obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Hlad a láska určují veškeré lidské dějiny."
Buddha
obr
obr počet přístupů: 2915787 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39721 příspěvků, 5825 autorů a 392949 komentářů :: on-line: 3 ::
obr

:: Ruiny, I. časť ::

 autor Gardenboy publikováno: 23.02.2018, 14:00  
Pokračujem prvou časťou príbehu zo žánra, ktorý mi bol vždy najbližší - a to strašidelné príbehy.
 

- Čo sa mu stalo? – zaznelo z úst Eleny a neznámemu mužovi sa zahľadela do tváre. Držal v rukách svietiacu baterku, aj keď bol krásny slnečný deň. Čupiac sa opieral o studené kamene múru hradnej veže. Jej tvár bola veľmi blízko jeho tváre. Pomaly si kvokla, až sa dostala na jeho úroveň. Zreničky mal rozšírené, akoby sa díval do tmy. Vôbec nereagovali na denné svetlo. Triasol sa. Bolo desať hodín pred obedom.
- Netuším. – povedala jej kamarátka, opatrne si dala dole slnečné okuliare a v jej očiach bolo poznať, že jej nie je všetko jedno a najradšej by sa otočila a zdrhla niekam preč.
– Vyzerá akoby bol v silnom šoku. Nereaguje na nič. Pozri prejdem mu rukou popred oči. Je ako z kameňa. Ani nepohne. - Elena dva krát prešla otvorenou dlaňou tesne popred jeho tvár. Mohla počuť jeho trhaný dych.
- Hovorí sa, že je to naozaj zvláštne miesto. - preriekla Elenina kamarátka a začala ďalšiu vetu, niečo legendami o duchoch na tomto mieste. Radšej však nedokončila. Elena bola pragmatička a silná materialistka. Na duchov neverila a vo všetkom hľadala jasné a logické odpovede. Lepšie bolo žiadne „bláboly“, ako to s radosťou posmešne nazývala, nerozvíjať.
- Ale toto nie je duch! Toto je človek z mäsa a kostí. A niečo sa mu stalo.
Určite. Zavoláme pomoc. – skôr, ako stihla niečo urobiť, ktosi z diaľky zakričal: „Hej. Poďte sem! Toto musíte vidieť!“

XXX

Neskoro poobede, deň pred tým

Ivan sa na chvíľu zastavil. Lístie prestalo vydávať svoj typický lesný zvuk pod váhou ich nôh. Cítili tú vôňu. Pach brezovej kôry, ktorý im pripomenul ich detstvo, ich šantenie, spoločné zážitky. Kde sú tie časy? Toľko krát sa už pýtal. A odpoveď? Kdesi vzadu. V diaľke, v nedohľadne, kdesi v minulosti. Možno za tými ruinami. Možno priamo v nich.

Zapichol palicu do zeme a keďže tá mu siahala až po bradu, oprel si svoju ťažkú, vedomosťami zo skúšok zmorenú hlavu. Chvíľu sa díval pred seba a už by sa na jeho perách aj objavil úsmev, keby ho nevyrušil jeho kamarát Martin.
- Ivan nezdržuj. Máme málo času!

Martin bol silný, nechcem rovno napísať, že tučný. Mal rád prírodu. Často chodieval do kopcov, okolie mesta mal prechodené lepšie ako lesná zver. Na to, akú mal na pohľad postavu bol zdatný a v kondičke.
- Oddýchneme si až na mieste. - precedil popod nos, akoby sa to aj jemu zdalo dlho.
- Neboj sa o mňa, ja som v pohode. – odvetil Ivan, odtrhol svoj zasnený pohľad od korún stromov („Ešte sa vidíme“ pomyslel si ani nevie prečo. Myslel to smerom k tým stromom a k ich korunám), odlepil sa od palice a rezko ho dobehol. Turistický krok, ktorý títo silní muži nasadili ich za necelých desať minút doviedol k prvým rozbitým múrom.

XXX

Hradisko nebolo rozľahlé. Zo strany z ktorej je prístupová cesta, bola kedysi dávno mohutná hradba s vežou a spúšťacou bránou, pred ktorou stavitelia vykopali systém priekop. Zvyšky tohto systému sú stále dobre pozorovateľné. Možno kedysi slúžili ako náročná prekážka pred dobytím hradu, dnes neboli problémom ani pre priemerného človeka v obyčajných botaskách.
Slnko bolo stále vysoko nad obzorom, no dvaja výletníci vedeli, že oddychovať teraz nie je dobrý nápad. Majú ešte dve hodiny. Ivan si zložil batoh, ktorý ho na netrénovanom chrbte začal tlačiť a s úľavou sa obzrel po malom priestore, ktorý kedysi slúžil ako nádvorie.
- Toto je ono? – opýtal sa s úškľabkom.
- Podľa toho, čo myslíš? – odvetil Martin stojac nad ohniskom. – Ak myslíš, že tu budeme stanovať, tak áno, toto je ono. – dodal skôr, ako Ivan mohol zareagovať
- Nie, nie to... – pošepkal Ivan trochu priškrtene, akoby sa už začínal báť. – Len akosi... – nedokončil myšlienku. -... to tu sa diali tie veci? – zároveň však sám nevedel aké. Dohodli sa, že mu Martin o tom povie až večer pri ohnisku.
- Ťažko povedať. – Martin prišiel k nemu a tiež sa zahľadel na vysoký hradný múr, v ktorom boli diery ako smutná spomienka na gotické okná.
- Poď! – potľapkal Ivana po pleci. – Kým zapadne Slnko, musíme postaviť stan. Po tme sa stavia ťažko. Bude mi zima a chcem niečo zjesť, preto sa treba pripraviť. - povedal, akoby myslel iba na seba. Ivan si to nevšimol.

XXX

Asi o siedmej večer, keď už bolo všetko pripravené a stačilo iba škrtnúť zápalkou, rozhorieť oheň a opekať, sa obaja rozhodli tajomnú zrúcaninu preskúmať.

Samotný hrad vrátane kaplnky bol maličký, bolo to iba niekoľko miestností, odhadom tak päť na jedno podlažie.
-... Filakovský hrad, hrad Sihoť a tuším Dregély. Tieto boli dobyté turkami. Avšak tento je iný. Páni, ktorí ho vlastnili boli poriadni elegáni. Ak by žili dnes, mali by vyvoňané aj slipy. Všimni si z čoho boli postavené múry. Všimni si zvyšky omietky. Páni mali peniaze. – povedal Martin čupiac asi meter nad zemou v diere v múre, ktorá pravdepodobne bola kedysi vchodom do miestnosti, na prvom alebo druhom podlaží. Podlaha sa prepadla a Martin mohol hore vyliezť iba s pomocou trčiacich kameňov.
- V čom je iný? - opýtal sa Ivan, pričom vedel, že Martinová poznámka o elegánoch nebola odpoveďou. Tá sa schovávala v omnoho temnejších zákutiach ľudských duší.
- Podľa legendy ten hrad turci po dobytí sami podpálili. Lenže oni ho pôvodne nedobýjali pre to, aby ho zničili. Dôvod prečo ľahol nakoniec popolom nie je dodnes celkom jasný. Historické pramene spomínajú, že veľa z miestnych z hradu utieklo. K smrti vystrašení, dohnaní skoro až do šialenstva. Tí čo ostali, krátko na to nechali hrad zničiť.
- O tej legende si mi už hovoril, čo si o nej myslíš?
- Samotnú legendu som ti ešte nepovedal.
- Ja viem. Dejú sa tu nejaké zvláštne veci, ak som správne pochopil. Môžem poznať tvoj názor na to?
- Aj mne sa tu stala jedna zvláštna vec. Nedávno, asi pred pol rokom. Porozprávam ti o tom až tesne pred spaním, po tme, pri ohni. Tak to bude lepšie. Poserieš sa od strachu. - poslednú vetu Martin pošepkal a potom pozrel na Ivana. Zahanbil sa, vyznelo to príliš detsky, čo si uvedomil neskoro. Ivanov pohľad mu to len potvrdil. Nemal to povedať.

Zliezol dolu. Opäť potľapkal svojho kamaráta po ramene, ako to má vo zvyku, hovoriac : „Poďme sa pozrieť ešte sem.“ ukázal pred seba na mohutnú hradnú vežu, spojenú so zvyškami hlavného paláca, ktorého múry sa hrdo dvíhali do úctyhodnej výšky. Zachovali sa v nej zvyšky kamenných točitých schodov, po ktorých sa dalo vyjsť o celé jedno podlažie vyššie.

Martina to vzrušovalo. Vždy mal rád objaviteľské výpravy, skúmanie histórie. Ivan do toho nebol až taký blázon, no teraz šiel napred. Na poslednom schode sa zastavil. Stál potichu. Nehovoril nič. Vôbec nič. Pred sebou mal meter hrubé murivo, po ktorom sa dalo prechádzať, za sebou Martina, ktorý tiež chcel vidieť. No on tam len stál. A keď sa naveľa pohol, len si chytil lakte, ktoré mu už rukávy trička nezakrývali a trhane si ich začal šúchať. Pomedzi zuby rovnako trhane vtiahol aj vydýchol vzduch.
- Ivan, čo je? Chcem aj ja vidieť.
- Ja viem. – pošepkal rázne.
- Tak sa pohni ďalej. – reagoval Martin, ktorému sa tiež zdalo, že niečo s jeho kamarátom nie je v poriadku. Avšak pripísal to len vlastnému zdaniu a nevenoval tomu ďalej pozornosť. Ivan mu však neodpovedal. Len vyslovil „Cítiš to?“

Ani jeden z nich nič nehovoril. Po chvíli sa Martin trochu naklonil, aby aspoň z uhla videl svojmu kamarátovi do tváre. A vtedy si uvedomil, že sa mu to nezdá. Ivan sa naozaj klepal ako osika. Hrá to na neho? Chce ho takto lacno vystrašiť? Na predlaktí sa mu objavila husia koža.
- Zima.
- Zima?
- Je tu zima. Schladilo sa. A poriadne.
- Prosím ťa, čo to trepeš? Je stále dobrých dvadsaťpäť stupňov!

Ivan naveľa, naveľa, stále sa trasúc, vystúpil aj posledný schod a po múre sa vydal doprava. Martin na neho ešte chvíľu podozrievavo pozeral a v kútiku duše sa mu rodila obava, ktorú však nechcel vysloviť nahlas. Možno je všetko v poriadku a možno sa naozaj niečo deje. Ale tak zrazu? Neriešil to, no v mysli, kdesi na pozadí mu to naďalej ostávalo. Dal sa na opačnú stranu ako Ivan. Ten kráčal pomaly, opatrne a dobre si obzeral okolie, zbytky architektúry, nádhernú okolitú krajinu a zapadajúce Slnko, ktoré zalievalo všetko do teplých červených a žltých odtieňov. Aj tých zopár mrakov plávajúcich po oblohe, ktorým sa laicky hovorí mraky dobrého počasia, z ktorých jeden bol väčší, súmernejší, mal inú farbu a bol podstatne nižšie, ako všetky ostatné. Na chvíľu ho ten úkaz zaujal, no potom mu nevenoval ďalšiu pozornosť.

Zastavil sa.

Niečo tu nie je v poriadku, pomyslel si. Cítil, že aj keď Slnko zapadá a je stále veľmi silné, on sa trasie, ba čo viac, keď vydýchol, z úst mu vyšla para.

Para v lete?

To znamená len jediné. Nemôže to byť v ňom. Zima, ktorú cíti, tu skutočne je. Nevedel si vysvetliť, ako je to možné. Necítil sa chorý, ba naopak, síl mal ešte dosť.

Ak ten chlad tu je a cíti ho, ako to, že ho necíti aj Martin? Možno preto, lebo sú teraz ďalej od seba? Lebo sa akýmsi zázrakom vyhol mase chladného vzduchu? Akoby to urobil? Ten pocit chladu nie je normálny.

Pomaličky urobil pár krokov, aby sa odrazu opäť zastavil. Uprostred kroku. Díval sa na miesto, kam chcel došlapnúť, ale neurobil tak. Nohu, ktorú mal vystrčenú dopredu, stiahol naspäť.

Nechápal to.

Niečo za začalo diať, ale ešte nevedel čo. Nemal dosť informácií. Všetky totiž akoby vychádzali z jeho vnútra - premkol ho silný strach. Obavy. Avšak nie z pádu. Z čoho? Pýtal sa to sám seba. Mal pred sebou iba múr, miestami z neho rástli steblá trávy

... nevie z čoho. Iracionálny strach.

Z niečoho...

Tu sa niečo stalo. Prebehlo mu mysľou. Tu v tej miestnosti.

Strach, ktorý cítil nebol jeho vlastný. Bolo to, ako nejaký druh žiarenia, čohosi, čo vychádzalo z kamenia, stien, akoby tieto múry ten strach vyžarovali. Nepochopiteľný, nezmyselný, bezdôvodný. Jednoducho sa bál. Nič viac.

Jediné čo vedel je, že...

Tu sa niečo stalo.

Tu v tejto miestnosti.

Tu v tejto miestnosti, ktorá už neexistuje, pretože podlaha sa prepadla a múry akurát v tejto výške končia.

Urobil krok späť a pocit strachu, ktorý ho dovtedy ovládal sa razom stratil. Opadol z neho, ako omietka z múru po silnom náraze. Díval sa na to miesto pred sebou, akoby tam hľadal rozbité črepiny vlastných pocitov, ktorého ešte pred chvíľou ovládali, šokovaný, neschopný slov, roztrasený, ani nevedel, či od zimy alebo toho niečoho neviditeľného. Krok pred ním...

... sa niečo stalo...

- Zaujímavé miesto. – poznamenal nezúčastnene Martin. Ivan sa k nemu otočil. Chcel ísť preč. Utiecť ďaleko, najlepšie domov, do bezpečia. Alebo aspoň do najbližšieho obydlia, dediny.

Netušil, že táto prosba, túžba ostane už navždy nenaplnená.

Pokračovanie nabudúce.


 celkové hodnocení autora: 95.0 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 1 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 6 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Am Het 01.03.2018, 21:21:32 Odpovědět 
   pěkně se to četlo, se těším na pokračování
 Šíma 23.02.2018, 13:58:58 Odpovědět 
   Zdravím.

Ruiny hradu v sobě zřejmě schovávají děs, který nepůsobil na oba hrdiny. Proč ne na oba? Náhlý chlad jakoby přišel z jiného světa. Jako prokletí dávných činů, které se zde udály. Na první pohled obyčejná zřícenina a na druhý? Kdo ví... Uvidíme u pokračování tohoto příběhu. Myslím, že toho strachu je tam tak akorát, stejně tak tajemna (pomohlo by zhutnit atmosféru?), co všechno skrývá místo (co není na první pohled zřejmé), o kterém se zde píše... Příběh je uvěřitelný, stejně tak dialogy.

Hezký den a múzám zdar.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Mr Solaiman
(15.1.2021, 11:53)
VNVNVNM
(8.1.2021, 09:15)
albert lisy
(8.1.2021, 06:41)
andrerushell
(7.1.2021, 12:46)
obr
obr obr obr
obr
Políbení meruňk...
Láďja
„ALE JÁ TO CHCI...
Delfin
Jak prodat svou...
Apinby
obr
obr obr obr
obr

Černý jezdec - Ruka spravedlno...
Annún
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr