nás disponujeme viacerými bohmi, ja poznám ešte Alláha, Budhu, Krišnu, Winnetoua a čo ja viem... ale hovorí sa, že je aj tak len jeden. Ten náš.“
Periskopy ma skoro prebodávali. Medzi nohami sa mi nemotal nikto.
„Ty to poriadne motáš.“
„Ja? To je nič. Najpopulárnejší je trojboh. To je, čo?“
Asi to bola sila, lebo ostalo také ticho, že aj voda kvapkala bez zvuku.
„To sa dá?“
„By si sa divil, kamoš! Tri v jednom, ale spolu to nie sú štyri.“
„A koľko?“
„Však vám hovorím, zas len jeden. Istý Konštantín to vyšpekuloval.“
„On bol matematik?“
„Nie. Politik.“
Bol som rád, že naša civilizácia dokázala vyprodukovať hlavolam, z ktorého si mimozemskí hlavonožci išli vylámať hlavy.
„Nechajme to,“ mávol chápadlom vedúci. „Bolí ma z toho hlava. Politika je asi zložitejšia ako kvantová mechanika.“
Škrabal sa niekoľkými chápadlami na spodku tela.
„Teda, aby si vedel, vás stvoril istý Déhoné. Počul si o ňom?“
„Ani náhodou.“
„Tak čo sa učíte v tej škole?“
„No že istý Adam a Eva flákali sa po raji a kradli jablká. A čosi tam bolo s rebrami.“
„Správne,“ povedal ten hlavonožec.
Mne asi voda zaliala uši.
„Správne?“
„No áno, tak to bolo. Déhoné ich potom potrestal, lebo trestanie mu išlo najlepšie a vyhnal ich z raja. Oni sa potom množili a množili, až ich bolo 7,5miliardy. Aj ich je. Vlastne – aj vás je. Čo je?“
Mal som pocit, že odpadnem.
„Vy tomu veríte?“
„No jasne,“ odpovedal bez mihnutia periskopom ten mimozemšťan.
„Ja som myslel, že to je len taká recesia, tá biblia. Však ale,“ ešte ma nevideli rozčúleného, „vy sa mi tu vysmievate, že pochádzam z opice.“
Mal som ich na háku, nech to počujú.
„No jasne,“ zopakoval zase ten vesmíran.
„Tak ako je to: Vyvinuli sme sa z opice alebo nás stvoril boh?“
„Oboje,“ povedal.
Na to som nemal argument.
„Vy musíte byť nejakí blázni,“ zaševelil som. Už ma zmáhala ľútosť, že som sa dal na takú kravinu.
„Prečo? To si neodporuje.“
„To že si neodporuje?!“
„A vari áno? Veď sa to učíte v škole.“
Musel som uznať, že učíme, ibaže je v tom práve tá prekliata politika.
„Pozri sa, Pozemšťan náš milý, jednoduché ako facka: Každý si môže slobodne vybrať, a to je tá pravá skutočnosť! Každý je potom spokojný s tým, čomu verí. Spokojnosť je náš cieľ.“
To bolo príliš rýchlo.
„Moment, moment, táraš asi nezmysly. U nás si slobodne vyberajú deti. A tie, ako je známe, berú skôr zázraky ako realitu, skôr uveria rozprávkam ako odbornému výkladu. A už im to ostane, takže aká sloboda? Skôr by som povedal, že cielená manipulácia.“
„Myslíš politika?“
„Áá,“ ťukol som si do čela, „pánom hlavonožcom začína zapaľovať!“
„My sa neurážame,“ povedal šéf, ale jasne som pocítil, ako ma niekto kopol do pozadia. Obzrel som sa. Tvárili sa, že sa škrabú v zadku.
„Musím sa priznať,“ povedal skromne, „že tá vaša politika mi poriadne motá hlavu.“
Predstavil som si ho zamotaného v chápadlách.
„Mne zase neštimuje,“ hovorím, „ako motáte vieru a vedu. Keby som si vás nevážil, tak...“
Zase ma niekto nakopol.
Z otočky som sa ohnal, ale boli mimo dosah.
„Hu-hu-húúú!“
Zmrdi.
„Tak si nás neváž a urob s nami, čo by si s nami urobil najradšej.“
Hm, zaskočili ma. Túlili sa k sebe, uškŕňali sa, už som chápal ich periskopy aj huhlanie, boli takí milučkí a teplučkí. Začínal som ich mať rád.
„No nie, ale uznajte, že Adam a Eva nejdú dokopy s tým, že pochádzam z opice.“
„Neuznáme.“
Idioti!
„Ale ja nesrandujem! Giordano Bruno bol upálený len preto, že tvrdil, že existujú aj iné svety. Že existujete vy, dá sa povedať.“
„Neuznáme.“
„Ale čo je, dokelu? Vy vari neexistujete?“
„To závisí od doby, v akej sa pýtaš. On sa pýtal v nesprávnej dobe. Dobre mu tak!“
Vystihol som, že ma idú nabrať zozadu a schmatol som to hnusné chápadlo. Ostalo mi v ruke, majiteľ sa nepriznal. Charakter majú asi rovnaký, ako názory.
„No viete čo? Ja sa porúčam!“
Obstali ma ako povrazový rebrík. Zazdalo sa mi, že sú to samé samičky alebo niečo také a že ponúkajú svoje vnady.
„Ešte nechoď, nám je tu s tebou dobre.“
Hlavne, že sú milí!
„Nechcete ma upáliť?“
„A kde? Vo vode? Hu-hu-húúú!“
Chytráci.
„Pozhovej chvíľku, možno pochopíš, keď ti povieme, kto bol Déhoné.“
„Kto?“
Aha, ten boh. Údajný boh.
„On totiž nebol zrovna férový chlapík. Už si si zrejme všimol, že u vás vládnu baktérie.“
„Kto?“
„Ty to nevieš? Deväťdesiat percent živej hmoty sú baktérie.“
To som nevedel.
„Tak čo si nepozeráš pod nohy?“
„Myslel som, že slony. A veľryby.“
„No hej, máš veľké oči a malý rozum. Zhruba nejako platí, že drvivá väčšina pripadá na ten drobizg a zvyšok na hmyz. Všetko ostatné nedá ani percento.“
Nechcel som sa spýtať, koľko pripadá na ľudský mozog.
„Čiže platí, hoc veľmi zjednodušene ale predsa, že všetko, čo činíš, ó homo rozumný rozumný (tak si hovoríte) je výsledkom reakcii onoho drobizgu, de facto sa správate ako divá zver, teda pudovo. Všetko!“ zvýšil hlas, keď videl, že otváram zobák, „čo je vám sväté, je rovnako sväté aj pneumokokovi či meňavke alebo hoci penicilínu. Neobjavili ste žiadny iný zmysel života, než aký tu už bol: byť.“
Preglgol som.
„Takže prečo sa rútite do záhuby je v celku prosté: Chcete zaplemeniť celý vesmír, ale nijako sa nedokážete odlepiť od Zeme. Tá deštrukcia prostredia je šialene rýchla, ako sa stále viac tlačíte na tých pár fliačikoch vašej planéty, kde sa dá žiť a nevidíte, že nemáte žiadny plán ako zvládnuť populačnú explóziu. Vaše všeobecné heslo znie: Hneď teraz mať všetko, a po nás potopa! Rovnaké ako u baktérii.“
Chcel som niečo povedať, ale nevedel som čo.
„A dôvod je ten, že Déhoné, ten boh, veď vieš, bol pekná sviňa. On odflákol stvorenie heslom: Zožer blížneho svojho!, čo znamená, že keď takýto program necháš slobodne bežať, tak iba v jednej z milióna možností neskončí inak, než zožratím samého seba.“
Fuj! Dehonestujúce!
„A ako skončí?“ spýtal som sa.
„Nevieme. V našej Galaxii sa to ešte nestalo.“
Máme šancu, že prežijeme vlastný úspech jedna k miliónu. Musím to doma povedať, keď prídem. Rovno na Valnom zhromaždení.
„A vy máte aké heslo?“
„My? Veľmi prosté: Mysli aj na iných, nie len na seba. Tak nám rastlinky kolektívne ponúkajú, čo im slniečko umožnilo vyprodukovať. My ich roznášame po všetkých planétach v okolí.“
„Nie je to rovnaké...?“
„Nie je. My máme populačnú explóziu pod kontrolou.“
No dobre. Sme takí burani z buranova, mali sme pri stvorení smolu. Aj keď symbióza, čo ja viem? Asi nie je príliš veselá. Má málo možností, aj som im to povedal.
„No a? Náš vývoj trval o miliardu rokov dlhšie než váš. A teraz kde sme my, a kde ste vy.“
Pravda pravdúca. Sme v prdeli.
„Aby si si nemyslel,“ pokračoval hovorca chobotníc, „že sme jediní, práve naopak! Mravčekovia a iné civilizácie, to je všetko výsledok kolektívnej evolúcie. Nás stvorili bohovia, ktorí vo vesmíre vysoko prevažujú. Tvoria také algoritmy, ktoré sú síce chudobné na druhy, ale bohaté na poddruhy. My máme desať pohlaví len ako špecialistov na prežitie a iba tri, predstav si to, iba tri na rozmnožovanie!“
Veru, ťažký údel.
„A u vás ako?“
„U nás je 7,5miliárd pohlaví na rozmnožovanie, a robiť zaboha nikto!“
Asi mi nerozumel, lebo čosi mi závidel.
„Ale my máme na všetko čas,“ povedal. „More času! Veď naša planéta bude existovať ešte niekoľko miliárd rokov.“
To je blbé, naša tiež.
„Tak si užívame: slniečko, more, smrádeček, teplúčko. Nie je to úžasné?“
Je. Zvlášť, keď som si všimol, že v bazéne je akosi rušno.
„Milujú sa,“ povedal ten chobotniak a rozkošne sa zavlnil. „Nie za účelom rozmnožovania, ale za účelom sexu. Poznáte to aj u vás?“
Chcel som prikývnuť, ale zdalo sa mi, že to nie je to isté. Niečo mi však vŕtalo hlavou.
„Kde je teraz náš boh?“
„Déhoné? Zmizol. Asi je v inej galaxii. Vieš, naši bohovia ho nemali radi. Vraj bol úchylák, doslova hekal, keď sa žrali navzájom prvé živé organizmy. Neskôr sa vyžíval, keď sa to samo vyvinulo do parazitizmu. A keď zakázal Adamovi a Eve jesť jablká, bolo to len z jedovatej zášti, aby ich nachytal. Mal rozkoš z toho, ako nechal na svet pršať pri potope sveta. Alebo keď vyvraždil Sodomu a Gomoru – jačal radosťou, bol to surovec. Teraz je kdesi v pekle.“
Čudné, naozaj to začalo dávať akýsi širší zmysel.
„Nemôže sa vrátiť?“ spýtal som sa s obavou.
„Môže. To je výsada bohov: Aké bahno si stvorili, v takom sa rochnia až do skonania svetov.“
Mám...
„Mám sa vrátiť domov?“ spýtal som sa ho. Akoby on bol boh.
Priplával ku mne s tým jemným vlnkovaním chápadiel.
„To vážne neviem.“
Začal ružovieť a trocha bublinkoval. Balí ma?
„Môžeš ostať u nás. A baviť sa sexom. Až do skonania sveta!“
Ale kto im povie tam, vo Valnom zhromaždení? Mám predsa obavy o ľudstvo.
„Kašli na nich,“ povedal. „Aj tak nemajú žiadnu šancu.“
Potom už... Teda najprv mi ukázal, kam sa čo strká. Mal toho požehnane, a ja len... No nič, vraj to zatiaľ stačí. Keď ma naučil základy, priviedol ma za ruku do kolektívu a mne sa tam otvorili nové obzory. A všetko v úplnej počestnosti, žiadne rozmnožovanie, iba sex. Musí sa vraj uvoľniť miesto, až potom budem mať potomka.
„Kedy?“
Keď vraj rastliny zútulnia novú prázdnu planétu. Asi o milión rokov.


 celkové hodnocení autora: 97.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 4 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 06.12.2016, 15:37:59 Odpovědět 
   Zdravím.

Zajímavě napsané sci-fi. Jsme ve vesmíru sami nebo nejsme. Tvůj příběh si pohrává s myšlenkou, že existuje více obydlených planet (či rovnou vesmírů). V každém vládl jiný druh, tu chobotnice a tu mravenci. Když se tak nad tím zamýšlím, proč by nemohli mimozemšťané vypadat právě tak, jak jsi popsal (i se způsobem života). Textík se mi líbil, náš hrdina to v něm neměl lehké, nezbývá než mu držet palec, ať to všechno (co musel prožít) ve zdraví "rozchodí".

Hezký den a múzám zdar.
 ze dne 07.12.2016, 12:24:44  
   aegitalos: Ďakujem. Snaží sa - rozchodiť. Ale popravde, stojí to za...
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Wayne
(1.12.2020, 18:26)
jessyjason0321
(1.12.2020, 07:37)
ab0nd
(28.11.2020, 20:04)
p8aefwimsg
(28.11.2020, 18:36)
obr
obr obr obr
obr
Šumavské moment...
sumus
Cesta do nikam
Miro Sparkus
Nepokojná noc.
aegitalos
obr
obr obr obr
obr

Láska není pro všechny
feelMorefreedom
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr