obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Důvěra a láska musí chodit pospolu."
B. Němcová
obr
obr počet přístupů: 2915049 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 38999 příspěvků, 5685 autorů a 387130 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Návrat ::

 autor Gardenboy publikováno: 25.03.2018, 0:01  
Zverejňujem príbeh, ktorý bol pre mňa takou malou hračkou - kombináciou príbehových a lyrických pasáží a ich prelínaním doplnené o zvláštny štýl rozprávania. Chcel som to ako pocitovú záležitosť, tak som zvedavý, či mi to vyšlo. :)
 

2016

Postavil si sa na machom porastenú zem, pred ľadovú, no priezračnú vodu miestneho potoka. Sleduješ údolie, po stranách lemované vysokými zalesnenými kopcami.

Je polovica augusta.

Presne ten čas, keď už zvykneš po večeroch pozorovať horizont. Vždy to bola tvoja záľuba. Vždy, keď si vedel, že dni sa krátia. Ako malý si si myslel, že tým dokážeš zastaviť Slnko, urobiť deň dlhší. Ten čas je dávno preč.

Pozrel si na hodinky. Je niečo po pól ôsmej.

Tak dobre, priprav sa.

Urobil si pár krokov, zohol sa, vybral z potoka tri plechovky piva.
- Už sa to nesie.
- Kde si trčal? Už sme sa báli, či ťa nevzala voda. - povedala Mariana, tvoja vážna známosť. Ryšavé vlasy na krátko ostrihané, nejaké pehy, ktoré vyzerajú veľmi sexy. Výborná kondička ruka v ruke s výbornou postavou. Vedľa nej si obsadil miesto Ivan, posledný z trojčlennej výpravy. Na kempový stôl položil svoj termopohár.
- Daj to sem šéfe. Rovno dones aj mapu, čekneme ako zajtra, kým je ešte svetlo.
Sadli ste si, vychutnali kvalitne vychladený zlatistý mok.

Narovnal si si chrbát. Vonku bolo šero. Spanie pripravené, stan postavený. Ty s  Marianou spíte v aute. Ech, ale ti tak trochu závidím! Jedno zadné sedadlo ostalo v garáži, druhé ste prehodili dopredu, spolu s ostatnými vecami. Špeciálne upravená doska, deky, spacáky vám poslúžia ako spance.

Ešte chvíľu ostanete, no asi o pol desiatej seansa skončí.

Dobrú noc.

1999

Zobudil si sa do Slnkom zaliatej izby. Dnes máš osem rokov. Práve dnes. Nie je to úžasné? Už osem. To sú všetky prsty na jednej a tri na druhej ruke. Toľko, pozri!
- Ahoj. Je veľký deň. – povedal si a chlapec, tvoj naj-naj-naj kámo sa ku tebe otočil. Sedel na posteli, vítal ťa v novom dni.

Bol som to ja. Dávid.
- Tak, oslávenec. Je čas vstávať.
Bolo to ako sen. Sen, ktorý sa rozplýval, ako jemná mamina šľahačka na jazyku. Deň. Bol horúci. Modrý ako nebo, zelený ako lúka, na ktorej sme večer ležali.

Vždy som bol s tebou. Vždy, keď si chcel.

- Kam ideš? – opýtala sa mamina, keď si otváral bránu od dvora.
- Na bicykel... s Dávidom. Vrátim sa za hodinku, čaká ma tu.
- Dobre, kiddo. O siedmej je večera, nech tu dovtedy si.
- Jasné.

Vylienil si sa na trávu pod košatým stromom. Šikmé tiene proťajšieho lesa ti pomaly siahali na tvár. Svetlo robilo príjemne oranžové viečka. Ja som ležal vedľa, obžúval steblo trávy, dlhé dobrých desať centimetrov.
- Prečo žuješ tu trávu? Veď musí byť špinavá!
- Nie je. Keď dáš dole to, čo je na vrchu stebla a dáš si do úst len to svetlozelené, tak sa ti nemôže nič stať.
- Hmmm. Jak kôň.
Vybuchol som smiechom a zaerdžal.
– Ozaj aká bola oslava?
- Veeeľmi, veľmi supíš! – odpovedal si a dodal, že je veľká škoda, že som tam nebol.
- Prepáč, nemohol som, ale na tú svoju ťa pozvem.
Podvihol si sa, zhora na mňa pozrel.
- Kedy máš osem?
Pootvoril som oči a pomedzi zuby, v ktorých som mal zaseknuté čoraz kratšie steblo, precedil: „Už som mal. V  januári. Ide mi na deviaty.“

- Tak poď! – nasadol si na bicykel a pedáloval, ako najrýchlejšie vedel. – Poď, lebo to vyhrám!
Leteli sme dolu kopcom, vlasy nám viali dozadu, bicykle nebezpečne poskakovali na kameňoch.
- Oooooooouuuu! Uuuuuoooohoooou!!!
Odrazu si prudko zabrzdil. Zadné koleso ušlo do strany. Len-len, že si udržal rovnováhu.
- Prvý! – dvihol si zrak do hora. Zaklonil hlavu. Vychutnal pocit víťaza.
- Fajn ... Vyhral si. Nabudúce porazím ja teba.
Ruky ti voľne buchli o stehná. Pozrel si na mňa, povedal, že už musíš ísť.

Ľahol si si do postele, rozmýšľal. O mne – o Dávidovi. Prečo som taký a ostatní spolužiaci nie? Prečo iba so mnou ti je tak fajn a s inými nie? Vieš, poviem ti na to len toľko – svoje životy nežijeme len pre seba, ale aj pre iných – za ktorých potom cítime istú zodpovednosť, keď ich opúšťame. Vždy si sa tešil na nové stretnutie, vždy si to prežíval naplno. A ja som vždy dlho pozeral tam, kde si sa mi stratil z dohľadu, keď sme sa znova a znova rozchádzali. Každý do svojho domova.

Bol som s tebou stále – v tvojich myšlienkach. Ako teraz, keď mamka zahasila, popriala dobrú noc a teba prijala tichá, milosrdná náruč perín, nočnej tmy.

2016

- Hovoril si, že tu skratku poznáš. – vyrútila sa na teba Mariana nahnevane rozhadzujúc rukami.
- Áno. Ako deti sme tadeto chodievali. Býval som tu, v dedine, neďaleko. Je to značkovaná skratka. Máme mapu, kompas, máme mobily, sme na kopci, na lúke a vieme sa vrátiť k poslednej značke. Nedokážem pochopiť, ako to že tu blúdime už hodinu! Ako to, že sa nám stráca cesta!
Mariana sa chytila za hlavu, otočila sa ku tebe.
- Je mi to jedno. Mám návrh. Sieť chodníkov je pomerne hustá, navyše ak pôjdeme na juh, prídeme kolmo na červenú, ktorá ide pozdĺž potoka, takže to zaručene neminieme. Pozrel na mapu a rázne udrela prstom do miesta, ktoré mala na mysli.
Utíchlo to.
- Načo do riti čakáme? – prerážala z nej iniciatíva a nervozita zároveň. – Je pol tretej, máme hodinu a pol na bez mála desať kilákov. Musíme ísť!
- Dobre, vykašlať sa na mapu! Ako chceš prejsť cez tie skaliská?
Ivan si sadol na jeden zvalený strom, utrel si z tváre pot, popravil čelenku. Z  kapsy vytiahol pollitrovú fľašu s vodou. Napil sa.
- Nedostaneš sa cez ne. Musíme ich nejako obísť. – povedal. Mariana prevrátila očami.
- Čo?! – vyprskla vysokým až piskľavým tónom.
- Sú tu úzke vrstevnice. Klesanie je veľmi strmé. To nedáme.
Vrátil fľašku do plecniaka.
- Možno by sme to predsa len mohli skúsiť. Bude to o hubu. Ak to máme stihnúť, tak poďme! – dodal.
Vtedy si sa kamsi zahľadel. Čo to... ? Asi päťdesiat metrov od vás, na kraji lesa. Pohol si sa tým smerom.
- Kam ideš? – opýtala sa tvoja priateľka.
- Hneď som späť. – bolo jediné, na čo sa zmohli tvoje ústa.
Videl si tam mňa.

1999

Ležím a snívam svoj sen. Sen z ktorého sa nechcem prebudiť. Sen hrejúci ako deka utkaná z priateľstva. Spomínaš na ten červený úsmev na mojich perách? Často som ti ho posielal. Modrý smiech, ktorý bol neskutočný a predsa tak úprimný.

Chcem sa dotknúť tvojej prítomnosti. Raz. Naposledy. V nádeji, že sa vrátim. Že ešte prídem a spolu so mnou farebný deň tvojich ôsmich narodenín.

Osem - to sú všetky prsty na jednej a tri na druhej ruke. Presne toľko. Pozri!

Kým dlhé tiene zeleného lesa nezakryjú moju tvár. Kým sa Slnko neskryje za hnedú horu. Kým sme tu.

Obaja vieme jedno - dnes to je minulosť. Prichádza vzdych, ostrými tesákmi zarývajúci sa tme do krku. Prichádza čierna noc. Prichádzajú sekundy, minúty, hodiny. Prichádzajú biele dni. Prichádza čosi ďalšie. Všetko prichádza - ale to je jedno. Lebo ja som musel odísť.

Povedal si o mne svojim rodičom. Potom si si začal navrávať klamstvo, ktoré si hovoril aj ostatným – že som kamsi odišiel a asi sa už nevrátim. Ale ty si vedel...

A ja? Pár dní som ťa hľadal. Pár dni som ťa čakal. Ale tých pár dni už ubehlo. Sen sa skončil.

2016

Kľačíš predo mnou. Akosi nemáš čo povedať. Neveríš vlastným očiam, vlastným zmyslom. Nedá sa im veriť. Máš nutkanie ma nahlas osloviť menom. Neurobíš to. Vieš, že nie som. Vieš, že som iba myšlienka. Je však taká skutočná, presvedčivá. Opäť si zvyknúť navzájom na seba by bolo ľahké.
- Prečo? – pýtam sa. – Prečo si ma donútil odísť?
- Si iba v mojej hlave. Si predstava. – šepkáš. Sotva to počujem. Chápem. Moja otázka bola aj tak iba rečnícka. Cez slzy v očiach ťa skoro nevidím.

Som iba predstava. Bolí to.
- Dal som ti všetko, čo si chcel. Čo si potreboval. Po čom si túžil. - hovorím potichu, akoby som sa tomu faktu, tej predstave, sebe, chcel ubrániť. Ako to vysvetliť? Existuje spôsob? Môžeš presvedčiť svoju vlastnú myseľ o pravde? Môžeš?
- Samozrejme. Potreboval som kamaráta, ktorý mi chýbal. Si iba výtvorom mojej mysle, to, čo som chcel mať a nemal som to. Preto sme boli šťastní. Nie si skutočný! Ja, a teda aj ty si to musíš uvedomiť.
- S kým sa to rozprávaš? – zakričala po tebe Mariana. Strhávaš sa, pozeráš dozadu za ňou, po chvíli tak robím aj ja. Utieram si slzy, aby som ju lepšie videl.

Och, ale je krásna!

„No predsa s Dávidom. Mojim malým kamarátom z detstva!“ hovoríš si sám sebe v duchu...

Osem, to sú všetky prsty na jednej... ale veď to už poznáš. Už nemáš osem. Máš dvadsaťpäť. Nemám toľko rúk a prstov, aby som ti to vedel ukázať. Dôležité je, že ja nestarnem. Ostávam aj naďalej malým chlapcom.
- Aaaaale, s nikým. To sa ti iba zdalo. - Mariana urobila pár krokov k nám. - Počkajte ma tam, za chvíľu prídem. – dodávaš a ona sa zastavila.
- Všetko v  poriadku? – zdvihla podozrievavo obočie.
„Nevidí ma“, myslím si. „Nemôže ma vidieť. Veď predsa nie som.“
- Hej. Už pôjdeme, len mi dajte sekundu.
Otáčaš sa späť k tomu stvoreniu, ktoré ťa svojho času vedelo obdariť červeným úsmevom. Pýtaš sa: „Prečo si prišiel?“.
Nenaťahujme to. Rozhodujem sa urobiť vec, kvôli ktorej som sa vrátil.
- Pamätáš sa, ako sme tadeto chodievali?
- Áno, dva alebo tri krát sme tu boli.
- Tak poďte, ukážem vám cestu. – dodávam a naposledy v živote ti darujem svoj typický úsmev. Dvíhaš sa a ideš jej naproti.
- Čo si tam robil? – opýtala sa.
Netuší. Nič netuší o nás – o tebe a našom malom tajomstve. Zastavuješ sa tesne pred ňou a s jemným úsmevom hovoríš pravdu.
- Našiel som cestu.

KONIEC

(11 – 18. februára 2005, 15 - 18. júla 2005, marec 2018) Košice


 celkové hodnocení autora: 100.0 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 3 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 25.03.2018, 0:00:09 Odpovědět 
   Zdravím.

Příběh je napsaný zvláštním stylem a má svou zcela osobitou atmosféru. Tak mne napadlo, že jeden z kamarádů už není mezi živými (mohu se mýlit), přestože jsem tento příběh četl vícekrát. Zdali jde o pocitovku, to budou muset posoudit další čtenáři, já osobně jsem nabyl dojmu že se Ti podařilo do příběhu vetkat nejen popisy krajiny či určité skutečnosti (časové události), které vyprávění ozvláštňují a přidávají mu na čtivosti. Jen ta forma je trošku matoucí... (viz kdo je zde oním vyprávěčem)

Hezký den a múzám zdar.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
ERROR
(4.1.2019, 21:27)
abeekr
(2.1.2019, 17:57)
Elvíra
(30.12.2018, 14:05)
Bábovka
(17.12.2018, 23:53)
obr
obr obr obr
obr
Vita Velocci
Velocci
Anuran Agnus - ...
Dandy518
Intermezzo - 8....
Shanti
obr
obr obr obr
obr

Odjezd
Malíř
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr