obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Kdo nemá peněz, je chudý; kdo nemá přátel, je chudší; ale kdo nemá srdce, je nejchudší na světě."
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
obr
obr počet přístupů: 2915232 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39285 příspěvků, 5723 autorů a 389277 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Kto žije ::

 autor aegitalos publikováno: 21.07.2017, 11:41  
Možno to tak nemá byť napísané. Ale ako sa píšu príbehy nepríbehy?
 

KTO ŽIJE


Potreboval niekoho do partie. Kde zohnať ľudí, keď nikomu sa nechce robiť? Hral sa s telefónom. Komu zavolať? Mnohým nevolal už celé roky. Treba ich vymazať, niektoré čísla boli iba krátkodobé kontakty. Raz za čas treba zoznam skrátiť.
Nad menom Miloš K. sa zastavil. Miloš by sa hodil. Bol to dobrý pracant, odišiel kamsi na Šumavu. Že by? Ale zase volať mu po toľkých rokoch, a miesto pohody mu ponúknuť otročinu?
Zvoní to. Nezmenil číslo. Je to hlúpe, ale možno si už ani nebude pamätať. Nemá ani pripravené, ako to zaobaliť.
„Čau, Slavo! Ako sa máš?“
Pamätá... a dokonca ani nevymazal kontakt.
„Ahoj Miloš. Volám ti po toľkých rokoch...“
„To nevadí. Hlavne, že si zavolal.“
Má taký mäkký hlas. Skoro svätý.
„To vieš, samá práca... a starosti v rodine. Vlastne som sa rozviedol.“
Odpovedá mu na výtku, ktorá sa nekonala. Niet pochýb, že má výčitky. Už aby to zabalil!
„Rozviedol? No tak vitaj v klube!“
„Totiž nie ja, to ona. Ale... to je jedno.“
A je v koncoch, viac už nevie, ako zaobaľovať.
„Tak čo máš na srdci?“
„No vieš, veď prácu,“ chytil sa hneď ponuky. „Mám prácu, a nemám ľudí. Nie že by som od nej nemohol ustúpiť, ale...“
„Ale nemôžeš. Chápem. Potrebuješ pomoc.“
Zvláštne. Akoby to nebol on. V jeho hlase chýba šťava. Vždy hovoril kvetnato a zostra. Teraz akoby slová zabalil do medu.
„No áno, vlastne. Prepáč, že ťa tým otravujem, ale dnes akosi niet ľudí na prácu a ty si bol ten vynikajúci mašinista. Robilo sa mi s tebou dobre.“
To nemal hovoriť. Dôležité je, ako sa robilo Milošovi s ním.
„Bohužiaľ, Slavo, je to trocha inak. Vieš, ja už som po smrti.“
To je divné. Táto veta je mimo chápania.
„No áno, zomrel som. Už pred tromi rokmi. Teraz som mŕtvy.“
To čo je? Čudný humor. Miloš nebol zrovna vtipálek.
„Ako...?“
Ani nevedel, čo sa chce spýtať.
„Akože mŕtvy? Čo tým myslíš?“
„Zabilo ma to. Prehodil som sa s mašinou a ostal som pod ňou.“
Nastalo ticho. Také záhrobné ticho.
„Viem, že mi neveríš, ale ako ti to mám vysvetliť?“
Pozrel sa na telefón, či je reálny. Svietilo tam meno „Miloš K.“.
„Asi počuješ, že môj hlas nemá ozvenu. Nemá ani hĺbku, ja sám seba vnímam iba ako hlas. Nič viac.“
„Kde si?“ vyhŕkol náhle, akoby chcel Miloša zachrániť.
„To neviem,“ odvetil ten pokojne.
„No... ale voláš mi, máš telefón.“
„Nemám.“
Ticho. On nemá telefón. Asi sú to halucinácie. Je biely deň a to okolo je jeho izba pekne doma, ako má byť.
„Miloš, nerob si prču...“
Už trocha zúfalo a so suchým krkom snaží sa pochopiť tento žart.
„Nie, ja tiež tomu nerozumiem. Odkedy ma privalil ten stroj, stále som takto.“
Hlas skutočne ako z perináka plného perín.
„Ako?“
„V tme. Neviem, kde som, je tu teplo a tma. Nemám nič – ruky, nohy... nič. Iba počujem. A rozprávam. Sám so sebou.“
„Tak ako vieš, že ti volám?“
„Neviem. Ale poznal som ťa okamžite.“
„Podľa čoho?“
„Zjavil si sa mi v pamäti. Viem si ťa predstaviť.“
„Aj teraz? Vidíš ma? Vieš, ako vyzerám?“
„Nie, to nie. Iba spomienka. Náhle si sa mi zjavil a ja s tebou rozprávam. Možno sa rozprávam sám so sebou.“
To nie je možné. Iba ak... áno, iba ak by predsa svet bol dvojitý. V istej chvíli sa človek ocitne na tej druhej strane. Možno toto je práve smrť. Nie tá, ako ju poznáme, ale skutočná, ktorú živí nemôžu poznať, pokiaľ nezomrú.
„Ako sa ti to stalo?“ spýtal sa náhle, ani nevedel ako.
„Blbo som sa postavil s mašinou. Prevrhla sa a mňa niečo pritlačilo. Prešlo mi to telom, ani neviem čo. Necítil som bolesť, iba ako mi odtrhlo nohy od pásu dole. Všetko sa vtedy zastavilo a stíchlo. Napodiv vnímam čas. Viem, že sú to tri roky a že je dnes sedemnásteho júla.“
Trhanie tela, ktorého sa tak bojí a ktorému sám unikol už mnohokrát. Jeho kamoš Miloš mu ho teraz popísal. Ako vnikne predmet do brucha alebo roztlačí hruď. Človek sa musí dívať na tú strašnú váhu a odpustiť jej, že sa rozhodla prejsť mu telom. Miloš už to zažil, len Slavovi sa to akosi vyhýba. Vôbec nie preto, že by bol lepší, ale preto, že stál niekoľko centimetrov mimo dráhy tej tonovej masy. Iba náhodou prežil. Až doteraz len náhoda, žiadny osud.
Ale keby aj sa stalo, tak potom to nie je až také strašné. Veď Miloš žije.
„Ja nežijem. Som po smrti.“
Telefón zjavne reagoval na to, čo sa Slavovi iba prehnalo hlavou.
„Ty si vnímal moje myšlienky?“
„Áno.“
Ticho. Kto je kto? Rozpráva sa so živým, či mŕtvym? Nerozpráva sa sám so sebou?
„Nie, rozprávaš sa so mnou, s Milošom, si živý. Ja nie, ale ty áno. Sme dvaja, nie si sám. To je môj hlas, nie tvoj. Neodchádzaj...!“
Stačí už iba stlačiť a kontakt sa ukončí. Miloš K. na neho svieti z displeja. Stačí pohnúť prstom a už nikdy...
Izba sa zmenila na obrázok. Namaľovaný obrázok, bez jediného šelestu vánku. Ako fotka. Tak predsa ho to trafilo. Áno, už vie, nebolo to v práci. Bola to autonehoda. Vlastne zabudol, že odvtedy sa nič nestalo. Odvtedy, ako mu motor auta prešiel bruchom. Že spomienky sú ako živé a prenikajú aj do sveta tam, za hranicou. Túlajú sa a človek si myslí, že žije. Že volá kamarátovi, lebo potrebuje jeho pomoc. Aké smiešne! Je dávno po smrti. On, Slavo, už nie je sám sebou. Je iba myšlienkou bez seba.


 celkové hodnocení autora: 97.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 2 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 21.07.2017, 11:40:26 Odpovědět 
   Zdravím.

Zajímavý příběh se zajímavou pointou. Kdo z hrdinů byl naživu a kdo byl mrtev? Možná byli mrtví oba a spojili se navzájem na telepatické úrovní, jen co ten mobil? Že by se dokázal spojit se záhrobím? Se smrti je vždy spojené určité tajemno a to je i v tomto příběhu.

Hezký den a múzám zdar.
 ze dne 22.07.2017, 5:18:42  
   aegitalos: Sám neviem, ako to napísať, toto je jeden zo spôsobov. Ale akoby fakt existoval paralelný svet. Potom by nebolo isté, ktorý je ten pravý. Najviac ma zaráža, že udalosti sa zgrupujú, že keď už máš zlý deň, tak je šialene zlý! Včera že: Aha, starý VW chrobák! A oproti šiel ďalší. Náhoda 1: 1 000 000. Prečo sa to deje?
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Vítězslav Dvořák
(16.7.2019, 08:42)
Adelaide
(13.7.2019, 17:25)
Petronela Patricellí
(9.7.2019, 20:54)
Marfy
(7.7.2019, 22:14)
obr
obr obr obr
obr
KARNEGOVÉ
Danny Jé
Vina lásky III....
Velvet tears
Alice
kamarádka
obr
obr obr obr
obr

Je nebezpečné dotýkat se!
blazen2
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr