obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Teorie lásky je božská, její praxe ďábelská."
Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais
obr
obr počet přístupů: 2915230 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39283 příspěvků, 5723 autorů a 389267 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Ruiny, III. časť ::

 autor Gardenboy publikováno: 05.03.2018, 10:48  
Finále
 

...celý stan odrazu povolil a on sa ocitol zamotaný v plachtách.

Akosi sa mu podarilo z toho dostať a ocitol sa vonku. Prvé čo si všimol bola dosť hustá hmla. Svetlo ohňa ju síce dokázalo prekonať, no hradné múry, vzdialené len asi desať metrov už vidno nebolo. Kľačal a rukami sa dotýkal zeme. Na dlaniach cítil chladivú trávu, avšak keď si uvedomil, že je možno v bezprostrednom ohrození života – alebo aspoň duševného zdravia, bolo mu jasné, že musí utiecť. Vtedy akoby sa všetko zastavilo. Zbúraný stan bol za ním. Rovnako tak aj to, čo ho zbúralo. Počul jemný šuchotavý pohyb. Možno ono samé bolo prekvapené, že v stane je niečo živé. Spravila sa mu husia koža. Cítil ako ho to pozoruje.

Vzduchom sa začalo plýžiť hrozivé, tiché a hlboké vrčanie na pozadí ktorého sa strácal ten hrozný kvíliaci zvuk. Ostrejšie ako plamene ohňa prerážalo neprirodzene, desivo hustú hmlu … akoby to priniesla samotná hmla.

Akoby tá hmla bola toho domovom a teraz, keď prišla, vypustila túto hrôzu priamo na nich. Presnejšie na Ivana. Z inej dimenzie, možno z viacrozmerného priestoru, do ktorého sa v tom opare schovávali otvorené dvere. Dalo sa cez ne prejsť, ale filter, ktorý obsahovali zničil zdravý rozum. Určite sa mu dialo to isté.

Kde je Martin, netuší.

To nie je človek.

Vychádzalo to z rovnakého hrdla, rovnakých hlasiviek. A bolo to nasmerované k nemu.

Ten pohľad sa na jeho chrbte doslova zhmotňoval. Doslova mu to behalo po stavcoch, ako chladný prst nestvory, ktorá sa za chvíľu premení na zubatú s kosou. Vedel, že ak by sa otočil, uvidel by to, čo by znamenalo definitívne zničenie jeho osobnosti, rozpustenie jeho ja v roztoku desu, v koncentrovanej kyseline hrôzy.

Tak strašné to bolo a to aj keď sa na to nepozeral.

Prvý pohyb na ktorý sa zmohol po tejto krátkej chvíli (najhoršej v jeho živote), bol pohyb očí. Nasmeroval svoj pohľad dolu, k rukám, ktoré sa dotýkali trávy, jemne sa strácali v bledom opare. To nie tá tráva bola chladivá. Roztrasene, pomaly natočil pravú ruku. Mal ju zamazanú od akejsi červenkastej lepkavej tekutiny, ktorá bola na zemi. Nevedel čo to je. Krv to však určite nebola.

Pripomenulo mu to akýsi sliz.

Vrčanie, kvílenie …

Skutočný chlad nevnímal. Snažil sa ignorovať kvílenie, aj keď to bolo tak mrazivo desivé, že to nešlo. Prudko vstal. Otočil sa. Nebral do úvahy, že za ním je to … zámerne sa nepozrel (áno, bolo to tam) a bez rozmyslu sa rozbehol preč.

Prebehol okolo a bežal čo mu sily stačili.

Tu sa niečo stalo...

Nepremýšľal kam. Preskočil ohnište a utekal, kam mu roztrasené a skákajúce svetlo z baterky ukázalo cestu.

... tu v tej miestnosti.

Rázne vydychoval a od strachu cítil bolesť v bruchu. Utekal okolo oblého múru hradnej veže. Ďalej do temnoty po úzkom chodníku. Tvár mu bičovali konáre krov, stromov, miešané s divnou hustou hmlou. Potkol sa o koreň, ale podarilo sa mu udržať rovnováhu. Okrem malého kúsku zeme pred sebou vôbec nevidel kam uteká.

Je to zlé. Utekať v panike je to najhoršie čo môže. Vybičuje to strach do nepríčetna.

V tom sa zastavil.

... niečo sa stalo...

Pomaly dvihol kužeľ svetla pred seba. Ruka sa mu triasla. Dýchal krátko a prudko. Druhou rukou mimovoľne chytil ktorýsi kameň muriva a končeky prstov pritlačil o jeho hladký povrch. Stál tak a pred ním osvetľoval postavu svojho kamaráta.

To nie je človek.

S hrôzou si pripustil, že to, čo zbúralo stan predsa len nebol Martin. Utiekol z tade a nevšimol si, že by ho Martin obehol. Aj keď mu to v jednom momente napadlo, aj keď tak nejako v kútiku duše možno dúfal, že tým sa ten bizarný zážitok vysvetlí.

- Maťo? – pošepkal Ivan a slzy sa mu skotúľali po líciach. Nikdy by si nepomyslel, že sa dokáže tak rýchlo psychicky zložiť. Pocítil iracionálnu radosť, že vidí svojho kamaráta živého. No radosť sa stratila vo chvíli, keď mu došlo, čo vlastne vidí. Martin nereagoval. Ani sa nepomohol. Stál čelom k múru, ruky mal voľne vedľa tela a bol nahý.

Nahý!

- Ad mortem te in iudicio redimetur. – povedal odrazu. Stromy okolo hradu šumeli vo vánku. Ivan nehybne stál. Aj by prišiel k svojmu kamarátovi, ale príšerne sa bál.

- Maťo, prosím ?

Ticho.

- Povedz niečo!
Namiesto toho však Martin spravil krok k stene a doslova sa v nej rozplynul. Zmizol. Ivan trasúc sa roztvoril ústa a zízal na mŕtvu bielu stenu hradnej veže, ktorú si osvetľoval baterkou a pri ktorej ešte pred chvíľou stál jeho kamarát.

XXX

„Hej. Poďte sem! Toto musíte vidieť!“

Obe dámy sa otočili. Bol to Elenin priateľ Milan. Zatiaľ, čo jej kamarátka volala pomoc, Elena vyšla na priestranstvo, ktoré bolo kedysi nádvorím. Spomalila svoj krok a s úžasom sa rozhliadla. Prišla až k Milanovi a potom urobila ešte pár krokov, kým sa zastavila.
- Ježiši Kriste, to je spúšť! – pošepkala s údivom, otočila hlavu k Milanovi. – Čo sa tu stalo?

Milan, rovnako prekvapený, mykol plecami.

Otočila sa späť.

Všade bolo rozťahané a roztrhané šatstvo, váľali sa iné predmety vrátane rozbitého fotoaparátu, potravín, fliaš... Videla turistický batoh na jednom boku akoby rozstrihnutý a až na ňom si všimla čosi červené. Bol umazaný akýmsi slizom, plazmou alebo podobným niečím. Až keď sa prizrela bližšie, všimla si, že ten sajrajt je všade, na všetkých veciach.

Elenina kamarátka sa objavila za krátku chvíľu.

- Pomoc už je na ceste. - spomalila a jej krok sa stal na prvý pohľad veľmi neistý. Zadívala sa kamsi za dvojicu Elenu a Milana. Najprv si obaja mysleli, že ju prekvapilo to isté, čo ich dvoch. Bordel, rozhádzané veci a špina, ktorou boli pokryté. Skutočnosť bola trochu iná a o poznanie desivejšia. V jej pohľade nebolo iba prekvapenie, ale pocítili v ňom aj esenciu strachu. Zízala na niečo vzdialené a pri tom si vôbec neuvedomila prítomnosť strhnutého stanu, zničeného batohu a oblečenia.

Keď si obaja všimli jej prekvapený výraz, najprv s otáznikom v hlave pozreli na seba a potom prišli ku nej. Nie, nedíva sa na nich, skutočne vidí niečo v diaľke. Zvraštila obočie, akoby sa to snažila pochopiť. Svetlo medzitým trochu potemnelo a tiene sa stratili, ako keď oblačnosť prikryje Slnko. Akoby na znamenie sa aj oni naraz pozreli tým smerom.

Áno, bolo to tak. Mrak, zakryl Slnko, ktoré v ten deň ešte na svoj vrchol na oblohe len smerovalo.

Lenže aký mrak.

Tento bol nanajvýš neprirodzený. Vyzeral ako búrkový, ale na to bol veľmi malý, kompaktný s jasne viditeľnou hranicou kde končil. Mohol mať nanajvýš 40 metrov priemer a takmer kruhový tvar. Jeho farba bola rovnako neprirodzená, pripomínala mlieko. Mrak sa nachádzal pár desiatok metrov od nich, presne na ich úrovni. Bol pomerne vysoký (zakryl Slnko) a pomaly sa pohyboval smerom ku nim.

Keď sa tento zvláštny úkaz dostal až k hradu, zrazu nebolo vidieť na desať metrov a citeľne sa ochladilo.

Všetci traja sa ocitli v jeho zovretí. A ani náhodou netušili, že skutočná hrôza ešte len príde.

GaRdEnBoY november 2008, február 2018


 celkové hodnocení autora: 100.0 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 2 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 05.03.2018, 10:46:50 Odpovědět 
   Zdravím.

Příběh končí děsivým finálem. Kdo nebo co zničilo stan a rozházelo ve věži věci z batohu, to už se nedozvíme, jedno je však jisté, hrad je prokletý a nějaká bytost (snad z jiného světa či dimenze) v něm straší, ať je noc či den, a není radno se k těmto místům přibližovat. Nečetlo se zle. Konec se zdá být otevřený...

Hezký den a múzám zdar.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Vítězslav Dvořák
(16.7.2019, 08:42)
Adelaide
(13.7.2019, 17:25)
Petronela Patricellí
(9.7.2019, 20:54)
Marfy
(7.7.2019, 22:14)
obr
obr obr obr
obr
Mrtvé králoství
Imber
Smířlivý
Víťa
Zakázaná láska ...
Petra Vávrová
obr
obr obr obr
obr

VajeČína
Suneatress
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr