|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 39717 příspěvků, 5825 autorů a 392923 komentářů :: on-line: 1 ::
|
 |
|
:: Evanjelium podľa mňa ::
| Neverím, že tento text bude uverejnený. Ale keď ho pošlem do saspi, prečíta si ho aspoň jeden človek. A ja budem rád. Už to nebude vo mne. |
| |
|
|
EVANJELIUM PODĽA MŇA
motto: Podľa auta ich poznáte.
Ježiš z Nazaretu
U lekára od rána strašné dusno! Ľudstvo sa hrnie za poslednými zvyškami sociálnej starostlivosti o občana. Sú natlačení pri dverách, poradové čísla sú len pre somárov. Sú to predovšetkým staré baby. Na druhom mieste mladé baby. Na treťom... a tak ďalej, až na konci je obyčajný človek z roboty – živnostník. Práve mu uteká kšeft. Jedno po druhom sa mu kotúľajú eurové mince von z peňaženky.
„A ty čo tu tak sám a smutný?“
Zdvihol oči, ktože ho ruší v jeho trudných myšlienkach. Pred ním akýsi čudný zarastený chlap. Čiernovlasý, potmavší, guľatá tvár.
„Poznáme sa?“ vyriekol živnostník začudovane.
„Ó, áno! Ja som si tým istý.“
Chlap mu podal ruku, ale namiesto zoznámenia povedal:
„Vstaň a choď.“
Lazar teda vstal a nechal sa viesť. Predbehli všetkých a neznámy zaklopal na dvere ordinácie.
„Čo je, čo je! Pre vás poradie neplatí?“ ozvala sa jedna tučná, čo zasadla hneď pri dverách.
Neznámy ju umlčal vztýčenou rukou.
„Čo ste nepočuli? Poslední budú prvými.“
To veru nepočuli. Mimo kostola nie. Dvere sa otvorili, sestrička vyvalila oči, kto jej to tam lezie.
„Postarajte sa o tohto pána. Ja sa zatiaľ postarám o toto pokolenie neveriacich a zvrátené.“
Na chodbe bolo potom počuť už iba nadávky a lomoz. Ošetrenie prebehlo tradične, veď ako vždy – chrípka, a smutný-neveselý poberal sa kúpiť si antibiotiká. Tam v lekárni ho opäť čakal ten chlap. Bol trocha dobitý a zanedbaný a vyzeral ako čáčovský cigán.
„Kto si?“
„Som Ježiš z Nazaretu.“
To bola, samozrejme, somarina.
„Neriešme to. Zober antibiotiká a poďme. Nechceš byť mojím učeníkom?“
„Čím??“
Keď vypadli von zo zdravotného strediska, stála pri vchode vyberačka na onkológiu. Zastavovala každého, koho stíhala a omieľala frázu dookola.
„Vidím, žena, že hľadáš tých, čo dávajú z posledného. Ale tak som to nemyslel. Choď a vyberaj od tých, čo dávajú z plného. Oni sa potrebujú zachrániť pre kráľovstvo nebeské, nie táto chudoba.“
Ježiš ju chmatol za ruku a nasilu ťahal preč. Hneď za zdravotným strediskom začína štvrť honosných sídiel, ktoré tu vyrástli v dobe kapitalizmu. Až tam ju pustil a posotil k prvému domu s drahým kovaným plotom.
„Tu vyberaj. No, zazvoň! Či ti otvoria a nepošlú na teba dogu, aby ťa zožrala! Tvoja viera je malá, keď otravuješ chudobných ľudí. Medzi vlkov ťa posielam, nie medzi ovečky.“
Panstvo si nechalo postaviť aj nový supermoderný kostol, čo vyzerá ako raketoplán pred štartom.
Pred štartom do neba, prirodzene.
Ježiš si pred ním odpľul, slina na zasyčala na zemi ako kyselina.
„Poďme odtiaľto, lebo sa povraciam.“
Pobrali sa do mesta. Cestou príliš nerozprávali, až to bolo trápne. Len keď zastali pri semaforoch na križovatke, chorý natiahol pravicu.
„Ja som inak Jano.“
„Áá, ako môj obľúbený Ján, toho som mal najradšej.“
Ježiš aj mrkol očkom.
Vtom prudko zvážnel a sústredil sa na auto stojace im pri kolenách. Biely obrovský bavorák – športiak. Ježiš impulzívne potiahol za kľučku a otvoril dvere. Dnu sedel mladý fagan. Ježiš ho chmatol za ucho a poriadne zovrel.
„Ty pankhart zasraný, kde si zobral na tak drahé auto, ha??“
A ťahal ho von, až mu ušné chrupavky pukali.
„Vieš, koľko ľudí kape od hladu a zimy, len aby si sa ty vyvážal na takej kraksni??“
„To je otcovo!“ zaúpel ten mladík a krútil sa okolo svojho ucha.
Početné obecenstvo hľadelo a zabudlo aj na zelenú na semafore.
„Hej, vy holé zadky!“ zvolal na nich Ježiš. „Toto je príčina, prečo ste chudobní. Podľa auta ich poznáte.“
Vrazil mladého naspäť do auta a kopol mu do dverí.
„Tvoj otec je zlodej a vrah.“
Keď s ním skončil, poobzeral sa okolo.
„Poď, zdrhajme. O chvíľu pôjdu po nás.“
Jano teda vyrazil za Ježišom, ale cestou rozmýšľal, že by sa s týmto chlapíkom mohol dostať aj do basy. Klusali cik-cak po sídlisku, aby zamietli stopy. Zrazu sa Ježiš zastavil.
„Neprišiel som rozdávať sväté obrázky, Janko môj zlatý,“ pohladil ho po líci. „Prišiel som, aby vydal na smrť brat brata, otec dieťa, aby povstali deti proti rodičom a pripravili ich o život.“
Jano zdúpnel.
Ježiš sa ospravedlnil: „Ak bude treba. A teraz vidím, že je.“
Jano ostal stáť vrastený v zemi.
„Máš strach?“
Jano prikývol.
„Hja, kamarát, život je nebezpečný. Poď na jedno.“
Stáli pred Albínom. Pred pivárňou. Ježišovi zazvonil mobil.
„Čo je?“
Chvíľu počúval, potom sa naštval.
„No tak si nejako poraďte. Čo by som asi urobil ja, no? Rozmýšľaj, Peter.“
Počúval a začal sa usmievať.
„Presne tak. Pokračuj.“
Zasadli. Priniesli im pivo.
„To boli kamoši. Ako učeníci. Poslal som ich liečiť.“
Prstom si na hlave ukázal o koliesko viac.
„Myslím ako liečiť bláznov, tých je na mraky. Kamoši postávajú pred bankami a presviedčajú ľudí, aby si nebrali úvery. Lebo presne to banky potrebujú – zadĺžených a nesvojprávnych otrokov. A ja aby som potom počúval ich fňukanie pri večerných modlitbách.“
Jano pookrial, viac-menej očakával, že sa rozletia dvere a dnu vstúpi polícia.
„Čo si poradil Petrovi?“
Bola to prvá ľudská otázka, na akú sa Jano zmohol. Ježiš sa jej potešil.
„Poslali na nich policajtov. Tak teraz Peter múti hlavu policajtom, aby neslúžili režimu. Neboj, on ich zbalí a pozve na pivo, je fakt dobrý. Na zdravie!“
Očičká mu zaiskrili.
„Ty piješ pivo?“ spýtal sa Jano.
„Zvykol som si. Ale máš pravdu, za našich čias som bol skôr na víno. Pivo pila iba žobrota. Teraz je už vymakané. Čo to je za značka? Štramák?“
Zjavne si pochutnával.
„Prečo si taký...?“
„Aký?“ spýtal sa Ježiš.
„Potmavší.“
„Veď som Žid, božínku, aký mám byť?“
Janovi to prišlo smiešne. Aj to, že si dáva do nosa.
„Pozri,“ chytil ho zas Ježiš za ruku. „Ján Krstiteľ, to bol bratranec, veď vieš – z maminej strany – tak ten nejedol a nepil víno. Hovorili o ňom, že je posadnutý. No bol to asketik, tvrďas, šiel po krku zbohatlíckej elite, palec hore! O mne zas hovoria, že jem a pijem, že som milovník hodov a pitiek, priateľ colníkov a hriešnikov. A majú pravdu! Hej, krásna pani servírka! Kde je to pivčisko, smädný som ako ťava na púšti!“
Keď im ho priniesla, Jano sa díval, ako sa jej prevaľujú polovičky. Mala tesné rifle, vrazené až do medzierky.
„Páči sa ti?“
Jano prikývol a hanblivo sa usmial.
„Žiješ sám, to vidno.“
Aj na to prikývol.
„Chlapi, čo sú sami, nosia si svoj smútok napísaný na čele. Takých žiadna žena nechce. Ale ja to tak nenechám!“
Dal mu facku, Jano sa prebral.
„Vyliečim ťa! Mám tu kúsok dobrú priateľku. Tá oživí aj mŕtveho.“
Potrundžení a veselí vykotúľali sa z pivárne. Ježiš chvíľu naberal smer. Zahli za roh, sídlisko ich pohltilo.
„Ééch, ešte že vám komunisti nastavali tie paneláky, veď kde by ste bývali. Tí veru pôjdu do neba! Nie ako títo tu...“
Zas kopol nejakému chlapíkovi do mercedesu. Dvere sa hneď rozleteli, majiteľ auta hneď vyštartoval.
„Ako chceš s tou kraksňou prejsť uchom ihly, ha?“
Ježiš mu tresol na papuľu. On sa veru nezdal, bol taký malý, šťúpli, ale ranu mal dobrú. Možno fakt kedysi tým strážcom v chráme vymlátil zuby. Teraz sa pánko s kravatou na krku zvíjal na zemi a z úst mu tiekla krv. Ježiš na neho namieril prst a vystrelil.
„Pif!“
Vyfúkol dym z pomyselnej hlavne.
„Zabi sviňu, zachrániš svet! To som povedal, však?“
Jano zakrútil hlavou, že nie.
„Tak to hovorím teraz. Poďme.“
Zase zdrhačky a kľučkovačky. Aj kvôli kamerám, tie sú všade. Než ich vystopujú na zázname, to chvíľu potrvá. Zazvonili v jednom vchode.
„To som ja, Ježiš. Pusti nás.“
Potom sa ešte vrátil ku zvončekom.
„Vediem ti návštevu!“
Ale dotyčná už zavesila.
„To je Kaťuška, vieš? Móóóc fajn ženská, úplná mňam!!“
Dvere už boli odchýlené. Zvítali sa spolu.
„Si príliš hlučný, Jošua.“
Dievča bolo v mini, a sieťované pančuchy.
„Ale čo to vidím, aj ty máš návštevu,“ zvolal nadšene Ježiš.
Spoza rohu vyšlo asi dvadsaťročné dievča. Ježiš ju objal a zdvihol, držiac ju pod zadkom.
„Ty si taká krásnučká, ja som Ježiš z Nazaretu, teší ma.“
Bozkal ju na pupok, ktorý mal v úrovni úst. Dievča sa trocha červenalo, i keď tiež asi patrilo do komunity.
„S tebou si to rozdám hneď, už sa teším.“
Zmizli v izbe.
„Milovník pitiek a hriešnych žien,“ usmiala sa Katty. „A čo my?“
Bolo vidno, že Jano si potrebuje pokecať. Dlho, rozumne a pekne tárať. A dať si ešte niečo horúce.
„Neboj sa, vyliečim ťa. Koľko si to nemal?“
„Tri roky.“
„Fúha! No nič, len sa uvoľni.“
Sadla mu na kolená. Podržal ju, aby nespadla. Cítil v ruke jej nohavičky z kvalitnej a jemnej bavlny. Bola veľká. Keď ho bozkala, musela sa k nemu skloniť.
„Je načase vstúpiť do neba.“
Do rána sa zdržali u Katky. Tá mladá ich opustila ešte večer, lebo vraj musí ráno do školy. Ježiš mal apetít ako za dvoch. Nechal sa hostiť a čičíkať.
„Vždy ma živili krásne ženy.“
Katka sa k nemu pritisla.
„No áno. Lebo on vie tak nádherne tárať.“
Obkročmo mu sadla na kolená, nemohol sa dostať ku svojmu pokrmu. Prsia mala holé. Smiala sa, keď sa snažil dosiahnuť na stôl.
„Jano, veď ona nie je dorobená. Čo si robil?“
Už to mali za sebou. Postávali pred panelákom ako dvaja žobráci. Jano bol bez práce, nemal kam ísť. Po ráne ho ako zvyčajne prepadávali neodbytné myšlienky.
„Vieš, ja neverím, že si Ježiš. Nakoniec je to jedno...“
„Ale ja som Ježiš! Poďme...“
Potiahol ho a podozrievavo sa obzeral. Už zase zdrhali.
„Ja na zázraky neverím.“
„Nemusíš. Veď ani ja.“
„No ale o čom písali tí evanjelisti?“
„Pozri,“ zatiahol Jana do pasáže, kde nie je kamera. „Zázraky sú pre tupé stádo. Éé... bol tu istý Pavol z Tarsu, poznáš ho, nie? Tak ten vyriekol: Ak Ježiš nevstal z mŕtvych, márna je naša viera.“
Ježiš kopol do kameňa.
„Akoby som hovoril do duba! Žiadne moje slovo nemá cenu, len to, či som vstal z mŕtvych. Nenakopal by si toho somára do riti?“
A kopol do ďalšieho kameňa.
„Všetko postavil na hlavu. A moje výroky vykladal, ako sa mu zachcelo. Je síce pravda, že založil cirkev. Ale akú? Vidíš?“
Ukázal na kostol.
„Toto som ja chcel? A ten zlatý Vatikán a banky a mercedesy? Zámky v majetku cirkvi, lesy, rozsiahle pozemky? Kúrnik šopa aj s takou bandou!“
Udrel päsťou do steny. Pustila sa mu krv.
„Však je to všetko naopak! Krstiteľa na vás, vy hadi podlí!“
„Nemyslím si, že by s tým ktokoľvek niečo zmohol,“ odporoval mu smelo Jano. „Človek pochádza z opice, a tým je vysvetlené všetko. Preto je chamtivý, podlý, mamonársky – ako hociktorý šimpanz. Ale to si ty nemohol vedieť, nikto to vtedy nevedel.“
„No veď hej,“ uznal Ježiš. „Asi máš pravdu.“
Bolo zrejmé, že to pre Ježiša nie je žiadna novinka, ale zamyslel sa a hlavou mu možno zavial nový vánok.
„Vieš, ospravedlňujem sa v mene cirkvi za ten tisíc päťsto rokov trvajúci úpadok vedy. Aj keď tá cirkev nie je moje dielo, ale Pavlovo, no nech. Len teraz mi napadá, keď sme teda dielo surovej prírody, že asi sa len tak neskrotíme a že nebudeme nikdy žiť v skromnosti a v plánovanom hospodárstve, ale ako tí šimpanzy: hneď teraz všetko, a po nás potopa! Vtedy dávno, Jano môj, som si myslel, že bude koniec sveta. Fakt som tomu veril, veď to aj moji pisatelia zachytili. No mýlil som sa. Teraz som o tom presvedčený ešte viac. Že by som sa opäť mýlil?“
Jano iba mykol plecami.
„Neviem. Asi bude koniec. Je na svete priveľa ľudí. To inak skončiť nemôže.“
„Priveľa šimpanzov,“ doplnil Ježiš, ale to ich už spoza rohu prepadli policajti. Ježiša okamžite zatkli a dali mu želiezka. Jana nie, toho iba držal policajt za ruku.
„Vy čo tu chcete?“ oslovil ho šéf prepadovky. „Ťahajte domov, než si to rozmyslím!“
Ježiša odvádzali, ale ešte sa obzrel. Na ústach mu pohrával ten šibalský úsmev.
„Neboj, stretneme sa!“ zakričal. „Nebude to ešte dnes a nebude to v nebi. Ale niekde určite!“
Posotili ho, aby sa nedíval za seba.
„Nekop ma, ty hovädo!“ osopil sa Ježiš na policajta, ale tí ho okamžite stĺkli a ešte na zemi zmlátili obuškami. Len ťažko sa zviechal znovu na nohy. Jano sa díval, dokiaľ ho nenaložili do auta. Viac už ho nevidel.
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
97.2 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 1 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 1.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
2.0 |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 11 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 9 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
|
| © 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
|
