obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Naděje je sen bdícího."
Aristoteles
obr
obr počet přístupů: 2915109 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39051 příspěvků, 5697 autorů a 387937 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Bol som na Marse ::

 autor aegitalos publikováno: 08.04.2018, 11:05  
Určite to nie je sci-fi!
Trocha filozofie za cenu symbolickú.
 

BOL SOM NA MARSE


Na Marse je jedna ulica, o ktorej ľudstvo ešte nevie. Každú moc sa tam rozsvecujú lampy, ale vďaka iniciatíve: „Svieťme si na cestu, nie na hviezdy“ ju človek zo satelitov ešte neobjavil. Je to ulica, kde sa deje nočný život – bary, krčmy, prostitútky. Kriminalita pritom nízka, človeku môžu ukradnúť nanajvýš jeho dôstojnosť.
Pravda, ako človek som tam bol sám, pokiaľ viem. Inak to bola zmeska rôznych mimozemšťanov. Radi si ma doberali, že aj ja som mimozemšťan. A mne sa to páčilo, prečo nie – veď som mimo Zeme, tak to platí. Chlapci zlatí, a dievčence, či čo boli zač – bolo s nimi fajn. V živote som nemal toľko sexu!
Ale ako človek, a celkovo tá dôstojnosť a všetko ostatné, skrátka potreboval som vedieť, či je na Marse život. Že keď už som tu, nech nemárnim podaromnici čas. Nuž tak, oni sami to nevedeli! Vraj čo ma po tom, nech si zisťujú hentie... akože NASA, ESA, SLOVESA – to je slovenská odnož zisťovania života vo vesmíre. Aj by som sa na to vyflákol, ale sám som bol zvedavý. Tak kvôli mne urobili vrt. Až do stredu planéty, pre nich je to malina.
Čumeli sme na tie valce horniny vyvŕtanej z Marsu, a kde nič, tu nič. Ani baktéria!
„No vidíš, ste jediní široko-ďaleko ako-tak živí.“
Popravde som to očakával.
„Čo myslíš, život je véééľmi vzácna udalosť!“
„A vy ste odkiaľ?“ pýtam sa ho.
„To by si nepochopil.“
Rozhodol som sa zistiť, odkiaľ sú. Bolo jasné, že ich je niekoľko druhov. Ani jeden, napríklad, nemal ruky, nohy a hlavu. To vraj len na Zemi mohla vzniknúť tak primitívna forma tela: valec, štyri výčnelky a hlava. Tak vyzeráme takmer všetci. Nie, hlava má byť skrytá v tele a na pohyb sú lepšie pásy. Oni majú pásy. Na super rýchly pohyb je lepšie byť reaktívny. Dobre sa nadýchnuť a vyfúknuť.
No veď lietali ako šarkany, len ja som musel cupitať po vlastných. A na Marse toho piesku a kamenia... rehlili sa ako blbci, keď som sa za nimi potkýnal. Oni fujazdili na pásoch ako tanky v bitke o Kursk. Byť Pozemšťanom na Marse nie je žiadna výhra. Ani na Zemi.
Väčšinu dní a nocí sme strávili v radovánkach. Vedeli sa radovať neustále. Je to vlastne len chemikália, tá radosť. Tuším, že endorfín, ale oni majú iné. Tak mi dali ten endorfín a ja som bol v siedmom nebi. Keď prestal účinkovať, dali mi zas sexolín. Neustále som sa s nimi rozmnožoval. Pri určitej hladine som na dotyčnej krásavici videl čokoľvek, čo som vidieť chcel.
„Je to len o fantázii,“ hovorili mi. „Čo si vymyslíš, to máš.“
Dokonca som si jeden čas myslel, že som šťastne ženatý a mám deti. Normálne sme ako rodina chodili po okolí zbierať kamienky pre naše laboratóriá. Ja som bol otec, nejaké to čudo-judo bola manželka a kŕdeľ deťúreniec, ktoré sme splodili a ktoré okolo nás vyrývali do piesku hlboké brázdy. Šantili a naháňali sa a na Zemi si mysleli, že začína globálna piesočná búrka.
Hovorím, všetko je len pocit: šťastie, láska, rozmnožovanie. To je vraj celý zmysel života. Dá sa zapísať niekoľkými chemickými vzorcami. Vlastne len jedným: byť! Iný zmysel život nemá.
„No veď aký by mal mať? Uvažuj,“ zobral si ma jeden z nich v bare. „Ja som inak Alien,“ predstavil sa.
Podal som mu chápadlo.
„Čo by si chcel dokázať v tom živote? Nech pomyslíš na čokoľvek, vždy to súvisí iba s jedným: zanechať svoje gény. Čiže byť. Ako baktéria.“
Potiahol si z cigára, dal by som krk, že je to kuba.
„Čo ja viem... však u nás sa hovorí, že altruizmus. Láska k blížnemu svojmu,“ hovorím, len aby reč nestála.
„Somarina,“ nesúhlasí Alien. „Skús nebyť altruista. Čo sa stane?“
„To neviem. Čo by sa malo stať?“
Pozerá a trpezlivo čaká. Oni majú také oko na stopke, v ňom nejako čočky. Aspoň niektorí.
„No len si to predstav, že: Nemám ťa rád. Hovor to ľuďom tam u vás len tak, niekde na Štúrovej ulici.“
Skúšam si to predstaviť.
„To ešte nikto neskúsil,“ konštatujem.
„No vidíš. Takže je to norma, nie výnimka. Akýkoľvek prejav nie – lásky, či aspoň netolerancie, vedie k vyhosteniu zo stáda. A vy ste veľmi stádovité živočíchy! Kto sa ocitne mimo normy v správaní, a pritom bude naďalej žiť v stáde, je odsúdený na smrť.“
„To som nevedel.“
Fíha, to som nevedel, že to môže byť až tak nebezpečné. Potom je jasné, že sme z princípu všetci altruisti. Musím si to niekde zapísať, doma budú čumieť! Keď im to prednesiem na nejakej konferencii.
„Ako krava, kôň, ovca... alebo hoci antilopa topi. Ste na tom rovnako, ako dobytok. Kto vymyslel u vás, že láska je zmysel života?“
„Istý...“ rozmýšľam, ale nie som si celkom istý. „Jeden Žid, ale vlastne zďaleka nebol prvý.“
„Ani nemohol byť, veď ste si to priniesli, sotva ste zliezli zo stromov. Láska k blížnemu svojmu nikoho lepším nespraví, on už dobrý je.“
No veď hej. Ale potom čo tie vojny? Neustále, počas celých dejín?
„Čo je?“ pýta sa Alien, keď som onemel.
„Ani ti neviem, človeče. Nejako nechápem, kde sme podeli tú lásku, keď sa neustále melieme.“
Alien ni je len tak nejaký sem alebo počkaj, on má riadne za ušami! Aj keď uši asi nemá.
„A čo robí dobytok? Kope sa, nie? Vy tiež: o lepšiu pastvu, o lepšie samičky, o to, kto je vodca stáda... máte vodcov stáda, nie?“
„To áno,“ uznávam. „Plný parlament.“
„No vidíš.“
No hej, čosi vidím, ale čo je to? Som z toho voľajaký zmetený.
„Lás-ka,“ hláskuje Alien, „a ne-ná-visť. Rovná sa... no, k čomu?“
Neviem, som ticho.
„K životu. Milujete život, nie?“
„Áno,“ usmievam sa.
„Ako každá baktéria. Či krava, veď sa za to nemusíš urážať. Veľmi fádne,“ mávol rukou, či čo to mal. Hrkol do seba ďalší pohár, vraj ich vlastný destilát z... to som nepochopil, asi z manny nebeskej.
„Láska k životu,“ krútil akože hlavou, ale v skutočnosti sa točil na mieste, „c,c,c! Aká nuda! Určite veríte v posmrtný život.“
„Áno,“ usmievam sa jeho dôvtipu. „Dokonca ho máme sľúbený. Že ak budeme veriť, že je boh, tak za odmenu nikdy nezomrieme.“
„Kto???“
„Čo kto?“
„Kto že je?“
„No boh.“
„To je kto?“
Oni nevedia, kto je boh. Aké zaujímavé!
„No veď ten, kto všetko vymyslel.“
Alien mal plač na krajíčku. Alebo smiech, ťažko je to rozoznať.
„Tebe sa zdá, že toto je vymyslené?“ ukázal vôkol seba chápadlami.
Teraz som mu nerozumel. Čo akože toto či tamto, čo má byť vymyslené?
„Počkaj, poďme k vám.“
„Akože na Zem?“
„Jasne. Len tak virtuálne. Vieš si to predstaviť?“
Však čoby som nevedel, keď som Pozemšťan.
„Kde konkrétne?“
„Na nejaké vaše typické miesto. Čoho je u vás najviac?“
Popravde, ja keď som u nás na Zemi, tak najviac vnímam kolóny áut. Povedal som mu to.
„No fajn. Tak teraz si predstav, že to niekto vymyslel.“
Predstavil som si to.
„A teraz mi povedz, prečo by to mal niekto vymýšľať? Veď to sa vymyslí samo, nie?“
To je pravda. Užasol som, aký má Alien vhľad do nášho sveta, hoc v ňom nikdy nežil.
„Fíha!“ pochválil som ho. „Dobrý si.“
„A teraz si predstav niečo úplne opačné.“
Predstavil som si prostredie, kde ešte nezasiahla ľudská ruka: Antarktídu.
„Čo tam vidíš rozumné?“
„Počkaj!“ skočil mi do reči, ku ktorej ani nedošlo. „Prečo by vôbec malo byť niečo rozumné?“
Ja nič.
„Čo je to rozumnosť? Keď veci slúžia účelu? Keď slúžia tebe?“
Bol rad na mne, ale nevedel som, čo povedať.
„Ony ale neslúžia. Ony iba sú. A rozhodne sa im nedarí tak dobre, ako to na pohľad vyzerá. V skutočnosti bojujú o holú existenciu, sú neustále nad hrobom. To nie je rozumné.“
Odmlčal sa. Ja som pokračoval v mlčaní. Prišla pointa.
„To je kruté,“ povedal, keď mal destilát v sebe. „Je to práve také, ako keď to nikto nevymyslí, ale ustanoví sa samo. Vy radi natáčate dravcov, ako napadajú korisť, vaše dokumentárne stanice neustále ukazujú papule plné zubov ako sa zatínajú do tela obetí, lebo vy sami ste dravci, ale skús sa na chvíľu vžiť do úlohy obete. No skús to, ty tupé ľudské hovädo, a potom mi povedz, čo je rozumné na tom, keď máš poslúžiť ako zdroj bielkovín pre nejakého hnusného leva. Vy rozmýšľate z polohy dravca, preto máte pocit, že svet je urobený pre vás. Že má svoj účel – aby ste sa nažrali. Len teraz už nemusíte loviť, chodíte do supermarketov a vystávate kolóny na príjazdových cestách. A vaše obete – to je celá príroda, to je celá matička Zem, ktorú ste spľundrovali. Nie, zavri si zobáčik, ja viem, čo chceš povedať. Ešte nie je neskoro... To sa mýliš, kámo! Ste načisto v prdeli, nikto sa nezjaví a nevyčistí vám cestičku do neba, vaše nádeje sú scestné a vy nerobíte nič, čo by sa dalo nazvať rozumným správaním, ale čo?“
Bol som načisto zamrznutý. Na Marse je chladno.
„Ale správaním nerozumným. No veď v súlade s princípom, že sa to deje samo. Nikto vás nevymyslel, prosím ťa, kto už by len vymýšľal vás!“
Ukázal grimasu ako zo satirického týždenníka.
„Vy nemožné hašterivé opice, veď vy ste takmer vyhynuli! Vieš o tom, že existovalo 48 druhov hominidov, ale prežili ste iba vy? Aj to len náhodou, lebo vás bolo na svete už len 420 jedincov? No vieš o tom?“
„Však viem.“
„No vidíš, tak čo je na svete rozumné, keby ste vtedy vyhynuli? K čomu by bol svet, ba čo to hovorím, k čomu by bol vesmír, keby ho nemal kto pozorovať, h?“
„K ničomu?“ hádam
„Presne! K ničomu. Či ešte presnejšie: Len tak! Vesmír existuje len tak, pre nič, za nič. A preto by ste mali už prestať útočiť na Rusko, ako poslednú zásobáreň surovín, ale mali by ste s ním čestne obchodovať.“
Na Marse je podobný západ slnka ako na Zemi. Len je menšie. A také akési pesimistické.
„To sa ti povie...“
„Ja viem,“ uznal moje dôvody. „Nespravíš nič. Musíš počkať, než sa baktérie navzájom zožerú. A tak je to v celom vesmíre. No áno, čo pozeráš? Stojí to za hovno, ten váš vesmír. Všade rovnaký princíp: bez účelu. Nič nikam nesmeruje. Iba je. Hľa, to je všetko! Vesmír je prázdny. Tak už to vieš.“
No ale... chcel som niečo namietať, len nevedel som čo. Hlúpe, že som nepochopil, čo priamo bije do očí.
„Kde ste sa tu potom vzali vy?“
„My??“ ukázal na seba tak ľudsky, akoby mal ruky. „My tu nie sme.“
Hm, niekedy vedel byť poriadne nezrozumiteľný.
„No ale veď... tu si, či nie? A čo moja žena a naše deti, čo sme spolu urobili, veď nakoniec aha, hen sú!“
Moje detičky obďaleč hrabali v marťanskom piesku a zbierali ďalšie vzorky pre naše laboratóriá. Bude že to slávy, keď ich prinesiem domov!
„To sa ti len zdá. My nie sme z hmoty, ako vy. My sme z hmoty, ktorú vy nazývate temná. Ale ubezpečujem ťa, že je oveľa ružovejšia, ako tá vaša. My sa medzi sebou nehrveme, my spolupracujeme. U nás evolúcia nabrala celkom iný smer. Tiež iba sme a bezúčelne existujeme, ale mali sme viac šťastia. U nás niet o suroviny núdza a rozmnožovanie sa nestalo zmyslom života.“
Zdvihol pohár, a vraj: čin-čin!
Trocha som vypŕchol. Ja teda žijem na kope s manželkou, ktorá je z temnej hmoty. Ale ide nám to skvelo, oveľa lepšie, ako keby bola z hmoty normálnej. Aj sa niekedy čudujem, že môžem stále. A že ma to furt baví, lebo popravde človek akosi nemá veľa možností, väčšinou je to len tam a späť – pomerne fádne.
„Takže mne sa všetko iba zdá? Ako vyzeráte v skutočnosti?“
„Záleží na tom?“
Byť tak z temnej hmoty, mohol by som ich vidieť. Škoda, že to nejde. Ale vlastne na výzore nezáleží, to je pravda. Skôr by som chcel byť...
„Nesebecký,“ pošepol som placho.
Palec hore – vraj. Trafil som klinec. Ibaže v našom vesmíre to nejde. Musíme vyhynúť. Práve tak, ako vyhynuli všetky civilizácie doteraz. Do roku 13,7 miliardy po Big Bangu.
„A to fakt nie je ani najmenšia nádej, že by niekto prežil?“
„Ale je, synak, je! Asi taká veľká, ako keď motyka vystrelí. Čo sa občas stane, veď vieš. Ale ešte sa to nestalo.“
Posunul sa, aby na marťanskej oblohe lepšie videl našu matičku.
„A ako tak pozerám, tá vaša motyka má len slepé náboje.“
Dopili sme, ja som sa musel ísť vyčúrať. Na moje želanie priviezli basu piva Chotěboř, čo je podľa mňa najlepšie pivo vo vesmíre, ale tiež z neho treba občas cikať. Keď som sa vrátil, už tam nebol. Moja manželka celá zababraná roztopila trocha marťanskej pôdy, bola zafúľaná od blata, aj vlasy plné piesku a mikrometeority jej stekali po stehnách. Na moje želanie nemala pásy. Zavolal som ju. Objali sme sa a ja som s rozkošou pocítil jej pevné prsia na mojej hrudi.
„Poď, ideme sa rozmnožovať,“ navrhol som jej. „Je to ten najkrajší zmysel života, aký poznám.“


 celkové hodnocení autora: 97.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 1 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 1.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 5 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 08.04.2018, 11:04:22 Odpovědět 
   Zdravím.

Zajímavý text. Neříká se: "Milujte se a množte se?" Možná to je jediný smysl života. Když tak nad textem přemýšlím, líbil se mi. Tak nějak nějak mi vyschla inspirace, nebo mi došla slova. Že by jsi odpověděl na jedinou otázku, proč tu jsme a jaký smysl má náš život? Hezky se četlo.

Príma den a múzám zdar.
 ze dne 08.04.2018, 20:47:30  
   aegitalos: Píšem o tom neustále a snažím sa byť čo najviac zrozumiteľný. Aby čitateľ aspoň na chvíľu uveril, že JE TO TAK! Aby pochopil pohnútky svojho správania.
Nepodarilo sa mi urobiť to kratšie, zase som sa snažil o nadsádzku a vtip, tak sa mi text naťahoval. Som rád, že ti to nevadilo. Pekný večer prajem!
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Maura.A
(20.3.2019, 22:36)
Danny Rain
(13.3.2019, 14:09)
Moni mini
(10.3.2019, 15:31)
Jan Zindulka
(9.3.2019, 17:09)
obr
obr obr obr
obr
Ve znamení kord...
Zirvith Snicket
Skryté pocity
Domčuška@liasPoppy
Otázka důvěry
Werrona
obr
obr obr obr
obr

Moje volba
kraaska_
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr