obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Všechno, co vidíme nebo v co věříme, je jen pouhým snem ve snu."
E. A. Poe
obr
obr počet přístupů: 2915176 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39177 příspěvků, 5711 autorů a 388647 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Ruiny, II. časť ::

 autor Gardenboy publikováno: 28.02.2018, 11:37  
Pokračovanie hororového príbehu o ruinách hradu, ktorý ukrýva desivé tajomstvo.
 

Ivan v ten večer veľa nerozprával. Väčšinou len mlčky sedel, načúval nočnému tichu stredovekej stavby a svoj pohľad upriamoval do skákajúcich plameňov. Kým opekal svoju špekačku, sem tam si ju obtrel o krajec chleba, aby zachytil slanú masť vytekajúcu z narezaných koncov.

Martinovi nepovedal ani o svojom divnom zážitku. Načo? Ešte si o ňom bude myslieť, že je blázon. Teraz by však toto miesto neopustil.

Niečo sa tam stalo.

Je tu teplo a svetlo a ten hrad vedľa nich je tak temný. Ukrýva akúsi divnú legendu o hradnom pánovi, príšerne kvíliacom škriatkovi s čiernou kožou, ktorý opakoval celý život iba jednu jedinú vetu a o zvláštnom červenom slize. Ľudská fantázia nepozná medze. Ničomu z toho neveril, no keď sa náhodou obzrel za seba, rástli v ňom nepríjemné pocity.

Niečo sa stalo...

Tam... v tej miestnosti...

Nechce tú legendu počuť. Je ustatý, bolia ho nohy, chrbát a keď doje svoj kus upečeného mäsa, pôjde vykonať malú potrebu, niekde obďaleč do kríkov a chvíľu na to si ľahne. Zaviazal sa prežiť noc na tomto bizarnom mieste. Splní to, čo povedal, že splní. V noci sa nič nestane (veď, čo by sa aj malo?) a ráno? Najedia sa, zbalia stany a poberú sa domov.

Tam... do tej miestnosti.

Nechcel svojimi názormi nahnevať Martina, ktorý tiež z akéhosi dôvodu mlčal. Posledné, čo si pamätal, keď už ležal vo svojom spacáku v stane bolo, že Martin zazipsoval vchod do stanu a pred tým, ako zhasol lampu, ktorú mal na čele, vliezol do svojho spacieho vaku. V ohnisku ešte poskakoval malý plamienok, sem tam s prasknutím vyletela do nočného vzduchu iskra a jemný hukot ohníka pomaly tíchol a uspával.

XXX

Ad mortem te in iudicio redimetur.

Ivan na široko otvoril oči.

Ad mortem te in iudicio redimetur.

Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, kde je. Cítil chlad tak silný, až ho štípal na koži. Opäť. Bol to nočný vzduch. Alebo nie? Nemrzlo, ale bol dosť nepríjemný.

Najprv sa iba pozeral pred seba a rozmýšľal z kade prichádza tá zima.

Spal? Asi áno. Ako dlho? Vystrčil ruku zo spacáku a do rozohriatej kože sa mu okamžite zabodol studený vzduch. Pozrel na svoje hodinky. Zeleno podfarbený displej ukazoval 2:32.

V tom sa ozvalo pošepky : Ad mortem te in iudicio redimetur.

Ivan sa prudko na ten šepot otočil. Vyšlo to niekde od hradu. Zdalo sa mu to výrazné a jasné. Pozrel na plachtu stanu spoza ktorej to počul a až v tom momente si všimol čosi zvláštne – vôbec nebola až taká čiernočierna tma. Oheň v ohnisku stále horel. Po toľkých hodinách predsa musel dávno zhasnúť. Ktoré ohnisko vydrží horieť takmer štyri hodiny bez prikladania dreva? Žlté plamene živo vychádzali do hora akoby pálili práve priložené palivo. Osvetľovali stan, jeho steny, aj jeho vnútro. Zvláštne. Horeli akoby spomalene. Akoby sa chceli zastaviť a navždy zmrznúť v takejto polohe. To však nebolo všetko.

Prečo je vchod do stanu otvorený?

Ad mortem te in iudicio redimetur, zaznelo znovu. Teraz to bolo celkom blízko stanu. Dokonca sa mu zdalo, akoby to niekto povedal priamo dnu – v stane. S Ivanom opäť trhlo od ľaku. Automaticky sa posunul ďalej od steny.
- Počuješ to? – opýtal sa a ďalej napínal sluch. Opäť nastalo ticho. Iba čo vonku horel oheň (ten, čo už nemal horieť) a občas zapráskalo drevo.

Nebolo ticho.

Lebo...

... tu sa niečo stalo...

... spoza toho všetkého...

... tu v tejto miestnosti...

... spoza hradných múrov...

... tu.

... prichádzal akýsi ďalší zvuk. Nedokázal si ho nijak zaradiť. Nedokázal si vybaviť žiadne zviera, ani nič iné, čo by to mohlo vydávať.

- Martin...
Bolo to vzdialené kvílenie. Podobné, ako keď škrípu pneumatiky na asfalte, ale ešte pisklavejšie a vyššie a hlavne súvislé. Stíšilo sa to a opäť nabralo na sile, aby sa zase stíšilo.

Čo to je za zvuk?

- Martin, Maťo! Počuješ to? – načiahol sa za svojim kamarátom, aby ho zobudil. Rukou siahol do prázdneho rozopnutého spacieho vaku.

Kvílenie...

Zvraštil čelo a pomaly sa otočil.

Kvílenie, ako od pneumatík...

Zároveň vzal do druhej ruky svoju baterku, ktorú si položil vedľa spacáku, keď si líhal spať.

Plameň stále horel... kvílil.

Zasvietil...

... vzdialene.

... na prázdny spacák. Martin tu nebol. Nebol v stane. Pocítil znepokojenie.

- Martin?! – zavolal na neho, ale snažil sa nekričať. Odrazu počul spoza stanu kroky. Potešil sa. Neveril na duchov, ani nič tomu podobné. Určite to je jeho kamarát. Priblížili sa a prešli okolo. Na Ivanovo volanie však neprišla žiadna odpoveď. Zneli pomaly a tesne pri vchode sa zastavili tak, že Ivan tú postavu stále nevidel. Iba čo jej tieň na chvíľu zakryl plamene ohňa. Živá bytosť … to áno, ale čo ak to predsa len nie je Martin? Čo ak to nie je vôbec človek? Martin by určite odpovedal. Teraz sa však všade rozliehalo iba zlovestné hlučné ticho.

- Martin, si to ty... – znelo skôr ako konštatovanie, vyvolané túžbou po tom, aby to naozaj bol on. Ivan obrátil svetlo z baterky tým smerom a sám sa tam pohol, aby sa uistil o svojej pravde a zahnal aj tie najmenšie iracionálne obavy z neznáma, aby sa presvedčil, že aj to kvílenie, bola iba jeho vlastná predstava. Možno stále pretrvávajúci sen (teraz to už nepočul)?

Akonáhle sa však priblížil k plátennej stene stanu, z miesta, kde sa kroky zastavili sa ozvalo hlasité zakvílenie tajomných neznámych slov „Ad mortem te in iudicio redimetur.“.

Bol to výkrik, ale neznel ľudsky.

Ivan stuhol hrôzou.

To nie je človek. Hlasivky žiadneho človeka nemajú takýto zvuk. Radšej sa nehýbal, len vydesene upieral pohľad a svetlo tým smerom. V tom krátkom momente, ktorý mohol trvať asi dve alebo tri sekundy, videl vo svetle baterky, ktoré presvietilo plachtu z ktorej bola vyrobená stena stanu, že čosi tam je. Je to skutočné. Na druhej strane, čosi osvietil. Čosi veľmi blízko. Avšak nerozoznal čo, pretože v okamihu, ktorý nasledoval to niečo vrazilo do stanu. Ivan dostal silný úder a odhodilo ho na bok. Ozvalo sa opäť to zbesilé kvílenie, avšak teraz bolo veľmi blízko a bolo ohlušujúce. Chytilo sa to konštrukcie a začalo s ňou triasť a metať.

Ježiši Kriste, čo to je?

Zdalo sa mu, že je úplne bezmocný. V tom mu napadlo, že by mal utiecť. Ak tu ostane, je po ňom. Nevedel prečo. Netušil, či mu útek pomôže. Zdalo sa mu to, ako jediná cesta.

Možno je to Martin. Ale on by to neurobil. Nevystrašil by samoúčelne svojho kamaráta. Takto lacne, pubertiacky. A s takýmito zvukmi, ktoré navyše nemohol vydávať sám. Ale čo ak...

Baterku z rúk nepúšťal. Otočil sa na chrbát a počul, ako kovové rúrky, z ktorých bola postavená konštrukcia poľavujú pod náporom. Videl, ako sa jedna z nich ohla priamo nad ním. Pokúsil sa dostať k východu, no to „niečo“, čo rúcalo stan sa zvalilo priamo na neho.

„To nie je človek!“ prebehlo mu mysľou. Človek nemá tak tvrdé a hrbolaté telo. Pripadalo mu to, ako kameň, betón alebo také niečo, no zároveň sa to hýbalo.

Začal sa plaziť, aj keď pritlačený veľkou váhou tej divnej masy.

Počul, ako ďalšia z rúriek praskla a následne mu spadla na hlavu. Celý stan odrazu povolil a on sa ocitol zamotaný v plachtách.

Pokračovanie nabudúce.


 celkové hodnocení autora: 100.0 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 1 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 3 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 4 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 28.02.2018, 11:35:21 Odpovědět 
   Zdravím.

Pomalu graduješ atmosféru. Jeden z hrdinů je pryč, zatím co na druhého cosi zaútočilo. Co znamená ona latinsky (?) napsaná věta? Nejspíš něco o smrti... Hezky se četlo, jsem zvědav na třetí část. Kam se ztratil hrdinův kamarád?

Príma den a múzám zdar.
 ze dne 01.03.2018, 19:00:23  
   Gardenboy: Ahoj. Povesti sú jedna vec, realita druhá. V skutočnosti neviem o žiadnom hrade, kde by "strašilo". Kam sa Ivan sa stratil ... nechám to na tretiu časť a čitateľovu fantáziu, tak to funguje najlepšie :)
 ze dne 28.02.2018, 11:36:41  
   Šíma: P.S. Tušil jsem, že v tom bude nějaká kletba, a že trosky hradu okupují temné síly. Kolik takových hradů s různou pověstí existuje?
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Andělské příběhy
(24.5.2019, 21:10)
kukuřice Tichý Kopec
(24.5.2019, 14:10)
Nikorost Niedermayer
(19.5.2019, 12:02)
SANDRA51
(16.5.2019, 02:59)
obr
obr obr obr
obr
Tábor - Tábor
Rebejah
Tak jde čas
helen
Zabití Lártena ...
Vlčka
obr
obr obr obr
obr

Kocour
Tobi
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr