obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Láska je svátost, kterou je potřeba přijímat na kolenou."
Oscar Wilde
obr
obr počet přístupů: 2915325 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39443 příspěvků, 5736 autorů a 390022 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: TEODOR ::

Pro hlasování musíte být přihlášen(a)!
 autor aegitalos publikováno: 21.01.2017, 14:34  
Možno ťažko straviteľné, ale život už taký je. Ak nebude príspevok uverejnený, viem to pochopiť.
 

TEODOR


Teodor v práci:
„Dobrý deň, mladá pani. Čím vám môžem poslúžiť?“
Dotkne sa motýlika pod krkom, sklapne opätkami a nažehlené puky nohavíc sa vystrú v rovnobežnej línii. Starodávny bontón čašníka vzbudí dôveru, z obyčajnej ženy sa stáva dáma z vyššej spoločnosti, aspoň má ten pocit. O ten pocit ide, Teodor je z rodu čašníkov, akí už vymreli.
Teodor po práci:
Len čo opustí územie hotela, stáva sa z neho zviera. Najprv si musí vypiť.
„Tak čo je, chlapi, kde mám tú medicínu?“
Nevyzlečie ľudskú kožu, ako v tom filme, ale zloží masku slušného človeka. Iskrivé oči pátrajú po fľaši. Nos zalomený ako Jánošík, ústa v úškľabku ukazujú zdravé silné zuby a vlasy brčkavé a blond dávajú tušiť bývalého play boya. Ak nebol Jánošík Východniar, tak Teodor ním je.
„Nebojte sa, chlapi, všetko dobre dopadne.“
A nastupujeme do auta. Ideme do Nemecka, Teodor nás zamestná.
„Nemáme dačo vypiť?“
Máme plný kufor chľastu. Po pár kilometroch sme ako bomby. Okrem šoféra, ten je tak na pol. V Rakúsku stojíme pri každej vŕbe kvôli čúraniu.
V kufri máme darčeky pre Nemcov: pivo, víno, slivovicu – všetko slovenskej výroby. Aj dajaký pošmak, aby sme neboli hladní.
„Nie že to vyslopete!“ pohrozil nám Teodor.
To sa nedalo vyslopať, mali sme veľké auto. Zásoby ako na frontu a jediné, s čím sme mali bojovať, bol náš apetít. Bolo nás päť, to je pravda. Teodor a jeho kamoš Rišo, tiež z Východu, však boli za desiatich, a to bola tá hrozba. Zásoby nám nemuseli stačiť.
Keď Rišo trocha vytriezvel, sadol za volant. Už sme boli tam – v Nemecku. Ráno ako býva po opici – nič moc. Na nemeckých cestách ešte neboli roztopené ľady, uháňali sme stovkou, dvestovkou, ako kedy. Rišo rád tlačil na plyn.
„Nemáme dačo?“
Teodor má krvilačný smäd. Človek to akosi nechápe. Však už nám všetkým bolo zle. Dal si aspoň pivo. Aby sa napravil, lebo ide predsa vyjednávať prácu.
Bol v ráži. Všetci Nemci boli jeho kamoši, veď sa pre nich čosi nadrel. Vinohrady, jablkohrady, mrkvohrady – všade bol. Aj s Ivanom, on nie je Východniar. Ale tiež má dobrý ťah.
„Sééérvus, Joachim!“ podáva si ruku s váženým pánom v nemeckom krajinskom mundúre. „Wie gehts?“
Joachim však zjavne uhýba, a nie len pohľadom, vidiac, že Teodor je ako delo. Tu sme nedopadli dobre. Kein Arbeit.
Podobne aj u ďalších. Od dverí ku dverám, od adresy k ďalšej adrese. Zašli sme teda za starostom. Sídlo mal honosné, drahý plot, ešte drahšia brána. Teodor zazvonil.
„Musím sa vyšťať.“
Obšťal mu bránu ako pouličný pes. Starosta sa konečne ozval.
„Hallo, Rudolf! Da ist Teodor, wie gehts?“
Starosta odpovedal, že pre nás nemôže nič urobiť. Že nevie o voľných flekoch.
„Všade je plno Poliakov,“ konštatoval Teodor. „Kurvia nám ceny, no nič, zájdeme ešte do toho Talianska.“
Cesta do Talianska cez Alpy vyzerá, akoby človek tam na konci mal spadnúť do mora. Je to nádherný pocit, z výšky tisícov metrov celé hodiny len klesáme. Nejdeme po diaľnici, to je drahé, radšej kľučkujeme po kopcoch v nekonečných zákrutách. A už sme v Taliansku. Zem zasľúbená, ani som netušil, ako si ju zamilujem. Cestu lemovali prostitútky.
„Héééj!“ kričali sme na ne po slovensky. Boli to černošky. Všetky mimoriadne obdarené, každých päť kilometrov jedna.
„Potom ich opáčime, teraz máme robotu.“
Zastali sme na akomsi dvore. Okolo sklady, hangáre, sklepy na víno. Všade bolo čisto, že nikto nemal odvahu zahodiť špak. V Taliansku je taký poriadok? Mysleli sme, že...
„Čááu, Nicola!“ zdraví Teodor.
Všade na svete Teodora poznajú. Je to vskutku priateľské zvítanie, nie ako v Nemecku.
„Taliani sú úprimní,“ poučuje Teodor a už sa hrabeme dnu. Klobása, pivo, slivovica (víno nemáme odvahu ponúknuť) a hodina veselého tárania, spomienky, alkohol a... nakoniec práca.
„Leider,“ hovorí Nicola. „Leider nein.“ Hovorí nemecky, ešte sme v Južnom Tirolsku.
„No nič, tak ďalej na juh,“ zavelil Teodor. Začínal z toho akosi triezvieť.
Zašli sme k Máriovi. Vraj tam je to tutovka. Ale iba pre dvoch a iba za päť euro na hodinu. Ja a Samo sme boli v takom svrabe, že sme to brali.
Mário... Začínalo naše dlhoročné priateľstvo. Ešte sme nevedeli po taliansky a on nevedel po nemecky. Tak sme sa zrúbali.
Boli sme najprv u neho, potom v krčme, potom zas u neho a takí zrúbaní sme sa vydali proti noci na cestu. Všetko klaplo, Mário je kamoš. O mesiac u neho nastupujeme.
Všetci sme cestou zaspali. Niekto asi šoféroval. Proviant sme dokázali zjesť a vyslopať. Dostavil sa hlad. Ešte bol otvorený akýsi obrovský obchod. Ja som ostal strážiť v aute, de facto som chrápal na zadnom sedadle a oni nakupovali. Prepadli nás tie černošky.
„Poď na ne!“ ťahali ma chalani z auta. „Takú babu doma nemáš.“
Ťahali ma, ale ja som fakt na černošky nemal chuť. Nemohli to pochopiť. Však boli za babku. Tak som strážil ďalej.
Potom mi Ivan prešiel autom po nohe, keď sme nastupovali. No veď bol som ospalý, oni boli vyhonení a v siedmom nebi. Valili sme. Svetlá pozdĺž cesty sa len mihali. Pozrel som na tachometer. Sto päťdesiat. Toto nedopadne dobre. Zavrel som oči. Už sa mi nechcelo spať. Nevedia jazdiť tí dvaja – Ivan aj Rišo. Ja nie som žiadne béčko, ale rakety by vari mali lietať vzduchom, nie po ceste. Takže sa asi zabijeme, no čo už.
Ale zase sa rozvidnelo, talianske slnko mi hladilo tvár. Ešte som nevedel, že to bude láska naveky. Bon giorno, Italia! Zo smrti do života, a na plné pecky! Carabinieri len čumeli, keď sme sa okolo nich prehnali. Ivan im ešte ukázal neslušné gesto. Očakával som, že spustia na nás paľbu z ručných zbraní, ale nie sme predsa v mafiánskom filme. Taliansko je celkom iné. Celkom!
Dali sme si pizzu. Veď čo iné, keď už sme v tom Taliansku. Bola taká, akú som nečakal. Naložená toľkým bohatstvom, že u nás by vystačilo na tri kusy. Od tej chvíle som „slovenskú pizzu“ nechcel vidieť.
Ale čo sa to deje pri susednom stole? Vrcholné predstavenie šialenca Teodora. Netušil som, že je niečo také možné. V tom človeku sa snúbi anjel s diablom.
Sedeli tam dvaja Rakúšania. Teodor mal neodolateľné nutkanie poklábosiť si s niekým po nemecky. Však nech si pokecá, čo nás je po tom? Len o chvíľu zachytávam, že tým dvom vykladá, ako v noci jebal černošku. Stál pri ich stole, oni sedeli a potácal sa ako kvietok vo vánku. Zdalo sa, že im každú chvíľu spadne na stôl. Nemohli ho ignorovať. Nemohli jesť, boli nútení ho počúvať, niečo také ich uši ešte nikdy nepočuli. Keď im chcel predviesť, ako mu černoška rozopla rozporok a čo mu potom robila, myslel som, že ho zavraždia. Z očí im tá vražda rozhodne sršala. Ale zase sa zapol. Nie je predsa hulvát. Je vážený čašník.
Lúčil sa s nimi ako s najlepšími priateľmi. Aj ich donútil, aby si s ním podali ruky. To je tá sila, ktorú majú len Východniari.
Nezabili nás. Ani nezavreli do basy. Neviem to pochopiť. Domov sme prišli zase v noci. Raz bolo svetlo, raz tma, rytmus striedania tohto javu bol už mimo mňa. Vlastne kdeže domov! Ešte treba osláviť úspešnú misiu. Dobre sa nadlábnuť, však pizza nám už vytrávila. Vraj je to dobrý podnik, nočný bar, aj slušne vedia variť.
Všetko bolo dobré, až do chvíle, keď sme vypadli. Už o nás vedeli – naši zlatí slovenskí policajti. Zastavili nás po sto metroch. Šoféroval Ivan. Mal motolicu, veď ako počas celej cesty, ale fúkať ani bohovi! Vedel to povedať tak suverénne, že policajti zneisteli. Tu som pochopil v priamom prenose, ako sa policajti boja mafiánov. Ivan bol mafián, to sme vedeli, hoci akože nevedeli a nijako ho nemohli donútiť, aby si fúkol. Ťažký je život policajta., až mi ich prišlo ľúto.
Aspoň ho donútili, aby šiel s nimi na stanicu. Vrátili nám ho o dve hodiny. Podľa jeho verzie: Vraj keď už to inak nešlo, spomenul len jedno meno. A tak je zase tu, s nami. Slobodný a dokonca bez pokuty. Či vraj má kto šoférovať, chceli vedieť policajti. Prihlásil som sa. Napodiv povedali, že môžem, že som jediný nenafúkal. To bola určite kravina, veď som si nevidel na koniec nosa. Ale zrejme to bolo najschodnejšie riešenie.
Rišo, ten druhý Východniar, sa potom o týždeň zabil na aute. Valil sto päťdesiat po nočnej Bratislave. Nuž tak. Toto si človek nevymyslí, to musí zažiť.


 celkové hodnocení autora: 97.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 4 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 7 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 phaint 26.01.2017, 15:49:59 Odpovědět 
   To je jak z nějaké crazykomedie nebo spíš Formanova filmu! Reálné a výstižné. Myslím, že co do prezentace vlastního národa v západní Evropě a ve světě si Češi a Slováci nemají vůbec co vyčítat.Nesporně jsme svět obohatili v několika směrech... Vděčně jsem zaznamenala zmínku o slovenské pizze - ta běžná česká se jí asi dost podobá, zatímco i nějaká mizerná italská je mňam.
Máš skvělý vypravěčský talent, vždycky mě potěšíš.
 ze dne 27.01.2017, 13:21:43  
   aegitalos: Ďakujem, tieto príbehy som vôbec váhal dať na papier. Asi ma dohnali výčitky za náš "neurodzený pôvod". Za tú zver som sa vtedy fakt hanbil. V Taliansku neskôr sme boli svedkami iba jediného opitého človeka, aj z toho si celá vináreň robila prču.
Na pizzu chodím jedine do Brodského (15km od Břeclavi), má ju Massimo zo Sardínie a robí výlučne z originálnych ingrediencii.
 Šíma 21.01.2017, 14:32:58 Odpovědět 
   Zdravím.

Proč by tento text nebyl publikovatelný...? Líbila se mi "anabáze" našich hrdinů, vyprávění je to od srdce a s nadhledem. Hezky ukazuje na fakt, že se Slováci ve světě neztratí, ať už dělají cokoliv...

Hezký den a múzám zdar.
 ze dne 22.01.2017, 17:56:23  
   aegitalos: No je tam veľa "nedovoleného", vlastne samý malý trestný čin. Preto sa takéto texty dnes neobjavujú v médiách. U nás mi nijako neprešla fraška o policajtoch, lepšie povedané, že som si tam trocha vystrelil z prísneho dodržiavania predpisov. Je to taký ľudový humor vedený v nárečí, ponúkol som ho našim miestnym novinám, ani mi neodpovedali. Báli sa.
Som rád, že si si to prečítal, lebo dlhé texty sa moc obľube netešia a ja som bol zvedavý, čo na to niekto povie, na také šialené zážitky. Stalo sa pred 20 rokmi. Vtedy som myslel, že som v zajatí bláznov, ale oni tak žili úplne bežne.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
aldebaran
(22.10.2019, 14:59)
Měneznáš
(8.10.2019, 16:27)
Sakkas
(8.10.2019, 08:19)
Faithy Rocks
(7.10.2019, 15:24)
obr
obr obr obr
obr
Přepadli, věděl...
maja3
Aj ženy sa stri...
aegitalos
To miesto
Jo
obr
obr obr obr
obr

Sestře a nám
Fantagiro
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr